ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členiek senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu: Miloš Beňadik BENIFRUIT, so sídlom v Žiline, Limbová 3055/7, IČO: 10 940 316, právne zastúpený: STEHURA & partners, v.o.s., so sídlom v Čadci, Fraňa Kráľa 2080, IČO: 47 246 863, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom v Košiciach, Masarykova 10, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného z 02. apríla 2015, č. OPS/BEZ/2015/2700 O-99/2015, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 03. novembra 2015, č. k. 20S/116/2015-34, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 20S/116/2015-34 zo dňa 03.novembra 2015 p o t v r d z u j e.
Účastníkom sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
I. Rozhodnutie krajského súdu
Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd") rozsudkom z 03. novembra 2015, č. k. 20S/116/2015-34 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie" a „rozhodnutie krajského súdu") zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného z 02. apríla 2015, č. OPS/BEZ/2015/2700 O-99/2015 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného správneho orgánu"), ktorým Národný inšpektorát práce (ďalej len „žalovaný správny orgán") rozhodol ako odvolací orgán tak, že odvolanie účastníka správneho konania (žalobcu) zamietol a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce Žilina z 30. januára 2015, č. k. 5/2015-IZA-1.2/pok/R (ďalej len „rozhodnutie prvoinštančného správneho orgánu"), ktorým Inšpektorát práce Žilina (ďalej len „prvoinštančný správny orgán") rozhodol tak, že žalobca porušil povinnosti vyplývajúce z § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. vnadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z., ktoré bolo zistené pri výkone inšpekcie práce podľa § 7 ods. 3 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z. z., ktorá bola vykonaná 16. augusta 2014 a 21. augusta 2014 u zamestnávateľa - žalobcu, tým, že využíval závislú prácu fyzickej osoby, mal s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu, avšak nesplnil si oznamovaciu povinnosť podľa osobitného predpisu (§ 231 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), čo je podľa § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. nelegálne zamestnávanie, za čo mu uložil pokutu vo výške 2 000 Eur. Krajský súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Krajský súd v napadnutom rozhodnutí poukázal na ustanovenia § 231 ods. 1 písm. b/ a § 231 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z., ďalej na ustanovenia § 3 ods. 2 a § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. a skonštatoval, že nelegálne zamestnávanie právnickou osobou, ktorá je podnikateľom, je vymedzené v § 2 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z., kde pod písm. b/ zákonodarca upravil, že nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitných predpisov a nesplnila si povinnosť podľa osobitného predpisu s odkazom na § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z..
Ďalej krajský súd uviedol, že zákon č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení niektorých zákonov upravuje v § 19 správne delikty. V § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 upravuje, že inšpektorát uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od výšky 2 000 Eur do 200 000 Eur, ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viacerých fyzických osôb súčasne, najmenej 5 000 Eur. Skutková podstata tohto správneho deliktu bola takto vymedzená zákonodarcom v čase vykonania kontroly a vydania rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ako je aj vymedzená v súčasnej právnej úprave, ako i povinnosť upravená v § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z..
Pokiaľ žalobca tvrdil, že jeho konanie nenapĺňa definíciu nelegálneho zamestnávania, tak s týmto názorom sa krajský súd nestotožnil.
V ustanovení § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní je definovaný zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania (§ 3 ods. 2 prvá veta citovanej normy), keď právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 82/2005 Z. z..
Krajský súd ďalej uviedol, že ustanovenie § 2 ods. 2 pod písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. definuje nelegálne zamestnávanie ako zamestnávanie fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, s ktorou má založený pracovnoprávny vzťah a nesplní si povinnosť podľa osobitného predpisu s odkazom na § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z..
Vymedzenie správnych deliktov v § 19 zákona č. 125/2006 Z. z. účinného v čase inšpekcie práce, ako aj v čase rozhodovania správnych orgánov, považuje posudzované konanie žalobcu za delikt, a to aj v súčasnosti.
Správny delikt upravený v § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. zákonodarca definoval ako porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania, keď inšpektorát práce má kompetenciu podnikateľovi (fyzickej osobe) - zamestnávateľovi, ktorý využíva závislú prácu fyzickej osoby, s ktorou má založený pracovnoprávny vzťah a nesplní si oznamovaciu povinnosť podľa § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. uložiť pokutu od 2 000 Eur do 200 000 Eur, v prípade nelegálneho zamestnávania dvoch a viac osôb najmenej vo výške 5 000 Eur.
Súčasná právna úprava neobsahuje procesný predpis, ktorý by upravoval konanie o správnych deliktoch a teda vyžadoval naplnenie formálnej aj materiálnej stránky skutku tak, ako to upravuje Trestný poriadok. V konaní bolo podľa krajského súdu preukázané, že žalobca ako fyzická osoba - podnikateľ využíval závislú prácu fyzickej osoby - zamestnanca bez toho, aby so začiatkom výkonu prácezamestnanca súčasne si splnil svoju povinnosť vyplývajúcu z § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z., a zamestnanca prihlásil do systému Sociálnej poisťovne. Krajský súd sa nestotožnil s názorom, že žalobca nenaplnil definíciu správneho deliktu - porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania, zákonodarca viaže ukladanie pokút a naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. výlučne vo väzbe na porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania. Tento zákaz je definovaný v § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z., kde je uvedené, že fyzická osoba - podnikateľ nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 82/2005 Z. z.. V preskúmavanej veci bolo preukázané, že žalobca porušil zákaz nelegálneho zamestnávania, keď naviac zákon č. 125/2006 Z. z. v § 19 ani v iných ustanoveniach nevymedzil ďalšie atribúty pre naplnenie skutkovej podstaty deliktu - zákazu nelegálneho zamestnávania.
Krajský súd sa ďalej, vzhľadom na individuálny charakter každého prípadu, zaoberal tým, či výška uloženej pokuty je žalovaným správnym orgánom v spojení s rozhodnutím prvoinštančného správneho orgánu riadne zdôvodnená, keď kritériá odôvodnenia výšky uloženej pokuty jednoznačne zákonodarca definoval v § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z.. Krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu aj v časti uloženej pokuty je riadne zdôvodnené, vo väzbe na jednotlivé podmienky, ktoré je správny orgán povinný rešpektovať pri ukladaná pokuty v určitej výške za uvedený správny delikt.
Z obsahu administratívneho spisu mal krajský súd preukázané, čo v konaní nebolo sporné, že na základe dohody o pracovnej činnosti uzavretej 26. mája 2014 pracovala u žalobcu ako zamestnávateľa G. U., so začiatkom výkonu práce 26. mája 2014. V konaní bolo preukázané, že žalobca prihlásil zamestnankyňu G. U. do Sociálnej poisťovne elektronicky 18. júna 2014, čo v konaní nespochybňoval a tvrdil, že k oneskorenému prihláseniu zamestnankyne do systému Sociálnej poisťovne došlo pre pochybenie ekonómky žalobcu. Uvedené skutočnosti boli predmetom šetrenia kontroly žalovaného správneho orgánu, ktorú žalovaný správny orgán ukončil Protokolom o výsledku inšpekcie č. IZA-319-38-1.2/P- A28-14 113 z 21. augusta 2014, ktorá bola vykonaná u žalobcu za obdobie 5,6,7/2014 a k jej vykonaniu došlo 16. augusta 2014 a 21. augusta 2014. V konaní bolo nesporným, že v čase vykonania kontroly, vydania rozhodnutia prvoinštančného správneho orgánu, ako aj rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, žalobca svoju povinnosť prihlásiť zamestnankyňu U., splnil, i keď oneskorene, keď zamestnankyňa bola žalobcom elektronicky prihlásená do systému Sociálnej poisťovne až 18. júna 2014. Krajský súd skonštatoval, že uvedený nedostatok bol zistený iba u jedinej zamestnankyne žalobcu. V konaní bolo preukázané, že išlo o prvé zistenie nelegálneho zamestnávania u žalobcu.
V správnom konaní žalobca tvrdil, že síce oneskorene, ale svoju povinnosť si splnil ešte pred výkonom inšpekcie práce, ako aj pred vydaním rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím prvoinštančného správneho orgánu. Postupom, ktorý realizoval, nevznikla škoda Sociálnej poisťovni, nakoľko za posudzované obdobie 5,6,7/2014 bola riadne vyplatená mzda zamestnankyni, aj odvedené odvody tak Sociálnej poisťovni, ako aj zdravotnej poisťovni a daňovému úradu. K omylu pri prihlasovaní zamestnankyne do systému Sociálnej poisťovne došlo nesprávnym administratívnym postupom - vinou ekonómky žalobcu.
Žalobca v priebehu správneho konania tvrdil, že v priebehu roka zamestnáva niekoľkých zamestnancov a ani raz nedošlo k chybe, ako v prípade G. U. a všetkých zamestnancov prihlasuje a odhlasuje načas. Tieto skutočnosti správny orgán v konaní nerozporoval.
Krajský súd skonštatoval, že k splneniu oznamovacej povinnosti žalobcu ako zamestnávateľa došlo oneskorene, teda nie najneskôr pred nástupom zamestnankyne na výkon práce. Žalobca týmto svojím konaním naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. a žalovaný správny orgán za porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. vo väzbe na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. konštatoval naplnenie skutkovej podstaty deliktu, podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z..
Je pravdou, že výška uloženej pokuty závisí od úvahy správneho orgánu. Správny orgán, vzhľadom naargumenty žalobcu, nemohol uložiť sankciu v nižšej výške, než na spodnej hranici, ktorú zákonodarca stanovil vo výške 2 000 Eur, nemožno vylúčiť, že pokuta uložená vo výške 2 000 Eur, vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávanej veci, a zistené protiprávne konanie žalobcu môže vykazovať znaky neprimeranosti a môže byť za určitých okolností pre žalobcu aj likvidačná.
Krajský súd ďalej uviedol, že žalobcom je fyzická osoba - podnikateľ, bolo u neho zistené prvé porušenie nelegálneho zamestnávania, výlučne u jednej osoby - zamestnanca, v čase vykonávania inšpekcie práce a uloženia sankcie za správny delikt, povinnosť podľa § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. bola zo strany žalobcu už splnená, žalobca vykonáva činnosť sezónne, zameriava sa na sezónny predaj produktov. Krajský súd skúmal, či bolo možné aplikovať postup podľa § 250j ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku a využiť moderačné právo súdu.
Moderačné právo súdu - právo napr. na zníženie uloženej sankcie, nie je možné aplikovať v prípade, pokiaľ správny delikt, ktorý je predmetom preskúmania súdu, bol upravený rovnako (aj rozhranie pre uloženie pokuty) v čase vykonania kontroly, v čase vydania rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a aj v čase rozhodovania krajského súdu konajúceho podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku a pokuta bola uložená v najnižšej možnej výške. Skutková podstata správneho deliktu, v uvedených obdobiach, bola rovnaká, ako aj rozhranie výšky pokuty, ktorej dolná hranica za uvedený správny delikt bola určená vo výške 2 000 Eur. Zákonodarca v zákone č. 125/2006 Z. z. neumožnil správnemu orgánu svojím postupom upustiť od potrestania.
Pokiaľ zákonodarca ohraničil výšku pokuty rozhraním a táto bola uložená za uvedený správny delikt správnym orgánom v najnižšej možnej výške a zákonodarca neumožňuje správnemu orgánu upustiť od potrestania, ako je to možné v prípade konania o priestupkoch podľa zákona č. 372/1990 Zb. (v § 11 ods. 3 cit. normy je daná možnosť, aby správny orgán v rozhodnutí o priestupku upustil od uloženia sankcie, ak došlo k náprave páchateľa), nakoľko nie je možné procesný postup zákona č. 372/1990 Zb. aplikovať v prípade správnych deliktov, krajský súd bol toho názoru, že nemá možnosť, moderačné právo aplikovať z dôvodu, že takýto postup nemôže realizovať ani správny orgán v správnom konaní (správny orgán nemohol upustiť od uloženia sankcie, resp. nemohol uložiť sankciu nižšiu než 2 000 Eur). Z tohto dôvodu krajský súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci nebolo možné aplikovať moderačné právo podľa § 250j ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku.
Žalobca v konaní nemal úspech, pri aplikácii § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a contrario mu nevzniká právo na náhradu trov konania.
II. Odvolanie žalobcu
Žalobca podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a včas proti rozsudku Krajského v Žiline z 03. novembra 2015, č. k. 20S/116/2015-34 odvolanie (ďalej len „podané odvolanie" a „odvolanie žalobcu"), v ktorom sa domáhal aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „odvolací súd") rozhodnutie krajského súdu zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie alebo aby zmenil rozhodnutie krajského súdu tak, že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zruší a vec vráti žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
V podanom odvolaní žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že rozhodnutie krajského súdu považuje za arbitrárne, nakoľko krajský súd sa vo svojom rozhodnutí nenáležitým spôsobom vysporiadal s hlavným dôvodom, na základe ktorého bola podaná predmetná žaloba. Podstatou podanej žaloby bol pozitivistický prístup žalovaného k aplikácii príslušných právnych predpisov, čo je v rozpore s ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Krajský súd sa však s touto námietkou vôbec nevysporiadal, naopak podobne ako žalovaný správny orgán založil svoje rozhodnutie len na striktne formalistickom prístupe k výkladu právnej normy. Žalobca má za to, že v danom prípadenedošlo k výkladu a uplatneniu všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Obsah právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu.
Ďalej žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že účelom zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní je ochrana pracovného trhu pred nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním v materiálnom zmysle a preto i prístup k zákonu musí byť materiálny a nie formálny. Z uvedených dôvodov bolo povinnosťou krajského súdu v danom prípade vykonať výklad a aplikáciu právnej normy ustanovenej v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. v kontexte s účelom tohto zákona s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.
Žalobca nepopiera, že z jeho strany došlo k omeškaniu s prihlásením zamestnanca do verejných poistných systémov, ale nesúhlasí s tým, aby toto jeho konanie bolo posúdené ako nelegálne zamestnávanie, ako aj s postihom, ktorý mu bol uložený za toto konanie. Formalistickým výkladom právnej úpravy nelegálneho zamestnávania stanovenej v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. takmer po dvoch mesiacoch odkedy svoju chybu opravil je sankcionovaný za porušenie, ktoré už v čase výkonu kontroly bolo odstránené. Z takéhoto opomenutia nebola spôsobená žiadna škoda či už vo sfére zamestnanca alebo vo sfére štátu, nakoľko za uvedenú zamestnankyňu odviedol poistné do verejných poistných systémov odo dňa kedy u neho začala skutočne pracovať. Uvedený pozitivistický prístup k aplikácií právnej normy spôsobuje, že je sankcionovaný za stav, ktorý už v čase kontroly neexistoval a nezanechal žiadne následky a teda za niečo, čo nie je účelom zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, teda ochrana pracovného trhu pred nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním. Naopak v jeho prípade nešlo o nelegálne zamestnávanie, nakoľko keby mal úmysel nelegálne zamestnávať tak jednoducho zmení dátum vzniku zmluvy k 18. júnu 2014 (k dátumu kedy predmetná zamestnankyňa bola prihlásená do poistných systémov) a kontrola inšpektorátu práce nezistí žiadne nedostatky. Žalobca je však sankcionovaný za nelegálne zamestnávanie pričom v skutočnosti k nelegálnemu zamestnávaniu nedošlo, nakoľko mzda a všetky odvody boli odvedené od skutočného nástupu. Má za to, že krajský súd ako aj správny orgán založili svoje rozhodnutie len na izolovanej interpretácií zákona, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý tento zákon sleduje. Uvedený záver podporuje aj Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 341/07 z 01. júla 2008, podľa ktorého, súd môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (článok 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.
Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí podľa žalobcu nenáležitým spôsobom vysporiadal s jeho námietkou, že nesplnenie prihlasovacej povinnosti zo strany zamestnávateľa napĺňa z formálneho hľadiska skutkovú podstatu správneho deliktu, avšak v správnom konaní musí správny orgán rovnako preukázať spoločenskú nebezpečnosť konania (opomenutia), teda materiálnu stránku deliktu, aby bolo možné porušenie zákonnej povinnosti sankcionovať. Krajský súd len konštatoval, že súčasná právna úprava neobsahuje procesný predpis, ktorý by upravoval konanie o správnych deliktoch a teda vyžadoval naplnenie formálnej aj materiálnej stránky skutku tak, ako to upravuje Trestný poriadok. K tomuto uviedol, že v zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky treba pri zisťovaní správneho deliktu, rozhodovaní o vine páchateľa za spáchanie deliktu a ukladaní sankcie zaň na základe analógie legis postupovať v súlade so zásadami trestnoprávnej zodpovednosti v zmysle právnej úpravy v zákone č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov alebo Trestného zákona. Kategória správnych deliktov je kategóriou trestného práva v širšom slova zmysle a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva k výkladu článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd správne delikty radí medzi „trestné obvinenie". Preto je treba každý konkrétny správny delikt posudzovať nielen z hľadiska, či po formálnej stránke naplňuje skutkovou podstatu, ale i z hľadiska materiálneho korektívu. Uvedený záver podporuje aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá je jednotná v tom, že trestnoprávne princípy sa analogicky aplikujú i v správnom trestaní, a že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) podlieha obdobnému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému.
S poukazom na uvedené je možné konštatovať, že nesplnenie prihlasovacej povinnosti zo strany zamestnávateľa napĺňa z formálneho hľadiska skutkovou podstatu správneho deliktu, avšak v správnom konaní musí správny orgán rovnako preukázať spoločenskú nebezpečnosť konania (opomenutia), teda materiálnu stránku deliktu, aby bolo možné porušenie zákonnej povinnosti sankcionovať. K tomu je nutné uviesť, že každý prípad musí byť posudzovaný individuálne a mieru spoločenskej nebezpečnosti nesplnenia prihlasovacej povinnosti nie je možné paušalizovať.
Žalobca nesúhlasí s čisto pozitivistickým prístupom krajského súdu k výkladu ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. v spojení s § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z., ktorý pridržiavajúc sa jednoznačnosti zákonného textu ani nepripustil možnosť, že otázka posudzovania jeho protiprávnosti konania sa musí vyhodnotiť v súlade so zmyslom a účelom zákona teda cieľa právnej regulácie, ktorý tento zákon sleduje. Takýto prístup sa mu javí prinajmenej ako rozporný s ideou právneho štátu.
Ďalej žalobca prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že sa chce sťažovať na senát krajského súdu, ktorý mu nedal slovo aj keď bol predvolaný, aj napriek slušnému hláseniu sa o slovo nebol vypočutý, keď chcel reprodukovať svoj názor a pravdu na svoju obhajobu.
Počas roka sa žalobca živí so sezónnymi predajmi, predaj k Veľkej noci, kvety - letničky, ovocie - zeleninu, Sviatok všetkých svätých, Vianoce. Popritom mu pomáhajú nárazovo traja zamestnanci, ktorí sú zamestnaní na dohodu. V máji 2014, konkrétne k 23. máju 2014 končila jedna zamestnankyňa, ktorá zaúčala ďalšiu a tá nastúpila 26. mája 2014, kedy mala byť prihlásená čo preukázal vtedajšej ekonómke. Prvé svedectvo zo strany žalobcu je v tom, že v tomto období boli zamestnaní a prihlásení ďalší dvaja a tieto dve sa mali prestriedať. O tomto všetkom svedčia elektronické prihlásenia v Sociálnej poisťovni, čo sa dá ľahko potvrdiť a skontrolovať. Žalobca usudzuje, že ekonómka, ktorá mu v tom čase robila účtovníctvo, menovanú G. U. zabudla prihlásiť a prišla na to až 18. júna 2014, keď robila mzdy za uplynulý mesiac.
Podstatné je podľa žalobcu to, že odvody za uvedenú zamestnankyňu odviedol za zmluvné obdobie od 26. mája 2014, aj keď nie jeho chybou bola prihlásená až 18. júna 2014. Z toho vyplýva, že štát ani zamestnankyňu neoklamal, ani neokradol, opačne. Príslušné odvody boli odvedené podľa zmluvy, čiže o takmer skoro mesiac dlhšiu dobu. O tomto svedčia priložené poštové poukážky. Žalobca nesúhlasí s tým, že bol obvinený čiernym zamestnávaním, aj keď pripúšťa, že dotyčná bola nie jeho vinou prihlásená neskôr, ale ešte raz pripomína, že predložením podkladov boli patričné odvody odvedené aj navyše, čiže presne za obdobie podľa pracovnej zmluvy.
Žalobca ďalej uviedol, že keby bol vedel o chybe, tak jednoducho zmení dátum vzniku zmluvy k 18. júna 2014 a kontrola, ktorá ho navštívila v auguste 2014, kedy boli všetci traja zamestnanci prihlásení a prišli na to náhodou s odstupom času po porovnaní dochádzky. Tým chce žalobca povedať, že nebol z jeho strany ani najmenší zámer klamať a na čierno zamestnávať. Z uvedených podkladov vyplýva, že odvody boli uhradené podľa zmluvy, štát ani zamestnanec nebol ukrátený, opačne z podkladov ako už spomínal, a ktoré sú priložené v spise potom uhradil odvody navyše.
Toto všetko mu nebolo umožnené povedať a obhájiť sa na krajskom súde, nebrala sa do úvahy podložená podstata, ale len fundovane posudzovala vec ako čierne zamestnávanie a doteraz si myslí, že nikto nepreveril dátumy prihlásenia a nevypočul vec z ľudského hľadiska. Záležitosť je posudzovaná moc fundovane zneniami paragrafov a preto žalobca žiada, aby na základe podkladov a jeho obyčajnéhovysvetlenia bola vec ľudský posúdená. Pripúšťa, že dotyčná zamestnankyňa bola neskôr prihlásená, ale z uvedeného vyplýva, že štát a ani ona nebola okradnutá a keby sa vec posudzovala, ako sa na to díva zákon a posledne senát krajského súdu, tak potom žalobca odviedol odvody navyše v období od 26. mája 2014, začiatok zmluvy so zamestnankyňou a 18. júna 2014, kedy bola reálne prihlásená.
Žalobca si myslí, že odôvodnene a opodstatnene žiada o zrušenie pokuty, ktorá je neprimerane vysoká a likvidačná. Keby si bol vedomý, že zámerne vec urobil a chcel niekoho poškodiť, tak si nedovolí sa odvolávať na vyššie miesta. Preto žiada o posúdenie veci z ľudského hľadiska a uvedených podkladov čo svedčí o tom, že nešlo o žiadny zámer z jeho strany, opačne, potom uhradil odvody navyše.
III. Vyjadrenie žalovaného správneho orgánu k odvolaniu
K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný správny orgán listom z 08. decembra 2015 a navrhol odvolaciemu súdu aby rozhodnutie krajského súdu potvrdil, keďže ho považuje za vecne správny a zákonný a v plnom rozsahu sa s ním stotožňuje.
IV. Právny názor odvolacieho súdu
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, orgánov územnej samosprávy ako i orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb ako i fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb.
Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku a s § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v žalobcom podanom odvolaní podľa § 212 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku a § s 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku a postupom podľa § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle odvolacieho súdu (www.nsud.sk) po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Podľa § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnoprávnymi a procesnými administratívnymi predpismi.
V intenciách ustanovenia § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu, podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.
Odvolací súd primárne v medziach odvolania preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho súdneho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím prvoinštančného správneho orgánu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.
Je nutné zdôrazniť, že podľa ustálenej súdnej judikatúry nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.
Predmetom konania na krajskom súde bolo preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného z 02. apríla 2015, č. OPS/BEZ/2015/2700 O-99/2015, ktorým Národný inšpektorát práce rozhodol ako odvolací orgán tak, že odvolanie účastníka správneho konania (žalobcu) zamietol a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce Žilina z 30. januára 2015, č. k. 5/2015-IZA-1.2/pok/R, ktorým Inšpektorát práce Žilina rozhodol tak, že žalobca porušil povinnosti vyplývajúce z § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z., ktoré bolo zistené pri výkone inšpekcie práce podľa § 7 ods. 3 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z. z., ktorá bola vykonaná 16. augusta 2014 a 21. augusta 2014 u zamestnávateľa - žalobcu, tým, že využíval závislú prácu fyzickej osoby, mal s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu, avšak nesplnil si oznamovaciu povinnosť podľa osobitného predpisu (§ 231 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), čo je podľa § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. nelegálne zamestnávanie, za čo mu uložil pokutu vo výške 2 000 Eur.
Odvolací súd preskúmajúc odvolaním napadnuté rozhodnutie ako i obsah súdneho a administratívneho spisu v rozsahu podaného odvolania konštatuje, že argumentácia žalobcu nie je spôsobilá vyvrátiť dôvody, na základe ktorých krajský súd zamietol jeho žalobu. Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podrobným spôsobom vysporiadal so žalobnými námietkami, a to citáciou dotknutých právnych noriem ako aj ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný prípad.
Podľa názoru odvolacieho súdu, bola celá vec prešetrená riadne a skutkový stav bol podrobne zistený, o čom svedčí obsah administratívneho spisu, z ktorého vyplýva uvedené. V súdnom konaní bolo obsahom administratívneho spisu preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako krajský súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia s tým, že krajský súd dostatočne podrobne a presne posúdil zistený skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.
Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu je i podľa názoru odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu správnym orgánom a správne právne posúdené. Preto ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch inštancií a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a práv žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací súd za správny.
Odvolací súd z predloženého administratívneho spisu zistil, že u žalobcu bola vykonaná prvoinštančným správnym orgánom inšpekcia práce - kontrola zameraná na vykonávanie nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania 16. augusta 2014 a 21. augusta 2014. V správnom konaní ani v konaní pred krajským súdom nebolo sporným, a vyplýva to aj z Protokolu o výsledku inšpekcie práce Inšpektorátu práce Žilina z 21. augusta 2014 č. IZA-319-38-1.2/P-A28-14113, že žalobca mal založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu s G. U. (Dohoda o pracovnej činnosti uzavretá 26. mája 2014), že tá nastúpila do práce 26. mája 2014 (Rozpis pracovnej doby podľa kalendára - po zamestnancoch za obdobie 5/2014 z 31. mája 2014) a do Sociálnej poisťovne bola zaregistrovaná elektronicky 18. júna 2014 o 11:06 hod..
Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 3.
Podľa § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2017 nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu a nesplnila povinnosť podľa osobitného predpisu.
Podľa § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. v znení účinnom od 01. januára 2018 nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu a neprihlásila ju do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra, najneskôr však do začatia kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, ak kontrola začala do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra.
Na základe uvedeného podľa odvolacieho súdu, zhodne s názorom krajského súdu, bolo v správnom konaní jednoznačne preukázané, že žalobca naplnil skutkovú podstatu nelegálneho zamestnávania podľa § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2017 v nadväznosti na § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z.. Pričom uvedená právna úprava nepripúšťa žiadne liberačné dôvody.
Právna úprava ustanovenia § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. v znení účinnom od 01. januára 2018 je pre žalobcu priaznivejšia, no žalobca podľa odvolacieho súdu, ako vyplýva z administratívneho spisu, prihlásil G. U. elektronicky do systému Sociálnej poisťovne až 18. júna 2014 o 11:06 hod., pričom tá nastúpila do práce 26. mája 2014. K prihláseniu G. U. do Sociálnej poisťovne došlo žalobcom až 23 dní po uplynutí lehoty na prihlásenie do Sociálnej poisťovne, preto žalobca aj podľa novej priaznivejšej právnej úpravy naplnil skutkovú podstatu nelegálneho zamestnávania podľa § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. v znení účinnom od 01. januára 2018 v nadväznosti na § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z..
Vo vzťahu k námietke žalobcu, že napriek tomu, že sa dostavil na predvolanie súdu na pojednávanie a požiadal na ňom o slovo, nebol vypočutý, odvolací súd uvádza, že zo Zápisnice o pojednávaní z 03. novembra 2015 (ďalej len „zápisnica o pojednávaní") vyplýva, že po zreferovaní veci predsedníčkou senátu predstúpil pred krajský súd právny zástupca žalobcu, ktorý sa vyjadril k veci. Taktiež je v zápisnici o pojednávaní zachytený podstatný obsah odpovede žalobcu na otázku predsedníčky senátu. V zápisnici o pojednávaní nie je zachytená žiadna námietka žalobcu proti vedeniu konania, či proti zneniu zápisnice o pojednávaní, keď priebeh pojednávania určuje a pojednávanie riadi predseda senátu (§ 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Navyše, podľa názoru odvolacieho súdu, skutočnosti, ktoré uvádza žalobca v podanom odvolaní, a ktoré chcel predniesť krajskému súdu na pojednávaní, nie sú spôsobilé privodiť žalobcovi úspech vo veci. Uvedenú námietku preto odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
Ani námietkam žalobcu, že G. U. zabudla zaregistrovať do Sociálnej poisťovne ekonómka žalobcu, že žalobca odviedol za ňu všetky odvody, že zo strany žalobcu nebolo zámerom prvoinštančný správny orgán klamať, ani nelegálne zamestnávať, a že nedošlo ku žiadnej škode, odvolací súd nemohol priznať úspech, keď zákon č. 82/2005 Z. z. nepozná žiadne liberačné dôvody zo zodpovednosti žalobcu za porušenie povinnosti podľa § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. v nadväznosti na § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z..
Odvolacia námietka žalobcu, podľa ktorej už v čase výkonu inšpekcie práce bol vytýkaný nedostatokžalobcom odstránený, nie je taktiež podľa odvolacieho súdu dôvodná, keď uvedená skutočnosť nemá vplyv na naplnenie skutkovej podstaty nelegálneho zamestnávania v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. v nadväznosti na § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. žalobcom ako zamestnávateľom, tak pred, ako aj po 01. januári 2018. Uvedené podporuje aj znenie prechodného ustanovenia § 7ca zákona č. 82/2005 Z. z. k právnej úprave účinnej od 01. januára 2018.
Vo vzťahu k námietke žalobcu, že krajský súd posudzoval aplikáciu právnych predpisov správnymi orgánmi formalisticky, výlučne gramatickým výkladom a izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona č. 82/2005 Z. z., neprihliadajúc na materiálnu stránku iného správneho deliktu, odvolací súd uvádza, že zodpovednosť za spáchanie iného správneho deliktu je budovaná na zásade objektívnej zodpovednosti za spáchaný delikt, na rozdiel o priestupkov, či trestných činov. Je síce pravdou, že v zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je potrebné na otázky správneho trestania primerane aplikovať zásady uplatňujúce sa v trestnom konaní, tie sa však aplikujú len primerane, nie v celom svojom rozsahu. Keďže je zodpovednosť za iné správne delikty budovaná na objektívnom princípe, je právne irelevantné skúmanie úmyslu pri naplnení skutkovej podstaty tohto iného správneho deliktu a jeho spáchanie sa posudzuje výlučne na základe preukázaní porušenia povinností podľa zákona č. 82/2005 Z. z.. Podľa odvolacieho súdu preto prvoinštančný správny orgán, ako aj žalovaný správny orgán postupovali zákonne, a krajský súd nepochybil pri posudzovaní ich konania, keď vyhodnotil, že súčasná právna úprava neobsahuje procesný predpis, ktorý by upravoval konanie o iných správnych deliktoch a teda vyžadoval naplnenie formálnej aj materiálnej stránky skutku tak, ako to upravuje Trestný poriadok.
Na záver odvolací súd konštatuje, že ani námietku žalobcu o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia krajského súdu nepovažuje za dôvodnú, nakoľko ako už bolo mnohokrát judikované, že v odôvodnení rozhodnutia je potrebné objasniť len skutočnosti, ktoré majú pre vec podstatný význam. V tejto súvislosti Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 117/05).
Odvolací súd preto nevyhovel podanému odvolaniu a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Žiline z 03. novembra 2015, č. k. 20S/116/2015-34 ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku a s § 219 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, potvrdil, keď boli dané dôvody pre zamietnutie žaloby krajským súdom.
Odvolací súd na záver dodáva, že na základe preskúmania záhlavia prvopisu rozhodnutia krajského súdu (č. l. 34) a výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Žilina, oddiel: Sr, vložka číslo: 10308/L ku dňu vyhlásenia rozhodnutia krajského súdu (03. novembra 2015) zistil, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí v súlade s § 157 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku presne neoznačil zástupcu účastníka konania, keď namiesto obchodného mena právneho zástupcu žalobcu STEHURA & partners, v.o.s., zapísaného v obchodnom registri ku dňu vyhlásenia rozhodnutia, uviedol „STEHURA & partners, s. r. o.".
Ďalej odvolací súd zistil na základe preskúmania záhlavia prvopisu rozhodnutia krajského súdu (čl. 34) a rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí v súlade s § 157 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku presne neoznačil prejednávanú vec, keď namiesto čísla rozhodnutia žalovaného správneho orgánu OPS/BEZ/2015/2700 O-99/2015, uviedol „OPS/BEZ/2015/2700 O-99-2015".
Odvolací súd krajskému súdu ukladá povinnosť podľa § 222 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku vspojení s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku a s § 164 Občianskeho súdneho poriadku vydať opravné uznesenie, ktorým opraví v záhlaví rozhodnutia krajského súdu vyššie uvedené chyby v písaní a doručiť ho účastníkom konania.
V. Trovy odvolacieho konania
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 a contrario Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku, s § 224 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku. Žalobca v odvolacom konaní úspech nemal, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Žalovaný správny orgán mal v konaní úspech, avšak správnemu orgánu zo zákona náhrada trov konania v správnom súdnictve neprináleží.
Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.