8Sžp/10/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: M. P., bytom B., P.,

zastúpeného JUDr. I. R., advokátkou so sídlom Š., K., proti žalovanému: Ministerstvo

životného prostredia Slovenskej republiky, so sídlom Námestie Ľudovíta Štúra 1,

Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 9502/2010-2.1.2 zo dňa 6.

októbra 2010, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/346/2010-55 zo dňa 22. novembra 2011, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

  Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave   č. k.

3S/346/2010-55 zo dňa 22. novembra 2011 z r u š u j e a vec mu   v r a c i a   na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom rozhodnutie žalovaného č.

9502/2010-2.1.2 zo dňa 6. októbra 2010 a rozhodnutie Krajského úradu životného prostredia

v Žiline č. 2010/00907-4/Dur zo dňa 30. júla 2010 podľa § 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zrušil a vec žalovanému vrátil na ďalšie konanie;

žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 369,31 €.

Preskúmavaným rozhodnutím č. 9502/2010-2.1.2 zo dňa 6. októbra 2010 žalovaný ako

odvolací orgán odvolanie žalobcu zo dňa 23. augusta 2010 zamietol a potvrdil rozhodnutie

Krajského úradu životného prostredia v Žiline, ktorým tento žiadateľovi – žalobcovi nepriznal

postavenie účastníka konania v pripomienkovom konaní, zabezpečovanom prvostupňovým

správnym orgánom v zmysle § 50 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny

(ďalej len „zákon č. 543/2002 Z. z.“), v rámci procesu vyhlasovania ochrany osobitne chránených častí prírody a krajiny pod č. 2010/00351/Dur: „Zámer na vyhlásenie zón

Tatranského národného parku“.

Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutia žalovaného ako aj

prvostupňového správneho orgánu je potrebné v intenciách právneho názoru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, vysloveného v rozhodnutí sp. zn. 5Sžp/41/2009 zo dňa 12. apríla

2011, zrušiť a vec žalovanému vrátiť na ďalšie konanie, nakoľko išlo o rozhodnutie

v obdobnej veci. V uvedenej právnej veci Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vzhľadom

na okolnosť, že žalobca podal množstvo žalôb na súdy Slovenskej republiky, v ktorých sa

domáhal vstupu do konaní týkajúcich sa životného prostredia ako účastník konania (t.j.

v obdobných veciach), s ohľadom na možný komunitárny rozmer súdneho prieskumu

prebiehajúce konania prerušil a postupom podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho

spoločenstva predložil Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev predbežné otázky na

rozhodnutie. Súdny dvor Európskej únie položené otázky prijal na ďalšie konanie a svoj názor

na ne zaslal Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky prostredníctvom rozsudku č. C-240/09

zo dňa 8. marca 2011, v ktorom konštatoval, že „článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti

v záležitostiach životného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva

rozhodnutím Rady 2005/370/ES   zo 17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie.

Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa

podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo

žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto

dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby

mohla organizácia na ochranu životného prostredia, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté

v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného

prostredia.“

Ďalej uviedol, že podľa právneho výkladu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v rozsudkoch týkajúcich sa obdobných vecí, základná otázka, ktorá bola v prebiehajúcom

konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky odvolaním predložená, je, či s pozíciou

žalobcu ako občianskeho združenia zameraného na ochranu životného prostredia v správnom

konaní, vzhľadom na predmet uvedeného konania, sa spája aj právo na súdnu ochranu alebo

je postačujúca ochrana poskytovaná predpismi správneho práva. Riešenie tejto otázky bolo dané do súvisu s procesným postavením uvedeného občianskeho združenia, najmä

v správnom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe definície účastníka

správneho konania a na základe ustálenia procesnej situácie dospel k záveru, že žalobcovi

slovenský právny poriadok prostredníctvom § 250 O.s.p. priznáva právo na súdnu ochranu

formou súdneho prieskumu rozhodnutia správneho orgánu. Poukázal na záver Ústavného

súdu Slovenskej republiky vyslovený v náleze č. k. II ÚS 197/2010-52 z 13. januára 2011,  

v zmysle ktorého tento potvrdzuje záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že bez

ohľadu na procesné označenie osoby v konaní je základným kritériom pre posúdenie

účastníctva predovšetkým dopad účinkov postupu orgánu štátnej moci alebo jeho rozhodnutia

na základné práva, ktoré má takáto osoba zaručené v Ústave Slovenskej republiky (ďalej len

„ústava“) alebo prostredníctvom medzinárodnej zmluvy. Súčasne pokladal v prejednávanej

veci za nepochybné, že jadrom sporu medzi žalobcom a žalovaným je základné právo každej

osoby na súdnu ochranu v spojení s právom jednotlivca na ochranu, resp. právo na priaznivé

životné prostredie. V súvislosti s uvedeným Najvyšší súd Slovenskej republiky pri svojom

rozhodovaní zohľadnil aj vymedzenie pojmu účastníctvo z pohľadu medzinárodnoprávneho,

ktorý najmä predurčuje čl. 2 písm. a/ Odporúčania (2004) 20 Výboru ministrov Rady Európy o súdnom prieskume správnych úkonov a čl. 7 ústavy.

Dal do pozornosti aj Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy (87) 16

o administratívnych konaniach, ktoré sa týkajú veľkého počtu osôb. Toto odporúčanie

vyzdvihuje narastajúci počet oblastí správneho práva, kde správne orgány stále čoraz viac

čelia výzve na ochranu kolektívnych záujmov pri ochrane krajiny, prírody a logicky sú preto

orgány štátnej moci častejšie prizývané na vydávanie uvedených kolektívnych rozhodnutí.

Citované odporúčanie kladie jasný dôraz na úlohu združení (asociácií) zastupujúcich osoby

pri ich práve na ochranu záujmov chránených právom vrátane súdneho prieskumu takýchto

kolektívnych rozhodnutí správneho orgánu. Vo vzťahu k menej záväznej povahe odporúčaní

Rady Európy Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, že síce pri svojej rozhodovacej

činnosti na jednej strane posudzuje uvedené odporúčania Rady Európy ako právne akty

medzinárodných organizácií, ktoré nemajú jednoznačný nariaďovací odkaz pre členské štáty,

avšak na druhej strane nie je možné spochybniť ich obsah v tom zmysle, že obsahujú právne

štandardy, ktorých realizácia vo vnútroštátnom právnom systéme je logicky a legitímne

očakávaná pre členský štát Rady Európy, pokiaľ má byť hodnotený ako právny štát. Ako

posledný avšak nemenej významný právny prameň Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza

rozsudok Súdneho dvora Európskej únie č. C-240/09 zo dňa 8. marca 2011, ktorý je v zmysle čl. 7 ústavy a čl. 4 Zmluvy o Európskej únii významným zdrojom poznania komunitárneho

práva pre orgány členského štátu. Najvyšší súd Slovenskej republiky mal za to, že ciele

Aarhuského Dohovoru (ďalej len „Dohovor“) sú predovšetkým definované v jeho preambule

a ďalej v čl. 1 Dohovoru s podnadpisom rubriky „Cieľ“, pričom vyzdvihol jeho všeobecný

imperatív obsiahnutý v 17. Recitály, v zmysle ktorého pre verejnosť vrátane organizácií

musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné záujmy

a dodržiavané právne normy.

V závere predmetného rozhodnutia, na ktoré krajský súd v danom prípade poukazuje,

a podľa ktorého rozhodol vo veci žalobcu, konštatuje sa, že na vnútroštátnej úrovni právo na

priaznivé životné prostredie a ochrana životného prostredia patrí v zmysle systematiky druhej

hlavy ústavy do skupiny základných práv a slobôd. Vzhľadom na uvedené závery je podľa

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky logickým vyústením, že Slovenská republika okrem

iného prevzala na seba medzinárodný záväzok zabezpečiť v zmysle čl. 9 ods. 3 Dohovoru

prístup verejnosti k správnym a súdnym konaniam, a pokiaľ zákonodarná alebo výkonná moc

nevykonala príslušné normotvorné (všeobecne záväzné) kroky k vytvoreniu vhodných

podmienok na implementáciu tohto subjektívneho práva jednotlivca v slovenskom právnom

poriadku, potom súdna moc na základe ústavného kritéria prednosti komunitárneho

práva, zásady lojálnej spolupráce a rešpektovania princípu právneho štátu, musí v prípade

jednotlivca dovolávajúceho sa v konkrétne prejednávanej veci práva prístupu verejnosti

k správnym a súdnym konaniam, toto právo mu v individuálnej veci priznať.

  Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný včas odvolanie a žiadal, aby Najvyšší

súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne resp. zruší

rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vráti na nové konanie. Podané odvolanie odôvodnil

v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. tým, že napadnutý rozsudok je nesprávny, nakoľko

súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a zároveň rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

Uvedené namietal z dôvodu, že súd prvého stupňa aplikoval na tento spor

odôvodnenie vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

5Sžp/41/2009 zo dňa 12. apríla 2011, ktorým tento na základe výkladu ustanovení čl. 9 ods. 3

Dohovoru priznal Lesoochranárskemu združeniu VLK v správnych konaniach o povolenie výnimky na odstrel medveďa hnedého procesné postavenie účastníka konania aj napriek

tomu, že osobitný právny predpis – zákon č. 543/2002 Z. z. priznáva mimovládnym

organizáciám procesné postavenie zúčastnenej osoby. Poukázal na znenie čl. 9 ods. 3

Dohovoru, v zmysle ktorého „každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej

vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo

súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb

a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného

prostredia.“

Ďalej namietal, že z obsahu administratívneho spisu nesporne vyplýva, že v danom

prípade sa nejednalo o správne konanie, ktorého výsledkom by bol vydaný individuálny

správny akt o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach účastníkov. Mal za

to, že v uvedenom prípade ide o vyhlasovanie jednotlivých zón a podzón chránených území

vrátane stupňov ochrany, podrobností o ich územnej ochrane a vymedzení hraníc, ktoré

ustanovuje vnútroštátnym všeobecne záväzným právnym predpisom orgán oprávnený podľa

zákona č. 543/2002 Z. z. na vyhlásenie chráneného územia, pričom podľa § 19 ods. 1 cit.

zákona národný park vyhlasuje vláda Slovenskej republiky nariadením.

Z týchto dôvodov pokladal za zrejmé, že výklad Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky ohľadne postavenia občianskeho združenia zameraného na ochranu životného

prostredia v správnych konaniach v oblasti životného prostredia nie je možné aplikovať na

legislatívne konanie, týkajúce sa vyhlásenia zón Tatranského národného parku (ďalej len

„TANAP“). Doplnil, že proces vyhlasovania národného parku alebo zón národného parku má

viacero štádií, na ktorých sa môžu jednotlivé subjekty aktívne zúčastniť. Zdôraznil, že medzi

subjekty, ktorým zákon č. 543/2002 Z. z. dáva právo podať písomné pripomienky k zámeru

vyhlásenia chráneného územia patria podľa § 50 ods. 3 cit. zákona vlastník (správca,

nájomca) dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy (ďalej len „dotknuté

osoby“). Dodal, že citovaným ustanovením je okruh aktívne vecne legitimovaných osôb

oprávnených na podanie pripomienok k zámeru taxatívne stanovený.

Ďalej uviedol, že informovanie verejnosti zabezpečuje dotknutá obec, ktorá je podľa  

§ 50 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z. povinná do 15 dní od doručenia oznámenia zámeru

informovať o ňom verejnosť vo svojom územnom obvode a umožniť nahliadnuť doň na

obvyklom mieste, najčastejšie na úradnej tabuli, najmenej po dobu 15 dní, pričom prípadné pripomienky verejnosti môže uplatniť dotknutá obec v pripomienkovom režime v zmysle § 50

ods. 3 a 4 cit. zákona, ktorý platí rovnako pre všetky dotknuté osoby. Dal do pozornosti, že

v zákone č. 543/2002 Z. z. nie je upravené právo verejnosti priamo podávať pripomienky

k zámeru   i z dôvodu, že tento je svojou povahou len podkladom pre vypracovanie návrhu

vyhlasovacieho predpisu – nariadenia vlády Slovenskej republiky. Podotkol, že

podklad/zámer je vypracovaný ako odborný návrh na základe vedeckých kritérií, pričom jeho

pripomienkovaním dotknutými osobami je ukončené prvé štádium. Avšak takto odborne

vypracovaný zámer/podklad sa vo fáze uplatňovania pripomienok k návrhu všeobecne

záväzného právneho predpisu (druhé štádium) môže – zapracovaním verejnosťou uplatnených

pripomienok – značne líšiť od pôvodne predkladaného zámeru/podkladu, preto nesúhlasil  

s tvrdením žalobcu o neefektívnej účasti verejnosti v druhej fáze. Poukázal na skutočnosť, že

v zmysle čl. 21 v spojitosti s čl. 9 a čl. 10 Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky

je verejnosť oprávnená podávať pripomienky k návrhu nariadenia vlády Slovenskej republiky

zverejnenom na Portáli právnych predpisov v lehote 15 dní odo dňa zverejnenia návrhu na

tomto portáli. Akúkoľvek pripomienku verejnosti je predkladateľ návrhu povinný vyhodnotiť

a jej prípadné neakceptovanie odôvodniť v rámci vyhodnotenia pripomienkového konania.

Podľa žalovaného má verejnosť pri pripomienkovaní návrhu nariadenia vlády Slovenskej

republiky takmer rovnocenné postavenie s pripomienkujúcimi orgánmi.

Uviedol, že žalovaný napriek tomu, že platná právna úprava podľa § 50 zákona  

č. 543/2002 Z. z. verejnosť nezačleňuje do okruhu dotknutých osôb, usmernil príslušné

krajské úrady životného prostredia v tom smere, aby v procese prerokovania zámeru boli

zohľadnené a vyhodnotené aj pripomienky verejnosti a ako odporúčaný spôsob ich

vyhodnotenia uviedol zverejnenie vyhodnotenia pripomienok verejnosti na webových

stránkach a úradných tabuliach krajských úradov životného prostredia a súbežné zverejnenie

na úradných tabuliach dotknutých obcí. Dodal, že Krajský úrad životného prostredia v Žiline

preto v procese pripomienkovania zámeru (nad rámec zákona č. 543/2002 Z. z.) akceptoval

podávanie pripomienok verejnosti, t.j. právnických a fyzických osôb, ktoré nie sú vlastníkmi

(správcami, nájomcami) dotknutých pozemkov. S verejnosťou (viac než 850 fyzických alebo

právnických osôb) prerokovali príslušné krajské úrady životného prostredia jej pripomienky

k zámeru písomnou formou, a to zverejnením oznámenia o vyhodnotení jej pripomienok na

svojich úradných tabuliach. Oznámenie bolo tiež zverejnené na webových stránkach týchto

úradov a o zverejnenie na svojich úradných tabuliach boli tiež požiadané dotknuté obce

v Žilinskom kraji a Prešovskom kraji. Zdôraznil, že s uvedenou argumentáciou žalovaného sa súd prvého stupňa nielenže vôbec nevysporiadal, ale ani tieto dôvody žalovaného do

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia neuviedol. V závere odvolania namietal, že žalobca

neodvodzuje svoje práva od čl. 9 ods. 3 Dohovoru, ale vo svojej žalobe poukazuje na jeho čl.

8, ktorý zabezpečuje verejnosti účinnú účasť na procesoch tvorby vykonávacích predpisov

a právo, aby verejnosť mala možnosť pripomienkovať návrhy týchto predpisov.

Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok Krajského súdu

v Bratislave ako vecne správny potvrdiť. Odvolanie žalovaného pokladal za vnútorne

protirečivé. Vyčítal mu, že žalovaný na jednej strane zastáva názor, že čl. 8 Dohovoru nie je

možné aplikovať na prejednávanú vec, hoci zároveň tvrdí, že žalobca nemal právo na

prerokovanie pripomienok príslušným krajským úradom životného prostredia. Avšak na

druhej strane poukazuje na to, že pripomienky žalobcu, ako súčasť pripomienok verejnosti,

boli prerokované tým, že ich Krajský úrad životného prostredia v Žiline vyhodnotil a toto

vyhodnotenie zverejnil na svojej internetovej stránke. Ďalej uviedol, že čl. 8 Dohovoru ako

zmluva o ľudských právach zabezpečuje verejnosti účinnú účasť na procesoch tvorby

vykonávacích predpisov a právo, aby verejnosť mala možnosť pripomienkovať návrhy týchto predpisov a právo na to, aby výsledky tejto účasti verejnosti boli zohľadnené v najvyššej

možnej miere. Pripustil, že čl. 8 Dohovoru nemá priamy účinok, čo však podľa žalobcu

nezbavuje orgány verejnej moci povinnosti interpretovať a aplikovať právne predpisy, ktoré

upravujú spôsob tvorby vykonávacích predpisov a iných všeobecne použiteľných právne

záväzných pravidiel tak, aby bol naplnený zmysel a cieľ čl. 8 Dohovoru.

Zdôraznil, že Dohovor je súčasťou práva Európskej únie, v ktorej súvislosti poukázal

na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-240/09 zo dňa 8. marca 2011, v ktorom tento

v konaní začatom na návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, týkajúci sa výkladu čl. 9

ods. 3 Dohovoru, poskytol významný interpretačný a aplikačný nástroj pre výklad nie len

spomínaného čl. 9 ods. 3 Dohovoru. V citovanom rozhodnutí bol síce vyslovený záver, že  

čl. 9 ods. 3 Dohovoru nemá priamy účinok v práve Európskej únie, avšak súčasne sa v ňom

uvádza, že táto okolnosť nezbavuje členské štáty Európskej únie ich záväzku uplatňovať

ustanovenia tohto Dohovoru, a to tým, že so zreteľom na ustanovenia Dohovoru interpretujú

a aplikujú normy vnútroštátneho práva tak, aby ciele a obsah Dohovoru boli naplnené, a aby

verejnosť, ktorej tento Dohovor práva priznáva, tieto práva aj vo vnútroštátnych podmienkach

mohla využívať. S ohľadom na uvedené mal za to, že bolo povinnosťou súdu prvého stupňa

skúmať, či postupom žalovaného došlo k naplneniu práv, ktoré žalobcovi vyplývajú z čl. 8 ods. 3 dohovoru. Záver súdu prvého stupňa pokladal za vecne správny a v súlade s čl. 8, ale aj

s cieľmi a obsahom Dohovoru.

Poukázal na skutočnosť, že Krajský súd v Žiline uložil prvostupňovému správnemu

orgánu rozhodnúť o tom, či je žalobca účastníkom konania o zámere na vyhlásenie zón

TANAPu, a v závislosti od toho potom prerokovať pripomienky žalobcu vydaním

rozhodnutia o nich. Z uvedeného vyvodil, že správny orgán prvého stupňa, ako aj žalovaný

boli povinní prerokovať tieto pripomienky spôsobom, ktorý vychádza z ustanovení zákona  

č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) (ďalej len „Správny poriadok“).

Nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného, že právo verejnosti zúčastniť sa na tvorbe

vykonávacích predpisov je dostatočne zabezpečené možnosťou pripomienkovať návrh

nariadenia vlády, ktorým sa vyhlasujú zóny TANAPu. Vyslovil názor, že uvedené obsahu  

čl. 8 Dohovoru nezodpovedá, nakoľko z citovaného článku vyplýva, že podmienkou sine qua

non na to, aby mohla byť účasť verejnosti považovaná za účinnú, je účasť v štádiu, kým sú

ešte možnosti otvorené. Zároveň výsledky účasti verejnosti sa majú zohľadniť v najvyššej

možnej miere. Proces vyhlasovania zón chráneného územia je dvojfázový. Výsledkom pripomienkovania a prerokovania pripomienok k zámeru sa vyhlasovanie chráneného územia

alebo jeho zón dostáva do ďalšej fázy, s ktorou však nekorešponduje štádium „pokiaľ sú ešte

možnosti otvorené“. Vyjadril sa, že pripomienkovanie právneho predpisu v štádiu, keď je jeho

návrh zverejnený na pripomienkovanie, podlieha obmedzeniam ustanoveným

v Legislatívnych pravidlách Vlády Slovenskej republiky. Pripomienkujúca verejnosť nemá

podľa žalobcu v zmysle týchto pravidiel v zásade žiadnu možnosť dosiahnuť zohľadnenie

svojich pripomienok. Doplnil, že Legislatívne pravidlá neustanovujú žiadny postup, ktorým

by bolo možné nevyhovenie pripomienke podrobiť akejkoľvek kontrole. Za takúto

nepovažoval ani rozporové konanie, keďže aj v prípade povinného rozporového konania môže

predkladateľ predložiť návrh právneho predpisu na rokovanie vlády. Dvojfázovosť

vyhlasovania chránených území a jeho zón má nepochybne zabezpečiť možnosť, aby v prvej

fáze bol zámer diskutovaný a posudzovaný z hľadiska záujmov tak ochrany prírody, ako aj

vlastníckych, užívacích a iných záujmov právnických a fyzických osôb. V závere vyjadrenia

zdôraznil, že možnosť ovplyvnenia konečnej podoby nariadenia vlády, je v štádiu jeho tvorby

podstatne širšia, ako v štádiu, keď je vypracovaný návrh predpisu predložený v podobe, v akej

má byť prerokovaný orgánom príslušným schváliť ho, v tomto prípade vládou Slovenskej

republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení  

s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj

konanie, ktoré mu predchádzalo z dôvodov a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1

O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok

krajského súdu je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj

rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté

(§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,

ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu,

ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať

autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten,

o koho práva v konaní ide.

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich

právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal

zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, sa postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej

časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 247 ods. 1 O.s.p.).

Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku (rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je,

aby pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré

po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo

právoplatnosť (§ 247 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 247 ods. 3 O.s.p. predmetom preskúmania môže byť za podmienok

ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný

prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Z obsahu odvolania žalovaného je zrejmé, že okrem iného namietal skutočnosť, že pri

vyhlasovaní ochrany osobitne chránených častí prírody a krajiny podľa zákona č. 543/2002  

Z. z. považoval žalovaný účinnú účasť verejnosti v zmysle čl. 8 Dohovoru za zabezpečenú,

nakoľko proces vyhlasovania národného parku alebo zón národného parku má viacero štádií,

na ktorých sa môžu jednotlivé subjekty zúčastniť. Súd prvého stupňa sa v prejednávanej veci

nezaoberal ani námietkou žalovaného, že zákon č. 543/2002 Z. z. taxatívne stanovuje okruh

aktívne vecne legitimovaných osôb oprávnených na podanie pripomienok k zámeru

vyhlásenia chráneného územia, ktorými podľa § 50 ods. 3 cit. zákona sú vlastník (správca,

nájomca) dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy. Opomenul aj námietku

žalovaného, že informovanie verejnosti zabezpečuje dotknutá obec, ktorá môže prípadné

pripomienky verejnosti uplatniť v pripomienkovom režime podľa § 50 ods. 3 a 4 cit. zákona,

ktorý platí rovnako pre všetky dotknuté osoby. Taktiež bolo potrebné, aby sa krajský súd

vysporiadal aj s námietkou žalovaného, že v zákone č. 543/2002 Z. z. nie je upravené právo

verejnosti priamo podávať pripomienky k zámeru i z dôvodu, že tento je svojou povahou len

podkladom pre vypracovanie návrhu vyhlasovacieho predpisu – nariadenia vlády Slovenskej

republiky, dodávajúc, že verejnosť uplatňuje pripomienky k návrhu všeobecne záväzného

právneho predpisu, ktorým sa ustanovujú zóny TANAPu v rámci pripomienkového konania. Napokon v napadnutom rozhodnutí súdu prvého stupňa absentuje aj reakcia na námietku, že

žalovaný napriek skutočnosti, že platná právna úprava verejnosť do okruhu dotknutých osôb

nezačleňuje, usmernil príslušné krajské úrady životného prostredia v tom smere, aby

v procese prerokovania zámeru boli zohľadnené a vyhodnotené aj pripomienky verejnosti

(viac než 850 fyzických alebo právnických osôb), pričom príslušné krajské úrady životného

prostredia prerokovali jej pripomienky k zámeru písomnou formou, a to zverejnením

oznámenia o vyhodnotení jej pripomienok na svojich úradných tabuliach.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo

veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne

vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a

ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu

v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí obsahovať

dôvody, na základe ktorých je založené.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

je teda aj právo účastníka konania (teda aj žalovaného) na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, pripadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať

odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (k tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04 – www.concourt.sk). Túto

požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto

súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument

sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias

v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež

pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na

každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument

(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci

(porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielko a Hiro Balani/Španielsko, oba  

z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Aj podľa judikatúry ústavného

súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

právo na spravodlivé súdne konanie (k tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS

380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010 či sp. zn. II. ÚS 537/2010 - www.concourt.sk).

Vychádzajúc z uvedeného aj v správnom súdnictve nesporne obsahom práva na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo žalovaného správneho

orgánu, ako účastníka preskúmavacieho konania na také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré

bude zodpovedať na jeho primárne námietky oponujúce žalobe žalobcu voči jeho

rozhodnutiu.

Opomenutie krajského súdu, že sa v rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal

s vyššie uvedenými námietkami žalovaného, však zhora definovanému právu na riadne

odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá. Takéto odôvodnenie rozhodnutia nie je prejavom

aplikačnej a interpretačnej dostatočnosti konajúceho všeobecného súdu, nedáva

zrozumiteľným spôsobom odpoveď na námietky žalovaného uvedené v jeho vyjadrení.

Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a zásad, súd v správnom

súdnictve je oprávnený a povinný vysporiadať sa nielen s námietkami žalobcu uvedenými

v žalobe, ale aj námietkami žalovaného uvedenými v jeho vyjadrení.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky musel konštatovať, že

odôvodnenie rozsudku krajského súdu nie je súladné s § 157 ods. 2 O.s.p.

Ak teda v posudzovanej veci krajský súd podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sa riadne nevysporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalovaného,

postupoval nedôsledne, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa  

§ 250ja ods. 3 veta druhá a § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), v ktorom krajský súd po opätovnom vyporiadaní sa

s námietkami žalovaného znova vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náležite (teda

dostatočne konkrétne) odôvodní tak, aby ústavnému právu na spravodlivé súdne konania bolo

urobené zadosť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky k zhora vyslovenému právnemu názoru považuje

za potrebné dodať, že napriek apelačnému opravnému systému, ktorý sa v správnom

súdnictve v Slovenskej republike nateraz uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť

napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský súd ako súd prvého stupňa. Úlohou

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je preskúmavať vecnú správnosť prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého stupňa včítane

odôvodňovania rozhodnutia.

V novom rozhodnutí   rozhodne však krajský súd i o náhrade trov tohto odvolacieho

konania (§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. marca 2013

JUDr. Eva Babiaková, CSc. v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Dagmar Bartalská