8Sžf/8/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M. M., bytom Š., T., zastúpeného M.. S. G., advokátkou, so sídlom M., Ž., proti žalovanému: Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. I/226/10980-47168/2011/990618-r, č. I/226/10980-

47156/2011/990618-r a č. I/226/10980-47161/2011/990618-r, všetky zo dňa 18. apríla 2011,

o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/56/2011-37 z 15.

novembra 2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

č. k. 13S/56/2011-37 z 15. novembra 2011   z r u š u j e a vec mu   v r a c i a na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne zamietol žaloby o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. I/226/10980-47168/2011/990618-r, č. I/226/10980-

47156/2011/990618-r a č. I/226/10980-47161/2011/990618-r, potvrdzujúce rozhodnutia

Daňového úradu Trenčín – dodatočné platobné výmery zo dňa 12. apríla 2010, ktorými bol

žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobia

marec 2007, december 2006 a február 2007. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi ich

náhradu nepriznal.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že na pojednávaní dňa 15. novembra 2011 uznesením

spojil z dôvodu hospodárnosti na spoločné konanie a rozhodnutie veci vedené pôvodne pod sp. zn. 13S/56/2011, 13S/57/2011 a 13S/58/2011 s tým, že konanie bude ďalej vedené pod  

sp. zn. 13S/56/2011. Konštatoval, že podstatnou bola žalobná námietka týkajúca sa priebehu

a výkonu daňovej kontroly, jej ukončenia protokolom a vydanie dodatočného platobného

výmeru, ktorých zákonnosť žalobca namietol. Za správny nepovažoval výklad § 4 ods. 3

písm. c/ zákona č. 150/2011 Z. z. zo strany žalobcu, že daňové riaditeľstvo môže daňovú

kontrolu vykonať len na dožiadanie správcu dane. Ako nesprávne vyhodnotil aj tvrdenie

žalobcu, že daňová kontrola je súčasťou daňového konania, pretože daňovým konaním je

konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach   daňových subjektov,

no v priebehu daňovej kontroly sa o právach a povinnostiach daňových subjektov

nerozhoduje. Žalobnú námietku o nezachovaní dvojinštančného konania vyhodnotil krajský

súd rovnako ako nedôvodnú, pretože aj keď daňovú kontrolu vykonalo daňové riaditeľstvo

a ukončilo ju protokolom, doručením ktorého sa začína vyrubovacie konanie, vo

vyrubovacom konaní rozhodol správca dane ako prvostupňový orgán dodatočným platobným

výmerom a o odvolaní rozhodoval žalovaný ako orgán odvolací. Ohľadne námietky vo

vzťahu k rozsahu udeleného splnomocnenia vyslovil, že ide o splnomocnenie generálne,

zakladajúce oprávnenie daňových orgánov konať so splnomocnenou zástupkyňou.

K námietke žalobcu týkajúcej sa neuznania odpočtu dane z dodania tovaru z iného členského

štátu krajský súd uviedol, že žalobca hodnoverným spôsobom nepreukázal dodanie tovaru;

nepredložil dôkazy, ktorými by dodanie tovaru preukázal, najmä nepredložil faktúry od

poľského dodávateľa, tieto nemal zahrnuté v evidencii DPH ani v daňovom priznaní, a teda

nesplnil zákonnú podmienku § 20 zákona o DPH, a tým ani zákonnú podmienku na

uplatnenie odpočítania dane podľa § 49 ods. 2 písm. c/ a 51 ods. 1 písm. c/ zákona o DPH.

Mal za to, že žalobca nepreukázal ani splnenie podmienok na odpočet DPH z dodávok tovaru

(vajec) od F. L. S. pre maďarských odberateľov, ktorým dodanie tovaru nebolo preukázané.

Dospel preto k záveru, že správne orgány dostatočne zistili skutkový stav, zabezpečili

potrebné podklady, ktoré správne vyhodnotili a vyvodili z nich správny právny záver,

s ktorými sa stotožnil.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie navrhujúc, aby

odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že zruší rozhodnutia žalovaného (v petite

odvolania špecifikované nesprávnymi číslami a dátumami) ako aj rozhodnutia – platobné

výmery Daňového úradu Trenčín (taktiež v petite odvolania špecifikované nesprávnymi

číslami a dátumami) a vec vrátil na nové konanie. Zároveň uplatnil voči žalovanému náhradu

trov konania. Nesúhlasil s právnym názorom vysloveným krajským súdom v napadnutom zotrvávajúc na svojich tvrdeniach, že konaním daňových orgánov došlo k porušeniu

zákonných ustanovení správcom dane ako aj žalovaným a taktiež v rámci samotného výkonu

kontroly spojeného s vykonaním dôkazov a ich vyhodnotením došlo k nesprávnemu

právnemu posúdeniu veci, pokiaľ žalovaný tvrdí, že žalobca nepreukázal uskutočnenie

zdaniteľných plnení. Uviedol, že správca dane je povinný zistiť správne skutkový stav veci

a za tým účelom je povinný obstarať si spoľahlivé podklady pre rozhodnutie, ktoré musia byť

získané v súlade so zákonom. Zdôraznil, že z pohľadu dôkazov nestačí iba vykonanie určitého

dokazovania, ktoré však v konečnom dôsledku nemá žiadnu vypovedaciu schopnosť, a na

tomto dôkaze vyvrátiť oprávnenosti odpočtu DPH resp. existenciu odobratia tovaru.

Poukazujúc na právnu úpravu výkonu daňovej kontroly v podstate zopakoval žalobné

námietky (ktoré boli totožné vo všetkých troch spojených veciach pod bodmi I. až III.

jednotlivých žalôb) voči procesnému postupu orgánov daňovej správy (body II., III. a IV.

odvolania) a s poukazom na právnu úpravu v procese   dokazovania (bod V. odvolania)

namietol neuznanie odpočtu za nákup vajec od spoločnosti F. L. S. a odobratie tovaru

spoločnosťou J. T. T., M.., v dôsledku spochybnenia zákonnosti získaných a vykonaných

dôkazov a v dôsledku porušenia procesných práv žalobcu (nebol upovedomený o výsluchu

svedka – konateľa maďarskej spoločnosti, ktorého sa nemohol zúčastniť a klásť svedkovi

otázky prípadne konfrontovať jeho tvrdenia).

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok ako vecne správny potvrdil.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal

odvolaním napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného

odvolania a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu je potrebné priznať úspech a rozsudok

súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, a to pre závažné procesné

pochybenie spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia.

Podľa zápisnice z pojednávania dňa 15. novembra 2011 krajský súd spojil na spoločné

konanie a rozhodnutie veci vedené pod sp. zn. 13S/56/2011, 13S/57/2011 a 13S/58/2011.

Z predloženého súdneho spisu vyplynulo, že účastníci konania boli v každej veci spojenej na

spoločné prejednanie samostatne predvolaní.

Odvolací súd z dôvodov procesnej ekonomiky (rovnakí účastníci konania, rovnaký

druh dane, jeden protokol o kontrole) považuje spojenie vecí (preskúmanie troch

samostatných rozhodnutí) za dôvodné a vecne správne, avšak zastáva názor, že vo vzťahu ku

každému preskúmavanému rozhodnutiu mal krajský súd uviesť samostatné dôvody

zodpovedajúce žalobným bodom každej jednotlivej žaloby. To samozrejme nebránilo

krajskému súdu zaoberať sa jednotlivými žalobami tak, aby dôvody resp. žalobné body, ktoré

sa v každej žalobe opakovali, posúdil v rámci spoločného odôvodnenia. Voči

jednotlivým preskúmavaným rozhodnutiam však žalobca vzniesol samostatné hmotnoprávne

námietky zahrnuté v žalobnom bode IV. každej žaloby a týmito sa krajský súd jednotlivo

dostatočne nezaoberal, pričom tieto ani jednotlivo neuviedol, čím nedostatočne vymedzil

rozsah a dôvody súdneho prieskumu.

V nadväznosti na uvedené je odvolací súd nútený prvostupňovému súdu vytknúť, že

napriek tomu, že došlo k spojeniu troch vecí so samostatným skutkovým základom

(preskúmavanie troch rozhodnutí orgánov finančnej správy, vzťahujúcich sa k trom odlišnými

zdaňovacím obdobiam a k rozdielnym dôvodom vyrubenia dane), v odôvodnení svojho

rozsudku dostatočne nevymedzil rozsah a dôvody súdneho prieskumu podľa jednotlivých

žalôb a nerozlíšil dôvody svojho rozhodnutia vo vzťahu ku každému jednotlivému

preskúmavanému rozhodnutiu, čo malo za následok, že sa so všetkými žalobnými námietkami

nevysporiadal.

Zmyslom a účelom platnej právnej úpravy správneho súdnictva je poskytovať

efektívnu ochranu verejným subjektívnym právam fyzických a právnických osôb.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj

rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté

(§ 244 ods. 1, 2 OSP).

Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy (t. j. druhej hlavy piatej časti) sa

postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich

právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal

zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 250j ods. 1 OSP ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho

orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len "v medziach žaloby") dospel  

k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so

zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta.

V zmysle citovaného ustanovenia § 250j ods. 1 OSP príslušný súd rozhodne vo veci

samej tak, že žalobu zamietne, ak zistí, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach

žaloby sú v súlade so zákonom. Záver o súlade postupu a rozhodnutia správneho orgánu so

zákonom sa týka rozsahu a z dôvodov, pre ktoré bola žaloba podaná.

Procesnému právu účastníka konania vznášať v žalobe námietky nezákonnosti voči

postupu a rozhodnutiu správneho orgánu zodpovedá povinnosť správneho súdu preskúmať

rozhodnutie správneho orgánu v rozsahu žalobných námietok, o vznesených námietkach

rozhodnúť a pokiaľ ich nepovažoval za dôvodné, vysvetliť a vyložiť, z akých dôvodov. Ak

tak správny súd neurobí, zaťaží svoje rozhodnutie nielen vadami spočívajúcimi v porušení

všeobecných procesných princípov - podraditeľných pod vadu konania v zmysle § 221 ods. 1

písm. f/ OSP - ale súčasne postupuje aj v rozpore so zásadami vyjadrenými v druhej hlave,

siedmom oddiele Ústavy SR (predovšetkým čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2) a v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“; porov.  

II. ÚS 9/00, I. ÚS 35/01, I. ÚS 26/94, IV. ÚS 156/03).

Súčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces je nepochybne aj právo na

riadne odôvodnenie súdneho verdiktu.

Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie bolo odôvodnené. Vyplýva to

z potreby transparentnosti výkonu spravodlivosti, ktorá je inherentná každému jurisdikčnému

aktu. Je korelátom práva účastníka prednášať návrhy aj argumenty, aby na ne dostal odpoveď.

Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Je

predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky.

Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti.

Súčasťou práva na riadne odôvodnenie je aj to, aby sa súd riadne vysporiadal  

so všetkými relevantnými námietkami účastníka konania. Nedostatočné vysporiadanie  

sa s námietkami účastníka konania spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Odôvodnenie

má presvedčiť účastníkov konania, že rozhodnutie bolo výsledkom starostlivého zhodnotenia

relevantných faktov, že nebolo len doprovodom vopred prijatého rozhodnutia a že nebolo svojvoľné. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné trvať na logickej súladnosti

(bezrozpornosti) a vecnej konzistencii odôvodnenia rozhodnutia, ktoré nemôže opomenúť

dôležité skutočnosti a tieto ponechať bez odpovede.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorá súd

zaväzuje, platí zásada, aby svoje rozhodnutia odôvodňovali; tento záväzok nemôže byť

chápaný tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument (pozri Van Hurk v.

Holandsko, 1994), a preto rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a

musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu (pozri Ruiz Torija a Hiro

Balani v. Španielsko, 1994).

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu nie je zrejmé, ako sa krajský

súd vysporiadal s námietkami a argumentmi   žalobcu obsiahnutými v bode IV. jednotlivých

žalôb, pričom sa jedná o relevantné námietky vo vzťahu k právnemu a skutkovému stavu

v procese dokazovania.

Na druhej strane však odvolací súd však považuje za potrebné uviesť, že odvolacie

dôvody uvedené v bodoch I. až IV. odvolania sú v zásade obsahom všetkých troch konaní,

ktoré pred krajským súdom začali pod spis. zn. 13S/56/2011, 13S/57/2011 a 13S/58/2011,  

a s týmito sa krajský súd podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne vysporiadal, okrem

tvrdenia žalobcu, že dňa 5. novembra 2009 došlo k zrušeniu poverenia na výkon daňovej

kontroly, takže nie je zrejmé, na základe čoho bol žalovaný oprávnený k vypracovaniu

a prerokovaniu protokolu, ak by sa zrušenie poverenia na výkon kontroly preukázalo.

Odvolací súd pritom poukazuje na znenie Protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly

z 12. februára 2010 vyhotoveného Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky – Odborom

mimoriadnych kontrol, Oddelenie výkonu mimoriadnych kontrol Nitra – str. 2 ods. 1,

z ktorého vyplýva, že dňa 5. novembra 2009 bolo Daňovým riaditeľstvom Slovenskej

republiky vydané zrušenie poverenia na výkon daňovej kontroly č. 1/180/136637/2009/LK.

Vychádzajúc z uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky musel napadnutý

rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP zrušiť  

a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP), v ktorom sa dôsledne

vysporiada s dôvodmi žaloby vo vzťahu ku všetkým trom preskúmavaným rozhodnutiam,

vrátane odvolacích námietok, znova o veci rozhodne a svoje rozhodnutie aj riadne

a presvedčivo odôvodní.

U nepreskúmateľného rozhodnutia nemožno hodnotiť správnosť relevantných

právnych otázok ani vady správneho konania, pretože bolo nutné takéto rozhodnutie zrušiť

a otvoriť tým krajskému súdu procesný priestor pre vydanie rozhodnutia nového, ktoré

nebude postihnuté zmieneným deficitom.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania

(§ 224 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou OSP).

Podľa § 250ja ods. 4 OSP v ďalšom konaní je súd prvého stupňa viazaný právnym

názorom odvolacieho súdu.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. januára 2013

JUDr. Jaroslava Fúrová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská