8Sžo/253/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členiek senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a JUDr. Aleny
Adamcovej v právnej veci žalobcu: P. S., bytom Š. X., T., právne zastúpenému JUDr. M. C.,
advokátkou, so sídlom P. X., N., proti žalovanému: Katastrálny úrad v Trenčíne, so sídlom
M. R. Štefánika 20, Trenčín, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 92/2010-
VSÚ zo dňa 2. marca 2010, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 11S/51/2010-33 zo dňa 28. júla 2010, jednohlasne, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k.
11S/51/2010-33 zo dňa 28. júla 2010 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie žalovaného
č. 92/2010-VSÚ zo dňa 2. marca 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 92/2010-VSÚ zo dňa
2. marca 2010. Uvedeným rozhodnutím žalovaný podľa § 138 ods. 1 písm. b/ zákona
č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o štátnej službe“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu zo dňa 13. januára 2010, č. 26/2010-VSÚ o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. c/ zákona
o štátnej službe pre závažné porušenie služobnej disciplíny.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynul záver, že správne orgány dostatočne
a spoľahlivo zistili skutkový stav, pričom mohli vychádzať len zo záznamov, vyhotovených
následne po skutku t.j. v roku 2008, pretože vzhľadom na časový odstup iný dôkaz už dnes
nie je možné zabezpečiť. Krajský súd mal zato, že žalobca v odvolaní proti prvostupňovému
orgánu nič konkrétne nenamietal a v žalobe uviedol námietky, ktoré sú nekonkrétne, bez
akýchkoľvek dôkazov, vychádzajú z jeho subjektívnych názorov a postojov a sú v podstate
založené na popieraní skutku a poukazovaní na to, že skutok spáchala iná osoba. Zdôraznil, že
mnohé námietky sú totožné s nedostatkami konania a postupu správnych orgánov, na ktoré
poukázali súdy v konaní vedenom pod sp. zn. 11S/31/2008. Zároveň poukázal na skutočnosť,
že zákon o štátnej službe nedefinuje, čo považuje za závažné porušenie služobnej disciplíny,
preto vymedzenie tohto pojmu závisí od úvahy správneho orgánu v každom konkrétnom
prípade. Vyslovil, že žalovaný pri posúdení skutku žalobcu, ktorý uviedol vo výroku
rozhodnutia prvostupňový správny orgán, prihliadol na osobu žalobcu, na jeho postoj k plneniu pracovných úloh, na spôsob porušenia pracovnej disciplíny, na dôsledky jej
porušenia a zrejme nemožno od neho spravodlivo žiadať, aby štátnozamestnanecký pomer
žalobcu ďalej pokračoval. Dal do pozornosti, že žalovaný predložil Smernicu Krajského
úradu v Trenčíne č. 2-1/2007, týkajúcu sa Bezpečnostného projektu IS (informačný systém),
ktorá bola obsahom školenia dňa 5. júna 2007, ktorého sa zúčastnil aj žalobca, čo podľa súdu
prvého stupňa vyvracia jeho námietku, že o bezpečnostnom projekte nevedel.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote žalobca prostredníctvom právnej
zástupkyne odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 220
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zmenil tak, že návrhu žalobcu vyhovie
v celom rozsahu a žalovanému uloží povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania. Krajskému
súdu vyčítal vzniknuté rozpory, ktorými sa v odôvodnení svojho rozsudku nezaoberal.
Poukázal na nesúlad tvrdenia súdu prvého stupňa, že dňa 20. februára 2008 pri vybavovaní
objednávky žiadateľa o výpis z listu vlastníctva bolo zistené, že v katastrálnom území O. bolo
v rovnakom čase zrušených 15 listov vlastníctva v elektronickej podobe, pričom administrátor
Správy katastra Trenčín zistil, že k odstráneniu listov vlastníctva došlo z osobného počítača
žalobcu, ktoré však nekorešponduje so skutočnosťou, že v protokole rušenia údajov, ktorými
žalovaný dokazoval ich rušenie je uvedených iba 5 listov vlastníctva z tohto katastrálneho územia s dátumom vyhotovenia 4. februára 2008. Zároveň poukázal na skutočnosť, že
v odôvodnení rozsudku sa uvádza, že vymazanie údajov v listov vlastníctva sa uskutočnilo
z počítača žalobcu dňa 5. februára 2008.
Namietal, že žalobca nemal dôvod rušiť predmetné listy vlastníctva v počítači, keďže
zrušené listy vlastníctva v ničom spolu nesúvisia, týkajú sa rôznych parciel, rôznych
vlastníkov, ani na seba nenadväzujú. Uviedol, že keby žalobca chcel vedome zrušiť tieto listy
vlastníctva a tým poškodiť žalovaného, bol by vykonal i zápis zmien v listoch vlastníctva
v ich písomnej forme a nie iba v počítači.
Mal zato, že k zisteniu nemohlo dôjsť pri vybavovaní stránky, nakoľko v tomto
prípade by žalovaný určite uviedol meno vybavovanej stránky, deň kedy bola vybavovaná,
a z akého listu vlastníctva bol požadovaný výpis, preto pokladal konanie žalovaného za
účelové. Ďalej namietal, že krajský súd sa nezaoberal ani skutočnosťou, že žalobca nebol
o zistení žalovaného ihneď informovaný, aby sa k nemu mohol vyjadriť a brániť sa. Dodal, že
v podanej žalobe žiadal, aby žalovaný predložil dôkaz o tom kto, kedy a aký výpis z listu
vlastníctva požadoval, ktorý dôkaz však súd prvého stupňa od žalovaného vôbec nežiadal a stotožnil sa so všetkými tvrdeniami žalovaného. Uviedol, že túto skutočnosť nie je problém
preukázať, pretože vydávanie listov vlastníctva sa na katastri eviduje. S ohľadom na uvedené
žiadal odvolací súd, aby v tomto smere doplnil dokazovanie.
Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že žalobca bol riadne vyškolený o zabezpečení
počítača uviedol, že z prezenčnej listiny, predloženej žalovaným ako relevantný dôkaz iba
vyplýva, že žalobca sa školenia Bezpečnostného projektu informačných systémov zúčastnil,
avšak nedokazuje skutočnosť, že na ňom bol riadne poučený o tom, ako si má zabezpečiť
počítač, alebo že bol so Smernicou Krajského úradu v Trenčíne č. 2-1/2007 oboznámený.
Prezenčná listina nedokazuje skutočný obsah tohto školenia, preukazuje len, že školenie bolo
realizované. Považoval za potrebné, aby žalovaný predložil relevantný dôkaz o tom, že
žalobca bol poučený o spôsobe ochrany počítača pred jeho zneužitím a o spôsobe zaistenia
počítača proti jeho zneužitiu. Zároveň poukázal na záznam o bezpečnostnom incidente v IS
zo dňa 20. februára 2008, v ktorom je uvedené prijatie preventívneho opatrenia:
„Do 15. marca 2008 upozorniť všetkých zamestnancov na ochranu ich prístupových hesiel
do PC a tiež na skutočnosť, že nesú plnú zodpovednosť za ochranu prístupových práv“,
čo pokladal za nepriamy dôkaz o tom, že pracovníci neboli riadne školení o ochrane svojich počítačov. Mal zato, že v prípade, ak by o týchto skutočnostiach školení boli, stačilo ich
upozorniť na dodržiavanie povinností, s ktorými boli na školení oboznámení.
Súčasne namietal, že krajský súd sa nevysporiadal s bodom 1/ Vnútornej smernice
Služobného úradu Katastrálneho úradu v Trenčíne č. 5/2006 zo dňa 1. novembra 2006,
v ktorom je upravené, že porušenie pracovnej disciplíny je konanie zavinené štátnym
zamestnancom, pričom v bode 3/ sa uvádza, že je tiež potrebné zistiť mieru zavinenia
zamestnanca. Podľa názoru žalobcu mu žalovaný zavinené konanie žiadnymi relevantnými
dôkazmi nepreukázal, ani riadne nezistil všetky okolnosti prípadu a mieru zavinenia žalobcu.
Následne súdu prvého stupňa vyčítal, že sa nevysporiadal ani s tým, že z celého
rozhodnutia nevyplýva, kedy začalo konanie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru
žalobcu, ktorému nebolo začatie tohto konania vôbec oznámené a nemohol sa k nemu
vyjadriť, čím došlo k porušeniu zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny
poriadok). Rovnako namietal, že nebol prizvaný ku kontrole svojho počítača a ani k záznamu
o riešení bezpečnostného incidentu žalovaným. Ďalej uviedol, že žalovaný žiadnym
spôsobom nedoplnil preukázanie hrubého porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobcu a nezistil skutočný stav. Vyslovil, že porušenie pracovnej disciplíny ako dôvod na skončenie
služobného pomeru zo strany žalovaného predpokladá zavinené (aspoň z nedbanlivosti)
porušenie týchto povinností zo strany žalobcu, ktoré musí obsahovať určitý stupeň intenzity,
čo však žalovaným preukázané nebolo, keď tento iba konštatoval, že z počítača žalobcu boli
rušené listy vlastníctva. V závere odvolania poukázal na skutočnosť, že k ukončeniu
štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu došlo so spätnou platnosťou dňom 14. marca 2008.
Dňa 15. októbra 2010 bolo Krajskému súdu v Trenčíne doručené podanie označené
ako „Odvolanie – dodatok“, v ktorom uviedol, že každý list vlastníctva je vedený na iného
vlastníka, preto považoval za nemysliteľné, aby si jedna stránka v krátkom čase prišla vybrať
všetky zmenami dotknuté listy vlastníctva a zhodou okolností by u všetkých konkrétne
vyžiadaných listov vlastníctva dokázala konštatovať a namietnuť vymazané údaje, ako to
uviedol žalovaný. Zároveň vyjadril nesúhlas so záverom žalovaného, že spolu sediace
kolegyne potvrdili, že v inkriminovanom čase vymazania listov vlastníctva bol žalobca pri
počítači, nakoľko monitory počítačov sú orientované tak, že navzájom si jeden druhému na
monitory nevideli. Teda nemohli hodnoverne potvrdiť, či mal žalobca v tom momente
otvorený niekým iným zmenami dotknutý operát k.ú. O. Doplnil, že ani jedna z kolegýň až do „odhalenia“ činnosti žalobcu o incidente nevedela, preto ich domnienky nemôžu byť
pokladané za svedectvo o činnosti žalobcu. Ďalej poukázal na skutočnosť, že školenie
udávané v termíne 5. júna 2007 neprebehlo štandardne, keď v úvodnej časti sa týkalo
zabezpečenia budovy úradu, mala nasledovať oblasť bezpečnosti pri práci a v závere okruh
bezpečnosti počítačov. Avšak po prvých minútach prednášky školiteľa riaditeľka Správy
katastra Trenčín pani Stašková pre nespokojnosť s výkladom prerušila prednášajúceho a
školenie v rýchlosti rozpustila.
Za nepravdivé označil tvrdenie žalovaného, že pri vymazaní listu vlastníctva treba
siahnuť po zbierke listín, nakoľko do databázy údajov môže zasahovať aj supervízor systému.
Uviedol, že existujú tri spôsoby, ako vymazaný list vlastníctva obnoviť. Prvým je spôsob
podľa originálu listu vlastníctva, keďže aj pri oprave sa najčastejšie používa tento spôsob
verifikovania údajov oproti originálu listu vlastníctva. Dodal, že sa stáva bežne, že pracovníci
pri práci omylom niektorý údaj vymažú, čo je možné opraviť vyhľadaním príslušného
originálu a vykonaním opravy podľa neho. Ďalším spôsobom, ako je možné vykonať zmeny,
je vstup cez počítač supervízora. Nakoniec existuje ešte možnosť úpravy na externom disku,
kde sú zálohované všetky dáta. V závere podania zdôraznil, že žalovaný doteraz nepredložil
žiaden priamy dôkaz preukazujúci tvrdenie, že to bol práve žalobca, kto vymazal listy
vlastníctva. Vyslovil názor, že za dôkaz nemožno považovať ani predlohy z počítača,
doručené súdu dňa 29. decembra 2008 spolu s odvolaním žalovaného proti rozhodnutiu
krajského súdu zo dňa 12. novembra 2008. Podotkol, že vo výpise predloženom súdu chýba
heslo C., avšak ani keby uvedené bolo, nie je dôkazom, že k vymazaniu došlo z počítača
žalobcu, nakoľko heslom C. sa môže prihlásiť hociktorý pracovník do ktoréhokoľvek počítača
a urobiť v databáze rôzne úkony. Zdôraznil, že supervízor systému pozná heslo každého
oprávneného zamestnanca a jeho použitím dokáže vykonať nepozorovane v jeho mene
hocijaké operácie.
Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že
rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť tak, že rozhodnutie žalovaného zo dňa
2. marca 2010, č. 92/2010-VSÚ sa zrušuje a vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 24. novembra 2011 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).
Predmetom súdneho preskúmavacieho konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 92/2010-VSÚ zo dňa 2. marca 2010, ktorým zamietol odvolanie žalobcu
a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. 26/2010-VSÚ zo dňa
13. januára 2010 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu odvolaním podľa § 40
ods. 2 písm. c/ zákona o štátnej službe dňom 14. marca 2008 z dôvodu závažného porušenia
služobnej disciplíny. Toto závažné porušenie služobnej disciplíny spočívalo v konaní štátneho
zamestnanca, ktorý dňa 4. februára 2008 porušil svoje pracovné povinnosti tak, že vykonal
neopodstatnený zásah v automatizovanom informačnom systéme katastra nehnuteľností (AIS
KN) v súbore popisných informácií v katastrálnom operáte územie O., a to v listoch
vlastníctva č. X., X., X., X., X., X., X., X., X., X., X., X., X., X., X. položkou výmazu zmien
č. 14/2008 a to takým spôsobom, že uvedené listy vlastníctva zrušil. Neopodstatnené úpravy
v listoch vlastníctva boli zistené pri vybavovaní požiadavky občana na vyhotovenie výpisov
z listov vlastníctva, v ktorých mal zapísané jemu patriace nehnuteľnosti. Týmto svojím
konaním narušil integritu údajov katastra o evidovaných nehnuteľnostiach ako aj o ich
vlastníkoch. Položka výkazu zmien č. 14/2008 je identifikovaná užívateľskými a prístupovými právami žalobcu z osobného počítača, jemu prideleného. Z prešetrenia
prístupov k programu administrátor správy katastra potvrdil, že daná zmena bola vykonaná
z počítača žalobcu. Uvedeným konaním porušil služobnú disciplínu, uloženú mu zákonom
o štátnej službe v § 53 ods. 1 písm. b/ a c/, podľa ktorého štátny zamestnanec je povinný
dodržiavať Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony a iné všeobecné záväzné
právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na vykonávanie štátnej služby, etický kódex a služobné
predpisy pri vykonávaní štátnej služby a uplatňovať ich podľa svojho najlepšieho vedomia
a svedomia, rešpektovať a chrániť ľudskú dôstojnosť a ľudské práva a tiež plniť služobné
úlohy osobne, zodpovedne, riadne a včas. Služobný úrad postupom podľa Vnútornej smernice
Služobného úradu Katastrálneho úradu v Trenčíne č. 5/2006 o povinnostiach a obmedzeniach
štátneho zamestnanca, účinnej od 1. novembra 2006 uvedený skutok posúdil ako závažné
porušenie služobnej disciplíny. Konanie zamestnanca je aj v rozpore so Smernicou
Katastrálneho úradu Trenčín č. 2-1/2007 z 1. apríla 2007, podľa ktorej užívateľ siete musí
držať svoje heslo v tajnosti a zamedziť prístup k počítaču nepovolaným osobám.
Medzi účastníkmi konania bolo sporné, či žalobca svojím konaním porušil služobnú
disciplínu tak, ako bolo zistené prvostupňovým správnym orgánom, a či správne orgány
dostatočne a objektívne zistili skutkový stav tak, aby mohlo byť vo veci rozhodnuté.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi
krajského súdu a správnych orgánov oboch stupňov, ktoré poukázali na to, že
v administratívnom konaní bolo závažné porušenie služobnej disciplíny žalobcovi riadne
preukázané tak, ako je to uvedené vo výroku rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu
a že v podanej žalobe žalobca uvádza len nekonkrétne námietky, založené na popieraní skutku
a vychádzajúce z jeho subjektívnych názorov.
Z administratívneho spisu odvolací súd zistil, že správny orgán nevykonal vo veci
náležité dokazovanie, vykonané dôkazy nevyhodnotil v súlade s ustanovením § 34 ods. 5
správneho poriadku, t.j. každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a záver,
ku ktorému správny orgán dospel, nezodpovedal vykonanému dokazovaniu a zásadám
logického myslenia a uvažovania. Zo správneho spisu vyplýva, že dňa 20. februára 2008 bol v neprítomnosti žalobcu spísaný Záznam o bezpečnostnom incidente v IS o neopodstatnenom
zásahu žalobcu do 15 listov vlastníctva v katastrálnom území O. v elektronickej podobe dňa
4. februára 2008. Zároveň bolo prijaté opatrenie na obnovu údajov na listoch vlastníctva aktualizáciou podľa listín uložených v Zbierke listín Správy katastra Trenčín. Z upozornenia
vydaného riaditeľkou správy katastra dňa 20. februára 2008 vyplýva, že žalobca bol vyzvaný
na písomné zdôvodnenie konania v lehote dvoch dní od prevzatia upozornenia, v ktorom
sa zároveň uvádza, že sa žalobca dopustil hrubého porušenia pracovných povinností
vykonaním neopodstatneného zásahu v 15 listoch vlastníctva a týmto konaním spochybnil
údaje katastra o vlastníkoch a nehnuteľnostiach. Z fotokópie upozornenia založenej
v správnom spise bolo zistené, že žalobca dňa 20. februára 2008 odmietol podpísať jeho
prevzatie. Upozornenie bolo zaslané aj Katastrálnemu úradu v Trenčíne, pričom
v sprievodnom liste zo dňa 21. februára 2008 riaditeľka správy katastra okrem iného uvádza,
že neopodstatnený zásah do listov vlastníctva bol identifikovaný v systéme ako užívateľ S., čo
zodpovedá užívateľským a prístupovým právam žalobcu, a že zmena bola vykonaná
z počítača žalobcu. Zo Záznamu z prejednania hrubého porušenia pracovných povinností
zrušením LV v katastrálnom operáte O. vyplýva, že dňa 22. februára 2008 bolo na
Katastrálnom úrade v Trenčíne so žalobcom prejednané hrubé porušenie pracovných
povinností a súčasne bol vyzvaný, aby sa v lehote do 3. marca 2008 k oznámeniu riaditeľky správy katastra písomne vyjadril. Dňa 25. februára 2008 riaditeľka správy katastra spísala
záznam, v ktorom okrem poukazu na vyššie uvedené skutočnosti uvádza aj, že žalobcovi
nebola daná úloha, aby dňa 5. februára 2008 v katastrálnom území I. aktualizoval listy
vlastníctva, napriek čomu vykonal zásahy na liste vlastníctva, k čomu je pripojená fotokópia
protokolu rušenia údajov katastra nehnuteľností, z ktorého však nie je zrejmé, kto uvedené
zásahy vykonal. Zo Záznamu o riešení bezpečnostného incidentu na Správe katastra Trenčín
č. A/2008/00189-1 zo dňa 6. marca 2008 vyplýva, že kontrola zameraná na zdokumentovanie
podkladov pri riešení bezpečnostného incidentu zistila, že dňa 18. februára 2008 vykonal
užívateľ s užívateľským menom C. zmeny vo W., ktoré užívateľské meno zodpovedá
žalobcovi, pričom prístup do aplikačného programového vybavenia W. je možné uskutočniť
po prihlásení sa do siete zadaním vlastného hesla. V zázname sa ďalej uvádza, že užívateľ je
v zmysle Bezpečnostného projektu, ktorý má každá správa katastra k dispozícii, zodpovedný
za všetky operácie, vykonané z jeho počítača počas celého prihlásenia počítača do siete a tiež
do aplikačného programového vybavenia, teda nie je účelom kontroly zisťovať, kto a kedy pri
počítači žalobcu pracoval. V administratívnom spise sa nachádzajú Smernica č. 2-1/07
a Vnútorná smernica č. 5/06, ale nie je zrejmé, či bol s nimi žalobca oboznámený, ani čo bolo
predmetom školenia dňa 5. júna 2007, keďže v spise je pripojená len prezenčná listina. Dňa 7.
marca 2008 bolo prvostupňovým správnym orgánom vydané rozhodnutie o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu odvolaním, ktoré bolo následne potvrdené
rozhodnutím odvolacieho orgánu č. VSÚ č. 1/2008 zo dňa 18. apríla 2008. Krajský súd
v Trenčíne rozsudkom č. k. 11S/31/2008-54 zo dňa 12. novembra 2008 rozhodnutia vydané
správnym orgánom v prvom aj druhom stupni zrušil a v zmysle § 250j ods. 2 písm. c/ a e/
O.s.p. vec vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn.
1Sžo/125/2009 zo dňa 18. novembra 2009 napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil,
pričom dôvodom pre zrušenie správnych rozhodnutí obidvoch stupňov bolo zistenie súdu, že
vo veci bolo vykonané nedostatočné dokazovanie pre prijatie záveru, že žalobca sa dopustil
závažného porušenia služobných povinností, keď v samotných záznamoch predložených
žalovaným sa uvádzajú rozdielne dátumy (20. februára 2008, 21. februára 2008), žalovaný sa
nevysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v jeho vyjadrení ku skutku, ktorého sa mal
dopustiť dňa 4. februára 2008, správne orgány oboch stupňov nevykonali žiaden dôkaz za
účelom preukázania, že zrušenie záznamov na listoch vlastníctva spôsobil žalobca zavineným
konaním, či už vedome alebo nedbanlivostne a to ani napriek tomu, že samotný žalobca
v obrane uviedol, že výmazy zo svojho počítača on nevykonal. Zároveň odvolací súd vyslovil
názor, že predloženie prezenčnej listiny nemožno považovať za dôkaz o tom, že žalobca bol oboznámený so smernicami žalovaného, tvoriacimi prílohu administratívneho spisu, nakoľko
z označenia tejto prezenčnej listiny nevyplýva zameranie školenia na oboznámenie
s uvedenými smernicami. Taktiež zdôraznil skutočnosť, že v takýchto prípadoch nie je možné
len konštatovať, že správny orgán prvého stupňa pri posudzovaní závažnosti porušenia
služobnej disciplíny posudzoval okolnosti daného prípadu, prípadne následky konania, ako aj
ďalšie konanie v rozpore s povinnosťami a obmedzeniami štátneho zamestnanca, avšak je
potrebné posudzovať viaceré okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, pretože tieto ďalšie
okolnosti ovplyvňujúce závažnosť porušenia služobnej disciplíny ako napríklad doterajší
postoj žalobcu k plneniu pracovných úloh, dobu a situáciu na pracovisku (podľa tvrdenia
žalobcu odpracoval pre zamestnávateľa 30 rokov), intenzitu porušenia konkrétnych
pracovných povinností a dôsledky porušenia pracovnej disciplíny, ktoré ako
z administratívneho spisu vyplýva, žalovaný ani správny orgán prvého stupňa nezisťoval.
Preto odvolací súd dospel k záveru, že predložené listinné podklady žalovaným ani po ich
doplnení v odvolacom konaní (podklady o zriadení a činnosti poradnej odvolacej komisie)
nesvedčia o správnosti záveru správnych orgánov, že žalobca závažne porušil služobnú
disciplínu.
Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 34 ods. 5 správneho poriadku). Podľa § 46
správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného
stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Pokiaľ ide o námietku žalobcu ohľadom skutočnosti, že správne orgány nedostatočne
zistili skutkový stav a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, tak najvyšší
súd poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade sú vážne pochybnosti o tom, či sa žalobca
dopustil konania, ktorým porušil služobnú disciplínu tak, ako bolo zistené prvostupňovým
správnym orgánom a to aj pre nedostatok dôvodov v napadnutom rozhodnutí ako aj
rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa. Nedostatočnosť zistenia skutkového stavu
spočíva v tom, že správne orgány sa žiadnym spôsobom v svojom rozhodnutí nevysporiadali
s námietkou žalobcu, ktorou poukazoval na to, že v záznamoch predložených žalovaným
sa uvádzajú rozdielne dátumy (18. február 2008 a 20. február 2008) ako dátum zistenia
skutku, ako aj rozpor v uvedení užívateľského mena žalobcu, uvádzaného ako C., ale aj S.
Správne orgány sa taktiež žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, že predloženie prezenčnej listiny nemožno považovať za dôkaz o tom, že žalobca bol oboznámený so smernicami
žalovaného, keďže z označenia tejto prezenčnej listiny nevyplýva zameranie školenia na
oboznámenie sa s uvedenými smernicami. Rovnako sa nevysporiadali ani s otázkou, či
konanie žalobcu je možné kvalifikovať ako závažné porušenie služobnej disciplíny,
nezaoberali sa ďalšími okolnosťami, preukazujúcimi intenzitu porušenia pracovných
povinností a či išlo o konanie zavinené.
Z obsahu administratívneho spisu mal odvolací súd v danej veci taktiež za preukázané,
že správny orgán žalobcovi neoznámil začatie konania o skončení štátnozamestnaneckého
pomeru, pričom zároveň žalobcovi neumožnil vyjadriť sa pred rozhodnutím o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru k podkladom rozhodnutia, navrhnúť nové dôkazy, resp.
vyjadriť sa k veci, čím boli porušené jeho procesné práva.
Podľa § 125 ods. 1 zákona o štátnej službe konanie vo veciach štátnozamestnaneckého
pomeru (ďalej len „konanie“) sa vzťahuje na veci týkajúce vzniku, zmeny a skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru. Na konanie podľa odseku 1 sa vzťahujú všeobecné predpisy
o správnom konaní (správny poriadok), ak tento zákon neustanovuje inak.
V ustanovení § 3 správneho poriadku sú zakotvené základné zásady správneho
konania. Jednou zo základných zásad správneho konania je zásada zákonnosti (§ 3 ods. 1).
Z uvedenej zásady vyplýva, že správne orgány sú v konaní a pri rozhodovaní povinné
postupovať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi. V neposlednom rade sú povinné prihliadať aj na obsah medzinárodných zmlúv,
ktoré v súlade s čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky majú prednosť pred zákonmi.
Zásada aktívnej súčinnosti účastníkov konania sa prejavuje v koncipovaní takého
postavenia účastníkov konania, v ktorom sa počíta s ich aktívnou spoluúčasťou v celom
priebehu konania, pričom všetkým orgánom činným v správnom konaní sa ukladá vytvárať na
to potrebné podmienky. Preto sú správne orgány povinné postupovať v konaní v úzkej
súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie
týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä
sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania,
zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní
ujmu.
Ďalšou základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe
ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového
stavu veci. Táto zásada je zakotvená nielen v § 3 ods. 4 správneho poriadku, ale je
premietnutá aj v jeho ďalších ustanoveniach (§ 32 ods. 1, § 46, § 47 ods. 3). Z obsahu
predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný
vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti
dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové
zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti
(presnosť zistenia).
Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán
uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri
hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe
ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny
orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie
rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania,
či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo
zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade
s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho
orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu
napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné
pochybenia správneho orgánu, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou
vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).
V správnom konaní správny orgán konajúci podľa ustanovenia § 125 ods. 1 zákona
o štátnej službe, postupuje podľa ustanovení správneho poriadku, a preto povinnosťou žalovaného bolo v predmetnom konaní zistiť skutočný stav vo veci a pritom postupovať
v súčinnosti s účastníkom tohto konania – žalobcom. Inštitút súčinnosti je ustanovený
na viacerých miestach správneho poriadku (§ 3 ods. 2, § 33 ods. 2, § 56) a vyjadruje
vzájomnú jednotu práv a povinností. Účastník má právo vyjadrovať sa k podkladom
v ktoromkoľvek štádiu konania. Môže sa vyjadriť k jednotlivým dôkazom i k celkovému
spôsobu prípravy podkladov, môže sa vyjadriť k otázkam skutkovým i právnym. Zmyslom
takto široko koncipovaného oprávnenia je predísť neskorším možným námietkam účastníka,
ktoré by mohli viesť k prieťahom v konaní alebo iným komplikáciám. Správny orgán, ktorý
v súlade s § 18 ods. 3 správneho poriadku upovedomil účastníka konania o jeho začatí, môže
v konaní pokračovať a teda vydať rozhodnutie, ak účastník sa svojho práva na vyjadrenie
výslovne vzdá, alebo ostane nečinný. Pokiaľ správny orgán vydal rozhodnutie vo veci samej
bez toho, aby účastníkovi oznámil začatie správneho konania a neumožnil mu vyjadriť
sa pred rozhodnutím, ide o procesné pochybenie správneho orgánu a teda o takú vadu, ktorá
môže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd v danej veci dospel k záveru, že žalovaný správny
orgán nepostupoval v súlade so zákonnými predpismi, vo veci nebol zistený riadne skutkový stav a zo skutkových okolností nebol vyvodený správny právny názor. Súčasne je potrebné
vytknúť správnym orgánom oboch stupňov, že v konaní sa dopustili takej procesnej vady,
ktorá by mohla mať za následok nezákonnosť rozhodnutia. Na základe výkladu právnej
normy § 33 správneho poriadku v intenciách logického a rozumného uváženia vôľou
zákonodarcu bolo, aby účastník správneho konania sa oboznámil s dôkazmi, ktoré boli
podkladom pre vydanie rozhodnutia, ktoré boli v správnom konaní vykonané správnym
orgánom. Z administratívneho spisu však nevyplýva, že správny orgán prvého stupňa resp.
žalovaný v danej veci žalobcovi ako účastníkovi správneho konania jeho začatie oznámil
a následne mu umožnil sa vyjadriť k podkladom resp. k dôkazom pred vydaním rozhodnutia
vo veci. Uvedený postup žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu treba
považovať za takú vadu, ktorá podmieňuje zákonnosť rozhodnutia o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru.
Zároveň odvolací súd uvádza, že nemá pochybnosti o tom, že je právom správneho
orgánu, ktorý vedie konanie vo veci štátnozamestnaneckého pomeru rozhodnúť, ktoré dôkazy
vykoná. Je na úvahe správneho orgánu rozhodnúť, či určitý dôkaz nie je potrebné vykonať
(§ 32 správneho poriadku). Oprávnenie rozhodnúť o rozsahu zisťovania podkladov pre rozhodnutie ako aj výber dôkazných prostriedkov vyplýva z vrchnostenského postavenia
správneho orgánu spojeného s jeho právomocou danou mu zákonom voči subjektom
podriadeným mu pri rozhodovaní ako aj zo zásady hospodárnosti a rýchlosti konania (§ 3
ods. 3 posledná veta správneho poriadku). To však neznamená, že by správny orgán v konaní
nemal rešpektovať procesné práva účastníka konania, základné zásady správneho konania
a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejnený v Zbierke
zákonov č. 209/1992 Zb.), ktorý zaručuje právo na spravodlivý proces.
Odvolací súd po oboznámení sa s predloženým kompletným spisovým materiálom
krajského súdu, vrátane administratívneho spisu žalovaného, zistil, že v priebehu správneho
konania došlo zo strany správnych orgánov k závažným pochybeniam, pretože správne
orgány sa riadne nevysporiadali s námietkami žalobcu, že v záznamoch predložených
žalovaným sa uvádzajú rozdielne dátumy (18. február 2008 a 20. február 2008) ako dátum
zistenia skutku. Rovnako sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s jeho tvrdením, že
predloženie prezenčnej listiny nemožno považovať za dôkaz o tom, že žalobca bol
oboznámený so smernicami žalovaného, keďže z označenia tejto prezenčnej listiny
nevyplýva zameranie školenia na oboznámenie sa s uvedenými smernicami. Nezaoberali sa ani s otázkou, že užívateľské meno žalobcu sa v dokumentoch, ktoré sú súčasťou
administratívneho spisu uvádza nejednotne, teda C. aj S., pričom užívateľské meno žalobcu
nie je uvedené ani vo výpise predloženom súdu. Taktiež správne orgány opomenuli
vysporiadať sa s otázkou, či konaním žalobcu došlo k závažnému porušeniu služobnej
disciplíny a nezaoberali sa ďalšími okolnosťami, preukazujúcimi intenzitu porušenia
pracovných povinností a či sa jednalo o konanie zavinené.
Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že v danej veci už raz rozhodol
rozsudkom zo dňa 18. novembra 2009 sp. zn. 1Sžo/125/2009. V odôvodnení uvedeného
rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil v zmysle § 250j ods. 6 O.s.p. záväzný
právny názor, podľa ktorého mal žalovaný zákonným postupom (dôraz bol kladený najmä na
§ 32 správneho poriadku) vo veci zistiť skutočný stav, vysporiadať sa s námietkami žalobcu,
zo skutkových okolností vyvodiť správny právny názor a tento riadne objasniť v odôvodnení
rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky taktiež považuje za potrebné dať do pozornosti,
že základnou podmienkou skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. c/ zákona o štátnej službe je preukázanie, že zamestnanec služobnú disciplínu
porušil, a to závažným spôsobom. K základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim
mu zo štátnozamestnaneckého pomeru (§ 53 ods. 1, 2 zákona o štátnej službe) patrí povinnosť
dodržiavať služobnú disciplínu, ktorá spočíva v plnení povinností ustanovených právnymi
predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom vedúceho
zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod
na skončenie služobného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť porušenie týchto
povinností zo strany štátneho zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať
určitý stupeň intenzity. V zákone o štátnej službe zákonodarca nedefinuje, čo pokladá
za závažné porušenie služobnej disciplíny, z ktorých dôvodov uvedené ustanovenie je možné
považovať za právnu normu s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, teda patrí
k právnym normám, ktorých hypotéza nie je určená priamo právnym predpisom a ktoré tak
prenechali správnemu orgánu príslušnému na konanie, aby podľa vlastnej úvahy v každom
jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého vopred
neobmedzeného okruhu konkrétnych okolností. Pri posúdení, či zamestnanec porušil služobnú
disciplínu menej závažne alebo závažne zákon nevymedzuje, z akých hľadísk mal správny
orgán vychádzať, teda vymedzenie hypotézy právnej normy závisí v každom konkrétnom
prípade od úvahy správneho orgánu, ktorý tak môže pri skúmaní intenzity porušenia služobnej
disciplíny prihliadnuť na osobu zamestnanca, na funkciu, ktorú zastával, na jeho doterajší
postoj pri plnení pracovných úloh, na čas a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej
disciplíny, na mieru zavinenia zamestnanca, na spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych
povinností zamestnancom, na dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa,
na to, či svojím konaním zamestnanec spôsobil zamestnávateľovi škodu, a pod. Zákon
tu ponechal širokú možnosť uváženia, aby rozhodnutie o platnosti skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru pre závažné porušenie služobnej disciplíny zodpovedalo
tomu, či od zamestnávateľa možno spravodlivo žiadať, aby štátnozamestnanecký pomer
zamestnanca u neho aj napriek tomu pokračoval.
S ohľadom na hore uvedené dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd
odvolací k záveru, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané na základe nedostatočne zisteného
skutkového stavu veci a aj nedostatočne odôvodnené, a teda nepreskúmateľné.
Úlohou správneho orgánu bude v ďalšom konaní opätovne dostatočne zistiť skutočný
stav, najmä bude za týmto účelom potrebné vykonať ďalšie dôkazy, napr. svedeckou výpoveďou pracovníkov, ktorí v čase, kedy mal byť skutok vykonaný zdieľali so žalobcom
kanceláriu, ale aj zisťovaním a riadnym zdokumentovaním, či žalobca v rozhodnom čase
vôbec pracoval s listami vlastníctva v k. ú. O., pričom bude zároveň povinnosťou žalovaného
odstrániť vzniknuté rozpory v dátumoch udalostí zaznamenaných v administratívnom spise,
ako aj v uvedení užívateľského mena žalobcu. Ďalej bude povinnosťou žalovaného zistené
skutočnosti a z nich plynúce závery, za dôsledného dodržania procesného postupu v zmysle
správneho poriadku, podrobne uviesť v odôvodnení rozhodnutia a riadne odôvodniť.
S poukazom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý
rozsudok krajského súdu v súlade s § 220 ods. 1 O.s.p. zmenil a rozhodnutie žalovaného
č. 92/2010-VSÚ zo dňa 2. marca 2010 podľa § 250j ods. 2 písm. c/ a d/ O.s.p. zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.
Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval v zmysle § 246c ods. 1
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 2 a s § 250k ods. 1 a s § 151 ods. 1, 2. Žalobcovi nepriznal
náhradu trov tohto konania, napriek tomu, že bol v konaní úspešný, nakoľko jeho trovy
konania pozostávali z trov právneho zastúpenia, ktorých vyčíslenie však odvolaciemu súdu
nepredložil v súlade s § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 2 a iné trovy žalobcovi
zo spisu nevyplývali, preto v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení
náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. novembra 2011
JUDr. Jaroslava Fúrová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská