8Sžo/112/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

znak

R O Z S U D O K

V   M E N E   S L O V E N S K E J   R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Aleny Adamcovej a Mgr. Petra Melichera  

v právnej veci žalobcu: M. T., S.. so sídlom B., zastúpený A., S.., advokátska kancelária so

sídlom B.,   X., proti žalovanému: Rada pre vysielanie a retransmisiu Slovenskej

republiky, Kolárska č. 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo

dňa 18. decembra 2007, č. RL/128/2007, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave č.k. 4S 78/2008-43 zo dňa 12. februára 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k.  

4S 78/2008-43 zo dňa 12. februára 2010, p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.  

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Účastníkom

náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní

zákonnosti napadnutého rozhodnutia uvedeného v záhlaví tohto rozsudku a postupu žalovaného mal preukázané, že žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 18. decem-

bra 2007, č. RL/128/2007 uložil žalobcovi podľa § 64 ods. 1, písm. a/ zákona č. 308/2000

Z.z. o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní  

a retransmisii“) za porušenie povinnosti ustanovenej v § 16 písm. b/ tohto zákona sankciu –

upozornenie na porušenie zákona.

Krajský súd z administratívneho spisu zistil, že žalovaný na základe sťažnosti  

č. 2967/119-2007 smerujúcej voči T. J., vykonal šetrenie monitorovaním za účelom kontroly

dodržiavania povinností podľa § 16 písm. b/ zákona o vysielaní a retransmisii a to vysielania

programu N. P. dňa 27. júna 2007, pričom sťažnosť i následné šetrenie smerovali

k odvysielaniu príspevku o vymáhaní koncesionárskych poplatkov spoločnosťou L. P., S..,

ktorej nebol poskytnutý priestor na vyjadrenie k veci. V správe o šetrení zo dňa 28. augusta

2007 boli monitorované aj príspevky v spravodajských programoch N. a N. P. o tejto téme

z 25. júna 2007, 26. júna 2007, 27. júna 2007 a 29. júna 2007 v ktorej sa nachádza doslovný

prepis odvysielaných príspevkov. V analýze zo šetrenia   žalovaný uviedol, že sťažnosť

smerovala voči príspevku o vymáhaní koncesionárskych poplatkov v programe N. P., ktorý je publicistickou reláciou a že priestor na vyjadrenie nemusí byť daný druhej strane v tom

istom vysielaní /§16 písm. a) zákona   o vysielaní a retransmisii/, ale v rámci vysielanej

programovej skladby. Žalovaný preto vykonal monitorovanie aj dva dni pred a dva dni po

príspevku voči ktorému smerovala sťažnosť. V predmetnom príspevku zaznelo aj

upozornenie moderátorky, že danej téme sa bude venovať aj relácia N., pričom z obsahu

vysielania bolo zrejmá aj zmienka o spoločnosti L. P., A. v súvislosti so slovnými

spojeniami „vymáhačská firma sa vyhráža...., vymáhačským aktivitám“. Z administratívneho

spisu bolo ďalej žalovaným zistené, že odvysielaním príspevku „S. P.“ v programe N. P. dňa

27. júna 2007 žaloba neporušil zákon.

Súčasným monitorovaním ďalších spravodajských príspevkov v dňoch 25. júna 2007

až 29. júna 2007, žalovaný zistil možné porušenie § 16 písm. a/ zákona o vysielaní

a retransmisii z dôvodu, použitia vyjadrení, slovných spojení použitých moderátormi,

redaktormi, a v názvoch na obrazovke, ktoré mali charakter subjektívnych hodnotení a ktoré

žalovaný nepovažoval za nestranné(išlo o vyjadrenia „drzosť vymáhačov, neschopnosť štátu,

výpalníctvo v podobe koncesionárskych dlhov, vládu nezaujíma výmah. škandál, žiadny zo

svojej luxusnej limuzíny nevidel, slušní koncesionári, spravodlivosť na Slovensku melie

z posledného, politici a dokonca ten, ktorý spravodlivosť riadi si ešte nevšimol, že tento štát

dovolil predať státisíce svojich občanov do finančného otroctva, nešťastníci dostali aspoň

bútľavú vŕbu, predsa len prišiel (jeden z členov vlády), výpalné metódy, je poburujúce, že niečo také sa v našej krajine deje a právny systém je na lapajov krátky, zdieraní

koncesionári, čo to máme za vládu, že nič nerobí, politici sú zaneprázdnení, voľby ešte

ďaleko, na občana niet času“ pričom dotknutým členom vlády, premiérovi a ani jednému

predstaviteľovi dotknutých strán nebol daný priestor na vyjadrenie. V príspevku „V. M. V.

F.“ zo dňa 29. júna 2007 bola spoločnosť L. P., A. označená za zdierača koncesionárov,

zákonného zdierača slušných koncesionárov, vymáhač spôsobujúci zúfalé výkriky, pričom

jej nebol daný priestor na vyjadrenie a na základe toho dospel žalovaný k záveru,   že

doručená sťažnosť bola neopodstatnená, ale na základe vlastného monitorovania iných

príspevkov venujúcich sa danej téme zistil možné porušenie § 16 písm. b/ zákona o vysielaní

a retransmisii.

Žalobca na základe oznámenia o začatí správneho konania vo veci možného

porušenia § 16 písm. b/ v súvislosti s možným nezabezpečením objektívnosti a nestrannosti

v príspevku „V. M. V. F.“ v programe N. dňa 29. júna 2007 o cca. X. hod a o poučení o jeho

procesných právach sa k veci vyjadril tak, že odvysielaný príspevok považoval za objektívny

a nestranný, pretože sa v ňom vyjadrovali politici rôznych politických strán. Informácie boli

vecné, správne a vhodne použité. Vysielateľ sa všemožne snažil o vyjadrenie spoločnosti L. P., A., ktorá redaktora prostredníctvom hovorcu informovala, že sa vyjadrí prostredníctvom

tlačovej, resp. písomnej správy, pričom tento tel. rozhovor odznel v príspevku. V príspevku

neboli použité žiadne hodnotiace komentáre spochybňujúce zákonnosť postupu tejto

spoločnosti. Žalobca žiadal konanie zastaviť. Dôkazy alebo iné návrhy žalobca žalovanému

nepredložil. Dňa 18. decembra 2007 prebehlo rokovanie žalovaného, na základe ktorého

dospel k záveru, že odvysielaním predmetného príspevku došlo k porušeniu § 16 písm. b/

zákona o vysielaní a retransmisii.

Krajský súd ďalej zistil, že žalobca v žalobe namietal nezákonnosť preskúmavaného

rozhodnutia z dôvodu, že žalovaný v správnom konaní porušil svojím postupom viaceré

základné pravidlá správneho konania ustanovené v správnom poriadku.

Krajský súd poukázal na to, že upozornenie je samostatným druhom sankcií. Svojím

charakterom je výlučne výchovným opatrením, s cieľom prevencie. Túto úlohu môže plniť

len vtedy, ak obsahuje poučenie, navádzacie postupy pre ďalšiu činnosť. Od vysielateľov

totiž spravidla nemožno očakávať, že rovnakú povinnosť porušia totožnou reláciou, či

príspevkom. Upozornenie musí teda určitým spôsobom určiť jasné pravidlá pre ním riešený

typ programu, či témy, najmä ak k porušeniu povinnosti došlo spôsobom spracovania, či

reprezentácie.

Krajský súd konštatoval, že v napadnutom rozhodnutí žalovaný dostatočne podrobne

rozviedol, v čom videl porušenie zákona, uviedol akým spôsobom by bola zaručená

objektívnosť a nestrannosť – umožnením dotknutej osoby vyjadriť sa k veci, oddelením

spravodajskej časti od publikovania hodnotení a komentárov, uvádzanie pravdivých

informácií. Mal za to, že žalovaný poskytol žalobcovi priestor na vyjadrenie sa k veci,

predloženie nových dôkazov, poučil ho o možnosti nahliadnuť do spisu, z ktorého si mohol

zabezpečiť kópie a odpisy, z ktorých dôvodov nepovažoval námietky žalobcu týkajúce sa

porušenia jeho procesných práv za dôvodné. Súčasne konštatoval, že predpokladom pre

napadnuté rozhodnutie bol odvysielaný žalovaným monitorovaný program a jeho prepis ako

i stanovisko žalobcu, konanie nebolo začaté z dôvodu podanej sťažnosti, a preto ani

námietka žalobcu, že nemal možnosť sa s ňou zoznámiť, nie je dôvodná. Neakceptoval

námietku žalobcu, že nemal možnosť po doručení oznámenia o začatí konania oboznámiť sa

s odvysielaným príspevkom, pretože v prípade, ak by takáto okolnosť skutočne nastala, mal

žalobca možnosť si z administratívneho spisu kópiu, resp. opis príspevku vyžiadať, na čo bol

upozornený. V tejto súvislosti poukázal na to, že okolnosť, že žalobca si neuschoval záznam presahujúci obdobie 30 dní, nemožno klásť za vinu žalovanému.

Podľa názoru krajského súdu žalovaný konal podľa § 64 ods. 3 zákona o vysielaní  

a retransmisii, podľa ktorého rada o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa,

keď sa o porušení povinnosti podľa odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo

dňa, keď bola povinnosť porušená, ako aj, že v danom prípade nebolo porušené právo

žalobcu zaručené v čl. 26 Ústavy SR, pretože i právo vyjadrovať svoje názory, rozširovať

informácie v televízii, možno len za splnenia podmienok stanovených zákonom podľa

odseku 2 posledná veta predmetného článku.

Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané  

v súlade so zákonom. Stotožnil sa so skutkovým zistením žalovaného a s jeho právnym

názorom. Konštatoval, že vo veci nebola zistená vada, ktorá by mala vplyv na jeho

zákonnosť. Žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p. Rozhodovanie o náhrade trov konania

krajský súd odôvodnil podľa § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobcovi nepriznal náhradu trov konania

z dôvodu jeho neúspechu v konaní a žalovanému z dôvodu, že na ich náhradu nemá zákonný

nárok.

Proti rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalobca. Žiadal, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie

žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa

stotožnil so skutkovými a právnymi dôvodmi uvedenými vo vyjadrení žalovaného.  

S právnym názorom súdu prvého stupňa vysloveným v napadnutom rozsudku nesúhlasil.

Preskúmavané rozhodnutie žalovaného považoval za vecne aj právne nesprávne. Namietal,

že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie

právneho predpisu. K podmienkam vedenia správneho konania a ich právnemu posúdeniu

citoval čl. 2 ods. 2 a čl. 26 ods. 3 Ústavy SR, § 71 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii,  

§ 3 ods. 1, 2, 3, 4, § 33 ods. 2, § 46 a 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), § 250j ods. 1, 2, 3 a § 221 ods. 1,  

písm. h/ O.s.p. Uviedol, že hlbším rozvinutím uvedenej právnej úpravy sú jednak ust. § 3

ods. 2 - 4 správneho poriadku, ktoré sa vzťahujú k právu účastníka konania sa vyjadriť  

k prejednávanej veci a určujú povinnosť správneho orgánu vyjadreniami účastníka  

sa zaoberať a vo všeobecnosti konať tak, aby účastník neutrpel v konaní bezdôvodnú ujmu

na svojich právach, a aby sa v konaní dospelo k správnemu záveru a rozhodnutiu. Nesúhlasil   s právnym názorom súdu prvého stupňa stotožňovať možnosť účastníka nahliadnuť  

do administratívneho spisu s povinnosťou správneho orgánu dať účastníkovi konania

možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Poukázal na to, že pri nahliadnutí do spisu  

v ktoromkoľvek štádiu správneho konania pred vydaním rozhodnutia vo veci samej, nie je

dosť dobre možné určiť, ktoré dôkazné prostriedky a vykonané dôkazy budú v konaní slúžiť ako podklad pre rozhodnutie bez toho, aby ich správny orgán označil a súčasne, že v zmysle

zásady legality správny orgán má povinnosť dať účastníkovi konania možnosť vyjadriť  

sa a to zo zákona, čo predpokladá aktívny úkon správneho orgánu smerujúci k účastníkovi.

Uviedol, že nekladie za vinu žalovanému skutočnosť, že ku dňu začatia konania

nedisponoval predmetným záznamom z vysielania a ako rozpornú so zákonom vidí

skutočnosť, že záznam nebol predložený na vyjadrenie ako podklad rozhodnutia. Ďalej

namietal, že prvostupňový súd nesprávne posúdil tiež snahu žalovaného o usmernenie

spôsobu a obsahu vysielanej relácie, ktorý je nutné považovať za hraničiaci s cenzúrou.

Súčasne dôvodil, že za jeden z najväčších nedostatkov rozhodnutia správneho orgánu

považuje absenciu identifikácie skutku v skutkovej vete rozhodnutia, ktorú skutočnosť

uviedol na pojednávaní súdu prvého stupňa s poukazom na rozhodnutie Městského soudu  

v Praze č.k. 7Ca 315/07.

Žalovaný navrhoval napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z jeho vecne a právne

správnych dôvodov potvrdiť. Nesúhlasil s dôvodmi uvedenými v odvolaní žalobcu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa ust. § 246c O.s.p.  

v spojení s ust. § 10 ods. 2 preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie mu

predchádzajúce v zmysle ust. § 246c v spojení s §§ 211 a nasl. a dospel k názoru, že

odvolanie v danej veci nie je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,

ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu a súčasne jeho zrušenia  

a vrátenia veci mu na ďalšie konanie, ktorým rozhodnutím mu bola uložená sankcia za

porušenie zákona o vysielaní a retransmisii, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu

prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania

skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie mu

predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil

zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Odvolací súd dáva do pozornosti, že predmetom preskúmavacieho konania v danej

veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný

uložil žalobcovi sankciu za porušenie ust. § 16 písm. b/ zákona o vysielaní a retransmisii.

Podľa § 4 ods. 1, 2, 3, 4 zákona o vysielaní a retransmisii v znení zákona účinného  

ku dňu rozhodovania žalovaného správneho orgánu poslaním rady je presadzovať záujmy

verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup  

ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania  

a retransmisie. Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách

vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona.

Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie a retransmisiu  

a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania a retransmisie v rozsahu vymedzenom týmto

zákonom. Rada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy  

v oblasti vysielania a retransmisie má postavenie orgánu štátnej správy s celoštátnou

pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a osobitnými predpismi. Činnosť rady

vyplývajúcu z jej poslania (odseky 1 a 2) a z jej pôsobnosti (§ 5) vykonávajú členovia rady   a úlohy spojené s činnosťou rady plnia zamestnanci Kancelárie Rady pre vysielanie  

a retransmisiu (ďalej len "kancelária").

Podľa § 5 ods. 1, písm. g/, h/, m/, n/ zákona o vysielaní a retransmisii do pôsobnosti

rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto

zákona a podľa osobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom a prevádzkovateľom

retransmisie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu bez oprávnenia,

žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby, vybavovať sťažnosti na

porušenie tohto zákona podľa § 14a.

Podľa § 64 ods. 1, 3, 4, 5 zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti

uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:

a) upozornenie na porušenie zákona,

b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,

c) pozastavenie vysielania programu alebo jeho časti,

d) pokutu,

e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti. Rada o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti

podľa odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť

porušená. Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila. Proti

rozhodnutiu o uložení sankcie podľa odseku 1 písm. c/ až e/ možno podať opravný

prostriedok na najvyšší súd do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia rady; (§ 250l až 250s

Občianskeho súdneho poriadku); podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu o uložení

sankcie podľa odseku 1 písm. c/ nemá odkladný účinok.

Podľa § 16 zákona o vysielaní a retransmisii zabezpečiť všestrannosť informácií  

a názorovú pluralitu v rámci vysielanej programovej služby, zabezpečiť objektívnosť  

a nestrannosť spravodajských programov a politickopublicistických programov; názory  

a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru,

zabezpečiť, aby programy a ostatné zložky programovej služby vysielané v rámci volebnej

kampane boli v súlade s osobitnými predpismi, poskytnúť bezplatne v naliehavom verejnom

záujme štátnym orgánom na ich požiadanie nevyhnutný vysielací čas na odvysielanie

dôležitého a neodkladného oznamu alebo výzvy o vyhlásení vojnového stavu alebo

vypovedaní vojny, alebo odvysielanie informácie civilnej ochrany v čase, ktorý by

nebezpečenstvo z omeškania znížil na najnižšiu mieru, uchovávať súvislé záznamy

vysielania počas 30 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite; na vyžiadanie rady poskytne vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí

rada v licencii po dohode s vysielateľom, uzatvoriť zmluvy s organizáciami kolektívnej

správy práv spravujúcimi práva k predmetom ochrany, ktoré vysielateľ používa, zabezpečiť

pri vysielaní programov a ostatných zložiek programovej služby používanie štátneho jazyka

a jazykov národnostných menšín v súlade s osobitnými predpismi, odvysielať oznam  

o porušení zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu (ďalej len "oznam  

o porušení zákona") a udelenej licencie v primeranom rozsahu, forme a vysielacom čase

určenom radou, pozastaviť vysielanie programu alebo jeho časti, začať vysielať do 360 dní

po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o udelení licencie okrem vysielateľa, ktorému

bola licencia udelená podľa osobitného predpisu; ak bolo vysielanie zastavené v súvislosti  

s konaním o odňatie licencie a toto konanie sa zastavilo, vysielateľ má na obnovenie

vysielania rovnakú lehotu, pri vysielaní rozhlasovej programovej služby najmenej raz za

hodinu označovať svoju programovú službu nezameniteľným zvukovým signálom, ak sa tým

nenaruší celistvosť programu, pri vysielaní televíznej programovej služby trvalo označiť na

obrazovke svoju programovú službu nezameniteľným obrazovým symbolom (logom) okrem

vysielania reklamy a telenákupu, viesť štatistiku o odvysielanom programe televíznej programovej služby obsahujúcu vyhodnotenie podielov programových typov, podielu

programov vo verejnom záujme, podielov programov s multimodálnym prístupom, podielu

európskej produkcie a podielu programov európskej nezávislej produkcie; štatistiku  

o programovej službe za kalendárny mesiac je vysielateľ povinný doručiť rade do 15 dní po

skončení príslušného kalendárneho mesiaca okrem vysielateľa s licenciou udelenou podľa

tohto zákona na iné ako terestriálne vysielanie, ktorý je povinný doručiť štatistiku do 15 dní

odo dňa doručenia žiadosti rady o túto štatistiku, vysielať audiovizuálne diela len v čase

dohodnutom s nositeľmi práv k týmto dielam, vysielať v súlade s udelenou licenciou, zapísať

činnosť vykonávanú podľa tohto zákona ako predmet činnosti do obchodného registra; návrh

na zápis činnosti je povinný podať najneskôr do 60 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti

rozhodnutia o udelení licencie, zabezpečiť, aby sa program vo vysielaní televíznej

programovej služby neprerušoval, ak tento zákon neustanovuje inak; program možno

prerušovať vysielaním mimoriadneho spravodajstva.

Podľa § 3 ods. 1, 2, 4 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní  

v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu  

a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať

plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti  

s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť  

k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám

a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc  

a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Rozhodnutie

správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány

dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali

neodôvodnené rozdiely.

Podľa § 32 ods. 1, 2 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne  

a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.

Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä

podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj

skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti.

Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.

Podľa § 33 ods. 1, 2 správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom

pojednávaní a miestnej ohliadke. Správny orgán je povinný dať účastníkom konania  

a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho

podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi  

a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo

spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací súd v preskúmavanej veci dospel

k záveru, že správny orgán v predmetnej veci postupoval v intenciách citovaných právnych

noriem, vo veci zistil skutkový stav správne a zo skutkových okolností vyvodil správny

právny záver. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom,

pokiaľ žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny

orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie

rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo

zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade

s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho

orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu

napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné

pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie

správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Povinnosťou súdu v preskú-

mavacom konaní je posudzovať zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu,

predmetom ktorého je uloženie administratívnej sankcie, súčasne aj v zmysle zásady č. 6

Odporúčania Výboru ministrov č. (91)1 o správnych sankciách zo dňa 13. februára 1991,

podľa ktorej vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií je potrebné aplikovať aj nasledovné

zásady: každá osoba, ktorá čelí správnej sankcii má byť informovaná o obvinení proti nej,

mal by jej byť daný dostatočný čas na prípravu prípadu, s tým, že do úvahy sa vezme

zložitosť veci ako aj tvrdosť sankcie, ktorá by mohla byť uložená, osoba, prípadne jej

zástupca, má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej, má dostať možnosť vyjadriť sa (byť vypočutá), predtým ako sa prijme akékoľvek rozhodnutie, správny akt, ktorým sa

ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých sa zakladá.

Odvolací súd z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril

administratívny spis zistil, že žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zo dňa   18. decembra 2007 č. RL/128/2007 v správnom konaní č. 335-PgO/0-3972/2007 uložil

žalobcovi podľa § 64 ods. 1, písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii sankciu –

upozornenie na porušenie zákona, za porušenie povinnosti ustanovenej v § 16 písm. b/ tohto

zákona, ktorého porušenia sa žalobca dopustil tým, že v spravodajskom programe N. dňa 29.

júna 2007 odvysielal príspevok „V. M. V.. F..“, v ktorom nebola zabezpečená objektívnosť a

nestrannosť; žalovaný na základe vlastného monitoringu zistil, že televízia J. dňa 29. júna

2007 odvysielala v programe „N.“ príspevok „V. M. V.. F..“, ktorým by mohlo dôjsť k

porušeniu povinnosti vysielateľa podľa § 16 písm. b/ zákona o vysielaní a retransmisii, na

základe ktorého zistenia začal správne konanie voči žalobcovi pod č. 335-PgO/0-3972/2007

vo veci možného porušenia § 16 písm. b/ zákona o vysielaní a retransmisii v súvislosti s

možným nezabezpečením nestrannosti a objektívnosti uvedeného príspevku; začatie

správneho konania bolo žalobcovi oznámené listom zo dňa 17. septembra 2007 s výzvou na

vyjadrenie a navrhnutie dôkazov ako aj s poučením o následkoch, keď sa k veci nevyjadrí a

nenavrhne žiadne dôkazy; žalobca na základe tejto výzvy zaslal žalovanému stanovisko, v ktorom sa vyjadril tak, že má za to, že predmetný príspevok bol v súlade s požiadavkou

objektivity a nestrannosti a žiadal konanie zastaviť, nenavrhoval žiadne dôkazy; žalovaný na

zasadnutí dňa 18. decembra 2007 prijal napadnuté rozhodnutie.

Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že žalovaný mal preukázané,

že žalobca dňa 29. júna 2007 odvysielal v programe N. príspevok „V. M. V.. F.“, ktorého

prepis v rozhodnutí citoval. Vyjadrenia moderátora a redaktora uvedené v predmetnom

príspevku považoval za neobjektívne a nestranné z dôvodu, že   v rámci predmetného

príspevku odzneli negatívne tvrdenia smerom k osobe L. P., A. a účastník konania

nezabezpečil priestor na vyjadrenie druhej strane, hoci táto bola dotknutou osobou, ako aj

nebol daný priestor na vyjadrenie Ministerstvu spravodlivosti, že nesúhlasil s vyjadrením

žalobcu. Žalovaný dospel k záveru, že v príspevku neboli naplnené kritériá objektívnosti a

nestrannosti v zmysle zákona o vysielaní a retransmisii a odvysielaním príspevku žalobca

naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 16 písm. b/ tohto zákona. Poukázal na

to, že zásada objektívnej zodpovednosti u právnických osôb za správne delikty platí aj v

prípade zákona o vysielaní a retransmisii ako aj správneho poriadku, ktoré nevyžadujú pri preukázaní, že došlo k správnemu deliktu, dokazovať zavinenie, podstatné je iba to, či k

porušeniu objektívne došlo, alebo nie, s tým, že ani jeden z uvedených zákonov neobsahuje tzv. liberačné dôvody, ktoré by umožnili zbaviť sa zodpovednosti za správny delikt, ako aj

že okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu zákona, môžu byť zohľadnené pri ukladaní druhu

sankcie, ale nie sú dôvodom na zastavenie správneho konania.

Treba súhlasiť s konštatovaním žalovaného, že zodpovednosť u právnických osôb za

správny delikt sa zakladá na zásade objektívnej zodpovednosti, ktorá vyplýva aj z ustanovení

zákona o vysielaní a retransmisii.

Odvolací súd taktiež zastáva názor, že v administratívnom konaní, predmetom

ktorého je zisťovanie správneho deliktu a uloženie sankcie zaň, je teda podstatné, či účastník

správneho konania, ktorý sa mal svojím postupom dopustiť porušenia zákona, správny delikt

spáchal a podmienky za ktorých k spáchaniu došlo, ako aj, že následky ním vzniknuté môžu

mať vplyv len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho deliktu.

V správnom konaní správny orgán konajúci podľa ustanovení zákona o vysielaní  

a retransmisii postupuje podľa ustanovení správneho poriadku, a preto povinnosťou

žalovaného správneho orgánu bolo v predmetnom konaní postupovať v súčinnosti   s účastníkom tohto konania – žalobcom. Inštitút súčinnosti je ustanovený na viacerých

miestach správneho poriadku (§ 3 ods. 2, § 33 ods. 2, § 56) a vyjadruje vzájomnú jednotu

práv a povinnosti. Účastník správneho konania má nielen právo navrhovať dôkazy, ale na

potvrdenie správnosti svojho tvrdenia má súčasne aj povinnosť dôkazy správnemu orgánu

predkladať, nesplnenie tejto povinnosti má za následok neunesenie jeho dôkaznej povinnosti

podmieňujúcej výsledok konania. Nesplnenie si tejto povinnosti však nezbavuje správny

orgán zistiť vo veci skutočný stav, keďže túto povinnosť správnemu orgánu ukladá

zákonodarca v ustanovení § 32 ods. 1 správneho poriadku. Správny orgán zabezpečuje

zisťovanie skutkových okolností z úradnej povinnosti a postupuje v súlade so správnym

poriadkom, aj keď účastník správneho orgánu je nečinný a správnemu orgánu nenavrhuje

alebo nepredkladá žiadne dôkazy a k veci samej sa žiadnym spôsobom nevyjadruje. Účastník

má právo vyjadrovať sa k podkladom v ktoromkoľvek štádiu konania. Môže sa vyjadriť  

k jednotlivým dôkazom i k celkovému spôsobu prípravy podkladov, môže sa vyjadriť  

k otázkam skutkovým i právnym. Zmyslom takto široko koncipovaného oprávnenia je

predísť neskorším možným námietkam účastníka, ktoré by mohli viesť k prieťahom v konaní

alebo iným komplikáciám. Správny orgán v konaní môže pokračovať a teda vydať rozhodnutie, ak účastník sa svojho práva na vyjadrenie výslovne vzdá, alebo ostane nečinný.

Pokiaľ správny orgán vydal rozhodnutie vo veci samej bez toho, aby umožnil účastníkovi

vyjadriť sa pred rozhodnutím, ide o procesné pochybenie správneho orgánu a teda o takú

vadu, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Posúdenie súdu v preskúmavacom

konaní, či takéto procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou, ktorá spôsobuje

nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, je podmienené konkrétnymi okolnosťami toho

ktorého prípadu.

Z obsahu administratívneho spisu odvolací súd mal v danej veci preukázané,  

že žalovaný žalobcovi oznámil začatie správneho orgánu a správne ho vyzval na vyjadrenie

sa k veci a na navrhnutie alebo predloženie dôkazov s poučením o jeho procesných právach.

Podkladom pre rozhodnutie žalovaného správneho orgánu bol príspevok vysielateľa –

žalobcu, s ktorým sa žalovaný oboznámil na základe vlastnej monitorovanej činnosti  

a vyjadrenie žalobcu vo veci možného porušenia jeho povinnosti ako vysielateľa týkajúcej  

sa neobjektívnosti a nestrannosti predmetného príspevku. Žalobca sa v správnom konaní  

v danej veci vyjadril, avšak neuplatnil svoje právo a nenavrhoval Rade vykonať žiadne

dôkazy, ani sám žiadne dôkazy nepredložil, resp. nevzniesol v konaní iné návrhy, žalovaný

správny orgán z úradnej povinnosti nevykonal ďalšie dôkazy. Odvolací súd v danej veci

zastáva názor, že žalovaný správny orgán postupoval v súlade so zákonnými predpismi, vo veci zistil riadne skutkový stav a zo skutkových okolností vyvodil správny právny názor.

Nemožno vytýkať správnemu orgánu, že by sa v konaní dopustil takej procesnej vady, ktorá

by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia. Na základe výkladu právnej normy § 33

správneho poriadku v intenciách logického a rozumného uváženia vôľou zákonodarcu bolo,

aby sa účastník správneho konania oboznámil s dôkazmi, ktoré by mali byť podkladom pre

rozhodnutie, ktoré boli v správnom konaní vykonané správnym orgánom a s ktorými tento

účastník nebol oboznámený. Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že rozhodnutie

správneho orgánu vychádzalo zo skutkových zistení, ktoré boli alebo mali byť účastníkovi

správneho konania – žalobcovi dobre známe, pretože podkladom pre rozhodnutie bol ním

odvysielaný príspevok „V. M. V.. F..“ v relácii vysielateľa N. dňa   29. júna 2007 a

vyjadrenie žalobcu. Žalovaný správny orgán v danej veci teda v správnom konaní umožnil

účastníkovi správneho konania sa vyjadriť k veci a navrhovať dôkazy, tento však v

správnom konaní nevyužil svoje právo a žiadne návrhy v konaní nevzniesol, žiadne dôkazy

nepredložil a ani žiadne dôkazy nenavrhoval vykonať.

Vzhľadom na uvedené teda odvolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, že žalovaný správny orgán postupoval v správnom konaní v súlade s právnou normou

ustanovenou v § 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 2 správneho poriadku, keďže umožnil, aby sa

žalobca mohol pred vydaním rozhodnutia vyjadriť k jeho podkladom i k spôsobu ich

zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie a teda nemožno považovať za procesné

pochybenie postup žalovaného, keď nevyzval opätovne žalobcu na vyjadrenie sa pred

vydaním rozhodnutia, keďže výklad právnej normy ustanovenej v § 33 je potrebné

vykonávať na základe logického a rozumného uváženia vzhľadom na konkrétne okolnosti

individuálne v každej veci.

Z uvedených dôvodov odvolací súd neprihliadol na námietku žalobcu, ktorou

nesúhlasil s právnym názorom súdu prvého stupňa stotožňovať možnosť účastníka

nahliadnuť do administratívneho spisu s povinnosťou správneho orgánu dať účastníkovi

konania možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Výklad právnej normy ustanovenej

v § 33 správneho poriadku nemožno vykonať formalisticky, ale vzhľadom na konkrétne

okolnosti v každej individuálnej veci.

Odvolací súd taktiež nemohol prihliadnuť na ďalšiu námietku žalobcu, že

prvostupňový súd nesprávne posúdil tiež snahu žalovaného o usmernenie spôsobu a obsahu

vysielanej relácie, ktorý je nutné považovať za hraničiaci s cenzúrou. Žalovaný správny

orgán pri klasifikácii porušenia povinnosti žalovaným v zmysle § 16 písm. b/ zákona   o vysielaní a retransmisii skutkom, ktorého sa dopustil odvysielaním príspevku v relácii N.

dňa 29. júna 2007 neposudzoval predmetný príspevok z hľadísk jeho obsahu inak, ako tak, či

predmetným príspevkom bola zaručená jeho objektívnosť a nestrannosť, pretože neumožnil

týmto osobám sa k veci vyjadriť. Takýto postup nemožno považovať za cenzurovanie

príspevku vysielateľom zo strany žalovaného správneho orgánu.

Pokiaľ žalobca dôvodil, že za jeden z najväčších nedostatkov rozhodnutia správneho

orgánu považuje absenciu identifikácie skutku v skutkovej vete rozhodnutia, ktorú

skutočnosť uviedol na pojednávaní súdu prvého stupňa s poukazom na rozhodnutie

Městského soudu v Praze č.k. 7Ca 315/07, odvolací súd zastáva názor, že žalovaný správny

orgán v danej veci v priebehu správneho konania dostatočne identifikoval skutok, ktorým  

sa žalobca dopustil porušenia právnej povinnosti, ktorá skutočnosť bola žalobcovi v konaní

aj oznámená a k porušeniu právnej povinnosti práve týmto skutkom sa žalobca aj vyjadril  

v správnom konaní a súčasne žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí, skutok ktorým  

sa žalobca dopustil porušenia právnej povinnosti, náležite identifikoval tak, že z jeho jasnej  

a určitej formulácie muselo byť žalobcovi zrejmé, ktorý skutok sa mu kladie za vinu a za ktorý skutok sa mu ukladá sankcia.

Odvolací súd z uvedených dôvodov preskúmajúc napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa v rozsahu odvolacích dôvodov namietaných žalobcom v odvolaní, dospel k záveru, že

pokiaľ súd prvého stupňa žalobu zamietol, rozhodol vo veci v súlade so zákonom a preto

odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení  

s § 246c ods. 1 a v spojení s § 219 ods. 1, 2 potvrdil.

Odvolací súd žalobcovi nepriznal náhradu trov konania v zmysle § 246c ods. 1 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 2 a s § 250k ods. 1, pretože bol v tomto konaní neúspešný.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.

V Bratislave 20. októbra 2010

  JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská