8Sžo/23/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

znak

R O Z S U D O K

V   M E N E   S L O V E N S K E J   R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu   JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Jaroslavy Fúrovej

v právnej veci žalobcu: JUDr. V. R., nar. X., bytom T., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J.

Č., AK so sídlom D., B. proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,

Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa

21. júna 2007, číslo KM-48/PK-2007, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v

Bratislave č. k. 2S 209/2007-47 zo dňa 2. februára 2011, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave  

č. k. 2S 209/2007-47 zo dňa 2. februára 2011, p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku („ďalej len O.s.p.“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p. KM-48/PK-2007 zo dňa 21. júna 2007,

ktorým bol personálny rozkaz riaditeľa KR PZ Žilina č. 23 zo dňa 13. februára 2007  

o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa § 192 ods. 2 zákona  

č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej

len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) potvrdený a odvolanie žalobcu zamietnuté.

V dôvodoch rozsudku poukázal krajský súd na to, že napadnuté rozhodnutie obsahuje

všetky predpísané zákonné náležitosti, je náležite odôvodnené a žalovaný sa v ňom

dostatočne vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami vznesenými žalobcom

v odvolaní   proti prvostupňovému rozhodnutiu. Uviedol, že správny orgán postupoval

v súlade s ust. § 192 ods. 2   zákona č. 73/1998 Z. z., podľa ktorého môže byť policajt

prepustený zo služobného pomeru, pokiaľ spĺňa podmienky nároku na výsluhový dôchodok

podľa osobitného predpisu a dovŕšil vek 55 rokov. Žalobca v čase rozhodovania správnych

orgánov splnil podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa § 38 ods. 1 zákona  

č. 382/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov, keďže jeho služobný pomer

trval najmenej 15 rokov a súčasne v čase rozhodovanie a správnych orgánov už dovŕšil vek

55 rokov (20.07.2006). Podľa súdu ust. § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. dáva správnemu

orgánu pri splnení zákonom stanovených podmienok možnosť správnej úvahy, či prepusti

policajta zo služobného pomeru. Podľa súdu išlo o prejav diskrečenej právomoci, kedy sa

správnemu orgánu necháva možnosť voľnej úvahy, či využije tieto dôvody alebo nie. Tieto dôvody podľa súdu boli v medziach zákona. A účelnosť a vhodnosť neposudzoval, nakoľko

nevybočili z medzí a hľadísk stanovených zákonom. Taktiež poukázal, že rozhodnutie vydali

správne orgány na to splnomocnené a to v súlade s Nariadením ministra vnútra Slovenskej

republiky č. 62/2003 v znení nariadenia MV SR č. 65/2005. Na rozhodnutie o prepustení

žalobcu zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. bol oprávnený

riaditeľ KR PZ v Žiline a o odvolaní rozhodoval   prezident PZ SR podľa čl. 7 ods. 3

Nariadenia MV SR č. 62/2003 a preto túto námietku žalobcu súd vyhodnotil ako

neopodstatnenú. Pokiaľ išlo o predchádzajúce skončenie služobného pomeru v roku 2003,

kedy bol prepustený protizákonným rozkazom a toto rozhodnutie doposiaľ nebolo riadne

zrušené, dospel súd k záveru, že táto námietka je právne irelevantná. Súd dal za pravdu

tvrdeniu žalobcu, že rozhodnutie žalovaného neobsahovalo náležité poučenie o možnosti

súdneho prieskumu rozhodnutia, ktoré však nemalo vplyv na zákonnosť napadnutého

rozhodnutia, nakoľko žalobca žalobou toto svoje právo využil. O trovách rozhodol podľa §

250 k ods. 1 O.s.p. a neúspešnému žalobcovi ich nepriznal.

Proti uvedenému rozsudku podal žalobca včas odvolanie. Žalobca v odvolaní uviedol,

že podľa § 194 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. mal byť v rozhodnutí uvedený dôvod prepustenia žalobcu zo služobného pomeru, čo však nebolo ani v prvostupňovom a ani

v druhostupňovom rozhodnutí. Správny orgán len uviedol, že splnil podmienky nároku na

výsluhový dôchodok a dovŕšil vek 55 rokov, ale v personálnom rozkaze sa neuvádza, že toto

je dôvod prepustenia. Poukázal na rozhodnutie R 60/2000, že zákonné požiadavky na konanie

o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb sú naplnené tým, že správny orgán

v rozhodnutí doslovne paragrafovým znením alebo voľne uvedie ich znenie a ustálenými

formuláciami deklaruje, že sa nimi pri rozhodnutí riadil. Úlohou súdu v správnom súdnictve

nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy, teda posúdiť, či správne orgány splnili povinnosti stanovené zákonom. Podľa

jeho názoru v rámci diskrečnej právomoci nemôže byť ľubovoľné pri prepustení zo

služobného pomeru podľa § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. Namietal nesprávne poučenie

o možnosti podať žalobu na súd podľa § 248 zákona č. 73/1998 Z. z.   a poukázal na

judikatúru 77/2006 a 77/2007. Navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť správnemu

orgánu na ďalšie konanie.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný tak, že navrhol napadnutý rozsudok

krajského súdu potvrdiť. Poukázal na to, že v rámci správneho súdnictva súd nie je súdom

skutkovým, ale súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo

rozhodnutia orgánu verejnej správy (II ÚS 127/07-21 z 6.6.2007). Podľa jeho názoru dôvod

prepustenia bol priamo uvedený v výroku personálneho rozkazu. Poukázal na judikatúru  

NS SR č. 3 Sž-o-KS/84/2005, ktorou je viazaný podľa § 250j ods. 6 O.s.p., a podľa ktorého  

z ust. § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. dáva správnemu orgánu po splanení zákonných

podmienok možnosť správnej úvahy prepustiť   policajta zo služobného pomeru. Je len na

správnom orgáne či ju využije alebo nie, pričom nemusí uviesť využitia tohto oprávnenie  

(§ 245 ods. 2 O.s.p.)   a túto v rámci správnej úvahy súd nepreskúmava. Podľa žalovaného

z ust. § 241 ods. 3 ako aj z ust. § 242 ods. 8 zákona č. 73/1998 Z. z. nevyplýva, že v poučení

rozhodnutia musí byť uvedené poučenie o možnosti preskúmať konečné rozhodnutie súdom.

Poukázal na uznesenie ÚS SR č. I ÚS 105/06-45, že náležitosti rozhodnutia upravuje ust.  

§ 241 zákona č. 73/1998 Z. z. bez sankcie neplatnosti, naviac žalobcu predmetnú žalobu podal

a rozhodnutie bolo preskúmané súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal napadnuté rozhodnutie

súdu a konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok

krajského súdu je potrebné potvrdiť. Najvyšší súd rozhodol jednohlasne.

V predmetnej veci je potrebné uviesť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu proti rozhodnutiu

žalovaného   č. p. KM-48/PK-2007 zo dňa 21. júna 2007, ktorým bol personálny rozkaz  

KR PZ   Žilina č. 23 zo dňa 13. februára 2007 (o prepustení žalobcu zo služobného pomeru

príslušníka PZ podľa § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. potvrdený a odvolanie žalobcu

zamietnuté.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v medziach odvolania ako súd odvolací preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho

konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský

súd vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe  

a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého

rozhodnutia.

Podľa § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. policajt môže byť prepustený zo

služobného pomeru, ak spĺňa podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného

predpisu 40a) a dovŕšil vek 55 rokov alebo spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok

podľa osobitného predpisu. 40b)

Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, že obe podmienky na prepustenie žalobcu zo

služobného pomeru boli splnené, pričom k takémuto záveru dospel na základe výsledkov

dokazovania v administratívnom konaní, bolo potrebné s takýmto názorom krajského súdu

súhlasiť.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca dosiahol vek 55 rokov a spĺňal

podmienky na vznik nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu v súlade s ust.

§ 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., pričom takého skutkové zistenia správnych orgánov

neboli spochybnené ani prvostupňovým súdom a z takto objektívne zisteného stavu veci  

v správnom konaní vychádzal aj krajský súd, ktorý sa stotožnil s argumentáciou žalovaného,

že jednak po vecnej ako aj formálnej stránke boli splnené zákonné podmienky, aby mohol

žalobcovi nadriadený služobný orgán využiť v rámci svojej diskrečnej právomoci svoje

oprávnenie a prepusť žalobcu podľa § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. zo služobného

pomeru príslušníka policajného zboru.

Správne poukázal prvostupňový súd na skutočnosť, že bolo skutočne vecou správneho

orgánu v rámci svojej správnej úvahy rozhodnúť o tom či ponechá žalobcu v služobnom

pomere alebo ho prepustí zo služobného pomeru pri splnení zákonných podmienok. Dôvody

uvedené v rozhodnutí, teda kritérium veku a splnenie nároku na výsluhový dôchodok podľa

súdu boli v medziach zákona a žiadnym spôsobom nevybočili zo zákonného rámca. Súd

skutočne nemôže posudzovať účelnosť a vhodnosť, nakoľko by tým zasiahol do právomoci,

ktorá mu nepatrí. Takýto postup by bol možný, len ak by vybočila z daného rámca, alebo by

bola zjavne neprimeraná, čo však v danom prípade preukázané nebolo.

Neopodstatnenou sa javí aj námietka žalobcu ohľadne nesprávneho poučenia, resp.

absencie poučenia o možnosti preskúmať konečné rozhodnutie súdu, a to jednak z dôvodu, že

žalobca toto svoje oprávnenie využil v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote. A taktiež

z dôvodu, že nie je účelom súdneho prieskumu rozhodnutí podľa piatej časti O.s.p. zrušiť

napadnuté rozhodnutie iba pre formálnu chybu (spočívala v absencii poučenia o možnosti

podať žalobu na súd), ktorá by nemala na zákonnosť rozhodnutia vplyv a žalobcovi by nepriniesla v prípade zrušenia rozhodnutia žalovaného priaznivejší výsledok. Účelom nie je

totiž opakovanie správneho konania ako takého, ale zákonnosť rozhodnutí.

So skutkovými a právnymi závermi krajského súdu, ktorý žalobu žalobcu zamietol ako

nedôvodnú, sa stotožnil aj súd odvolací. Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé

spochybniť jeho vecnú správnosť, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219

OSP potvrdil.

Na základe uvedeného považoval odvolací súd námietky žalobcu za nedôvodné  

a napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 2 v spojení s § 250k ods. 1

OSP tak, že žalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože žalobca  

v odvolacom konaní nebol neúspešný.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. marca 2012  

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská