UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: R. Q., bytom S. W. XXX, F. K., proti odporcovi: Centrum právnej pomoci, kancelária Nitra, Štefánikova trieda 88, Nitra, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. 3N 2767/12 zo dňa 8. októbra 2012, o odvolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 28Sp/25/2012 - 75 zo dňa 17. apríla 2013, jednohlasne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 28Sp/25/2012 - 75 zo dňa 17. apríla 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
Napadnutým rozsudkom krajský súd postupom podľa § 250j ods. 2 písm. a/, e/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte uznesenia len O. s. p.") zrušil rozhodnutie odporcu č. 3N 2767/12 zo dňa 08.10.2012, ktorým nepriznal navrhovateľovi nárok na poskytovanie právnej pomoci podľa § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej v texte uznesenia len „zák. o poskytovaní právnej pomoci"). Krajský súd poukázal, že napadnuté rozhodnutie obsahuje vo výroku údaj o tom, že bolo rozhodnuté podľa § 10 ods. 5 zák. o poskytovaní právnej pomoci. Námietku nezákonnosti navrhovateľa, ktorá mala byť spôsobená tým, že vo výroku absentuje údaj o tom, že bolo rozhodnuté podľa § 46 správneho poriadku, krajský súd nepovažoval za dôvodnú. Správny orgán v zmysle citovaného § 47 správneho poriadku bol povinný vo výroku uviesť ustanovenie procesného predpisu len v tom prípade, že ide o procesné rozhodnutie a len to ustanovenie, na základe ktorého bolo rozhodnuté. V prípade vecného rozhodnutia, akým bolo aj preskúmavané rozhodnutie, bol správny orgán povinný uviesť ustanovenie hmotnoprávneho predpisu, ktoré bolo na rozhodnutie aplikované, v tomto prípade zákona č. 327/2005 Z. z. Absencia § 46 vo výroku rozhodnutia je preto v súlade so zákonom. Súd prvého stupňa z obsahu správneho spisu, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zistil, že odporca nezaložil svoje rozhodnutie len na žiadosti navrhovateľa a dokladov, ktoré predložil k nej akoprílohu, resp. ako doplnenie. Z obsahu spisu bolo nepochybné, že si zaobstaral aj ďalšie podklady a že neoznámil navrhovateľovi, že získal tieto ďalšie podklady pre rozhodnutie a nedal mu tak možnosť vyjadriť sa k nim. Za nesprávny považoval krajský súd názor odporcu, pokiaľ tvrdil, že túto možnosť žiadateľovi dal tým, že mu nekládol prekážky v tom, aby nahliadol do spisu. Správny orgán bol povinný v celom konaní postupovať podľa základných zásad správneho konania, a to v úzkej súčinnosti s účastníkom konania. Táto požiadavka môže byť naplnená len tak, že správny orgán oznámi účastníkovi, že zhromaždil podklady pre vydanie rozhodnutia a splnil si svoju povinnosť v zmysle § 33 ods. 2 správneho poriadku, podľa ktorého je povinný dať účastníkom konania možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia vyjadrili k jeho podkladu a spôsobu jeho zistenia a prípadne navrhli doplnenie. Z uvedeného dôvodu je napadnuté rozhodnutie v rozpore so zákonom, nakoľko predchádzajúce konanie bolo zaťažené takou procesnou vadou, ktorá mohla mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 6 ods. 1 písm. b/ zák. poskytovaní právnej pomoci, jednou z podmienok poskytnutia právnej pomoci centrom je, aby nešlo o zrejmú bezúspešnosť sporu. Odporca nedospel k záveru, že v danom prípade ide o zrejmú bezúspešnosť sporu, ale na strane 7 odôvodnenia konštatoval, že vo veci žiadateľa, s ktorou sa obrátil o právnu pomoc na odporcu, nebola vylúčená zrejmá bezúspešnosť sporu. Takéto hodnotenie nestačí na to, aby bolo možné uzavrieť, že nebola splnená jedna z nevyhnutných podmienok podľa uvedeného § 6 ods. 1 písm. b/ zák. o poskytovaní právnej pomoci na poskytnutie bezplatnej právnej pomoci žiadateľovi. Zamietnuť žiadosť možno len vtedy, ak žiadateľ žiada o právnu pomoc vo veci, ktorá je zrejme bezúspešným uplatňovaním práva. Aj z príkladne vypočítaných dôvodov neúspešnosti je nepochybné, že musí ísť o taký dôvod, ktorý je bez ďalšieho zrejmý, priamočiary, nevyhnutný a nepotrebuje zložitý právny rozbor a posudzovanie. Krajský súd považoval za nesprávny záver odporcu, ak dôvodom zrejmej neúspešnosti by malo byť, že navrhovateľ vedie spor proti obecnému zastupiteľstvu. V zmysle § 249 ods. 4 O. s. p. je účastníkom konania správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni a v zmysle § 250v ods. 2 je to orgán, ktorý podľa tvrdenia uvedeného v návrhu vykonal zásah, ktorý nie je rozhodnutím a tento zásah bol zameraný priamo proti žalobcovi. Krajský súd nesúhlasil ani s tvrdením o nedostatku aktívnej legitimácie fyzickej osoby na podanie žaloby proti uzneseniu obecného zastupiteľstva, týkajúceho sa jej individuálnych práv a právom chránených záujmov z dôvodu, že túto má v zmysle osobitných konaní upravených v siedmej hlave piatej časti O. s. p. konkrétne v § 250zf len prokurátor, ktorý v predchádzajúcom období podal neúspešne proti danému uzneseniu protest. Uvedenou problematikou sa už zaoberal aj Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí č. k. III. ÚS 114/2013-9 zo dňa 12.03.2013: „Ústavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 601/2012 uviedol, že obec ako taká, nie je orgánom územnej samosprávy, ale jej nositeľom, subjektom. Potvrdzuje to aj ústava, ktorá v článku 64a charakterizuje obec nie ako orgán územnej samosprávy, ale ako samostatný územný samosprávny a správny celok Slovenskej republiky združujúci osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt. Obec je právnickou osobou verejného práva, a teda umelou právnou konštrukciou. Na účel výkonu samosprávy má svojich vykonávateľov, a to orgány obce, ktorými sú, ako už bolo uvedené, starosta obce a obecné zastupiteľstvo. Tieto orgány realizujú správu obce a v jej mene a na jej zodpovednosť vykonávajú všetky verejné úlohy, ktoré obci ukladá právny poriadok." Ďalej podľa bodu II bod 2 odôvodnenia uvedeného rozhodnutia „Pokiaľ ide o sťažnosť v časti tvrdenia porušenia označených základných práv sťažovateľov uzneseniami mestského zastupiteľstva, Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že mestské zastupiteľstvo je orgánom mesta, a teda orgánom územnej samosprávy. Podľa článku 142 ods. 1 Ústavy, veci za bodkočiarkou súdy preskúmavaniu aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom od 01. septembra 2003 (ďalej len O. s. p.) v občianskom súdnom konaní súdy okrem iného preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Preskúmavacia právomoc všeobecných súdov je ajpredmetom úpravy zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, kde je upravená tak, že pri výkone súdnictva súdy v Slovenskej republike okrem iného konajú a rozhodujú o žalobách alebo o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam, zásahom, iným opatreniam alebo nečinnosti v oblasti verejnej správy, rozhodujú o zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej moci a o ochrane pred nezákonným zásahom alebo opatrením orgánu verejnej moci... (§ 2 ods. 1 písm. c). Z citovaných ustanovení jednoznačne vyplýva, že postup, prípadne rozhodnutia mestského zastupiteľstva, ako orgánu verejnej správy (orgánu územnej samosprávy - mesta), nie sú z preskúmavacej právomoci všeobecných súdov vylúčené. Piata hlava piatej časti O. s. p. upravuje konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Ide tu o zásah, ktorý nie je rozhodnutím (§ 250v ods. 1 O. s. p. ). Negatívne vymedzenia má na mysli vylúčenie rozhodnutí ako individuálnych správnych aktov - aktov aplikácie práva, ktoré sú preskúmateľné v konaní o tzv. správnych žalobách podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. Preto zásahom netreba rozumieť len faktické úkony (napr. pri výkone administratívnych rozhodnutí) alebo procesné postupy, ale aj také výsledky rozhodovacích procesov vo verejnej správe, ktoré nemajú z formálneho hľadiska povahu individuálneho aktu aplikácie práva, lebo nie sú výsledkom správneho konania (v tejto súvislosti pozri § 244 ods. 3 O. s. p.). V konaní podľa piatej hlavy piatej časti O. s. p. tak môže byť preskúmané aj uznesenie mestského zastupiteľstva na návrh fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorá tvrdí, že bola priamo ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmov takýmto uznesením, zo splnenia ďalších podmienok uvedených v § 250v ods. 1 O. s. p. Uplatnením interpretačnej zásady argumentum a minori ad maius je potrebné názor formulovaný v predchádzajúcej vete akceptovať aj napriek osobitnému konaniu o preskúmaní zákonnosti uznesení obecného (mestského) zastupiteľstva podľa § 250zf O.s.p., na ktoré sťažovateľ na podporu danej právomoci Ústavného súdu poukázal a v ktorom je aktívne legitimovaným jedine prokurátor, nie subjekt, ktorého právne pomery uznesenie obecného (mestského) zastupiteľstva môže priamo ovplyvňovať. Ak totiž uznesenie mestského zastupiteľstva môže napadnúť prokurátor (obhajujúci iba verejný záujem), o to viac je potrebné takéto právo priznať osobe, ktorej sa uznesenie mestského zastupiteľstva menovite dotýka, a tak priamo ovplyvňuje jej právnu pozíciu." Námietku navrhovateľa uplatnená na pojednávaní, t. j. po uplynutí lehoty na podanie odvolania o tom, že rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, pretože kancelária centra nie je týmto orgánom, hodnotil krajský súd ako nedôvodná. Ako vyplýva zo záhlavia napadnutého rozhodnutia, vydal ho orgán zriadený zák. o poskytovaní právnej pomoci (§ 5), na tom nič nemení skutočnosť, že pod čiarou bola uvedená adresa kancelárie, teda organizačnej zložky rozhodujúceho orgánu, ktorá žiadosť navrhovateľa vybavovala. Rozhodnutie bolo podpísané osobou, na to v zmysle štatútu a organizačného poriadku centra, oprávnenou. Krajský súd uzavrel, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou nezákonnosti spočívajúcou v porušení procesných pravidiel, ktoré mohlo mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia alebo vplyv na jeho zákonnosť a tiež v nesprávnom právnom posúdení, preto ho v zmysle § 250j ods. 2 písm. a/ a e/ O. s. p. zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k O. s. p. tak, že navrhovateľovi, ktorý bol v konaní plne úspešný priznal ich náhradu vo výške 11,20 €.
Proti predmetnému rozsudku podal odporca v zákonnej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho zmeny tak, že odvolací súd napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdí. Uviedol, že krajský súd mu vytkol, že využil svoje zákonné právomoci, aby tak zabezpečil podklady pre posúdenie nároku navrhovateľa. Vzhľadom na fakt, že navrhovateľ nepredložil všetky potrebné informácie, odporca využil svoje zákonné oprávnenie, aby ex offo podľa možnosti zabezpečil doklady a iné potrebné údaje, ktorými disponujú štátne orgány, obce, notári a iné právnické a fyzické osoby povinné poskytovať súčinnosť. Týmto postupom sa má zabezpečiť plnohodnotnosť informácií, ich objektivita, a teda vylúčiť zatajovanie skutočností, ktoré by mohli podstatne ovplyvniť rozhodovanie odporcu. Samotné neoznámenie získania takýchto informácii nemalo v danom prípade žiadnu relevanciu, pretože aktivita žiadateľa sa vyžaduje ex lege a to aj v zmysle zásady „právo je v prospech bdiacich a nie spiacich". Závery krajského súdu boli v rozpore so systematickým výkladom zák. o poskytovaní právnej pomoci a zásadou iura novit curia. Vo vzťahu k hodnoteniu zrejmej bezútešnosti sporu odporca s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/36/2011 uviedol, že konštatovanie v podobe, že nebola vylúčenázrejmá bezúspešnosť sporu nijako nevybočuje zo zákonnej dikcie. Krajský súd na seba nezákonne abstrahoval právomoc ex lege priznanú zák. o poskytovaní právnej pomoci odporcovi. V prípade pokračujúcej praxe by sa rozhodovacia právomoc odporcu stala obsolentnou, keďže by sa mohla obmedziť len na diktát súdu. Myšlienka zriadenia odporcu ako určitú úľavu od záťaže súdov by tak samotnými súdmi mohla byť znemožnená. Nejestvuje automaticky právo na bezplatnú právnu pomoc. Zákonodarca zriadením odporcu umožnil využiť nárok na posúdenie a prípadné priznanie práva na poskytnutie právnej pomoci, ktorú je nutné chápať ako sociálnu starostlivosť štátu o občanov v špecifických situáciách, teda o výnimku, v prípade, že sú splnené prísne stanovené zákonné podmienky. Ich splnenie sa viaže na úvahu odporcu, a to všetko so zásadami nielen správneho konania, ale aj výdavkovej zodpovednosti voči štátu. V tejto súvislosti odporca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/59/2012. Úvaha odporcu môže byť spochybnená len v konaní pred Ústavným súdom SR. Navrhovateľ nemôže namietať porušenie svojich práv, keďže práva uplatňujúce sa v nárokovom konaní môže nadobudnúť až pozitívnym posúdením jeho nároku podľa správnej úvahy odporcu. Nepriznaním právnej pomoci nedochádza k ujme na právach žiadateľa, nakoľko každý sa môže domáhať svojho práva na súdnu ochranu pred súdmi i bez právneho zastúpenia. Skutočnosť, že zákonná úprava v niektorých prípadoch vyžaduje zastúpenie advokátom, nemôže zasahovať do princípu objektívneho posúdenia daného konkrétneho prípadu odporcom. Súd ani navrhovateľ sa nezaoberali rozhodujúcimi skutočnosťami v rámci žiadosti o poskytnutie právnej pomoci vedenej u odporcu pod č. 3N 2767/12 (3820/2013), ktorými bolo: rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 23Sp/1/2012 zo dňa 21.06.2012, ktorým súd odmietol návrh o preskúmanie uznesenia obecného zastupiteľstva z dôvodu, že navrhovateľ nebol aktívne procesne legitimovaný. Ďalšou rozhodujúcou skutočnosťou bolo, že navrhovateľ sa domáhal doručenia uznesenia obecného zastupiteľstva obce Veľký Cetín do vlastných rúk (čo uplatňoval aj v konaní na Krajskom súde v Nitre sp. zn. 26S/35/2012), ktoré bolo vyhlásené vyvesením na úradnú tabuľu obce, z ktorej sa aj výsledok výberového konania dozvedel. Obec tak postupovala v súlade s platnými právnymi predpismi a žalobca v súvislosti s predmetom sporu nebola dôvodná.
K podanému odvolaniu sa v písomnom podaní vyjadril navrhovateľ tak, že navrhol jeho odmietnutie z dôvodu, že bolo podané neoprávnenou osobou. Uviedol, že Kancelária centra právnej pomoci Nitra nie je právnickou osobou ani správnym orgánom. Správnym orgánom je Centrum právnej pomoci so sídlom v Bratislave, ktorý správny orgán nebol odporcom v tomto súdnom konaní a krajský súd bol povinný odporcovi ustanoviť opatrovníka, pričom rovnaký návrh podal aj voči odvolaciemu súdu. Kancelária centra v Nitre, ktorá nemá IČO, vydala napadnuté správne rozhodnutie, a teda pokiaľ bolo odvolanie podané zástupcom Centra právnej pomoci so sídlom v Bratislave, bolo podané osobou, ktorá nebola legitímna na jeho podanie. Účastníkom konania nebola žiadna právnická osoba Centrum právnej pomoci so sídlom v Bratislave. Navrhovateľ taktiež považoval odvolanie za neprípustné s poukazom na § 250s O. s. p., nakoľko napadnuté rozhodnutie odporcu bolo zrušené z dôvodu uvedeného v § 250j ods. 2 písm. e/ O. s. p., pri ktorom podľa O. s. p. odvolanie nie je prípustné. Rovnako uviedol, že rozsudok nenadobudne právoplatnosť, pokiaľ nebude zaslaný vedľajšiemu účastníkovi J., ktorý sa stal účastníkom na základe svojho oznámenia súdu dňom jeho doručenia, t. j. 20.02.2013.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O. s. p.) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania podľa § 250ja ods. 2 veta prvá O. s. p. a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť pre procesné pochybenie v postupe krajského súdu.
Podľa § 246c ods. 1 vety prvej O. s. p., pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti.
Podľa § 250j ods. 4 veta prvá a druhá O. s. p. ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené, súd uvedie vo výroku rozsudku. Na posúdenie prípustnosti odvolania je rozhodujúci výrok rozsudku.
Podľa § 250s O. s. p., proti rozhodnutiu súdu, ktorým potvrdí rozhodnutie správneho orgánu, je prípustné odvolanie. Proti rozsudku súdu, ktorým zruší rozhodnutie správneho orgánu, je prípustné odvolanie len z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/ a b/. Obnova konania, dovolanie a mimoriadne dovolanie nie sú prípustné.
Prvotne sa odvolací súd zameral na posúdenie prípustnosti odvolania podaného odporcom.
Z výroku napadnutého rozsudku odvolací súd zistil, že krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu podľa § 250j ods. 2 písm. a/ a e/ O. s. p., pričom odvolanie je prípustné len pokiaľ sa rozhodnutie správneho orgánu zrušuje podľa § 250j ods. 2 písm. a/, b/ O. s. p. z uvedeného vyplýva, že proti rozsudku, ktorým súd zruší rozhodnutie správneho orgánu podľa § 250j ods. 2 písm. e/ O. s. p. nie je odolanie prípustné a bolo by na mieste ho odmietnuť postupom podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. Nakoľko však ďalším dôvodom zrušenia rozhodnutia odporcu krajským súdom bolo nesprávne právne posúdenie veci podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O. s. p., z dôvodu ktorého odvolanie prípustné je, odvolací súd podané odvolanie považoval v časti námietok týkajúcich sa nesprávneho právneho posúdenia za prípustné. Opačný postup by mohol znamenať odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces.
Podľa § 93 ods. 1 O. s. p., ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.
Podľa § 93 ods. 3 O. s. p., do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. Ak ako vedľajší účastník vstupuje do konania z vlastného podnetu právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa podľa osobitného predpisu, súčasťou oznámenia o vstupe musí byť aj súhlas účastníka, popri ktorom sa zúčastňuje na konaní, inak súd na oznámenie o vstupe neprihliada. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.
Otázka okruhu účastníkov je pre konajúci súd v každom štádiu konania závažnou skutočnosťou, ktorú je potrebné vyriešiť skôr ako dôjde k rozhodnutiu vo veci samej.
Z predloženého súdneho spisu vyplýva (č. l. 55), že dňa 20.02.2013 bolo krajskému súdu doručené podanie J., ktorým oznámil svoj vstup do konania ako vedľajší účastník na strane navrhovateľa.
O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhoduje len na návrh, teda iba v prípade, pokiaľ niektorý z účastníkov jeho prípustnosť namieta. Krajský súd sa však žiadnym spôsobom nezaoberal s oznámením vstupu do konania, túto skutočnosť neoznámil ani ostatným účastníkom. Pokiaľ aj krajský súd považoval túto fyzickú osobu za vedľajšieho účastníka, zodpovedajúco s ním nekonal, keďže ho nepredvolal na pojednávanie, neuviedol ho do záhlavia rozsudku a ani mu rozsudok nedoručoval, čím mu fakticky odňal možnosť konať pred súdom.
Z č. l. 42 predloženého spisu je ďalej zrejmé, že navrhovateľ dňa 11.01.2013 požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. K tejto žiadosti priložil aj vyplnené tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konania, pričom o tejto žiadosti rovnako nebolo rozhodnuté.
Na základe vyššie uvedeného bolo potrebné napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., pričom v ďalšom konaní krajský súd ustáli okruh účastníkov konania, vysporiada sa s ich procesnými návrhmi a vec opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie riadne a náležite zdôvodní berúc do úvahy aj argumenty vznesené v podanom odvolaní.
V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.