8Sži/3/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

znak

R O Z S U D O K V   M E N E   S L O V E N S K E J   R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členov JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a Mgr. Petra Melichera v právnej veci žalobcu V. – C. so sídlom v P., R. X., zastúpeného Mgr. E. K., advokátkou, so sídlom v B., K. X.,

proti žalovanému Ústavnému súdu Slovenskej republiky so sídlom v Košiciach, Hlavná

110, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Spr. 800/09 zo dňa 16. decembra

2009, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 169/2010-89 zo

dňa 14. januára 2011, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave  

č. k. 4S 169/2010-89 zo dňa 14. januára 2011, p o t v r d z u j e.

Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zamietol žalobu, ktorou sa žalobca

domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia predsedníčky žalovaného Spr. 800/09 zo dňa

16.12.2009 ako aj prvostupňového rozhodnutia vedúcej kancelárie žalovaného v spojení

s rozhodnutiami žalovaného Spr. 800/09, Inf. 92/09 zo dňa 13.11.2009 v podobe ich zrušenia

a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.

Rozhodnutím Spr. 800/09 zo dňa 16.12.2009 predsedníčka žalovaného zamietla

odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie vedúcej kancelárie žalovaného Spr. 800/09,  

Inf. 92/09 zo dňa 13.11.2009, ktorým na základe žiadosti žalobcu zo dňa 6.11.2009

o sprístupnenie informácii:

1. Uznesenia Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 223/09, ktorým prijal na ďalšie konanie

ústavnú sťažnosť sťažovateľa E., a.s. proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR vo veci

5Sžp/5/2009, ktorým rozhodol o odklade vykonateľnosti rozhodnutia o zákonnosti,

ktorého sa konanie na najvyššom súde viedlo,

2. Uznesenia Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 367/09, ktorým prijal na ďalšie konanie

ústavnú sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR vo veci  

5Sžp/5/2009 zo dňa 28.5.2009, a ktorým zároveň odložil vykonateľnosť predmetného

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR,

3. Rozhodnutie pléna Ústavného súdu SR, ktorým spojil vyššie uvedené konania

o ústavných sťažnostiach uvedených v predchádzajúcich bodoch do jedného konania

vedeného pod č. k. I. ÚS 223/09,

žalovaný tejto vyhovel čiastočne, keď v časti týkajúcej sa rozhodnutia pléna Ústavného súdu

SR odkázal na zverejnenú informáciu na webovej stránke žalovaného a v ostatnej časti

žiadosti žalobcu nevyhovel a požadované informácie uvedené pod bodom 1. a 2.

nesprístupnil.

O trovách konania rozhodol krajský súdu tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.

V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že po preskúmaní rozhodnutia

žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, na

nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Považoval za potrebné

výkladom ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe  

k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení

neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „Zákon“) ustáliť, aký druh rozhodnutia  

je možné subsumovať pod slovné spojenie,,rozhodovacia činnosť súdov“, na ktorú sa

vzťahuje obmedzenie poskytovania informácie, a aký druh rozhodnutia nepodlieha takémuto

obmedzeniu. Dospel k záveru, že pod pojem,,rozhodovacia činnosť súdov“ je potrebné

podriadiť rozhodnutia o postupe v konaní, t.j. procesné rozhodnutia akéhokoľvek druhu, ktoré

nemajú podstate priamy vplyv na výsledok konania, práva a povinnosti uplatnené žalobou

a nemajú vypovedaciu hodnotu o spôsobe rozhodnutia v merite veci pre prípadných záujemcov o kontrolu činnosti súdov ako orgánov štátnej moci (predmet činnosti žalobcu).

Dôvodil, že rozhodnutia, o ktorých je možné poskytnúť informácie, sú rozhodnutia vo veci

samej, vrátane rozhodnutí, ktorými sa vec končí, a len týmto výkladom je možné gramaticky

a logicky dospieť k záveru, aký je rozdiel medzi pojmami rozhodovacia činnosť a rozhodnutia

vrátane informácii o výsledku konania. Konštatoval, že vyššie uvedeným výkladom

zákonného ustanovenia dospel k rovnakému právnemu názoru, aký v obdobnej veci prijal

Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Sži/7/2009, stotožniac sa právnym názorom

žalovaného, v zmysle ktorého považoval uznesenia sp. zn. I. ÚS 223/2008 a IV. ÚS 396/08

o prijatí sťažností na prerokovanie za procesné rozhodnutia v rámci rozhodovacej činnosti

súdov, o ktorých sa informácie neposkytujú. Výrok o trovách konania odôvodnil krajský súd

poukazom na § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len,,O. s. p.“), zohľadniac

neúspech žalobcu v konaní a skutočnosť, že žalovaný zo zákona nemá na náhradu trov

konania nárok.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, navrhujúc, aby

Najvyšší súd SR zmenil napadnutý rozsudok tak, že zruší rozhodnutie predsedníčky

žalovaného Spr. 800/09 zo dňa 16.12.2009, ako aj rozhodnutie vedúcej kancelárie žalovaného Spr. 800/09, Inf. 92/09 zo dňa 13.11.2009 a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie, majúc  

za to, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K výkladu pojmu „rozhodovacia činnosť súdu“ žalobca uviedol, že pod tento pojem   nemusia byť

zaradené len procesné rozhodnutia, ale aj akékoľvek iné úkony súdu, ktoré nemajú charakter

rozhodnutia (procesného rozhodnutia). Nepovažoval za pravdivé tvrdenie krajského súdu,  

že ak by sa sprístupňovali všetky rozhodnutia súdu, vrátane procesných rozhodnutí, nebolo  

by možné pod pojem „rozhodovacia činnosť súdov“ nič podradiť. V tejto súvislosti poukázal

na nález Ústavného súdu ČR Pl. ÚS 2/10, ktorý predložil počas prvostupňového konania  

na podporu svojej argumentácie, s ktorým sa však krajský súd vo svojom rozsudku vôbec

nezaoberal, a z ktorého vyplýva, že ústavného hľadiska je neprípustné paušálne utajiť určitý

druh súdnych rozhodnutí, pretože by to bolo v rozpore s ústavnou požiadavkou

proporcionality pri obmedzovaní práva na informácie. Zdôraznil, že základným rámcom pre

interpretáciu a aplikáciu sporného ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ Zákona je čl. 26 Ústavy

SR, pričom podľa ústavnoprávnej teórie a praxe sa prípadná kolízia práva na informácie

a iných základných práv alebo ústavných záujmov rieši prostredníctvom aplikácie testu

proporcionality, v rámci ktorého sa posudzuje, či bolo obmedzenie základného práva naozaj

nevyhnutné a či nebolo možné dosiahnutie sledovaného cieľa (t. j. ochrany iného práva alebo ústavného záujmu) iným prostriedkom resp. spôsobom, ktorý by základné právo obmedzoval

v menšej miere, miernejšie, šetrnejšie. Mal za to, že princíp minimalizácie zásahov do

základného práva na informácie a princíp selekcie možno aplikovať aj na otázku prístupu

verejnosti k procesným rozhodnutiam súdov. Konštatoval, že ak procesné rozhodnutie súdu

obsahuje určité informácie, ktorých zverejnením by boli ohrozené iné ústavné záujmy, tieto

informácie sa musia z procesného rozhodnutia vylúčiť, avšak neexistuje ústavný dôvod na

utajovanie aj všetkých zvyšných informácií. Zhrnul, že taký výklad Zákona prvostupňovým

súdom, ktorého dôsledkom je, že verejnosť nemá prístup k žiadnym procesným rozhodnutiam

súdov, je porušením povinnosti vykladať zákon v súlade s čl. 26 Ústavy SR a porušením

ústavného princípu proporcionality pri obmedzovaní základných práv a tým aj porušením  

čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Namietal, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostatočné

a nijakým spôsobom sa nevysporiadava s niektorými zásadnými dôvodmi uvedenými v žalobe

(bod II. 2 žaloby, bod II. 3 žaloby), čím došlo podľa jeho názoru k nesprávnemu právnemu

posúdeniu veci.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.

v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu

predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia

odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, že deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 29.9.2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).

Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 O. s. p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia

vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo

zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb

priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,

ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať

autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho

práva ide.

Podľa ústavného zák. č. 23/1991 Zb. ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH

PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej

Federatívnej Republiky čl. 17 ods. 1 sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA

ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej  

a Slovenskej Federatívnej Republiky, štátne orgány a orgány územnej samosprávy sú povinné

primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti. Podmienky a vykonanie

ustanoví zákon.

Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným

spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob

vykonania ustanoví zákon.

Podľa § 1 Zákona tento zákon upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného

prístupu k informáciám.

Podľa § 11 ods. 1 Zákona povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo

informáciu nesprístupní, ak

a) jej bola odovzdaná osobou, ktorej takú povinnosť zákon neukladá a ktorá na výzvu

povinnej osoby písomne oznámila, že so sprístupnením informácie nesúhlasí. Ak na výzvu

povinnej osoby neodpovie osoba oprávnená udeliť súhlas na sprístupnenie informácie  

do siedmich dní, predpokladá sa, že so sprístupnením informácie súhlasí. Na tieto následky

musí byť osoba vo výzve upozornená,

b) ju zverejňuje na základe osobitného zákona; ak je podľa takého zákona

zverejňovaná vo vopred stanovenej dobe, iba do tejto doby,

c) tým možno porušiť ochranu duševného vlastníctva ustanovenú osobitným

predpisom s výnimkou, ak osoba oprávnená podľa týchto osobitných predpisov na výzvu

povinnej osoby na sprístupnenie informácie udelí súhlas,

d) sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov,

alebo orgánu činného v trestnom konaní podľa osobitných predpisov okrem informácie

o rozhodnutí alebo o výsledku konania, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné

predpisy,

e) sa týka miesta výskytu chránených druhov rastlín, živočíchov, nerastov  

a skamenelín a hrozí ich neprípustné rušenie, poškodzovanie alebo ničenie,

f) by to bolo v rozpore s právne záväznými aktmi Európskych spoločenstiev  

a Európskej únie alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

g) sa týka výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom Verejnej moci podľa

osobitných predpisov okrem informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly,

dohľadu alebo dozoru, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy,

h) ide o dokumentáciu, ktorá obsahuje informácie, ktorých zverejnenie by sa mohlo

použiť na plánovanie a vykonanie činností s cieľom spôsobiť narušenie alebo zničenie

jadrového zariadenia alebo objektov osobitnej dôležitosti a ďalších dôležitých objektov podľa

osobitných predpisov.

Podľa čl. 124 Ústavy SR Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje vo veciach podľa čl. 125, čl. 125a, čl. 125b, čl. 126, čl. 127,  

čl. 127a, čl. 128 a čl. 129 ústavy.  

Rozhodovacou činnosťou ústavného súdu treba rozumieť postup smerujúci

k prejednaniu a rozhodnutiu veci, ktorá patrí do kompetencie ústavného súdu. Podstatou

súdneho rozhodovania je vydanie rozhodnutia, ktorým vo výroku ústavný súd vyjadrí svoj

záväzný právny názor. V užšom význame sa rozhodovacou činnosťou rozumie konanie

a rozhodovanie súdu v konkrétnej právnej veci, t. j. od začatia konania cez jednotlivé

procesné úkony, formou procesných čiastkových rozhodnutí, prípadne neformalizovaných

úkonov súdu (výzvy účastníkom, prípisy a. i.), až po rozhodnutie vo veci samej (ku ktorému

záveru dospel aj iný senát tunajšieho súdu vo veci sp. zn. 3Sži/7/2009 zo dňa 8.10.2009,

pričom odvolací súd nezistil dôvody od týchto záverov sa odchýliť).

Odvolací súd dáva do pozornosti, že ústavne konformným výkladom zákona možno

rozumieť len taký výsledok interpretácie, ktorý je založený na právnom názore, ktorý, ak by bol imanentným obsahom právnej normy, bol by v súlade s ústavou. V danej veci bolo

potrebné posúdiť, či právny názor vyslovený v rozsudku krajského súdu, teda že

nesprístupnenie informácie o procesných rozhodnutiach ústavného súdu ako výsledok

interpretácie § 11 ods. 1 písm. d/ Zákona, možno považovať za správny a ústavne konformný.  

Ústava SR v čl. 26 ods. 1 zakotvuje právo na informácie, ktoré predstavuje právo  

na prijímanie informácií (získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť

subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná, viď nález Ústavného

súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06 – 59 zo dňa 28.7.2007) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok

štátu voči neidentifikovanej skupine subjektov. Obsah tohto záväzku je ozrejmený v ods. 5

cit. čl. ako povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie

o svojej činnosti, pričom podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanoví zákon.

Obdobnú úpravu obsahuje taktiež Listina základných práv a slobôd (čl. 17 ods. 1, 5). Podľa

čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy SR medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok

ustanovených touto ústavou len zákonom. Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd

musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.  

Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto

obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Obmedziť základné práva a slobody

možno iba na základe podmienok ustanovených ústavou, a to buď podmienok všeobecných

(čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy) alebo osobitných vzťahujúcich sa na konkrétne práva a slobody.

Rozhodnutie ústavodarcu neustanoviť osobitné dôvody obmedzenia, vzťahujúce sa na právo

na prijímanie informácií (čl. 26 ods. 4 ústavy obsahuje podmienky obmedzenia pre slobodu

prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie), nemožno považovať za absolútne vylúčenie

možnosti jeho obmedzenia, aj v tomto prípade je nevyhnutné otázku prípustnosti zásahu  

do základného práva posudzovať z hľadiska účelu, ktorý tento zásah sleduje, teda či tento

zásah možno odôvodniť ústavne relevantným spôsobom (m. m. Nález Ústavného súdu sp. zn.

PL. ÚS 1/09-34 zo dňa 19.1.2011).  

Z dôvodovej správy k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Zákon, ktorý

s účinnosťou od 2.1.2006 novelizoval dotknuté ustanovenie, vyplýva, že účelom

predloženého návrhu je rozšírenie okruhu sprístupňovaných informácií oproti doterajšej

úprave (podľa § 11 ods. 1 písm. d/ Zákona účinného do 1.1.2006 povinná osoba obmedzí

sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka neverejného konania,

rozhodovania alebo dohľadu, ktoré podľa osobitného zákona vykonáva súd, orgán činný  

v trestnom konaní alebo orgán verejnej správy), pričom nová úprava spočíva v obmedzení poskytnutia resp. sprístupnenia informácií týkajúcich sa len rozhodujúcej činnosti

(neukončených, prebiehajúcich konaní) súdu, avšak pokiaľ ide o výsledok konania, ten sa

v prípade rozhodovacej činnosti súdu sprístupní, ak to osobitný predpis pripúšťa.

Možno teda vyvodiť, že úmyslom zákonodarcu pri úprave sprístupňovania informácií

(čl. 26 ods. 5 ústavy) týkajúcich sa súdneho konania bolo zabezpečiť prístup členov verejnosti

(odlišných od účastníkov konania) k rozhodnutiam, ktorými sa konanie končí, avšak bez

sprístupňovania informácií týkajúcich sa prebiehajúcich konaní.

Cieľom zákonného obmedzenia práva na informácie poskytovaných o činnosti súdov

a orgánov činných v trestnom konaní zamýšľaným zákonodarcom v zmysle § 11 ods. 1  

písm. d/ Zákona bola ochrana pred neprimeraným zasahovaním do vlastnej rozhodovacej

činnosti súdu (resp. orgánov činných v trestnom konaní), a tým aj verejný záujem na

nestrannom a nezávislom súdnictve (čl. 124 a čl. 141 ústavy), ktorý cieľ je potrebné

považovať za legitímny s ohľadom na ústavne ustanovený obsah dotknutého základného

práva. Z hľadiska posúdenia vhodnosti tohto obmedzenia, teda či obmedzením prístupu

k procesným rozhodnutiam súdov možno vymedzený cieľ dosiahnuť, odvolací súd uvádza, že

nesprístupnenie informácií o prebiehajúcich konaniach pred vydaním rozhodnutia vo veci samej je v záujme zachovania nezávislosti a nestrannosti súdneho v podstate vylúčená verejná

diskusia o prejednávanej veci, ktorou by vo veci rozhodujúci sudcovia mohli byť ovplyvnení,

avšak toto obmedzenie treba považovať za primerané, keďže informáciu o výsledku

rozhodovacej činnosti je súd povinný sprístupniť, čím je zabezpečená aj verejná kontrola

výkonu súdnej moci.  

Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na nález Ústavního soudu ČR, nemohol

odvolací súd závery a argumentáciu z neho plynúcu bezvýhradne aplikovať na prejednávanú

vec, nakoľko v právnom poriadku Slovenskej republiky nemá tento nález právne účinky

a navyše český zákonodarca ex lege vylúčil sprístupňovanie nielen informácii o procesných

rozhodnutiach (ktorých poskytnutia sa žalobca domáhal), ale dokonca aj o rozhodnutiach,

ktorými sa konanie končí, avšak nemajú formu rozsudku, (§ 11 ods. 4 písm. b/ zák.  

č. 106/1999 Sb. o svobodném přístupu k informacím).  

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

stotožnil so závermi krajského súdu a napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa

§ 219 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 250ja ods. 3 vety druhej O. s. p.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 2 O. s. p. a § 246c ods. 1 vety

prvej O. s. p., keď žalobcovi, ktorý nemal úspech vo veci, náhradu trov konania nepriznal

a žalovanému v takomto konaní nárok na náhradu trov neprináleží.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. septembra 2011

JUDr. Jaroslava Fúrová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská