8 Sžo 169/2008
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a z členov JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Evy Baranovej v právnej veci navrhovateľa: Ľ. R., proti odporcovi: Obvodný pozemkový úradu v Trnave, účasti: Slovenského pozemkového fondu, regionálne pracovisko Trnava, o opravnom prostriedku navrhovateľa proti rozhodnutiu odporcu č. K2007/00412-Kň/4-NR zo dňa 3.decembra 2007 a č. K2007/00412-Kň/5-NR zo dňa 4. decembra 2007, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 32Sp 3/2008-38 zo dňa 4. júna 2008, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.
32Sp 3/2008-38 zo dňa 4. júna 2008 p o t v r d z u j e.
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil rozhodnutie č. K2007/00412-Kň/5-NR
zo dňa 4. decembra 2007, ktorým odporca podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z.
rozhodol vo veci uplatneného nároku navrhovateľa tak, že navrhovateľovi ako oprávnenej
osobe podľa § 2 ods. 2 písm. e/ zákona nepriznal vlastníctvo k pozemkom v kat. úz. Š.
zapísaných v PK vl. č. X. v podiele 795/36288, v PK vl. č. X. v podiele 1/270, v PK vl. č.
X. v podiele 1/54, v PK vl. č. X. v podiele 795/36288 a PK vl. č. X. a priznal právo na
náhradu za predmetné pozemky navrhovateľovi vo vlastníckom podiele 795/36288- in
z celku. Predmetným rozsudkom tiež potvrdil rozhodnutie č. K2007/00412-Kň/4-NR zo
dňa 4. decembra 2007, ktorým odporca navrhovateľovi ako oprávnenej osobe navrátil
vlastníctvo k pozemkom špecifikovaným v napadnutom rozhodnutí, nachádzajúcim sa v kat.
úz. Š. vo vlastníckych podieloch PKV X. - 530/4032-inách, PKV X. - 1/45-ine, PKV X. -
- 2 -
1/9- ine a PKV X. - 5/140-inách z celku.
Krajský súd v dôvodoch napadnutého rozsudku poukázal na správne zistený skutkový
stav a z toho vyvodený správny právny záver odporcu, s ktorým sa krajský súd stotožnil.
Krajský súd sa tiež stotožnil s určením podielu 1/18-iny zo súčtu podielov pôvodných
vlastníkov pripadajúcej na navrhovateľa, keďže podľa rozhodnutia v dedičskej veci po
nebohých vlastníkoch Š. R., M. K., rod. R. a V. A., rod. R. prichádzalo do úvahy viacero
oprávnených osôb v zmysle § 2 ods.2 zákona, pričom navrhovateľ si uplatnil nárok na
vrátenie vlastníctva ako jediný z viacerých oprávnených osôb. V danom prípade je podľa
krajského súdu právne irelevantné, že v dedičskom konaní po nebohom otcovi Ľ. R. staršom
sa navrhovateľ na základe dedičskej dohody stal jediným dedičom. Ustanovenie § 2 zákona
č. 503/2003 Z. z. obsahuje odlišnú úpravu do ustanovenia § 21 zákona č. 229/1990 Zb., podľa
ktorého bolo možné priznať vlastníctvo aj jedinému z oprávnených osôb v prípade, že ostatné
oprávnené osoby si nárok neuplatnili. Nárok na vrátenie vlastníctva po pôvodných mali teda
okrem navrhovateľa aj ďalšie oprávnené osoby v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z.,
a to každý rovným dielom. Keď títo v zákonnej lehote o navrátenie vlastníctva nepožiadali,
ich nárok zanikol. Podiel navrhovateľa bol vypočítaný podľa krajského súdu správne
a vychádzal z podielu svojho otca po pôvodných vlastníkoch (1/6), pričom navrhovateľovi
prináleží podiel 1/3 z podielu pripadajúceho na svojho otca, to znamená, že navrhovateľovi
patrí podiel 1/18-iny zo súčtu podielov pôvodných vlastníkov.
Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie navrhovateľ, z obsahu ktorého
vyplynulo, že nesúhlasí s napadnutým rozsudkom. Odporcovi vyčítal, že sa neriadil právnym
názorom súdu, ktorý predchádzajúce rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie s tým, že odôvodneniu rozhodnutia odporcu vyčítal, že nie je zrozumiteľné, určité
a presvedčivé. Odporca napriek výhradám krajského súdu vydal v novom konaní rozhodnutia,
ktoré sa sú doslovne opisom tých predchádzajúcich. Navrhovateľ vyjadril nesúhlas s určením
podielu 1/18-iny z vlastníctva pôvodných vlastníkov, ktorý má byť odvodený z dedičského
konania po nebohej starej matke zo dňa 11.03.1925.
Navrhovateľ poukázal na to, že koncom dvadsiatych rokov odišli z ich komunity F.
a K. a stali sa aktívnymi členkami mníšskeho rádu Uršulínok. Pri odchode odovzdal starý otec
hodnotu ich majetku tomuto rádu. V decembri r.1930 sa starý otec vzdal svojho vlastníctva
k pozemkom, daroval tieto pozemky svojim 7 deťom, ktoré mali vzťah k tomuto majetku. Dar
obdržali – Š., M., Ľ., V., V., V. a J. Táto skutočnosť o získaní vlastníctva uvedenými deťmi
je zaevidovaná v pol. B 6 OKV a PKV X.. Má rozhodujúci vplyv na vývoj vlastníckych
- 3 -
vzťahov v komunite, avšak je prehliadnutá odporcom a krajský súdom pri stanovení podielov.
Dňa 20.04.1950 bol zákonom č. 46/48 Zb. skonfiškovaný majetok – pozemky Š. R., M. K.,
rod. R. a V. A., rod. R. bývajúcich v USA. Vlastníctvo skonfiškovaného majetku prešlo na
štát.
K napadnutému rozsudku navrhovateľ uplatnil ďalšie námietky týkajúce sa
nesprávneho záveru o tom, že odporca vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu.
Podľa navrhovateľa odporca nemá dostatočný prehľad vo vývine majetkových pomerov
komunity a nezorganizoval žiadne skutočné jednanie vo veci. Rovnako krajský súd na
pripomienky navrhovateľa adekvátne nereagoval, preto navrhovateľ navrhol, aby najvyšší súd
potvrdil podľa § 39 OZ neplatnosť právneho úkonu odporcu o stanovení výšky vlastníctva
uvedeného na strane 2 napadnutých rozhodnutí odporcu a potvrdil, že navrhovateľ ako
oprávnená osoba podľa § 2 ods. 2 zákona sa stáva vlastníkom 1/3 z podielov pozemkov
podľa § 3 ods. 1 písm. b/ zákona.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok
potvrdiť ako vecne správny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že
odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP, s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 4. júna 2009 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).
Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a pripojeného administratívneho spisu ako aj
spisu krajského súdu dospel odvolací súd k záveru, že závery súdu prvého stupňa vychádzajú
z náležitým spôsobom zisteného skutkového stavu a správnej aplikácie príslušných zákonných
ustanovení.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. (účinného do 31.12.2007) právo na
navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je
občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na
štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len
"rozhodujúce obdobie") spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.
- 4 -
Podľa § 2 ods. 2 zákona ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo
v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch
uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo
ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni
občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí:
a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé dedičstvo,
b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho
dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo
práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú sa vzťahuje
povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto časti pozemku,
c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred
uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho
deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,
d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,
e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste
oprávnenými osobami jeho deti.
V prejednávanej veci išlo od samého začiatku o konanie správne a preto bolo
povinnosťou správneho orgánu v súlade s ustanovením § 32 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb.
zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre
rozhodnutie a v ňom vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci.
Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že navrhovateľ si na Obvodnom
pozemkovom úrade v Trnave uplatnil dňa 19.11.2004 reštitučný nárok na vydanie
nehnuteľností v kat. úz. Š., ktorých pôvodnými vlastníkmi boli jeho strýko Š. R., tety
M.K., rod. R. a V. A., rod. R. Zo zápisov v pozemno-knižných vložkách vyplynulo, že
pôvodní vlastníci mali šiestich súrodencov, pričom jedným z nich bol aj Ľ. R. straší, -
otec navrhovateľa. Z rozhodnutia v dedičskej veci č. k. D 424/60-11 zo dňa 14.07.1960
vyplynulo, že Ľ. R. starší zomrel dňa 19.02.1960 a jeho právnymi nástupcami boli
synovia J., F. a Ľ.. Na základe týchto skutočností dospel odporca k záveru, že
navrhovateľ spĺňa podmienku oprávnenej osoby podľa § 2 ods. 2 písm. e/ zákona.
- 5 -
Predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva Čsl. štátu na základe rozhodnutia odboru
pôdohospodárstva Rady ONV v Hlohovci zn. 611-19/4-1950 zo dňa 20.04.1950 podľa
zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme.
Prechodom nehnuteľností do vlastníctva štátu podľa zákona č. 46/1948 Zb.
o novej pozemkovej reforme bola splnená podmienka na vydanie nehnuteľností podľa § 3
ods. 1 písm. b/ zákona za predpokladu, že k výkupu došlo bez náhrady.
Z obsahu spisu a (č. j. K 2007/00412-Kň-5-NR) vyplynulo, že poskytnutie
náhrady za odňatú nehnuteľnosť nebolo preukázané, preto odporca dospel k záveru, že
odňatím nehnuteľnosti uvedeným postupom došlo k naplneniu podstaty reštitučného
titulu podľa § 3 ods. 1 písm. b/ zákona.
Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, že predmetné nehnuteľnosti nie je možné vydať
do vlastníctva oprávnenej osoby pre zákonné prekážky v zmysle § 6 ods.1 písm. a/ a d/
zákona.
Na základe uvedeného odporca rozhodol ( rozhodnutím č. j. K 2007/00412-Kň-5-
NR zo dňa 04.12.2007) o priznaní práva na náhradu za predmetné pozemky, a to vo
vlastníckom podiele 795/36288- in z celku.
Pri určení výšky vlastníckeho podielu navrhovateľa odporca vychádzal zo zistení,
že pôvodní vlastníci mali šiestich súrodencov, t.j. každému prislúchal nárok vo výške
1/6-iny z vlastníctva pôvodných vlastníkov. Jedným zo súrodencov bol aj Ľ. R. starší-
otec oprávnenej osoby, ktorý zomrel pred uplynutím lehoty stanovenej v § 5 ods.1
zákona a jeho právnymi nástupcami sú jeho traja synovia- J., F. a Ľ. ml. Navrhovateľovi
teda prináleží 1/3-ina z podielu, ktorý by inak prináležal jeho otcovi (1/6-ina) po svojich
súrodencoch, čiže 1/18-ina, ktorú odporca vypočítal zo súčtu podielov pôvodných
vlastníkov, ktorý predstavoval (3x 530/4032= 1590/4032, čiže 795/36288-in z celku.
Z obsahu administratívneho spisu odporcu č. j. K2007/00412-Kň/4-NR
vyplynulo, že predmetom uplatneného nároku navrhovateľa boli nehnuteľnosti, ktoré
prešli do vlastníctva Čsl. štátu na základe rozhodnutia Odboru pôdohospodárstva - rady
ONV v Hlohovci zn. 611-19/4-1950 zo dňa 20.04.1950 podľa zákona č. 46/1948 Zb.
o novej pozemkovej reforme. V konaní nebolo preukázané poskytnutie náhrady za odňatú
nehnuteľnosť, preto odporca dospel k záveru, že odňatím nehnuteľnosti uvedeným
postupom došlo k naplneniu reštitučného titulu podľa § 3 ods. 1 písm. b/ zákona, čím
- 6 -
bola splnená podmienka pre priznanie vlastníctva k nehnuteľnosti oprávnenej osobe.
Šetrením odporcu bolo zistené, že pôvodná parcela (v stave CKN vedená ako
zastavaná plocha) nie je zastavaná a jej vydaniu do vlastníctva oprávnenej osoby,
rovnako ako u parcely č. 120/2 nebráni žiadna zo zákonných prekážok uvedených v § 6
ods. 1 zákona.
Na základe uvedeného odporca rozhodnutím č. j. K2007/00412-Kň/4-NR zo dňa
03.12.2007 navrátil navrhovateľovi vlastníctvo k predmetným pozemkom, pričom pri
určení výšky podielu vychádzal rovnako zo súčtu podielov pôvodných vlastníkov, ktorý
predstavoval (3x 530/4032=1590/4032) čiže 795/36288-in z celku.
Z obsahu spisu krajského súdu vyplynulo, že jeho súčasťou je aj rozsudok
Okresného súdu v Trnave č. k. 10P 46/2005-42 zo dňa 31.10.2006, ktorým boli všetci
traja pôvodní vlastníci vyhlásení za mŕtvych dňom 31.12.1970. V spise sa tiež nachádza
vyhlásenie navrhovateľa zo dňa 23.01.2007, podľa ktorého navrhovateľ nemá vedomosť,
že by pôvodní vlastníci mali dedičov zo závetu, deti. vnukov a pravnukov. Z príslušných
pozemkovoknižných vložiek vyplýva, že pôvodní vlastníci mali šiestich súrodencov.
Jedným z nich bol otec navrhovateľa Ľ. R. starší. Podľa rozhodnutia Štátneho notárstva
v Trnave č. k. D 424/60-11 zo dňa 14.07.1960, otec navrhovateľa Ľ. R. starší zomrel
19.02.1960, pričom mal troch synov – navrhovateľa, J. a F. Pokiaľ teda odporca
rozhodol, že navrhovateľovi prináleží podiel v 1/3 z podielu, ktorý by prináležal jeho
otcovi, čiže 1/18-ina z vlastníctva pôvodných vlastníkov, rozhodol v súlade so zákonom
a krajský súd nepochybil, keď jeho rozhodnutie potvrdil.
Na základe takto zisteného skutkového stavu veci sa krajský súd dôvodne stotožnil
s názorom odporcu, že pokiaľ si navrhovateľ, ako jediný z viacerých oprávnených osôb
uplatnil nárok na vrátenie vlastníctva v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z, bol
podiel navrhovateľa správne vypočítaný, pretože odporca správne vychádzal z podielu otca
po pôvodných vlastníkoch (1/6), pričom navrhovateľovi prináleží podiel 1/3 z podielu
pripadajúceho na jeho otca, to znamená, že navrhovateľovi patrí podiel 1/18-iny zo súčtu
podielov pôvodných vlastníkov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací s poukazom na závery uvedené
vyššie považoval námietky navrhovateľa uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu
za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci. Preto napadnutý rozsudok ako
vecne správny podľa § 219 ods.1 O.s.p. potvrdil. Pritom sa stotožnil s právnym posúdením
- 7 -
a dôvodmi krajského súdu, súc viazaný tiež rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1
O.s.p.).
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 246c a 224 ods. l O.s.p. v
spojení s § 250k ods. l O.s.p., tak, že navrhovateľovi, ktorý nemal úspech vo veci, náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 246c O.s.p.).
V Bratislave dňa 4. júna 2009
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r. predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Katuščáková