UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: EUREA, občianske združenie, Tupého 25A, Bratislava, IČO: 30 794 242, zast. Mgr. Vladimírom Šárnikom, advokátom, so sídlom Západný rad 39, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného zo dňa 29. septembra 2010 a rozhodnutia č. 25/2010-11/1/ORK zo dňa 5. novembra 2011, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 206/2011-72 zo dňa 21. februára 2013 v časti týkajúcej sa náhrady trov konania, jednohlasne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 206/2011 - 72 zo dňa 21. februára 2013 v napadnutej časti p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
Napadnutým uznesením Krajský súd v Bratislave konanie v časti o preskúmanie fiktívneho rozhodnutia žalovaného za dňa 29. septembra 2010 zastavil a účastníkom náhradu na trov konania nepriznal, keďže v predmetnej veci boli žalobcovi trovy priznané osobitným uznesením č. k. 1S 206/2011 - 57 zo dňa 26. októbra 2011 vo výške 254,88 €.
Proti predmetnému uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote dňa 11. apríla 2013 odvolanie, v ktorom sa domáhal zmeny napadnutého rozhodnutia a priznania náhrady trov konania vo výške 548,63 € pozostávajúcu z náhrady trov prvostupňového konania vo veci preskúmavania fiktívneho rozhodnutia (prevzatie veci, žaloba, späťvzatie) a odvolacieho konania (odvolanie), zvýšenú o sadzbu DPH. Žalobca označil tvrdenie krajského súdu, že náhrada trov konania bola priznaná iným uznesením za zavádzajúce. Uvedeným rozhodnutím bola priznaná náhrada trov konania iba za konanie o preskúmanie písomne vyhotoveného rozhodnutia žalovaného, nie však aj za preskúmanie fiktívneho rozhodnutia. Šlo o konanie v dvoch spojených veciach, takže mala byť priznaná zvýšená náhrada v zmysle § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej v texte uznesenia len „Vyhláška"). Krajský súd v uznesení zo dňa 26.októbra 2011 priznal náhradu len za dva úkony, pričom náhradu za úkon späťvzatia žaloby v časti týkajúcej sa fiktívneho rozhodnutia nepriznal. Žalobca namietal použitie dôvodu hodného osobitného zreteľa, keď uviedol, že tento krajský súd aplikoval účelovo a v rozpore so zmyslom právnej úpravy. Na skutočnosti, že žalovaný sám akceptoval nezákonnosť svojho rozhodnutia a po podaní žaloby ho na základe mimoriadneho opravného prostriedku žalobcu zrušil, nie je nič hodné osobitného zreteľa, ide o situáciu predvídanú § 146 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte uznesenia len O. s. p.), a teda mala byť priznaná náhrada aj za túto časť žaloby.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p., § 212 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 1S 206/2011 - 57 zo dňa 26. októbra 2011 zaviazal žalovaného k náhrade trov konania proti žalobcovi vo výške 254,88 €, pričom toto uznesenie bolo na odvolanie žalobcu zmenené uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sži/8/2013 zo dňa 16. júla 2013 tak, že bola priznaná náhrada trov konania aj za čiastočné späťvzatie žaloby. Predmetom konania vedeného pod sp. zn. 8Sži/8/2013 bola aj otázka priznania náhrady resp. zvýšenie odmeny za ďalšie úkony, za žalobcom uvádzanú „časť žaloby", pričom v tejto súvislosti odvolací súd z relevantnej časti uznesenia uvádza:
„V prejednávanej veci nedošlo k spojeniu vecí v zmysle § 112 O. s. p., nemožno preto aplikovať § 13 ods. 3 Vyhlášky. Skutočnosťou, že žalobca sa domáhal preskúmania dvoch správnych rozhodnutí, nemožno odôvodňovať priznanie náhrady trov, resp. zvýšenie základnej sadzby tarifnej odmeny, za úkony, ktoré reálne neboli vykonané. Tomuto svedčí aj obsah podanej žaloby, keď právny zástupca v prvotnom vyčíslení trov konania ako vykonané úkony uviedol prevzatie veci a podanie žaloby, pričom ako trovy právneho zastúpenia uviedol sumu priznanú mu krajským súdom v napadnutom uznesení. V prejednávanej veci neprebiehalo iné konanie, ktoré by bolo možné podradiť pod pojem ostatná spojená vec, v ktorej by inak právnemu zástupcovi patrila náhrada. Žalobcom prezentované členenie žaloby, na časť týkajúcu sa fiktívneho rozhodnutia a časť týkajúcu sa rozhodnutia formálne vydaného (bod III žaloby), nemožno považovať za dva samostatné úkony právnej pomoci, za ktoré by v inom konaní (ostatnej spojenej veci) patrila náhrada, a teda priznať im zodpovedajúcu náhradu trov konania."
Pre úplnosť najvyšší súd uvádza, že pokiaľ v odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 206/2011 - 57 zo dňa 26. októbra 2011 požadoval len zvýšenie tarifnej odmeny odkazujúc na § 13 ods. 3 Vyhlášky, keďže sa malo jednať o spojené veci, v prejednávanej veci žalobca v odvolaní požaduje priznanie už plnej náhrady za ďalšie úkony.
Krajský súd o trovách konania /medzi tými istými účastníkmi, v rovnakom konaní/ už rozhodol v skoršom rozhodnutí 1S 206/2011 - 57 zo dňa 26. októbra 2011, a preto sa najvyšší súd stotožnil so jeho záverom uvedeným v napadnutom rozhodnutí a jeho postup vyhodnotil ako súladný so zákonom.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že účastníkom právo na ich náhradu nepriznal, keď žalobca úspech vo veci nemal a žalobcovi ich náhrada nepatrí.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.