Najvyšší súd  

8Sžo/208/2010

Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Igora Belka a z členov JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a Ing. JUDr. Miroslava Gavalca v právnej veci

navrhovateľa: Ľ., bytom P., proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad v Trnave, Vajanského č.

2, Trnava, za účasti: Slovenský pozemkový fond, regionálne pracovisko Trnava, Vajanského č.

22, Trnava, o opravnom prostriedku navrhovateľa proti rozhodnutiam odporcu č. K2007/00412-

Kň/4-NR zo dňa 3.12.2007 ač. K2007/00412-Kň/5-NR zo dňa 4.12.2007, o odvolaní navrhovateľa

proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 32Sp/3/2008-38 zo dňa 4.6.2008, takto

r o z h o d o l :

  Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 32Sp/3/2008-38

zo dňa 4.6.2008   m e n í   tak, že rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Trnave  

č. K2007/00412-Kň/4-NR zo dňa 3.12.2007 a č. K2007/00412-Kň/5-NR zo dňa 4.12.2007  

z r u š u j e   a   vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

Navrhovateľovi sa náhrada trov konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Trnave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie č. K2007/00412-Kň/4-

NR zo dňa 3.12.2007, ktorým odporca podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení

vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky  

č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) rozhodol vo veci uplatneného nároku navrhovateľa tak,

že mu ako oprávnenej osobe podľa § 2 ods. 2 písm. e/ zákona navrátil vlastníctvo k pozemkom

v k.ú. Š. zapísaných v PK vl. č. X. v podiele 795/36288, v PK vl. č. X. v podiele 1/270, v PK vl.

č. X. v podiele 1/54, v PK vl. č. X. v podiele 795/36288 a v PK vl. č. X. v podiele 1/168.

Uvedeným rozsudkom krajský súd potvrdil aj rozhodnutie č. K2007/00412-Kň/5-NR  

zo dňa 4.12.2007, ktorým odporca navrhovateľovi ako oprávnenej osobe nepriznal vlastníctvo

k pozemkom a priznal mu právo na náhradu za predmetné pozemky nachádzajúce sa  

v k. ú. Š., zapísané v PKV X., vo vlastníckom podiele 795/36288-ín z celku.

O trovách konania rozhodol tak, že ich náhradu navrhovateľovi nepriznal.

Krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že správny orgán vo veci vykonal

dokazovanie v dostatočnom rozsahu a vyvodil z neho správny právny záver, keď určil podiel

pripadajúci navrhovateľovi ako 1/18 zo súčtu podielov pôvodných vlastníkov, pretože podľa rozhodnutia v dedičskej veci po nebohých pôvodných vlastníkoch Š., M., rod. R. a V., rod. R.,

prichádzalo do úvahy viacero oprávnených osôb v zmysle § 2 ods. 2 zákona, no reštitučný nárok

si ako jediný z viacerých oprávnených uplatnil len navrhovateľ. Podľa záveru krajského súdu

bolo v danej veci irelevantným, že v dedičskom konaní po nebohom otcovi navrhovateľa, Ľ.

staršom, bol navrhovateľ na základe dedičskej dohody jediným dedičom. Poukázal tiež na

ustanovenie § 2 zákona, ktoré obsahuje odlišnú úpravu ako § 21 zákona č. 229/1991 Zb., podľa

ktorého bolo možné priznať vlastníctvo aj jedinému z oprávnených osôb, ak si ostatné oprávnené

osoby nárok neuplatnili. Podľa zákona však mali nárok aj ďalšie oprávnené osoby v zmysle § 2

ods. 2 zákona a to každý z nich rovným dielom, no vzhľadom na to, že v zákonnej lehote

o navrátenie vlastníctva nepožiadali, ich nárok zanikol. Krajský súd v súvislosti s určením

podielu navrhovateľa dôvodil, že pri jeho výpočte sa vychádzalo z podielu otca navrhovateľa po pôvodných vlastníkoch (1/6), pričom navrhovateľovi patril podiel 1/3 z podielu svojho otca, čo

znamená, že podiel navrhovateľa predstavoval 1/18-inu zo súčtu podielov pôvodných vlastníkov.

Na základe odvolania navrhovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý sa stotožnil

so skutkovými aj právnymi závermi krajského súdu, rozsudok súdu prvého stupňa svojim

rozsudkom sp. zn. 8Sžo/169/2008 zo dňa 4.6.2009 podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny

potvrdil.  

Ústavný súd Slovenskej republiky na základe sťažnosti navrhovateľa vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/169/2008 zo dňa 4.6.2009 v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Trnave č. k. 32Sp/3/2008-38 zo dňa 4.6.2008 rozhodol nálezom č. I. ÚS 123/2010-48  

zo dňa 30.6.2010 tak, že:

  1. Základné právo Ľ. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/169/2008

zo 4.6.2009 porušené bolo.

  2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4.6.2009 sp.zn. 8Sžo/169/2008

zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.   3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky uložil zaplatiť trovy právneho zastúpenia

Ľ. v sume 476,34 € na účet jeho právneho zástupcu.

  4. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky uložil uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia

v sume 476,34 € na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky.

  5. Vo zvyšku sťažnosti nevyhovel.

V predmetnom náleze Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, ústavná sťažnosť je

dôvodná, lebo napadnutými právoplatnými rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu  

do základných práv sťažovateľa. Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky „správna je

námietka sťažovateľa, že výklad ustanovenia § 2 zákona č. 503/2003 Z.z. všeobecnými súdmi

treba hodnotiť výrazom zjavného a neodôvodneného, či nespravodlivého vybočenia (excesu)  

zo štandardného výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný (a predstavuje tým nepredvídateľnú interpretačnú ľubovôľu), resp. je v rozpore so všeobecne záväznými uznávanými

zásadami spravodlivosti.“

Ústavný súd Slovenskej republiky k pojmu „ľubovôľa“ uviedol, že: „pojem ľubovôle môže

mať dvojaký význam: môže ísť o ľubovôľu v zmysle materiálnom, t. j. z hľadiska spravodlivosti

a racionality (účelu) rozhodnutia vo veci a ďalej o ľubovôľu v postupe a obsahu rozhodnutia

v zmysle nerešpektovania alebo absencie vopred daných pravidiel a alternatív rozhodovania.“

Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky „ak je k dispozícii viac výkladov právnej

normy, je potrebné voliť ten, ktorý vôbec, resp. čo najmenej zasahuje do toho – ktorého

základného práva či slobody.“

Ústavný súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že z ustanovenia § 2 ods. 2 zákona

možno „vyvodiť len to, že oprávnenými osobami sú všetky osoby v tomto ustanovení uvedené.

Ich zaradenie do jednotlivých skupín neznamená, že ak existujú osoby v prednejšom poradí,

nemôžu reštitučný nárok úspešne uplatniť osoby uvedené v neskoršom poradí, alebo ak v tom

istom poradí existuje viac osôb, že jedna z nich môže uplatniť nárok len v pomere k počtu týchto

osôb, ak tieto osoby alebo osoby v prednejšom poradí svoj nárok neuplatnili, a preto ich právo zaniklo. V tomto smere totiž zákon č. 503/2003 Z.z. neobsahuje žiadne pravidlo, ktoré  

by eliminovalo reštitučný nárok oprávnenej osoby uvedenej v niektorej zo skupín či v rámci

jednej skupiny, ak tento nárok neuplatnili osoby uvedené v prednejšom poradí, či aj iné osoby

v tom istom poradí. Nečinnosť týchto osôb otvára cestu pre uplatnenie „celého“ reštitučného

nároku osobe, ktorá sa ho aktívne domáha na príslušnom orgáne, lebo aj táto osoba je

rovnocenne zahrnutá do okruhu oprávnených osôb, ktorých sa tiež zmiernenie následkov

majetkových krívd spáchaných na (spolu)vlastníkoch nehnuteľností v minulosti (rozhodnom

období) týka.“ Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky „takáto interpretácia

ustanovenia § 2 cit. zákona je nielen konformná s jeho dikciou, ale aj zmyslom a účelom tohto

zákona, a naostatok je aj v súlade so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti, keď sa  

do širšej „rodiny“ vracia len to, čo bolo odtiaľ nesprávne odňaté alebo vzaté.“

Ústavný súd Slovenskej republiky preto konštatoval, že „vo svetle naznačených hľadísk sa

nemožno stotožniť so spôsobom, ako orgány verejnej moci v prerokovávanej veci vykrátili celý

rešitučný nárok sťažovateľa na 1/18....“ a...“záver všeobecných súdov v uvedenom smere bol zjavným výkladovým vybočením, ktoré predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces

vychádzajúci z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.“

Toto sú právne závery, na základe ktorých Ústavný súd v záujme ochrany ústavou

garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré boli

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/169/2008 zo dňa 4.6.2009

porušené, tento rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie Najvyššiemu súdu.

Tiež toto sú právne závery, v medziach ktorých musí všeobecný súd v zmysle § 135 ods. 1 OSP

svoje závery prijímať.

Podľa § 135 ods. 1 O.s.p. je súd viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý

právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je

Slovenská republika viazaná (§ 109 ods. 1 písm. b/). Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného

súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.

Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal,

ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného

imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.

Podľa § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov ak Ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť.  

V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom Ústavného súdu.

Na základe Opatrenia predsedníčky Správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 30.8.2010 bola predmetná právna vec (zapísaná na Najvyššom súde Slovenskej

republiky pod sp. zn. 8Sžo/208/2010) pridelená v zmysle čl. II bod 10/ Rozvrhu práce Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky na rok 2010 senátu 1S.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) opätovne preskúmal

v medziach hore citovaných záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky napadnutý rozsudok

krajského súdu ako aj konanie pred správnym orgánom, ktoré mu predchádzalo, a postupom podľa

ustanovenia § 135 OSP a s prihliadnutím na § 56 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. dospel k záveru,  

že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné zmeniť.  

Vychádzajúc z vyššie citovaného zákonného ustanovenia a z názoru Ústavného súdu

Slovenskej republiky vysloveného v náleze I. ÚS 123/2010-48 zo dňa 30.6.2010 preto rozhodol

Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 220 OSP, rozsudok krajského súdu č.k. 32Sp/3/2008-

38 zo dňa 4.6.2008 zmenil tak, že správne rozhodnutia odporcu č. K2007/00412-Kň/4-NR  

zo dňa 3.12.2007 a č. K2007/00412-Kň/5-NR zo dňa   4.12.2007 zrušil a vec vrátil odporcovi  

na ďalšie konanie, v ktorom rozhodne o reštitučnom nároku navrhovateľa v intenciách citovaného

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Trovy konania súd navrhovateľovi, hoci bol úspešný, nepriznal, pretože mu v konaní  

pred krajským súdom ani pred odvolacím súdom žiadne trovy nevznikli.  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.

V Bratislave 9. novembra 2010

JUDr. Igor Belko, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová