8Sžo/41/2013

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej CSc. a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci žalobcu: Ing. Z. C., bytom C. XXXX/X, E., právne zastúpeného JUDr. Jozefom Pirkovským, advokátom so sídlom Hlavná 19, Prešov, proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Generálny štáb ozbrojených síl Slovenskej republiky, so sídlom Kutuzovova 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ŠbPO-147/2-122/2012 zo dňa 2. apríla 2012, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/108/2012-27 zo dňa 22. marca 2013, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. marca 2013, č. k. 4S/108/2012-27 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie žalovaného č. ŠbPO-147/2-122/2012 zo dňa 2. apríla 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 323,50 € do rúk jeho právneho zástupcu JUDr. Jozefa Pirkovského v lehote 15 dní.

Odôvodnenie

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol ako nedôvodnú žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. ŠbPO-147/2-122/2012 zo dňa 2. apríla 2012, ktorým tento zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie riaditeľa Personálneho úradu ozbrojených síl Slovenskej republiky č. PÚ-26- 83/2011 zo dňa 13. decembra 2011 o nepovolení obnovy konania vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplynul záver, že správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci postupovali v intenciách citovaných právnych noriem, preto ich rozhodnutia treba považovať za správne a v súlade so zákonom, pričom námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia. Ďalej uviedol, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca svoj návrh opiera o § 62 ods. 1 písm. e/ zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len „správny poriadok“), pričom z obsahu rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.3Sžo/18/2011, 3Sžo/19/2011, 3Sžo/20/2011 zo dňa 2. júna 2011 vyplýva, že dôvodom zrušenia personálnych rozkazov č. 15 zo dňa 26. januára 2009, ktorým žalobcovi ukončili dočasné vyčlenenie na plnenie úloh Vojenskej polície dňom 20. januára 2009, personálneho rozkazu riaditeľa Vojenskej polície č. 180 zo dňa 27. januára 2009, ktorým žalobcu odvolali z funkcie vedúceho staršieho dôstojníka - špecialistu dňom 28. januára 2009 a personálneho rozkazu riaditeľa Personálneho úradu č. 573 zo dňa 27. januára 2009, ktorým mu zmenili miesto výkonu štátnej služby z Trenčína do Trebišova a bol zaradený do zálohy pre prechodne nezaradených profesionálnych vojakov, bolo, že žalovaný v ich odôvodnení nerozviedol dostatočne východiská odôvodňujúce úvahu ministra obrany prípadne vedúceho služobného úradu, ktoré by umožnilo riadne preskúmať jeho postup v zmysle § 82 ods. 3 písm. b/ a § 82 ods. 4 písm. g/ zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Konštatoval, že z uvedeného nevyplýva, že by predmetné personálne rozkazy boli vydané na základe nepravdivých dôkazov, alebo že by sa rozhodnutie dosiahlo trestným činom. Rovnako mal za nesporné, že personálny rozkaz č. 6125 zo dňa 15. júna 2009 o ukončení služobného pomeru profesionálneho vojaka bezprostredne logicky nadväzoval na vyššie uvedené personálne rozkazy. Preto súd prvého stupňa zhodne s názorom žalovaného považoval za moment začatia plynutia trojmesačnej subjektívnej lehoty deň po dni právoplatnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/18/2011, 3Sžo/19/2011, 3Sžo/20/2011 zo dňa 2. júna 2011, ktoré právoplatnosť nadobudlo dňom 22. júna 2011, teda o obnovu konania bolo možné sa uchádzať najneskôr do 23. septembra 2011, ale len za podmienok stanovených podľa § 62 ods. 1 správneho poriadku, ktorých hmotnoprávne naplnenie nijako žalobca nepreukázal.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu včas odvolanie z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/ a f/ O.s.p., navrhujúc, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Namietal nesprávnosť záveru krajského súdu, že dňom po dni doručenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/18/2011, 3Sžo/19/2011, 3Sžo/20/2011 zo dňa 2. júna 2011 začala plynúť subjektívna trojmesačná lehota na podanie návrhu na obnovu konania, nakoľko uvedeným rozsudkom podľa žalobcu došlo len k zrušeniu vydaných nezákonných rozhodnutí. Mal za to, že samotné zrušenie rozhodnutí nemožno považovať za meritórne rozhodnutie vo veci, z čoho vyplýva, že ako také nemôže zakladať dôvod pre podanie návrhu na obnovu konania. Poukázal na skutočnosť, že účastník konania až do vydania a doručenia nového rozhodnutia, nemá možnosť vedieť, akým spôsobom správny orgán rozhodne, a či sú dané dôvody pre podanie návrhu na obnovu konania. Doplnil, že subjektívna lehota pre podanie návrhu na obnovu konania v súlade s § 63 ods. 3 správneho poriadku preto jednoznačne začína plynúť až po doručení nových rozhodnutí. Za začiatok plynutia lehôt „pre jednotlivé rozhodnutia“ pokladal dni doručenia rozhodnutia č. OÚ-18-22/2011 zo dňa 13. októbra 2011, rozhodnutia riaditeľa Vojenskej polície č. RVP-28-51/2011 zo dňa 23. septembra 2011 a rozhodnutia riaditeľa Personálneho úradu ozbrojených síl Slovenskej republiky č. PÚ-26-51/2011 zo dňa 23. septembra 2011. Zdôraznil, že z uvedeného dôvodu, aj ak by bolo posúdené, že až deň postúpenia návrhu na obnovu konania, teda 14. novembra 2011, treba považovať za deň doručenia návrhu, bola by subjektívna trojmesačná lehota na podanie návrhu na obnovu konania zachovaná, avšak ani s takýmto posúdením podľa žalobcu nie je možné sa stotožniť, keďže podanie podané v lehote aj na nepríslušný orgán je potrebné považovať za podanie včas. Taktiež namietal, že odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu je nedostatočné, nakoľko právne úvahy a závery súdu sú v ňom veľmi stručné. Preto je podľa žalobcu možné rozhodnutie súdu prvého stupňa považovať za nepreskúmateľné. V uvedenom videl porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/108/2012-27 zo dňa 22. marca 2013 ako vecne správny potvrdiť, nakoľko prvostupňový súd postupoval v predmetnej veci v súlade so zákonom a vydal vecne správny a zákonný rozsudok. Súhlasil s názorom krajského súdu, že z priebehu konania nijako nevyplýva a žalobca ani doposiaľ nijako nepreukázal, že by zrušené rozhodnutia boli vydané na základe nepravdivých dôkazov, alebo že by sa rozhodnutie dosiahlo trestným činom. Zdôraznil, že zrušené rozhodnutia nemožno v žiadnom prípade považovať za nepravdivé dôkazy, pričom pri posudzovaní podmienok na splnenie obnovy konania musí konajúci orgán, a aj súd, vychádzať zo skutkového a právneho stavu v časevydania rozhodnutia. Pokladal za evidentné, že zrušené rozhodnutia vychádzali zo skutkového stavu existujúceho v čase rozhodovania o jednotlivých personálnych opatreniach, ktoré sú obsahom týchto rozhodnutí. Súčasne poukázal na znenie § 63 ods. 3 správneho poriadku, s ohľadom na ktoré uviedol, že žalobca sa o dôvodoch obnovy konania dozvedel nadobudnutím právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/121/2009-40, 1S/122/2009-40, 1S/123/2009-40 zo dňa 10. februára 2011 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/18/2011, 3Sžo/19/2011, 3Sžo/20/2011 zo dňa 2. júna 2011, teda 22. júna 2011, keď uvedenými rozsudkami boli personálne rozkazy zrušené. Ďalej uviedol, že rozhodnutím o zastavení konania č. PÚ-26-51/2011 zo dňa 23. septembra 2011 len riaditeľ Personálneho úradu konštatoval, že nakoľko žalobca nie je v služobnom pomere profesionálneho vojaka, vo vzťahu k nemu už v ďalšom konaní nemôže byť realizované ani jedno zo súdom zrušených personálnych opatrení. Dodal, že uvedené rozhodnutie vecne nič neriešilo, a teda sa z neho nemohol žalobca nič nové dozvedieť a od jeho vydania nemohli ani začať plynúť lehoty. Mal za to, že lehota na podanie návrhu na obnovu konania začala plynúť dňom nasledujúcim po dni právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/121/2009-40, 1S/122/2009-40, 1S/123/2009-40 zo dňa 10. februára 2011 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/18/2011, 3Sžo/19/2011, 3Sžo/20/2011 zo dňa 2. júna 2011, teda 23. júna 2011. Z uvedeného vyvodil, že návrh na obnovu konania mal žalobca podať vecne príslušnému správnemu orgánu najneskôr do 23. septembra 2011.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 211 a nasl. O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 20. augusta 2014 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).

V správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.). Pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia; súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1, ods. 3 O.s.p.).

Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci, sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sž-o-KS/92/2006 z 20. júna 2006, sp. zn. 2Sžo/83/2007 z 25. júna 2008, sp. zn. 2Sžo/133/2007 z 1. augusta 2008).

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. ŠbPO- 147/2-122/2012 zo dňa 2. apríla 2012, ktorým tento zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie riaditeľa Personálneho úradu ozbrojených síl Slovenskej republiky č. PÚ-26-83/2011 zo dňa 13. decembra 2011 o nepovolení obnovy konania vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru.

Najvyšší súd preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal s námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci sú rozhodnutia a postup správnych orgánov, ktorýmibolo rozhodnuté s konečnou platnosťou o nepovolení obnovy konania vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru profesionálneho vojaka.

Dňa 28. októbra 2011 bolo Ministerstvu obrany Slovenskej republiky doručené podanie žalobcu zo dňa 25. októbra 2011, označené ako „Žiadosť o navodenie právneho stavu“, v ktorom tento uvádza, že akceptuje rozhodnutie č. OÚ 18-22/2011 zo dňa 13. októbra 2011 o zastavení konania vo veci odvolania žalobcu z funkcie vedúceho staršieho dôstojníka - špecialistu oddelenia logistiky Ekonomicko- technického odboru riaditeľstva Vojenskej polície. Ďalej uviedol, že rozhodnutie riaditeľa Personálneho úradu ozbrojených síl Slovenskej republiky č. PÚ-26-51/2011 zo dňa 23. septembra 2011 vo veci zmeny miesta výkonu štátnej služby z doterajšieho miesta výkonu štátnej služby Trenčín do miesta výkonu štátnej služby Trebišov, ktorým bolo toto konanie zastavené, vníma tak, že právne je na pôvodnej funkcii v štruktúre riaditeľstva Vojenskej polície. Doplnil, že pokladá za protizákonné akceptovať personálne rozkazy, ktoré boli vydané po odvolaní žalobcu z uvedenej funkcie, nakoľko tieto obsahovo a aj významovo nadväzovali na zrušené personálne rozkazy. Vychádzajúc z uvedeného považoval aj ukončenie služobného pomeru žalobcu ako profesionálneho vojaka dňom 30. júna 2009 za protizákonné, dávajúc súčasne do pozornosti, že vo veci rozhodol nekompetentný orgán, teda riaditeľ Personálneho úradu ozbrojených síl Slovenskej republiky personálnym rozkazom č. 6125 zo dňa 15. júna 2009. S ohľadom na uvedené žiadal o prijatie opatrení, ktoré povedú k „nastoleniu právneho stavu“ v súvislosti s ukončením služobného pomeru žalobcu.

Správny orgán prvého stupňa dňa 13. decembra 2011 rozhodnutím č. PÚ-26-83/2011 o podaní žalobcu zo dňa 25. októbra 2011 rozhodol tak, že obnovu konania vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru profesionálneho vojaka na základe právoplatného personálneho rozkazu riaditeľa Personálneho úradu č. 6125 zo dňa 15. júna 2009 nepovoľuje, nakoľko dospel k záveru, že žalobca podal návrh na obnovu konania, doručený správnemu orgánu dňa 14. novembra 2011, po márnom uplynutí trojmesačnej subjektívnej lehoty. Preto v zmysle § 63 ods. 3 správneho poriadku nebolo možné obnovu konania povoliť. Konštatoval, že trojmesačná lehota na podanie návrhu na obnovu konania začala plynúť odo dňa právoplatnosti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/18/2011, 3Sžo/19/2011, 3Sžo/20/2001 zo dňa 2. júna 2011, ktorým tento zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/21/2009, 1S/22/2009, 1S/23/2009 zo dňa 10. februára 2011 v napadnutej časti tak, že zrušil personálny rozkaz ministra obrany Slovenskej republiky č. 15 zo dňa 26. januára 2009 a personálny rozkaz riaditeľa Personálneho úradu č. 573 zo dňa 27. januára 2009 a veci vrátil žalovaným na ďalšie konanie.

Rozhodnutím č. ŠbPO-147/2-122/2012 zo dňa 2. apríla 2012 rozhodol žalovaný o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa tak, že podané odvolanie zamietol a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že riaditeľ Personálneho úradu nesprávne určil začiatok plynutia trojmesačnej lehoty, a to od právoplatnosti vyššie uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uviedol, že návrh na obnovu konania mal žalobca podať vecne príslušnému správnemu orgánu najneskôr do 23. septembra 2011, teda dňom nasledujúcim po dni právoplatnosti označeného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nakoľko výlučne tento rozsudok zakladal dôvod pre vydanie nových rozhodnutí.

Žalobca predovšetkým namietal nesprávnosť záveru žalovaného, ako aj súdu prvého stupňa, že dňom rozhodujúcim pre začiatok plynutia lehoty na podanie návrhu na obnovu konania je deň právoplatnosti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/18/2011, 3Sžo/19/2011, 3Sžo/20/2001 zo dňa 2. júna 2011, pričom uvedeným rozsudkom došlo len k zrušeniu vydaných rozhodnutí, ktorá skutočnosť samotná, však nemôže byť podľa žalovaného považovaná za meritórne rozhodnutie vo veci, a teda ako také nemôže zakladať dôvod pre podanie návrhu na obnovu konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu a správnych orgánov oboch stupňov, ktoré poukázali na to, že dňom rozhodujúcim pre začiatok plynutia lehoty na podanie návrhu na obnovu konania je deň právoplatnosti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/18/2011, 3Sžo/19/2011, 3Sžo/20/2001 zo dňa 2. júna 2011, nakoľkovýlučne tento rozsudok zakladal dôvod pre vydanie nových rozhodnutí.

Z administratívneho spisu odvolací súd zistil, že správny orgán nepostupoval v súlade s § 19 ods. 3 v spojitosti s § 63 ods. 2 správneho poriadku, keď opomenul žalobcu vyzvať, aby odstránil nedostatky podania zo dňa 25. októbra 2011, v ktorom absentovala základná náležitosť podania, teda z neho nebolo zrejmé, čo žalobca navrhuje. Správny orgán sa následne, posudzujúc podanie podľa jeho obsahu ako návrh na obnovu konania vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru profesionálneho vojaka, v rozpore s cit. ustanoveniami správneho poriadku nezaoberal absenciou zákonných náležitostí návrhu na obnovu konania v zmysle § 62 a nasl. správneho poriadku, keďže uvedené podanie žalobcu neobsahuje dôvody obnovy konania a skutočnosti svedčiace o tom, že návrh je podaný včas.

Podľa čl. 47 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi a orgánmi verejnej správy od začiatku konania a za podmienok ustanovených zákonom. Túto pomoc poskytujú súdy, orgány verejnej správy a na zmluvnom základe aj advokáti. Uvedená ústavná zásada je premietnutá v § 3 ods. 3 ako jedno zo základných pravidiel konania. Podľa citovaného ustanovenia sú správne orgány povinné poskytovať pomoc a poučenia fyzickým osobám a právnickým osobám, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Ustanovenie § 19 ods. 3 správneho poriadku predstavuje špecifickú formu pomoci účastníkovi správneho konania. Jej podstata spočíva v odstraňovaní nedostatkov podania, ak nemá predpísané náležitosti.

Rozsah pomoci poskytovanej správnym orgánom v súvislosti s nedostatkami podania nie je absolútny. Jeho relativizácia spočíva v tom, že

- táto pomoc sa poskytuje účastníkovi konania, t. j. až po začatí konania,

-obsahom pomoci sú predovšetkým procesné práva a povinnosti, ktorých uplatňovanie má vplyv na postavenie účastníka konania a jeho správny procesný postup,

- rozsah poučenia musí byť taký, aby účastník v konaní neutrpel ujmu, avšak nemá nahrádzať pomoc poskytovanú na zmluvnom základe advokátom.

Odstraňovanie nedostatkov podania je konkretizáciou zásady úzkej súčinnosti správneho orgánu s fyzickými osobami a právnickými osobami. Táto súčinnosť nemôže mať charakter formálnosti. Jej cieľom je vybaviť vec efektívne, zodpovedne a bez zbytočných prieťahov.

Zákon vychádza z predpokladu aktívnej spolupráce účastníkov konania pri odstraňovaní nedostatkov podania. Ak nejde o konanie, v ktorom sa uplatňuje aj ochrana verejných záujmov, treba vychádzať z prezumpcie priority záujmov účastníka.

V jednoduchých prípadoch správny orgán v súčinnosti s účastníkom konania odstráni nedostatky podania bezodkladne. V ostatných prípadoch na ich odstránenie vyzve, pričom mu na tento účel určí primeranú lehotu. Zároveň ho poučí, aké dôsledky môže mať neodstránenie nedostatkov pre ďalší priebeh konania.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd v danej veci dospel k záveru, že žalovaný správny orgán nepostupoval v súlade so zákonnými predpismi, keď neprihliadol na námietku žalobcu vznesenú v odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu, spočívajúcu v jeho tvrdení, že „za začiatok plynutia lehôt pre jednotlivé rozhodnutia pokladá dni doručenia rozhodnutia č. OÚ-18-22/2011 zo dňa 13. októbra 2011, rozhodnutia riaditeľa Vojenskej polície č. RVP-28-51/2011 zo dňa 23. septembra 2011 a rozhodnutia riaditeľa Personálneho úradu ozbrojených síl Slovenskej republiky č. PÚ-26-51/2011 zo dňa 23. septembra 2011“. Nie je možné stotožniť sa s postupom žalovaného, ktorý v rozpore s § 19 ods. 3 správneho poriadku, v situácii kedy v podaní účastníka konania absentuje označenie dôvodu obnovy konania a skutočností svedčiacich o tom, že návrh je podaný včas, bez súčinnosti s účastníkom sám tieto náležitosti vymedzil a konštatoval, že trojmesačná lehota na podanie návrhu na obnovu konania začala plynúť odo dňa právoplatnosti rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžo/18/2011, 3Sžo/19/2011, 3Sžo/20/2001 zo dňa 2. júna 2011. Preto dospel k predčasnému záveru, že návrh žalobcu na obnovu konania je oneskorene podaný a obnovu konania vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomerunepovolil. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného zaťažené vadou nezákonnosti postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, na ktorú skutočnosť bol odvolací súd povinný prihliadnuť.

Odvolací súd po oboznámení sa s predloženým kompletným spisovým materiálom krajského súdu, vrátane administratívneho spisu žalovaného zistil, že v priebehu správneho konania došlo zo strany správnych orgánov k závažným pochybeniam, pretože správne orgány v rozpore s § 19 ods. 2 správneho poriadku opomenuli odstrániť vady podania žalobcu zo dňa 25. októbra 2011, v konaní postupovali bez súčinnosti s účastníkom konania. Rovnako tak sa nevysporiadali s jeho námietkou, týkajúcou sa nesprávneho určenia začiatku plynutia lehoty na podanie návrhu na obnovu konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti je Najvyšší súd Slovenskej republiky toho názoru, že rozhodnutie žalovaného je nezákonné, pretože tento svojím postupom odňal možnosť žalobcovi konať pred správnym orgánom.

Úlohou správneho orgánu bude v ďalšom konaní dostatočne zistiť skutočný stav, najmä bude za týmto účelom potrebné postupom v súlade s § 19 ods. 2 v spojitosti s § 63 ods. 2 správneho poriadku odstrániť vady podania zo dňa 25. októbra 2011 a následne na tomto základe rozhodnúť, či sú v prejednávanej veci splnené zákonné predpoklady na obnovu konania vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru profesionálneho vojaka. Ďalej bude povinnosťou žalovaného zistené skutočnosti a z nich plynúce závery, za dôsledného dodržania procesného postupu v zmysle správneho poriadku, podrobne uviesť v odôvodnení rozhodnutia a riadne odôvodniť. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu č. ŠbPO-147/2-122/2012 zo dňa 2. apríla 2012 podľa § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý mal úspech v konaní priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia a za podanie žaloby zo dňa 6. júna 2012 vo výške 2 x 127,16 € podľa § 11 ods. 4 v spojení s § 14 ods. 1 písm. a/, b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len vyhláška č. 655/2004 Z. z.) vo výške 1/6 výpočtového základu, ktorý v roku 2012 bol vo výške 763,00 € a režijný paušál 2 x 7,63 €.

Taktiež bola právnemu zástupcovi žalobcu, ktorý je platiteľom DPH, priznaná uplatnená DPH zo základu 269,58 € podľa § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vo výške 20% v sume 53,92 €.

Celkom boli priznané žalobcovi na náhradu trovy konania vo výške 323,50 € (269,58 € + 53,92 €), ktoré je žalovaný povinný zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu.

Toto rozhodnutie Najvyšší súd Slovenskej republiky prijal v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.