8Sžo/42/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: B. A., bytom Č. X., R., zastúpenej JUDr. S. D., advokátom so sídlom Š. X., K., proti žalovanému: Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Rožňave, so sídlom Šafárikova 112,   Rožňava, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. AA/2006/085853 zo dňa 16. októbra 2006, na

odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/25/2007-62 zo dňa

26. júna 2008, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

  Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach   č. k.  

6S/25/2007-62 zo dňa 26. júna 2008 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.  

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala

preskúmania zákonnosti a následného zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 16. októ-  

bra 2006, č. AA/2006/085853 o skončení jej štátnozamestnaneckého pomeru. Krajský súd

dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe

v súlade so zákonom. V odôvodnení rozsudku uviedol, že bolo preukázané zníženie počtu

štátnozamestnaneckých miest s platovou triedou 4 o jedno miesto a rovnako zníženie počtu

štátnozamestnaneckých miest s platovou triedou 5 a to na základe schválenej zmeny

systemizácie. Bolo vecou zamestnávateľa rozhodnúť, akým spôsobom a s kým skončí

štátnozamestnanecký pomer. Ďalej uviedol, že spôsob výberu žalobkyňa namietala až na

pojednávaní, na čo súd nemohol prihliadať vzhľadom na uplynutie dvojmesačnej lehoty  

(§ 250h ods. 1 O.s.p.). Z tých istých dôvodov neprihliadal na námietky uvedené v doplnení

žaloby dňa 21. decembra 2006. Žalobkyni právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku podala žalobkyňa odvolanie. Navrhla ho zmeniť a vyhovieť

žalobe. Alternatívne navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Namietala, že súd prvého stupňa sa zaoberal iba námietkou

žalobkyne, uvedenou v návrhu na začatie konania zo dňa 21. decembra 2006, pričom  

na ostatné uplatnené námietky súd neprihliadal s odôvodnením, že boli uplatnené oneskorene,

t.j. po uplynutí dvojmesačnej lehoty od doručenia napádaného rozhodnutia. Teda krajský súd

sa nezaoberal jej námietkou, že jej štátnozamestnanecké miesto nebolo zrušené. Na jej miesto

boli prijaté, resp. preložené iné osoby v inej platovej triede, preto jej miesto nemohlo byť

zrušené. Mala zato, že túto námietku uplatnila už v žalobe zo dňa 21. decembra 2006, keď

uviedla, že s napádaným rozhodnutím nesúhlasí, pričom v podrobnostiach odkázala na svoje

odvolanie zo dňa 14. júna 2006, ktoré bolo súčasťou správneho spisu. Ďalej namietala, že súd

prvého stupňa sa nezaoberal námietkami ustanovenej právnej zástupkyne žalobkyne, z podaní

ktorej z 12. júla 2007 a 27. mája 2008 vyplýva, že obsahujú iba bližšie ozrejmenie už

žalobkyňou namietaných skutočností. Zároveň žalobkyňa navrhla, aby súd postupoval podľa

§ 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a podal návrh na Ústavný súd Slovenskej republiky na súlad

ustanovenia Zákona o štátnej službe s Ústavou Slovenskej republiky.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok ako vecne správny potvrdil. Uviedol, že podané odvolanie neobsahuje žiadne nové

skutočnosti, ktoré by mali vplyv na zmenu alebo zrušenie rozsudku prvostupňového súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo

a rozsudkom č. k. 8Sžo/203/2008-95 zo dňa 2. apríla 2009 rozsudok Krajského súdu

v Košiciach č. k. 6S/25/2007-62 zo dňa 26. júna 2008 potvrdil ako súladný so zákonom.

V odôvodnení uvedeného rozsudku najvyšší súd konštatoval, že v konaní podľa druhej

hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku žalobca musí byť (až na zákonom stanovené

výnimky) zastúpený advokátom (§ 250a O.s.p.), pričom samotná skutočnosť, že v danej veci

na základe žiadosti žalobkyne jej bol právny zástupca ustanovený súdom až po uplynutí

lehoty na podanie žaloby (§ 250b ods. 1 O.s.p.) nemôže byť dôvodom, aby mohol súd prihliadnuť k rozšíreniu rozsahu napadnutia správneho rozhodnutia, nakoľko mu v tom

bráni ustanovenie § 250h ods. 1 veta druhá O.s.p.

V tejto súvislosti najvyšší súd poznamenal, že v správnom súdnictve platí

koncentračná zásada. Význam správneho vymedzenia žalobných bodov súvisí s dispozičnou

zásadou, ktorá platí v správnom súdnictve. Súdy v správnom súdnictve nie sú treťou

inštanciou, ktorá by pokračovala v správnom konaní.

Vyslovil, že žalobca síce môže meniť rozsah, v akom rozhodnutie správneho orgánu

napáda a uvádzať príslušné dôvody (žalobné body), avšak rozširovať ich môže len do konca

lehoty stanovenej zákonom pre podanie žaloby, t.j. podľa ustanovenia § 250b ods. 1 O.s.p. –

do 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. Zameškanie

lehoty nie je možné odpustiť. Preto nie je možné po uplynutí dvojmesačnej lehoty vznášať

v priebehu súdneho konania ďalšie výhrady voči správnemu rozhodnutiu, teda súd nemôže

prihliadať k neskôr uplatneným výhradám. Súd nemôže prihliadať ani k dôvodom odvolania,

ktoré boli uplatnené v správnom konaní.

Mal zato, že vzhľadom na dispozičnú zásadu súd ani nemôže preskúmavať zákonnosť

žalobcom napadnutého rozhodnutia nad rámec vymedzený žalobcom v žalobe a tak z vlastnej

iniciatívy jeho prejav nahradzovať a sám vyhľadávať právne chyby žalobcom napadnutého

rozhodnutia.

S ohľadom na uvedené podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd nepochybil,

ak sa nezaoberal namietanými skutočnosťami uvedenými v podaniach žalobkyne zo dňa  

12. júla 2007 a 27. mája 2008.

Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobkyne, pokiaľ namietala, že

krajský súd mal postupovať ohľadne novely Zákona o štátnej službe – zákon č. 231/2006 Z.z.

podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., nakoľko rozhodnutie, či súd preruší konanie a podá návrh ústavnému súdu, aby rozhodol o tom, či je všeobecne záväzný právny predpis v rozpore

s ústavou, patrí výlučne do pôsobnosti súdu.

Proti uvedenému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podala

žalobkyňa ústavnú sťažnosť, v ktorej namietala porušenie jej základných práv podľa čl. 35

ods. 1 a 3, čl. 36 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 a čl. 37 ods. 1 a 3

Listiny   základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach a práva podľa čl. 1 Dohovoru o diskriminácii (zamestnaní a povolaní).

Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. IV. ÚS 187/2011-40 zo dňa 28. jú-  

la 2011 vyslovil, že základné právo žalobkyne na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základné

právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd v spojení so základným právom na rovnosť v konaní podľa čl. 37 ods. 3 Listiny

základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8Sžo/203/2008 a jeho rozsudkom  

z 2. apríla 2009 porušené boli. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

sp. zn. 8Sžo/203/2008 z 2. apríla 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalobkyni

priznal náhradu trov konania v sume 254,88 €, ktorú zaviazal Najvyšší súd Slovenskej

republiky uhradiť na účet jej právneho zástupcu. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel.

Uviedol, že právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého v konaní, v ktorom je

vyžadované povinné zastúpenie žalobcu, ktorý nemá právnické vzdelanie, advokátom,

dvojmesačná lehota podľa § 250b ods. 1 O.s.p., v ktorej môže žalobca podľa § 250h ods. 1

O.s.p. rozšíriť rozsah napadnutia správneho rozhodnutia, plynie bez ohľadu na to, či súd  

na žiadosť ustanovil žalobcovi advokáta, podľa názoru ústavného súdu popiera účel

povinného zastúpenia advokátom v správnom súdnictve, resp. účel základného práva  

na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a vzhľadom na to vybočuje z medzí ústavne konformného výkladu a aplikácie ustanovení

Občianskeho súdneho poriadku (predovšetkým jeho § 250b ods. 1 a § 250h ods. 1).

Ústavný súd sa nestotožnil s názorom najvyššieho súdu, že s ohľadom na dispozičnú

zásadu súd ani nemôže preskúmať zákonnosť žalobcom napadnutého rozhodnutia nad rámec

vymedzený žalobcom v žalobe a tak z vlastnej iniciatívy jeho prejav nahradzovať a sám

vyhľadávať právne chyby žalobcom napadnutého rozhodnutia, pričom poukázal na to, že

najvyšší súd mal zohľadniť skutočnosť, že žalobkyňa formulovala svoju žalobu v danej veci

bez právneho zástupcu. Zároveň vyslovil, že nie je možné akceptovať postup súdu, ak

v situácii, keď mu zákon výslovne ukladá povinnosť (§ 250d ods. 1 O.s.p.) vyžiadať si

administratívny spis žalovaného správneho orgánu, sa odvolá na dispozičnú zásadu

a v nadväznosti na to sa nevysporiada so skutočnosťami, ktoré žalobkyňa uvádzala v odvolaní

proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu zo 14. júna 2006 (a ktoré k návrhu na začatie

konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov priložila) s tým, že súd sa

môže zaoberať iba s námietkami vymedzenými „žalobcom v žalobe“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c

ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu odvolania (§ 212

O.s.p.) ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, súc viazaný dôvodmi nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 187/2011-40 zo dňa 28. júla 2011, prejednal odvolanie

bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 a § 250ja ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že

je potrebné napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach zrušiť podľa § 221 ods. 1  

písm. f/ O.s.p. a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Zmyslom a účelom platnej právnej úpravy správneho súdnictva je poskytovať

efektívnu ochranu verejným subjektívnym právam fyzických a právnických osôb.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo

dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy (t.j. druhej hlavy piatej časti)  

sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich

právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal

zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho

orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len "v medziach žaloby") dospel  

k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade  

so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta.

V zmysle citovaného ustanovenia § 250j ods. 1 O.s.p. príslušný súd rozhodne vo veci

samej tak, že žalobu zamietne, ak zistí, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach

žaloby sú v súlade so zákonom. Záver o súlade postupu a rozhodnutia správneho orgánu  

so zákonom sa týka rozsahu a dôvodov, pre ktoré bola žaloba podaná.

Procesnému právu účastníka konania vznášať v žalobe námietky nezákonnosti voči

postupu a rozhodnutiu správneho orgánu zodpovedá povinnosť správneho súdu preskúmať

rozhodnutie správneho orgánu v rozsahu žalobných námietok, o vznesených námietkach

rozhodnúť a pokiaľ ich nepovažoval za dôvodné, vysvetliť a vyložiť, z akých dôvodov.  

Ak tak správny súd neurobí, zaťaží svoje rozhodnutie nielen vadami spočívajúcimi v porušení

všeobecných procesných princípov – podraditeľných pod vadu konania v zmysle § 221 ods. 1

písm. f/ O.s.p. – ale súčasne postupuje aj v rozpore so zásadami vyjadrenými v druhej hlave,

siedmom oddiele Ústavy SR (predovšetkým čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2) a v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je viazaný právnym názorom Ústavného súdu

Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v náleze z 28. júla 2011 sp. zn. IV. ÚS 187/2011-40  

(§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov).

Krajský súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala

preskúmania zákonnosti a následného zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 16. októ-  

bra 2006, č. AA/2006/085853 o skončení jej štátnozamestnaneckého pomeru, nakoľko dospel

k záveru, že rozhodnutie žalovaného je v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe v súlade  

so zákonom. V odôvodnení rozsudku uviedol, že vzhľadom na uplynutie dvojmesačnej lehoty

(§ 250h ods. 1 O.s.p.) nemohol prihliadať na námietky uvedené v doplnení žaloby (doplnenie

žaloby podané na krajský súd dňa 12. júla 2007).

Tento názor nie je v súlade so záverom Ústavného súdu vysloveným v jeho náleze IV.

ÚS 187/2011-40 zo dňa 28. júla 2011, v ktorom uviedol, že v prejednávanej veci bolo

potrebné zohľadniť skutočnosť, že žalobkyňa formulovala svoju žalobu v danej veci bez

právneho zástupcu a súčasne vyslovil, že nie je možné akceptovať postup súdu, ak v situácii,

keď mu zákon výslovne ukladá povinnosť (§ 250d ods. 1 O.s.p.) vyžiadať si administratívny

spis žalovaného správneho orgánu, sa odvolá na dispozičnú zásadu a v nadväznosti na to sa

nevysporiada so skutočnosťami, ktoré žalobkyňa uvádzala v odvolaní proti prvostupňovému

správnemu rozhodnutiu zo 14. júna 2006 (a ktoré k návrhu na začatie konania o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov priložila) s tým, že súd sa môže zaoberať iba

s námietkami vymedzenými „žalobcom v žalobe“.

Pokiaľ teda v posudzovanej veci krajský súd nepreskúmal komplexne procesné

i hmotné námietky žalobkyne, zahŕňajúce aj jej námietky vznesené v odvolaní zo dňa 14. jú-  

na 2006 proti rozhodnutiu žalovaného o skončení štátnozamestnaneckého pomeru

a v doplnení žaloby zo dňa 12. júla 2007, podľa názoru odvolacieho súdu uvedeným

postupom porušil jej právo na spravodlivý a riadny súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto musel napadnutý rozsudok podľa § 221

ods. 1 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 vetou druhou O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na

ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), a to bez toho, aby sa zaoberal hmotnoprávnou stránkou

odvolania.

Nakoľko sa krajský súd nezaoberal meritom veci vo všetkých bodoch žaloby, nemohol

odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť, keďže meritórne rozhodnutie

na základe právneho názoru odvolacieho súdu, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný

opravný prostriedok, by bolo v rozpore so zásadou dvojinštančnosti a účastníkom by mohla

byť odňatá možnosť konať pred súdom (právo podať opravný prostriedok) a mohli by byť

porušené ich základné práva v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude prejednať vec v medziach podanej

žaloby, dôsledne sa vysporiadajúc aj s námietkami žalobkyne vznesenými v odvolaní zo dňa

14. júna 2006 proti rozhodnutiu žalovaného o skončení štátnozamestnaneckého pomeru

a v doplnení žaloby zo dňa 12. júla 2007 a znova o nej rozhodnúť.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania

(§ 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. septembra 2011  

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská