UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: S.E.G. s.r.o., so sídlom Sabinovská 8, Bratislava, IČO: 35 877 961, zastúpeného JUDr. Jozefom Pojdákom, advokátom so sídlom Sv. Cyrila a Metoda 12, Nová Dedinka, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020502/1/1082075/2012/885-r zo dňa 17. júla 2012, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S 72/2014 - 58 zo dňa 26. mája 2015, jednohlasne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S 72/2014 - 58 zo dňa 26. mája 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020502/1/1082075/2012/885-r zo dňa 17. júla 2012, ktorým podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Bratislava č. 9102405/1/479641/2012/Mic zo dňa 14. marca 2012. Týmto dodatočným platobným výmerom Daňový úrad Bratislava znížil nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2010 zo sumy 41 153,90 € na sumu 22 153,90 €.
Krajský súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci správne orgány dostatočne zistili skutkový stav a tento aj po právnej stránke správne posúdili, preto sa nestotožnil so žalobnou námietkou, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rovnako za nedôvodnú pokladal námietku žalobcu, že zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisov. Konštatoval, že zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutienebolo v rozpore s obsahom administratívneho spisu, ako aj, že listiny, ktoré sú v administratívnom spise korešpondujú so zisteným skutkovým stavom. Zároveň vyslovil, že daňové orgány v rozhodnutiach uviedli, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, aké dôkazy v konaní vykonali, a akým spôsobom ich vyhodnotili, a tiež na základe akých právnych predpisov rozhodovali, pričom sa daňové orgány oboch stupňov vyporiadali aj s námietkami žalobcu vznesenými aj v daňovom konaní a žalovaný sa vyporiadal aj s námietkami, ktoré vzniesol žalobca vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa. Súčasne konštatoval, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný pri hodnotení dôkazov postupoval v medziach zákona a zásad logického uvažovania, keď všetky dôkazy vyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti a prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Dospel k záveru, v zhode so správnymi orgánmi, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. Uviedol, že bolo povinnosťou platiteľa preukázať pravdivosť zdaniteľných obchodov, pričom formálne boli dodržané podmienky stanovené zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“), keď žalobca predložil faktúru, zmluvu, úhradu, avšak tie samotné nepreukazujú jeho právo na odpočítanie dane.
O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.
Proti predmetnému rozsudku podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ OSP, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V podanom odvolaní namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej namietal, že správca dane nezabezpečil v konaní dostatočné podklady a dôkazy, ktorými by bolo zaručené objektívne zistenie skutkového stavu a následne vydanie správneho rozhodnutia reflektujúceho na zistený stav. Taktiež poukázal na skutočnosť, že v zmysle platných právnych predpisov na to, aby si platiteľ dane mohol uplatniť nadmerný odpočet v súvislosti s platbami dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), musia byť splnené pri dodaní tovarov a služieb zákonom ustanovené podmienky. Doplnil, že týmito podmienkami sú, že dodávateľ tovarov a služieb si voči odberateľovi uplatnil DPH za dodávku príslušných tovarov a služieb, ako aj, že dodávateľ tovarov alebo služieb vystavil za dodaný tovar alebo poskytnuté služby faktúru, spĺňajúcu požiadavky podľa § 71 zákona č. 222/2004 Z. z., a to na meno odberateľa tovarov alebo služieb, a súčasne aj že, platiteľ DPH si uplatnil právo na odpočet v súvislosti s platbami DPH. Mal za to, že žalobca ako daňový subjekt splnil všetky vyššie uvedené zákonom ustanovené podmienky na uplatnenie si časti odpočtu v súvislosti s platbami DPH vo výške 19 000 € za zdaňovacie obdobie december 2010, súvisiacej s obchodnou aktivitou, ktorú žalobca realizoval na základe Zmluvy o poskytovaní reklamných služieb č. 2010/03U. Namietal teda, že zo skutočného stavu je zrejmé, že reklamná agentúra ako zmluvný partner žalobcu si svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy splnila, pričom uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj Monitor - kampaň pre Vianočný benefičný koncert Úsmev ako dar a následne vystavila faktúru, ktorá má všetky náležitosti tak ako vyžaduje zákon. Zdôraznil, že základom právneho vzťahu medzi reklamnou agentúrou a žalobcom bola Zmluva o poskytovaní reklamných služieb č. 2010/03U a základom pre odpočet dane bola vystavená faktúra č. 010/2010 zo dňa 01. decembra 2010, v ktorej je uvedený dôvod a podklad jej vystavenia.
Za nesprávny označil aj záver žalovaného, ktorý vychádzal z vyjadrení zástupcu občianskeho združenia Spoločnosť priateľov detí z detských domovov, z ktorých podľa žalovaného vyplýva, že reklamná agentúra neposkytovala žiadne reklamné služby v súvislosti s organizovaním benefičného koncertu Úsmev ako dar. Tvrdil, že uvedené občianske združenie nebolo zmluvným partnerom žalobcu, a keďže reklamná agentúra je samostatný subjekt bez obchodného prepojenia s týmto občianskym združením, namietal, že zástupca občianskeho združenia nie je kompetentný vyjadrovať sa k obchodným aktivitám reklamnej agentúry, ani ku zmluvným vzťahom reklamnej agentúry a objednávateľov reklamy, s ktorými bola uzavretá zmluva o poskytovaní reklamných služieb. Súčasne dal do pozornosti, že žalobca nie je zmluvnou stranou Darovacej zmluvy zo dňa 29. októbra 2010, uzatvorenej medzi občianskym združením a reklamnou agentúrou, preto mu z uvedeného nevyplývajú žiadne práva a povinnosti.
Zároveň súdu prvého stupňa vyčítal, že v odôvodnení napadnutého rozsudku rozporne konštatuje, že vo veci bolo nariadené pojednávanie, hoci v nasledujúcom odseku odôvodnenia uvádza, že súd rozhodol o žalobe bez nariadenia pojednávania rozsudkom. Ďalej uviedol, že na základe výzvy súdu sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 08. júla 2014, že súhlasí, aby sa vec rozhodla bez nariadenia pojednávania, pričom predvolanie žalobca neobdržal a na pojednávaní sa teda nezúčastnil. Doplnil, že ak sa vo veci konalo pojednávanie bez toho, aby bol žalobca predvolaný, došlo tým k porušeniu jeho procesných práv, čo pokladal za ďalší dôvod zrušenia napadnutého rozsudku podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP a vrátenia veci na ďalšie konanie.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S 72/2014-58 zo dňa 26. mája 2015 potvrdil, nakoľko vec bola posúdená správne po skutkovej aj právnej stránke. Ďalej uviedol, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutých rozhodnutí daňových orgánov. Vo vzťahu k tvrdeniu, že žalobcovi bola dodaná reklamná služba, opätovne poukázal na predložený Monitor - kampaň pre Vianočný benefičný koncert Úsmev ako dar, ktorý podľa žalovaného dostatočne odôvodňuje jeho záver, že reklamná agentúra PRO PARTNER s.r.o. nevykonala pre žalobcu reklamné služby. Dodal, že obchodné meno žalobcu bolo uvedené v monitore z dôvodu, že bol jedným z partnerov uvedeného podujatia, a ako jeden z partnerov poskytol dar prostredníctvom spoločnosti PRO PARTNER s.r.o. občianskemu združeniu Spoločnosť priateľov detí z detských domovov a ako poďakovanie za poskytnutie daru bolo logo žalobcu uvedené na podujatí 28. ročníka Vianočného benefičného koncertu Úsmev ako dar. Následne za dôkaz, že deklarované reklamné služby žalobcovi neboli poskytnuté, označil aj vyjadrenie zástupcu občianskeho združenia Spoločnosť priateľov detí z detských domovov MUDr. X. Q. dňa 25. júla 2011 v Zápisnici o ústnom pojednávaní č. 604/320/126402/2011/Mull, v ktorej uviedol, že spoločnosť PRO PARTNER s.r.o. neposkytovala žiadne reklamné služby v súvislosti s organizovaním benefičného koncertu Úsmev ako dar, preto nebola za ich poskytovanie stanovená žiadna odmena. Doplnil, že v rámci koncertu si celú propagáciu partnerov zabezpečuje občianske združenie, ktoré organizuje benefičný koncert Úsmev ako dar. Subjekty, ktoré podporia koncert, sú v rámci neho propagované ako podporovatelia činnosti. Spoločnosť PRO PARTNER s.r.o. podporila koncert väčšou sumou, preto jej bolo umožnené, aby v rámci jednej darovacej zmluvy propagovala viacerých partnerov. Svojim partnerom občianske združenie neumožňuje ďalej predávať priestor na propagáciu alebo obchodovať s týmto priestorom. Súčasne dodal, že občianske združenie ako organizátor koncertu musí mať všetky relevantné informácie súvisiace s jeho zabezpečením a realizáciou. Uviedol, že žalobca prostredníctvom spoločnosti PRO PARTNER s.r.o. deklaroval reklamnú činnosť na podujatí, ktoré organizuje občianske združenie. Zdôraznil, že vyjadrenie MUDr. Q. k realizácii benefičnej akcie potvrdzuje aj Darovacia zmluva zo dňa 29. októbra 2010, ktorá bola podpísaná medzi občianskym združením a spoločnosťou PRO PARTNER s.r.o., ktorá poskytla dar v sume 23 000 €, preto občianske združenie zabezpečilo prezentáciu jedného generálneho partnera a štyroch partnerov koncertu podľa prílohy č. 1 zmluvy, pričom ako jeden z partnerov podujatia bol uvedený aj žalobca.
Následne dal do pozornosti, že žalobca deklaroval prijatie reklamných služieb faktúrou, zmluvou, úhradou, monitoringom, avšak obsahovo nepreukázal uskutočnenie reklamných služieb. Ako vyplynulo zo všetkých zistení a vyjadrení na benefičnom koncerte Úsmev ako dar sa žiadne reklamné služby neposkytujú, nepredáva sa žiadny reklamný priestor, koncert si organizuje samotné občianske združenie, preto spoločnosť PRO PARTNER s.r.o. nemohla žalobcovi dodať reklamné služby súvisiace s uvedeným koncertom, deklarované na dokladoch, z ktorých žiada žalobca právo na odpočítanie dane. Podľa žalovaného dôkazom o účelovo vystavených dokladoch medzi spoločnosťou PRO PARTNER s.r.o. a žalobcom neoprávnene si uplatniť odpočítanie dane je aj skutočnosť, že PRO PARTNER s.r.o. aj žalobca ani raz nešpecifikovali a nepreukázali, aké konkrétne reklamné služby mali byť realizované. Podľa predloženého monitoringu, logo žalobcu bolo uvedené na benefičnom koncerte nie ako poskytnutie reklamnej služby, ale ako poďakovanie za sponzorský dar.
Zároveň žalovaný k úhrade faktúry, ktorá bola realizovaná podľa predloženého bankového výpisu dňa 03. decembra 2010 vo výške 119 000 € poukázal na skutočnosť, že úhrada samotná nepreukazuje vykonanie a dodanie reklamnej služby, vznik daňovej povinnosti a na jej základe nie je možné priznaťuplatnenú daň. Z uvedeného vyplýva, že každá úhrada sa musí vzťahovať na konkrétny predmet dane, s ktorým sa viaže. Mal za to, že faktúra bola vystavená neoprávnene, keďže ako bolo zistené, fakturovaný predmet dane nebol dodaný žalobcovi dodávateľom uvedeným na faktúre.
K námietke, týkajúcej sa sporného nariadenia pojednávania, uviedol, že mu nie je známe, že by v danej veci bolo nariadené pojednávanie, vedomosť má o vyhlásení rozsudku bez nariadenia pojednávania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 v spojení s § 250ja OSP preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).
Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy (t. j. druhej hlavy piatej časti) sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona (§ 246c ods. 1 vety prvej OSP).
Procesnému právu účastníka konania vznášať v žalobe námietky nezákonnosti voči postupu a rozhodnutiu správneho orgánu zodpovedá povinnosť správneho súdu preskúmať rozhodnutie správneho orgánu v rozsahu žalobných námietok, o vznesených námietkach rozhodnúť a pokiaľ ich nepovažoval za dôvodné, vysvetliť a vyložiť, z akých dôvodov. Ak tak správny súd neurobí, zaťaží svoje rozhodnutie nielen vadami spočívajúcimi v porušení všeobecných procesných princípov - podraditeľných pod vadu konania v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ OSP - ale súčasne postupuje aj v rozpore so zásadami vyjadrenými v druhej hlave, siedmom oddiele Ústavy SR (predovšetkým čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“; porov. II. ÚS 9/00, I. ÚS 35/01, I. ÚS 26/94, IV. ÚS 156/03).
Súčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces je nepochybne aj právo na riadne odôvodnenie súdneho verdiktu, ktoré je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti.
V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (§ 157 ods. 2 OSP).
Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí obsahovať dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.
Súčasťou práva na riadne odôvodnenie je aj to, aby sa súd riadne vyporiadal so všetkými relevantnými námietkami účastníka konania. Nedostatočné vyporiadanie sa s námietkami účastníka konania spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia.
Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca nezákonnosť rozhodnutí žalovaného, ako aj správneho orgánuprvého stupňa a nesprávneho postupu pri ich vydaní videl v tom, že : 1) rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, 2) zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzali správne rozhodnutia je v rozpore s obsahom spisov, 3) nesprávne právne vyhodnotil zistené skutočnosti predovšetkým z pohľadu neunesenia dôkazného bremena podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., 4) žalobca preukázal dokladmi, ktoré označil, splnenie podmienok pre uplatnenie nadmerného odpočtu DPH podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. a s poukazom na § 49 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004 Z. z. je jeho nárok na nadmerný odpočet DPH v uplatňovanej výške 41 153,90 € preukázaný a zákonný.
Posudzujúc obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolací súd dospel k záveru, že zhora definovanému právu na riadne odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá, že krajský súd odôvodnenie výroku napadnutého rozsudku založil iba na opise skutkového stavu, citovaní jednotlivých zákonných ustanovení - paragrafových znení - na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov a konštatovaní správnosti dôvodov preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, pričom so vznesenými žalobnými námietkami sa vyporiadal tak, že tieto zopakoval a uviedol, že nie sú dôvodné. Vlastnému právnemu odôvodneniu záverov v napadnutom rozsudku venoval pozornosť v minimálnom rozsahu, čím postihol napadnutý rozsudok deficitom nepreskúmateľnosti odvolacím súdom.
Ohľadom postupu súdu prvého stupňa, ktorý do odôvodnenia svojho rozsudku v prevažnej miere prevzal závery preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že v správnom súdnictve je (krajský) súd viazaný obsahom jednotlivých bodov žaloby a v odôvodnení rozhodnutia sa musí s nimi vyporiadať. Len Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako odvolaciemu súdu v správnom súdnictve zákon umožňuje, ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta OSP); ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie (§ 250ja ods. 7 OSP).
Citované zákonné ustanovenia sa na krajský súd ako súd prvého stupňa v správnom súdnictve nevzťahujú a nerešpektovaním platných princípov na riadne odôvodnenie rozhodnutia krajský súd v správnom súdnictve odníma účastníkovi možnosť náležite skutkovo a aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (rozsudku krajského súdu), voči ktorému má právo podať opravný prostriedok (odvolanie).
Pokiaľ teda v posudzovanej veci krajský súd nepreskúmal komplexne námietky žalobcu, podľa názoru odvolacieho súdu postupoval nedôsledne, čím postihol napadnutý rozsudok znakom nepreskúmateľnosti odvolacím súdom, pričom uvedeným postupom bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý a riadny súdny proces, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde ako aj zásada spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Ústavný súd Slovenskej republiky už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03).
V správnom súdnictve je súd viazaný žalobou vymedzeným rozsahom a dôvodmi preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, čomu zodpovedá povinnosť súdu rozhodnúť o všetkých bodoch žaloby a v odôvodnení sa s nimi vyporiadať.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto musel napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP), a to bez toho, aby sa zaoberal hmotnoprávnou stránkou odvolania.
V ďalšom konaní bude preto povinnosťou prvostupňového súdu prejednať vec v medziach podanej žaloby, dôsledne sa vyporiadať so všetkými námietkami žalobcu, vrátane odvolacích námietok, znovu o nej rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť.
V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvej OSP).
Podľa § 250ja ods. 4 OSP súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.
Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť 01. júla 2016.
Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z., Správny súdny poriadok, ktorý v § 491 ods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.
V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.