8Sžo/112/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Aleny Adamcovej a Mgr. Petra Melichera
v právnej veci žalobcu: M. T., S.. so sídlom B., zastúpený A., S.., advokátska kancelária so
sídlom B., X., proti žalovanému: Rada pre vysielanie a retransmisiu Slovenskej
republiky, Kolárska č. 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo
dňa 18. decembra 2007, č. RL/128/2007, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave č.k. 4S 78/2008-43 zo dňa 12. februára 2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k.
4S 78/2008-43 zo dňa 12. februára 2010, p o t v r d z u j e.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Účastníkom
náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní
zákonnosti napadnutého rozhodnutia uvedeného v záhlaví tohto rozsudku a postupu žalovaného mal preukázané, že žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 18. decem-
bra 2007, č. RL/128/2007 uložil žalobcovi podľa § 64 ods. 1, písm. a/ zákona č. 308/2000
Z.z. o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní
a retransmisii“) za porušenie povinnosti ustanovenej v § 16 písm. b/ tohto zákona sankciu –
upozornenie na porušenie zákona.
Krajský súd z administratívneho spisu zistil, že žalovaný na základe sťažnosti
č. 2967/119-2007 smerujúcej voči T. J., vykonal šetrenie monitorovaním za účelom kontroly
dodržiavania povinností podľa § 16 písm. b/ zákona o vysielaní a retransmisii a to vysielania
programu N. P. dňa 27. júna 2007, pričom sťažnosť i následné šetrenie smerovali
k odvysielaniu príspevku o vymáhaní koncesionárskych poplatkov spoločnosťou L. P., S..,
ktorej nebol poskytnutý priestor na vyjadrenie k veci. V správe o šetrení zo dňa 28. augusta
2007 boli monitorované aj príspevky v spravodajských programoch N. a N. P. o tejto téme
z 25. júna 2007, 26. júna 2007, 27. júna 2007 a 29. júna 2007 v ktorej sa nachádza doslovný
prepis odvysielaných príspevkov. V analýze zo šetrenia žalovaný uviedol, že sťažnosť
smerovala voči príspevku o vymáhaní koncesionárskych poplatkov v programe N. P., ktorý je publicistickou reláciou a že priestor na vyjadrenie nemusí byť daný druhej strane v tom
istom vysielaní /§16 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii/, ale v rámci vysielanej
programovej skladby. Žalovaný preto vykonal monitorovanie aj dva dni pred a dva dni po
príspevku voči ktorému smerovala sťažnosť. V predmetnom príspevku zaznelo aj
upozornenie moderátorky, že danej téme sa bude venovať aj relácia N., pričom z obsahu
vysielania bolo zrejmá aj zmienka o spoločnosti L. P., A. v súvislosti so slovnými
spojeniami „vymáhačská firma sa vyhráža...., vymáhačským aktivitám“. Z administratívneho
spisu bolo ďalej žalovaným zistené, že odvysielaním príspevku „S. P.“ v programe N. P. dňa
27. júna 2007 žaloba neporušil zákon.
Súčasným monitorovaním ďalších spravodajských príspevkov v dňoch 25. júna 2007
až 29. júna 2007, žalovaný zistil možné porušenie § 16 písm. a/ zákona o vysielaní
a retransmisii z dôvodu, použitia vyjadrení, slovných spojení použitých moderátormi,
redaktormi, a v názvoch na obrazovke, ktoré mali charakter subjektívnych hodnotení a ktoré
žalovaný nepovažoval za nestranné(išlo o vyjadrenia „drzosť vymáhačov, neschopnosť štátu,
výpalníctvo v podobe koncesionárskych dlhov, vládu nezaujíma výmah. škandál, žiadny zo
svojej luxusnej limuzíny nevidel, slušní koncesionári, spravodlivosť na Slovensku melie
z posledného, politici a dokonca ten, ktorý spravodlivosť riadi si ešte nevšimol, že tento štát
dovolil predať státisíce svojich občanov do finančného otroctva, nešťastníci dostali aspoň
bútľavú vŕbu, predsa len prišiel (jeden z členov vlády), výpalné metódy, je poburujúce, že niečo také sa v našej krajine deje a právny systém je na lapajov krátky, zdieraní
koncesionári, čo to máme za vládu, že nič nerobí, politici sú zaneprázdnení, voľby ešte
ďaleko, na občana niet času“ pričom dotknutým členom vlády, premiérovi a ani jednému
predstaviteľovi dotknutých strán nebol daný priestor na vyjadrenie. V príspevku „V. M. V.
F.“ zo dňa 29. júna 2007 bola spoločnosť L. P., A. označená za zdierača koncesionárov,
zákonného zdierača slušných koncesionárov, vymáhač spôsobujúci zúfalé výkriky, pričom
jej nebol daný priestor na vyjadrenie a na základe toho dospel žalovaný k záveru, že
doručená sťažnosť bola neopodstatnená, ale na základe vlastného monitorovania iných
príspevkov venujúcich sa danej téme zistil možné porušenie § 16 písm. b/ zákona o vysielaní
a retransmisii.
Žalobca na základe oznámenia o začatí správneho konania vo veci možného
porušenia § 16 písm. b/ v súvislosti s možným nezabezpečením objektívnosti a nestrannosti
v príspevku „V. M. V. F.“ v programe N. dňa 29. júna 2007 o cca. X. hod a o poučení o jeho
procesných právach sa k veci vyjadril tak, že odvysielaný príspevok považoval za objektívny
a nestranný, pretože sa v ňom vyjadrovali politici rôznych politických strán. Informácie boli
vecné, správne a vhodne použité. Vysielateľ sa všemožne snažil o vyjadrenie spoločnosti L. P., A., ktorá redaktora prostredníctvom hovorcu informovala, že sa vyjadrí prostredníctvom
tlačovej, resp. písomnej správy, pričom tento tel. rozhovor odznel v príspevku. V príspevku
neboli použité žiadne hodnotiace komentáre spochybňujúce zákonnosť postupu tejto
spoločnosti. Žalobca žiadal konanie zastaviť. Dôkazy alebo iné návrhy žalobca žalovanému
nepredložil. Dňa 18. decembra 2007 prebehlo rokovanie žalovaného, na základe ktorého
dospel k záveru, že odvysielaním predmetného príspevku došlo k porušeniu § 16 písm. b/
zákona o vysielaní a retransmisii.
Krajský súd ďalej zistil, že žalobca v žalobe namietal nezákonnosť preskúmavaného
rozhodnutia z dôvodu, že žalovaný v správnom konaní porušil svojím postupom viaceré
základné pravidlá správneho konania ustanovené v správnom poriadku.
Krajský súd poukázal na to, že upozornenie je samostatným druhom sankcií. Svojím
charakterom je výlučne výchovným opatrením, s cieľom prevencie. Túto úlohu môže plniť
len vtedy, ak obsahuje poučenie, navádzacie postupy pre ďalšiu činnosť. Od vysielateľov
totiž spravidla nemožno očakávať, že rovnakú povinnosť porušia totožnou reláciou, či
príspevkom. Upozornenie musí teda určitým spôsobom určiť jasné pravidlá pre ním riešený
typ programu, či témy, najmä ak k porušeniu povinnosti došlo spôsobom spracovania, či
reprezentácie.
Krajský súd konštatoval, že v napadnutom rozhodnutí žalovaný dostatočne podrobne
rozviedol, v čom videl porušenie zákona, uviedol akým spôsobom by bola zaručená
objektívnosť a nestrannosť – umožnením dotknutej osoby vyjadriť sa k veci, oddelením
spravodajskej časti od publikovania hodnotení a komentárov, uvádzanie pravdivých
informácií. Mal za to, že žalovaný poskytol žalobcovi priestor na vyjadrenie sa k veci,
predloženie nových dôkazov, poučil ho o možnosti nahliadnuť do spisu, z ktorého si mohol
zabezpečiť kópie a odpisy, z ktorých dôvodov nepovažoval námietky žalobcu týkajúce sa
porušenia jeho procesných práv za dôvodné. Súčasne konštatoval, že predpokladom pre
napadnuté rozhodnutie bol odvysielaný žalovaným monitorovaný program a jeho prepis ako
i stanovisko žalobcu, konanie nebolo začaté z dôvodu podanej sťažnosti, a preto ani
námietka žalobcu, že nemal možnosť sa s ňou zoznámiť, nie je dôvodná. Neakceptoval
námietku žalobcu, že nemal možnosť po doručení oznámenia o začatí konania oboznámiť sa
s odvysielaným príspevkom, pretože v prípade, ak by takáto okolnosť skutočne nastala, mal
žalobca možnosť si z administratívneho spisu kópiu, resp. opis príspevku vyžiadať, na čo bol
upozornený. V tejto súvislosti poukázal na to, že okolnosť, že žalobca si neuschoval záznam presahujúci obdobie 30 dní, nemožno klásť za vinu žalovanému.
Podľa názoru krajského súdu žalovaný konal podľa § 64 ods. 3 zákona o vysielaní
a retransmisii, podľa ktorého rada o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa,
keď sa o porušení povinnosti podľa odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo
dňa, keď bola povinnosť porušená, ako aj, že v danom prípade nebolo porušené právo
žalobcu zaručené v čl. 26 Ústavy SR, pretože i právo vyjadrovať svoje názory, rozširovať
informácie v televízii, možno len za splnenia podmienok stanovených zákonom podľa
odseku 2 posledná veta predmetného článku.
Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané
v súlade so zákonom. Stotožnil sa so skutkovým zistením žalovaného a s jeho právnym
názorom. Konštatoval, že vo veci nebola zistená vada, ktorá by mala vplyv na jeho
zákonnosť. Žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p. Rozhodovanie o náhrade trov konania
krajský súd odôvodnil podľa § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobcovi nepriznal náhradu trov konania
z dôvodu jeho neúspechu v konaní a žalovanému z dôvodu, že na ich náhradu nemá zákonný
nárok.
Proti rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalobca. Žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa
stotožnil so skutkovými a právnymi dôvodmi uvedenými vo vyjadrení žalovaného.
S právnym názorom súdu prvého stupňa vysloveným v napadnutom rozsudku nesúhlasil.
Preskúmavané rozhodnutie žalovaného považoval za vecne aj právne nesprávne. Namietal,
že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu. K podmienkam vedenia správneho konania a ich právnemu posúdeniu
citoval čl. 2 ods. 2 a čl. 26 ods. 3 Ústavy SR, § 71 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii,
§ 3 ods. 1, 2, 3, 4, § 33 ods. 2, § 46 a 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), § 250j ods. 1, 2, 3 a § 221 ods. 1,
písm. h/ O.s.p. Uviedol, že hlbším rozvinutím uvedenej právnej úpravy sú jednak ust. § 3
ods. 2 - 4 správneho poriadku, ktoré sa vzťahujú k právu účastníka konania sa vyjadriť
k prejednávanej veci a určujú povinnosť správneho orgánu vyjadreniami účastníka
sa zaoberať a vo všeobecnosti konať tak, aby účastník neutrpel v konaní bezdôvodnú ujmu
na svojich právach, a aby sa v konaní dospelo k správnemu záveru a rozhodnutiu. Nesúhlasil s právnym názorom súdu prvého stupňa stotožňovať možnosť účastníka nahliadnuť
do administratívneho spisu s povinnosťou správneho orgánu dať účastníkovi konania
možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Poukázal na to, že pri nahliadnutí do spisu
v ktoromkoľvek štádiu správneho konania pred vydaním rozhodnutia vo veci samej, nie je
dosť dobre možné určiť, ktoré dôkazné prostriedky a vykonané dôkazy budú v konaní slúžiť ako podklad pre rozhodnutie bez toho, aby ich správny orgán označil a súčasne, že v zmysle
zásady legality správny orgán má povinnosť dať účastníkovi konania možnosť vyjadriť
sa a to zo zákona, čo predpokladá aktívny úkon správneho orgánu smerujúci k účastníkovi.
Uviedol, že nekladie za vinu žalovanému skutočnosť, že ku dňu začatia konania
nedisponoval predmetným záznamom z vysielania a ako rozpornú so zákonom vidí
skutočnosť, že záznam nebol predložený na vyjadrenie ako podklad rozhodnutia. Ďalej
namietal, že prvostupňový súd nesprávne posúdil tiež snahu žalovaného o usmernenie
spôsobu a obsahu vysielanej relácie, ktorý je nutné považovať za hraničiaci s cenzúrou.
Súčasne dôvodil, že za jeden z najväčších nedostatkov rozhodnutia správneho orgánu
považuje absenciu identifikácie skutku v skutkovej vete rozhodnutia, ktorú skutočnosť
uviedol na pojednávaní súdu prvého stupňa s poukazom na rozhodnutie Městského soudu
v Praze č.k. 7Ca 315/07.
Žalovaný navrhoval napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z jeho vecne a právne
správnych dôvodov potvrdiť. Nesúhlasil s dôvodmi uvedenými v odvolaní žalobcu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa ust. § 246c O.s.p.
v spojení s ust. § 10 ods. 2 preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie mu
predchádzajúce v zmysle ust. § 246c v spojení s §§ 211 a nasl. a dospel k názoru, že
odvolanie v danej veci nie je dôvodné.
Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,
ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu a súčasne jeho zrušenia
a vrátenia veci mu na ďalšie konanie, ktorým rozhodnutím mu bola uložená sankcia za
porušenie zákona o vysielaní a retransmisii, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu
prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania
skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie mu
predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil
zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.
Odvolací súd dáva do pozornosti, že predmetom preskúmavacieho konania v danej
veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný
uložil žalobcovi sankciu za porušenie ust. § 16 písm. b/ zákona o vysielaní a retransmisii.
Podľa § 4 ods. 1, 2, 3, 4 zákona o vysielaní a retransmisii v znení zákona účinného
ku dňu rozhodovania žalovaného správneho orgánu poslaním rady je presadzovať záujmy
verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup
ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania
a retransmisie. Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách
vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona.
Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie a retransmisiu
a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania a retransmisie v rozsahu vymedzenom týmto
zákonom. Rada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy
v oblasti vysielania a retransmisie má postavenie orgánu štátnej správy s celoštátnou
pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a osobitnými predpismi. Činnosť rady
vyplývajúcu z jej poslania (odseky 1 a 2) a z jej pôsobnosti (§ 5) vykonávajú členovia rady a úlohy spojené s činnosťou rady plnia zamestnanci Kancelárie Rady pre vysielanie
a retransmisiu (ďalej len "kancelária").
Podľa § 5 ods. 1, písm. g/, h/, m/, n/ zákona o vysielaní a retransmisii do pôsobnosti
rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto
zákona a podľa osobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom a prevádzkovateľom
retransmisie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu bez oprávnenia,
žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby, vybavovať sťažnosti na
porušenie tohto zákona podľa § 14a.
Podľa § 64 ods. 1, 3, 4, 5 zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti
uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:
a) upozornenie na porušenie zákona,
b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,
c) pozastavenie vysielania programu alebo jeho časti,
d) pokutu,
e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti. Rada o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti
podľa odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť
porušená. Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila. Proti
rozhodnutiu o uložení sankcie podľa odseku 1 písm. c/ až e/ možno podať opravný
prostriedok na najvyšší súd do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia rady; (§ 250l až 250s
Občianskeho súdneho poriadku); podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu o uložení
sankcie podľa odseku 1 písm. c/ nemá odkladný účinok.
Podľa § 16 zákona o vysielaní a retransmisii zabezpečiť všestrannosť informácií
a názorovú pluralitu v rámci vysielanej programovej služby, zabezpečiť objektívnosť
a nestrannosť spravodajských programov a politickopublicistických programov; názory
a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru,
zabezpečiť, aby programy a ostatné zložky programovej služby vysielané v rámci volebnej
kampane boli v súlade s osobitnými predpismi, poskytnúť bezplatne v naliehavom verejnom
záujme štátnym orgánom na ich požiadanie nevyhnutný vysielací čas na odvysielanie
dôležitého a neodkladného oznamu alebo výzvy o vyhlásení vojnového stavu alebo
vypovedaní vojny, alebo odvysielanie informácie civilnej ochrany v čase, ktorý by
nebezpečenstvo z omeškania znížil na najnižšiu mieru, uchovávať súvislé záznamy
vysielania počas 30 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite; na vyžiadanie rady poskytne vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí
rada v licencii po dohode s vysielateľom, uzatvoriť zmluvy s organizáciami kolektívnej
správy práv spravujúcimi práva k predmetom ochrany, ktoré vysielateľ používa, zabezpečiť
pri vysielaní programov a ostatných zložiek programovej služby používanie štátneho jazyka
a jazykov národnostných menšín v súlade s osobitnými predpismi, odvysielať oznam
o porušení zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu (ďalej len "oznam
o porušení zákona") a udelenej licencie v primeranom rozsahu, forme a vysielacom čase
určenom radou, pozastaviť vysielanie programu alebo jeho časti, začať vysielať do 360 dní
po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o udelení licencie okrem vysielateľa, ktorému
bola licencia udelená podľa osobitného predpisu; ak bolo vysielanie zastavené v súvislosti
s konaním o odňatie licencie a toto konanie sa zastavilo, vysielateľ má na obnovenie
vysielania rovnakú lehotu, pri vysielaní rozhlasovej programovej služby najmenej raz za
hodinu označovať svoju programovú službu nezameniteľným zvukovým signálom, ak sa tým
nenaruší celistvosť programu, pri vysielaní televíznej programovej služby trvalo označiť na
obrazovke svoju programovú službu nezameniteľným obrazovým symbolom (logom) okrem
vysielania reklamy a telenákupu, viesť štatistiku o odvysielanom programe televíznej programovej služby obsahujúcu vyhodnotenie podielov programových typov, podielu
programov vo verejnom záujme, podielov programov s multimodálnym prístupom, podielu
európskej produkcie a podielu programov európskej nezávislej produkcie; štatistiku
o programovej službe za kalendárny mesiac je vysielateľ povinný doručiť rade do 15 dní po
skončení príslušného kalendárneho mesiaca okrem vysielateľa s licenciou udelenou podľa
tohto zákona na iné ako terestriálne vysielanie, ktorý je povinný doručiť štatistiku do 15 dní
odo dňa doručenia žiadosti rady o túto štatistiku, vysielať audiovizuálne diela len v čase
dohodnutom s nositeľmi práv k týmto dielam, vysielať v súlade s udelenou licenciou, zapísať
činnosť vykonávanú podľa tohto zákona ako predmet činnosti do obchodného registra; návrh
na zápis činnosti je povinný podať najneskôr do 60 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia o udelení licencie, zabezpečiť, aby sa program vo vysielaní televíznej
programovej služby neprerušoval, ak tento zákon neustanovuje inak; program možno
prerušovať vysielaním mimoriadneho spravodajstva.
Podľa § 3 ods. 1, 2, 4 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní
v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu
a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať
plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti
s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť
k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám
a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc
a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Rozhodnutie
správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány
dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali
neodôvodnené rozdiely.
Podľa § 32 ods. 1, 2 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne
a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.
Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä
podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti.
Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.
Podľa § 33 ods. 1, 2 správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom
pojednávaní a miestnej ohliadke. Správny orgán je povinný dať účastníkom konania
a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho
podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi
a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo
spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací súd v preskúmavanej veci dospel
k záveru, že správny orgán v predmetnej veci postupoval v intenciách citovaných právnych
noriem, vo veci zistil skutkový stav správne a zo skutkových okolností vyvodil správny
právny záver. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom,
pokiaľ žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.
Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny
orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie
rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo
zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade
s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho
orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu
napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné
pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Povinnosťou súdu v preskú-
mavacom konaní je posudzovať zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu,
predmetom ktorého je uloženie administratívnej sankcie, súčasne aj v zmysle zásady č. 6
Odporúčania Výboru ministrov č. (91)1 o správnych sankciách zo dňa 13. februára 1991,
podľa ktorej vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií je potrebné aplikovať aj nasledovné
zásady: každá osoba, ktorá čelí správnej sankcii má byť informovaná o obvinení proti nej,
mal by jej byť daný dostatočný čas na prípravu prípadu, s tým, že do úvahy sa vezme
zložitosť veci ako aj tvrdosť sankcie, ktorá by mohla byť uložená, osoba, prípadne jej
zástupca, má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej, má dostať možnosť vyjadriť sa (byť vypočutá), predtým ako sa prijme akékoľvek rozhodnutie, správny akt, ktorým sa
ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých sa zakladá.
Odvolací súd z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril
administratívny spis zistil, že žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 18. decembra 2007 č. RL/128/2007 v správnom konaní č. 335-PgO/0-3972/2007 uložil
žalobcovi podľa § 64 ods. 1, písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii sankciu –
upozornenie na porušenie zákona, za porušenie povinnosti ustanovenej v § 16 písm. b/ tohto
zákona, ktorého porušenia sa žalobca dopustil tým, že v spravodajskom programe N. dňa 29.
júna 2007 odvysielal príspevok „V. M. V.. F..“, v ktorom nebola zabezpečená objektívnosť a
nestrannosť; žalovaný na základe vlastného monitoringu zistil, že televízia J. dňa 29. júna
2007 odvysielala v programe „N.“ príspevok „V. M. V.. F..“, ktorým by mohlo dôjsť k
porušeniu povinnosti vysielateľa podľa § 16 písm. b/ zákona o vysielaní a retransmisii, na
základe ktorého zistenia začal správne konanie voči žalobcovi pod č. 335-PgO/0-3972/2007
vo veci možného porušenia § 16 písm. b/ zákona o vysielaní a retransmisii v súvislosti s
možným nezabezpečením nestrannosti a objektívnosti uvedeného príspevku; začatie
správneho konania bolo žalobcovi oznámené listom zo dňa 17. septembra 2007 s výzvou na
vyjadrenie a navrhnutie dôkazov ako aj s poučením o následkoch, keď sa k veci nevyjadrí a
nenavrhne žiadne dôkazy; žalobca na základe tejto výzvy zaslal žalovanému stanovisko, v ktorom sa vyjadril tak, že má za to, že predmetný príspevok bol v súlade s požiadavkou
objektivity a nestrannosti a žiadal konanie zastaviť, nenavrhoval žiadne dôkazy; žalovaný na
zasadnutí dňa 18. decembra 2007 prijal napadnuté rozhodnutie.
Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že žalovaný mal preukázané,
že žalobca dňa 29. júna 2007 odvysielal v programe N. príspevok „V. M. V.. F.“, ktorého
prepis v rozhodnutí citoval. Vyjadrenia moderátora a redaktora uvedené v predmetnom
príspevku považoval za neobjektívne a nestranné z dôvodu, že v rámci predmetného
príspevku odzneli negatívne tvrdenia smerom k osobe L. P., A. a účastník konania
nezabezpečil priestor na vyjadrenie druhej strane, hoci táto bola dotknutou osobou, ako aj
nebol daný priestor na vyjadrenie Ministerstvu spravodlivosti, že nesúhlasil s vyjadrením
žalobcu. Žalovaný dospel k záveru, že v príspevku neboli naplnené kritériá objektívnosti a
nestrannosti v zmysle zákona o vysielaní a retransmisii a odvysielaním príspevku žalobca
naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 16 písm. b/ tohto zákona. Poukázal na
to, že zásada objektívnej zodpovednosti u právnických osôb za správne delikty platí aj v
prípade zákona o vysielaní a retransmisii ako aj správneho poriadku, ktoré nevyžadujú pri preukázaní, že došlo k správnemu deliktu, dokazovať zavinenie, podstatné je iba to, či k
porušeniu objektívne došlo, alebo nie, s tým, že ani jeden z uvedených zákonov neobsahuje tzv. liberačné dôvody, ktoré by umožnili zbaviť sa zodpovednosti za správny delikt, ako aj
že okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu zákona, môžu byť zohľadnené pri ukladaní druhu
sankcie, ale nie sú dôvodom na zastavenie správneho konania.
Treba súhlasiť s konštatovaním žalovaného, že zodpovednosť u právnických osôb za
správny delikt sa zakladá na zásade objektívnej zodpovednosti, ktorá vyplýva aj z ustanovení
zákona o vysielaní a retransmisii.
Odvolací súd taktiež zastáva názor, že v administratívnom konaní, predmetom
ktorého je zisťovanie správneho deliktu a uloženie sankcie zaň, je teda podstatné, či účastník
správneho konania, ktorý sa mal svojím postupom dopustiť porušenia zákona, správny delikt
spáchal a podmienky za ktorých k spáchaniu došlo, ako aj, že následky ním vzniknuté môžu
mať vplyv len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho deliktu.
V správnom konaní správny orgán konajúci podľa ustanovení zákona o vysielaní
a retransmisii postupuje podľa ustanovení správneho poriadku, a preto povinnosťou
žalovaného správneho orgánu bolo v predmetnom konaní postupovať v súčinnosti s účastníkom tohto konania – žalobcom. Inštitút súčinnosti je ustanovený na viacerých
miestach správneho poriadku (§ 3 ods. 2, § 33 ods. 2, § 56) a vyjadruje vzájomnú jednotu
práv a povinnosti. Účastník správneho konania má nielen právo navrhovať dôkazy, ale na
potvrdenie správnosti svojho tvrdenia má súčasne aj povinnosť dôkazy správnemu orgánu
predkladať, nesplnenie tejto povinnosti má za následok neunesenie jeho dôkaznej povinnosti
podmieňujúcej výsledok konania. Nesplnenie si tejto povinnosti však nezbavuje správny
orgán zistiť vo veci skutočný stav, keďže túto povinnosť správnemu orgánu ukladá
zákonodarca v ustanovení § 32 ods. 1 správneho poriadku. Správny orgán zabezpečuje
zisťovanie skutkových okolností z úradnej povinnosti a postupuje v súlade so správnym
poriadkom, aj keď účastník správneho orgánu je nečinný a správnemu orgánu nenavrhuje
alebo nepredkladá žiadne dôkazy a k veci samej sa žiadnym spôsobom nevyjadruje. Účastník
má právo vyjadrovať sa k podkladom v ktoromkoľvek štádiu konania. Môže sa vyjadriť
k jednotlivým dôkazom i k celkovému spôsobu prípravy podkladov, môže sa vyjadriť
k otázkam skutkovým i právnym. Zmyslom takto široko koncipovaného oprávnenia je
predísť neskorším možným námietkam účastníka, ktoré by mohli viesť k prieťahom v konaní
alebo iným komplikáciám. Správny orgán v konaní môže pokračovať a teda vydať rozhodnutie, ak účastník sa svojho práva na vyjadrenie výslovne vzdá, alebo ostane nečinný.
Pokiaľ správny orgán vydal rozhodnutie vo veci samej bez toho, aby umožnil účastníkovi
vyjadriť sa pred rozhodnutím, ide o procesné pochybenie správneho orgánu a teda o takú
vadu, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Posúdenie súdu v preskúmavacom
konaní, či takéto procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou, ktorá spôsobuje
nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, je podmienené konkrétnymi okolnosťami toho
ktorého prípadu.
Z obsahu administratívneho spisu odvolací súd mal v danej veci preukázané,
že žalovaný žalobcovi oznámil začatie správneho orgánu a správne ho vyzval na vyjadrenie
sa k veci a na navrhnutie alebo predloženie dôkazov s poučením o jeho procesných právach.
Podkladom pre rozhodnutie žalovaného správneho orgánu bol príspevok vysielateľa –
žalobcu, s ktorým sa žalovaný oboznámil na základe vlastnej monitorovanej činnosti
a vyjadrenie žalobcu vo veci možného porušenia jeho povinnosti ako vysielateľa týkajúcej
sa neobjektívnosti a nestrannosti predmetného príspevku. Žalobca sa v správnom konaní
v danej veci vyjadril, avšak neuplatnil svoje právo a nenavrhoval Rade vykonať žiadne
dôkazy, ani sám žiadne dôkazy nepredložil, resp. nevzniesol v konaní iné návrhy, žalovaný
správny orgán z úradnej povinnosti nevykonal ďalšie dôkazy. Odvolací súd v danej veci
zastáva názor, že žalovaný správny orgán postupoval v súlade so zákonnými predpismi, vo veci zistil riadne skutkový stav a zo skutkových okolností vyvodil správny právny názor.
Nemožno vytýkať správnemu orgánu, že by sa v konaní dopustil takej procesnej vady, ktorá
by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia. Na základe výkladu právnej normy § 33
správneho poriadku v intenciách logického a rozumného uváženia vôľou zákonodarcu bolo,
aby sa účastník správneho konania oboznámil s dôkazmi, ktoré by mali byť podkladom pre
rozhodnutie, ktoré boli v správnom konaní vykonané správnym orgánom a s ktorými tento
účastník nebol oboznámený. Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že rozhodnutie
správneho orgánu vychádzalo zo skutkových zistení, ktoré boli alebo mali byť účastníkovi
správneho konania – žalobcovi dobre známe, pretože podkladom pre rozhodnutie bol ním
odvysielaný príspevok „V. M. V.. F..“ v relácii vysielateľa N. dňa 29. júna 2007 a
vyjadrenie žalobcu. Žalovaný správny orgán v danej veci teda v správnom konaní umožnil
účastníkovi správneho konania sa vyjadriť k veci a navrhovať dôkazy, tento však v
správnom konaní nevyužil svoje právo a žiadne návrhy v konaní nevzniesol, žiadne dôkazy
nepredložil a ani žiadne dôkazy nenavrhoval vykonať.
Vzhľadom na uvedené teda odvolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, že žalovaný správny orgán postupoval v správnom konaní v súlade s právnou normou
ustanovenou v § 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 2 správneho poriadku, keďže umožnil, aby sa
žalobca mohol pred vydaním rozhodnutia vyjadriť k jeho podkladom i k spôsobu ich
zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie a teda nemožno považovať za procesné
pochybenie postup žalovaného, keď nevyzval opätovne žalobcu na vyjadrenie sa pred
vydaním rozhodnutia, keďže výklad právnej normy ustanovenej v § 33 je potrebné
vykonávať na základe logického a rozumného uváženia vzhľadom na konkrétne okolnosti
individuálne v každej veci.
Z uvedených dôvodov odvolací súd neprihliadol na námietku žalobcu, ktorou
nesúhlasil s právnym názorom súdu prvého stupňa stotožňovať možnosť účastníka
nahliadnuť do administratívneho spisu s povinnosťou správneho orgánu dať účastníkovi
konania možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Výklad právnej normy ustanovenej
v § 33 správneho poriadku nemožno vykonať formalisticky, ale vzhľadom na konkrétne
okolnosti v každej individuálnej veci.
Odvolací súd taktiež nemohol prihliadnuť na ďalšiu námietku žalobcu, že
prvostupňový súd nesprávne posúdil tiež snahu žalovaného o usmernenie spôsobu a obsahu
vysielanej relácie, ktorý je nutné považovať za hraničiaci s cenzúrou. Žalovaný správny
orgán pri klasifikácii porušenia povinnosti žalovaným v zmysle § 16 písm. b/ zákona o vysielaní a retransmisii skutkom, ktorého sa dopustil odvysielaním príspevku v relácii N.
dňa 29. júna 2007 neposudzoval predmetný príspevok z hľadísk jeho obsahu inak, ako tak, či
predmetným príspevkom bola zaručená jeho objektívnosť a nestrannosť, pretože neumožnil
týmto osobám sa k veci vyjadriť. Takýto postup nemožno považovať za cenzurovanie
príspevku vysielateľom zo strany žalovaného správneho orgánu.
Pokiaľ žalobca dôvodil, že za jeden z najväčších nedostatkov rozhodnutia správneho
orgánu považuje absenciu identifikácie skutku v skutkovej vete rozhodnutia, ktorú
skutočnosť uviedol na pojednávaní súdu prvého stupňa s poukazom na rozhodnutie
Městského soudu v Praze č.k. 7Ca 315/07, odvolací súd zastáva názor, že žalovaný správny
orgán v danej veci v priebehu správneho konania dostatočne identifikoval skutok, ktorým
sa žalobca dopustil porušenia právnej povinnosti, ktorá skutočnosť bola žalobcovi v konaní
aj oznámená a k porušeniu právnej povinnosti práve týmto skutkom sa žalobca aj vyjadril
v správnom konaní a súčasne žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí, skutok ktorým
sa žalobca dopustil porušenia právnej povinnosti, náležite identifikoval tak, že z jeho jasnej
a určitej formulácie muselo byť žalobcovi zrejmé, ktorý skutok sa mu kladie za vinu a za ktorý skutok sa mu ukladá sankcia.
Odvolací súd z uvedených dôvodov preskúmajúc napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa v rozsahu odvolacích dôvodov namietaných žalobcom v odvolaní, dospel k záveru, že
pokiaľ súd prvého stupňa žalobu zamietol, rozhodol vo veci v súlade so zákonom a preto
odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení
s § 246c ods. 1 a v spojení s § 219 ods. 1, 2 potvrdil.
Odvolací súd žalobcovi nepriznal náhradu trov konania v zmysle § 246c ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 2 a s § 250k ods. 1, pretože bol v tomto konaní neúspešný.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
V Bratislave 20. októbra 2010
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská