8Sži/3/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členov JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a Mgr. Petra Melichera v právnej veci žalobcu V. – C. so sídlom v P., R. X., zastúpeného Mgr. E. K., advokátkou, so sídlom v B., K. X.,
proti žalovanému Ústavnému súdu Slovenskej republiky so sídlom v Košiciach, Hlavná
110, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Spr. 800/09 zo dňa 16. decembra
2009, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 169/2010-89 zo
dňa 14. januára 2011, jednohlasne, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 4S 169/2010-89 zo dňa 14. januára 2011, p o t v r d z u j e.
Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia predsedníčky žalovaného Spr. 800/09 zo dňa
16.12.2009 ako aj prvostupňového rozhodnutia vedúcej kancelárie žalovaného v spojení
s rozhodnutiami žalovaného Spr. 800/09, Inf. 92/09 zo dňa 13.11.2009 v podobe ich zrušenia
a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.
Rozhodnutím Spr. 800/09 zo dňa 16.12.2009 predsedníčka žalovaného zamietla
odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie vedúcej kancelárie žalovaného Spr. 800/09,
Inf. 92/09 zo dňa 13.11.2009, ktorým na základe žiadosti žalobcu zo dňa 6.11.2009
o sprístupnenie informácii:
1. Uznesenia Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 223/09, ktorým prijal na ďalšie konanie
ústavnú sťažnosť sťažovateľa E., a.s. proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR vo veci
5Sžp/5/2009, ktorým rozhodol o odklade vykonateľnosti rozhodnutia o zákonnosti,
ktorého sa konanie na najvyššom súde viedlo,
2. Uznesenia Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 367/09, ktorým prijal na ďalšie konanie
ústavnú sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR vo veci
5Sžp/5/2009 zo dňa 28.5.2009, a ktorým zároveň odložil vykonateľnosť predmetného
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR,
3. Rozhodnutie pléna Ústavného súdu SR, ktorým spojil vyššie uvedené konania
o ústavných sťažnostiach uvedených v predchádzajúcich bodoch do jedného konania
vedeného pod č. k. I. ÚS 223/09,
žalovaný tejto vyhovel čiastočne, keď v časti týkajúcej sa rozhodnutia pléna Ústavného súdu
SR odkázal na zverejnenú informáciu na webovej stránke žalovaného a v ostatnej časti
žiadosti žalobcu nevyhovel a požadované informácie uvedené pod bodom 1. a 2.
nesprístupnil.
O trovách konania rozhodol krajský súdu tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že po preskúmaní rozhodnutia
žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, na
nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Považoval za potrebné
výkladom ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe
k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení
neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „Zákon“) ustáliť, aký druh rozhodnutia
je možné subsumovať pod slovné spojenie,,rozhodovacia činnosť súdov“, na ktorú sa
vzťahuje obmedzenie poskytovania informácie, a aký druh rozhodnutia nepodlieha takémuto
obmedzeniu. Dospel k záveru, že pod pojem,,rozhodovacia činnosť súdov“ je potrebné
podriadiť rozhodnutia o postupe v konaní, t.j. procesné rozhodnutia akéhokoľvek druhu, ktoré
nemajú podstate priamy vplyv na výsledok konania, práva a povinnosti uplatnené žalobou
a nemajú vypovedaciu hodnotu o spôsobe rozhodnutia v merite veci pre prípadných záujemcov o kontrolu činnosti súdov ako orgánov štátnej moci (predmet činnosti žalobcu).
Dôvodil, že rozhodnutia, o ktorých je možné poskytnúť informácie, sú rozhodnutia vo veci
samej, vrátane rozhodnutí, ktorými sa vec končí, a len týmto výkladom je možné gramaticky
a logicky dospieť k záveru, aký je rozdiel medzi pojmami rozhodovacia činnosť a rozhodnutia
vrátane informácii o výsledku konania. Konštatoval, že vyššie uvedeným výkladom
zákonného ustanovenia dospel k rovnakému právnemu názoru, aký v obdobnej veci prijal
Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Sži/7/2009, stotožniac sa právnym názorom
žalovaného, v zmysle ktorého považoval uznesenia sp. zn. I. ÚS 223/2008 a IV. ÚS 396/08
o prijatí sťažností na prerokovanie za procesné rozhodnutia v rámci rozhodovacej činnosti
súdov, o ktorých sa informácie neposkytujú. Výrok o trovách konania odôvodnil krajský súd
poukazom na § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len,,O. s. p.“), zohľadniac
neúspech žalobcu v konaní a skutočnosť, že žalovaný zo zákona nemá na náhradu trov
konania nárok.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, navrhujúc, aby
Najvyšší súd SR zmenil napadnutý rozsudok tak, že zruší rozhodnutie predsedníčky
žalovaného Spr. 800/09 zo dňa 16.12.2009, ako aj rozhodnutie vedúcej kancelárie žalovaného Spr. 800/09, Inf. 92/09 zo dňa 13.11.2009 a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie, majúc
za to, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K výkladu pojmu „rozhodovacia činnosť súdu“ žalobca uviedol, že pod tento pojem nemusia byť
zaradené len procesné rozhodnutia, ale aj akékoľvek iné úkony súdu, ktoré nemajú charakter
rozhodnutia (procesného rozhodnutia). Nepovažoval za pravdivé tvrdenie krajského súdu,
že ak by sa sprístupňovali všetky rozhodnutia súdu, vrátane procesných rozhodnutí, nebolo
by možné pod pojem „rozhodovacia činnosť súdov“ nič podradiť. V tejto súvislosti poukázal
na nález Ústavného súdu ČR Pl. ÚS 2/10, ktorý predložil počas prvostupňového konania
na podporu svojej argumentácie, s ktorým sa však krajský súd vo svojom rozsudku vôbec
nezaoberal, a z ktorého vyplýva, že ústavného hľadiska je neprípustné paušálne utajiť určitý
druh súdnych rozhodnutí, pretože by to bolo v rozpore s ústavnou požiadavkou
proporcionality pri obmedzovaní práva na informácie. Zdôraznil, že základným rámcom pre
interpretáciu a aplikáciu sporného ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ Zákona je čl. 26 Ústavy
SR, pričom podľa ústavnoprávnej teórie a praxe sa prípadná kolízia práva na informácie
a iných základných práv alebo ústavných záujmov rieši prostredníctvom aplikácie testu
proporcionality, v rámci ktorého sa posudzuje, či bolo obmedzenie základného práva naozaj
nevyhnutné a či nebolo možné dosiahnutie sledovaného cieľa (t. j. ochrany iného práva alebo ústavného záujmu) iným prostriedkom resp. spôsobom, ktorý by základné právo obmedzoval
v menšej miere, miernejšie, šetrnejšie. Mal za to, že princíp minimalizácie zásahov do
základného práva na informácie a princíp selekcie možno aplikovať aj na otázku prístupu
verejnosti k procesným rozhodnutiam súdov. Konštatoval, že ak procesné rozhodnutie súdu
obsahuje určité informácie, ktorých zverejnením by boli ohrozené iné ústavné záujmy, tieto
informácie sa musia z procesného rozhodnutia vylúčiť, avšak neexistuje ústavný dôvod na
utajovanie aj všetkých zvyšných informácií. Zhrnul, že taký výklad Zákona prvostupňovým
súdom, ktorého dôsledkom je, že verejnosť nemá prístup k žiadnym procesným rozhodnutiam
súdov, je porušením povinnosti vykladať zákon v súlade s čl. 26 Ústavy SR a porušením
ústavného princípu proporcionality pri obmedzovaní základných práv a tým aj porušením
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Namietal, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostatočné
a nijakým spôsobom sa nevysporiadava s niektorými zásadnými dôvodmi uvedenými v žalobe
(bod II. 2 žaloby, bod II. 3 žaloby), čím došlo podľa jeho názoru k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.
v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu
predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, že deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 29.9.2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).
Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 3 O. s. p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia
vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo
zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb
priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých
sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,
ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať
autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho
práva ide.
Podľa ústavného zák. č. 23/1991 Zb. ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH
PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky čl. 17 ods. 1 sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA
ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky, štátne orgány a orgány územnej samosprávy sú povinné
primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti. Podmienky a vykonanie
ustanoví zákon.
Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným
spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob
vykonania ustanoví zákon.
Podľa § 1 Zákona tento zákon upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného
prístupu k informáciám.
Podľa § 11 ods. 1 Zákona povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo
informáciu nesprístupní, ak
a) jej bola odovzdaná osobou, ktorej takú povinnosť zákon neukladá a ktorá na výzvu
povinnej osoby písomne oznámila, že so sprístupnením informácie nesúhlasí. Ak na výzvu
povinnej osoby neodpovie osoba oprávnená udeliť súhlas na sprístupnenie informácie
do siedmich dní, predpokladá sa, že so sprístupnením informácie súhlasí. Na tieto následky
musí byť osoba vo výzve upozornená,
b) ju zverejňuje na základe osobitného zákona; ak je podľa takého zákona
zverejňovaná vo vopred stanovenej dobe, iba do tejto doby,
c) tým možno porušiť ochranu duševného vlastníctva ustanovenú osobitným
predpisom s výnimkou, ak osoba oprávnená podľa týchto osobitných predpisov na výzvu
povinnej osoby na sprístupnenie informácie udelí súhlas,
d) sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov,
alebo orgánu činného v trestnom konaní podľa osobitných predpisov okrem informácie
o rozhodnutí alebo o výsledku konania, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné
predpisy,
e) sa týka miesta výskytu chránených druhov rastlín, živočíchov, nerastov
a skamenelín a hrozí ich neprípustné rušenie, poškodzovanie alebo ničenie,
f) by to bolo v rozpore s právne záväznými aktmi Európskych spoločenstiev
a Európskej únie alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.
g) sa týka výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom Verejnej moci podľa
osobitných predpisov okrem informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly,
dohľadu alebo dozoru, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy,
h) ide o dokumentáciu, ktorá obsahuje informácie, ktorých zverejnenie by sa mohlo
použiť na plánovanie a vykonanie činností s cieľom spôsobiť narušenie alebo zničenie
jadrového zariadenia alebo objektov osobitnej dôležitosti a ďalších dôležitých objektov podľa
osobitných predpisov.
Podľa čl. 124 Ústavy SR Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje vo veciach podľa čl. 125, čl. 125a, čl. 125b, čl. 126, čl. 127,
čl. 127a, čl. 128 a čl. 129 ústavy.
Rozhodovacou činnosťou ústavného súdu treba rozumieť postup smerujúci
k prejednaniu a rozhodnutiu veci, ktorá patrí do kompetencie ústavného súdu. Podstatou
súdneho rozhodovania je vydanie rozhodnutia, ktorým vo výroku ústavný súd vyjadrí svoj
záväzný právny názor. V užšom význame sa rozhodovacou činnosťou rozumie konanie
a rozhodovanie súdu v konkrétnej právnej veci, t. j. od začatia konania cez jednotlivé
procesné úkony, formou procesných čiastkových rozhodnutí, prípadne neformalizovaných
úkonov súdu (výzvy účastníkom, prípisy a. i.), až po rozhodnutie vo veci samej (ku ktorému
záveru dospel aj iný senát tunajšieho súdu vo veci sp. zn. 3Sži/7/2009 zo dňa 8.10.2009,
pričom odvolací súd nezistil dôvody od týchto záverov sa odchýliť).
Odvolací súd dáva do pozornosti, že ústavne konformným výkladom zákona možno
rozumieť len taký výsledok interpretácie, ktorý je založený na právnom názore, ktorý, ak by bol imanentným obsahom právnej normy, bol by v súlade s ústavou. V danej veci bolo
potrebné posúdiť, či právny názor vyslovený v rozsudku krajského súdu, teda že
nesprístupnenie informácie o procesných rozhodnutiach ústavného súdu ako výsledok
interpretácie § 11 ods. 1 písm. d/ Zákona, možno považovať za správny a ústavne konformný.
Ústava SR v čl. 26 ods. 1 zakotvuje právo na informácie, ktoré predstavuje právo
na prijímanie informácií (získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť
subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná, viď nález Ústavného
súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06 – 59 zo dňa 28.7.2007) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok
štátu voči neidentifikovanej skupine subjektov. Obsah tohto záväzku je ozrejmený v ods. 5
cit. čl. ako povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie
o svojej činnosti, pričom podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanoví zákon.
Obdobnú úpravu obsahuje taktiež Listina základných práv a slobôd (čl. 17 ods. 1, 5). Podľa
čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy SR medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok
ustanovených touto ústavou len zákonom. Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd
musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto
obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Obmedziť základné práva a slobody
možno iba na základe podmienok ustanovených ústavou, a to buď podmienok všeobecných
(čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy) alebo osobitných vzťahujúcich sa na konkrétne práva a slobody.
Rozhodnutie ústavodarcu neustanoviť osobitné dôvody obmedzenia, vzťahujúce sa na právo
na prijímanie informácií (čl. 26 ods. 4 ústavy obsahuje podmienky obmedzenia pre slobodu
prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie), nemožno považovať za absolútne vylúčenie
možnosti jeho obmedzenia, aj v tomto prípade je nevyhnutné otázku prípustnosti zásahu
do základného práva posudzovať z hľadiska účelu, ktorý tento zásah sleduje, teda či tento
zásah možno odôvodniť ústavne relevantným spôsobom (m. m. Nález Ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 1/09-34 zo dňa 19.1.2011).
Z dôvodovej správy k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Zákon, ktorý
s účinnosťou od 2.1.2006 novelizoval dotknuté ustanovenie, vyplýva, že účelom
predloženého návrhu je rozšírenie okruhu sprístupňovaných informácií oproti doterajšej
úprave (podľa § 11 ods. 1 písm. d/ Zákona účinného do 1.1.2006 povinná osoba obmedzí
sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka neverejného konania,
rozhodovania alebo dohľadu, ktoré podľa osobitného zákona vykonáva súd, orgán činný
v trestnom konaní alebo orgán verejnej správy), pričom nová úprava spočíva v obmedzení poskytnutia resp. sprístupnenia informácií týkajúcich sa len rozhodujúcej činnosti
(neukončených, prebiehajúcich konaní) súdu, avšak pokiaľ ide o výsledok konania, ten sa
v prípade rozhodovacej činnosti súdu sprístupní, ak to osobitný predpis pripúšťa.
Možno teda vyvodiť, že úmyslom zákonodarcu pri úprave sprístupňovania informácií
(čl. 26 ods. 5 ústavy) týkajúcich sa súdneho konania bolo zabezpečiť prístup členov verejnosti
(odlišných od účastníkov konania) k rozhodnutiam, ktorými sa konanie končí, avšak bez
sprístupňovania informácií týkajúcich sa prebiehajúcich konaní.
Cieľom zákonného obmedzenia práva na informácie poskytovaných o činnosti súdov
a orgánov činných v trestnom konaní zamýšľaným zákonodarcom v zmysle § 11 ods. 1
písm. d/ Zákona bola ochrana pred neprimeraným zasahovaním do vlastnej rozhodovacej
činnosti súdu (resp. orgánov činných v trestnom konaní), a tým aj verejný záujem na
nestrannom a nezávislom súdnictve (čl. 124 a čl. 141 ústavy), ktorý cieľ je potrebné
považovať za legitímny s ohľadom na ústavne ustanovený obsah dotknutého základného
práva. Z hľadiska posúdenia vhodnosti tohto obmedzenia, teda či obmedzením prístupu
k procesným rozhodnutiam súdov možno vymedzený cieľ dosiahnuť, odvolací súd uvádza, že
nesprístupnenie informácií o prebiehajúcich konaniach pred vydaním rozhodnutia vo veci samej je v záujme zachovania nezávislosti a nestrannosti súdneho v podstate vylúčená verejná
diskusia o prejednávanej veci, ktorou by vo veci rozhodujúci sudcovia mohli byť ovplyvnení,
avšak toto obmedzenie treba považovať za primerané, keďže informáciu o výsledku
rozhodovacej činnosti je súd povinný sprístupniť, čím je zabezpečená aj verejná kontrola
výkonu súdnej moci.
Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na nález Ústavního soudu ČR, nemohol
odvolací súd závery a argumentáciu z neho plynúcu bezvýhradne aplikovať na prejednávanú
vec, nakoľko v právnom poriadku Slovenskej republiky nemá tento nález právne účinky
a navyše český zákonodarca ex lege vylúčil sprístupňovanie nielen informácii o procesných
rozhodnutiach (ktorých poskytnutia sa žalobca domáhal), ale dokonca aj o rozhodnutiach,
ktorými sa konanie končí, avšak nemajú formu rozsudku, (§ 11 ods. 4 písm. b/ zák.
č. 106/1999 Sb. o svobodném přístupu k informacím).
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
stotožnil so závermi krajského súdu a napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa
§ 219 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 250ja ods. 3 vety druhej O. s. p.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 2 O. s. p. a § 246c ods. 1 vety
prvej O. s. p., keď žalobcovi, ktorý nemal úspech vo veci, náhradu trov konania nepriznal
a žalovanému v takomto konaní nárok na náhradu trov neprináleží.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. septembra 2011
JUDr. Jaroslava Fúrová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská