8Sžf/5/2015

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Eleny Kováčovej v právnej veci žalobcu: REMAX s. r. o., so sídlom Tarnov 103, IČO: 44 272 073, právne zastúpeného JUDr. Patrik Holinga, s.r.o., so sídlom Hlavná 25, Košice, proti žalovanému: Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 1100305/1/426893/2013 a č. 1100305/1/426983/2013 obe zo dňa 09. septembra 2013, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 5S/2/2014-55 zo dňa 22. októbra 2014, jednohlasne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 5S/2/2014-55 zo dňa 22. októbra 2014 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

Žalobou zo dňa 15.11.2013, vedenou pod sp. zn. 5S/2/2014, sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 1100305/1/426893/2013 zo dňa 09.09.2013, ktorým podľa § 74 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok“ alebo „zákona č. 563/2009 Z. z.“) nevyhovel odvolaniu žalobcu a potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Prešov č. 9711401/5/1731549/2013/Med zo dňa 06.05.2013. Týmto rozhodnutím Daňový úrad Prešov vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty určenej podľa pomôcok podľa § 48 ods. 1 písm. d/ daňového poriadku za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2010 v sume 4184,13 €.

Žalobou zo dňa 15.11.2013, vedenou pod sp. zn. 5S/4/2014, sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 1100305/1/426983/2013 zo dňa 09.09.2013, ktorým podľa § 74 ods. 5 daňového poriadku nevyhovel odvolaniu žalobcu a potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úraduPrešov č. 9711401/5/1731723/2013/Med zo dňa 06.05.2013. Týmto rozhodnutím Daňový úrad Prešov vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty určenej podľa pomôcok podľa § 48 ods. 1 písm. d/ daňového poriadku za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2010 v sume 6393,07 €.

Vzhľadom na totožnosť účastníkov a skutkovú súvislosť napadnutých rozhodnutí krajský súd postupom podľa § 112 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) spojil veci na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 5S/2/2014.

Rozsudkom č. k. 5S/2/2014-55 zo dňa 22.10.2014 Krajský súd v Prešove žaloby zamietol. O trovách konania rozhodol v zmysle § 250k ods. 1 OSP tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.

Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku konštatoval, že z odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí žalovaného, ako aj z obsahu administratívneho spisu je nesporné, že v predmetných konaniach boli podmienky na aplikáciu § 48 daňového poriadku splnené. Ďalej konštatoval, že námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozhodnutiam správcu dane, ako aj v žalobe nie sú námietkami, ktoré by smerovali proti nedodržaniu zákonných podmienok na použitie § 48 daňového poriadku. Uviedol, že žalovaný v danom prípade postupoval v súlade s § 74 ods. 5 daňového poriadku, ak preskúmal napadnuté rozhodnutia správcu dane o určení dane z pridanej hodnoty podľa pomôcok v zákonom stanovenom rozsahu a rozhodol správne, ak vyslovil, že podmienky na aplikáciu § 48 daňového poriadku boli splnené. Napadnuté rozhodnutia boli vydané v súlade s § 63 ods. 5 daňového poriadku, je z nich zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, žalovaný sa vyrovnal v dostatočnom rozsahu a zákonným spôsobom s námietkami žalobcu a rozhodnutia aj v potrebnom rozsahu odôvodnil.

Stotožnil sa s názorom žalovaného, že ak žalobca nepredložil účtovné doklady resp. iné doklady a tvrdí, že ide o okolnosti, ktoré odôvodňujú aplikáciu § 48 ods. 5 daňového poriadku, ide o návrh na aplikáciu pomôcok. Uviedol, že daň z pridanej hodnoty, ako to vyplýva aj zo zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“), je špecifickou daňou, ktorá je viazaná na konkrétne subjekty, predmet, výšku, cenu a podobne. Aj v prípade ak žalobca si uplatňoval náklady na prevádzku predložením zmluvy o nájme nebytových priestorov, bankového výpisu, zmluvy o spolupráci a potvrdenia o predĺžení jej platnosti, tieto doklady sa mohli stať v procese určenia dane podľa pomôcok jedine pomôckami, nie uplatnenými výhodami. Žalobca však v konaní faktúry, ani záznamy nepredložil, a preto nemajú charakter pomôcok a nemohli byť ako pomôcky v konaní využité.

S dôvodmi, ktoré žalovaný uviedol v preskúmavaných rozhodnutiach, súd prvého stupňa súhlasil aj v prípade, keď žalobca namietal, že požadoval na ústnom pojednávaní, aby objektívny záver v danej veci bol dosiahnutý porovnaním kontrolovaného obdobia s rovnakým obdobím iného účtovného roku žalobcu, resp. že akceptovateľné je aj porovnanie s iným daňovým subjektom vykonávajúcim rovnaký predmet činnosti v podobnom podnikateľskom prostredí. Opätovne uviedol, ide o špecifickú daň, u ktorej platí, že je viazaná na konkrétny individuálny zdaniteľný obchod, t.j. na konkrétneho dodávateľa, predmet dodania, množstvo a cenu dodania a iba v tomto rozsahu je možné posúdiť vplyv pomôcky na určenie dane. Z uvedeného dôvodu mal námietku žalobcu za neopodstatnenú.

Za nedôvodnú považoval krajský súd aj námietku žalobcu, že v tabuľke celkového rozdielu dane z pridanej hodnoty je zarátaný aj nevrátený nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie november 2010 a december 2010. Dodal, že s touto námietkou sa vysporiadal aj žalovaný v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí, keď konštatoval, že nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie november 2010 bol žalobcovi vrátený dňa 24.02.2011 vo výške 17 242,52 € a za zdaňovacie obdobie december 2010 dňa 25.03.2011 vo výške 9958,08 €, pričom predmetom tohto konania určenia dane podľa pomôcok je zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2010 a III. štvrťrok 2010.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 205 ods. 1 písm. c/, d/ a f/ OSP a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie správneho orgánu a vec mu vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie. Namietal, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, keď nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenierozhodujúcich skutočností. Zároveň súdu prvého stupňa vyčítal, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj že napadnuté rozhodnutie krajského súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Poukazujúc na ustanovenie § 48 ods. 5 daňového poriadku namietal nesprávnosť postupu správcu dane, ktorý pri určení dane nezohľadnil nutné výdavky na dodávky vody, tepla, energie, ako ani ostatné náklady, nutné na prevádzku budovy. Rovnako opomenul aj subdodávky služieb nutných na udržanie chodu, upratovanie, správu a opravy budovy. Uviedol, že správca dane jednostranne zohľadnil u daňového subjektu len výstupy bez toho, aby zohľadnil náklady na vstupe. Ďalej namietal, že protokol o určení dane podľa pomôcok je zavádzajúci a jeho výsledok je v priamom rozpore s ústavou garantovaným slobodným podnikateľským prostredím. Súčasne navrhol, aby bol predmetný protokol vykonaný znovu, resp. aby sa na jeho závery v ďalšom konaní neprihliadalo. Dodal, že správcovi dane doložil okrem iného aj svoje bankové výpisy za obdobie II. štvrťrok 2010 a III. štvrťrok 2010, v zmysle ktorých správca dane uznal platby uskutočnené bankovými prevodmi. V spojitosti s uvedeným správcovi dane vyčítal, že nezohľadnil aj hotovostné platby ako podiely z výherných prístrojov, terminálov v roku 2010.

Nesúhlasil so záverom daňových orgánov, že v danej veci neuniesol dôkazné bremeno. Nestotožnil sa ani s tvrdením, že správca dane nedisponoval v rozsahu svojej činnosti pomôckou - výkazom tržieb videohier, nakoľko hotovostné platby boli a sú daňovému úradu známe z iných daňových tlačív v súvislosti s prevádzkovaním hazardných hier, ktoré spoločnosti uvedené v rozhodnutí podali. Napokon zdôraznil, že sú každý mesiac kontrolované daňovým úradom, čoho dôkazom je aj odtlačok úradnej pečiatky daňového úradu na predmetných výkazoch tržieb videohier. V závere odvolania uviedol, že správca dane pri určovaní dane podľa pomôcok pochybil, keď neprihliadol tiež na tieto okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt, ktoré boli daňovým subjektom - žalobcom aj uplatnené.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 5S/2/2014-55 zo dňa 22.10.2014 potvrdiť. Uviedol, že s rozhodnutím súdu prvého stupňa sa plne stotožňuje a označil ho za správne. Ďalej uviedol, že odvolacie námietky žalobcu vznesené v odvolaní pokladá za nedôvodné. Doplnil, že obsahom sú identické s dôvodmi uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu, preto v celom rozsahu poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, kde sa odvolací orgán podrobne vysporiadal so všetkými tam uvedenými námietkami. Súčasne uviedol, že sú identické aj so žalobnými dôvodmi, na ktorých nedôvodnosť poukázal krajský súd v odôvodnení rozsudku, preto tento aj vo vzťahu k námietkam odvolania považoval za správny. V ostatnom poukázal na vyjadrenie k žalobe č. 1100305/1/139116/2014 zo dňa 17.03.2014 a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného a správcu dane, s ktorými závermi sa stotožnil aj súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 14.12.2016 (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).

Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo preskúmať na základe a v rozsahu včas podaného odvolania, či krajský súd vecne správne rozhodol, keď žalobu zamietol.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci sú rozhodnutia a postup žalovaného správneho orgánu, ktorými žalovaný rozhodol s konečnou platnosťou o určení daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty žalobcu ako daňového subjektu za príslušné zdaňovacie obdobia, určenej podľa pomôcok v zmysle ustanovenia § 48 daňového poriadku.

Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 1100305/1/426893/2013 zo dňa 09.09.2013 nevyhovel odvolaniu žalobcu a potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Prešov č. 9711401/5/1731549/2013/Med zo dňa 06.05.2013, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty určenej podľa pomôcok podľa § 48 ods. 1 písm. d/ daňového poriadku za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2010 v sume 4184,13 €. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia správcu dane vyplýva tak priebeh výkonu daňovej kontroly, právne závery odôvodňujúce určenie dane podľa pomôcok, ako aj skutočnosť, že výška dane bola určená vzhľadom na obsah riadneho daňového priznania za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2010 podaného pod č. 700/2010/541606 dňa 26.07.2010. V tomto bolo deklarované uskutočnenie zdaniteľných obchodov oslobodených od dane vo výške 27 835,33 €. Pri zisťovaní základu dane správca dane rovnako tak prihliadol na predloženú zmluvu uzatvorenú medzi prevádzkovateľom ORFEX, s.r.o. a vykonávateľom REMAX, s.r.o. (žalobcom), z ktorej vyplýva, že žalobca vykonával pre prevádzkovateľa činnosti oslobodené od dane z pridanej hodnoty podľa § 41 zákona č. 222/2004 Z. z., pričom súčasne správca dane vychádzal aj z predloženej kópie bankového výpisu P., a.s., č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX za obdobie II. štvrťrok 2010, podľa ktorej boli dosiahnuté príjmy oslobodené od dane od prevádzkovateľa ORFEX, s.r.o. spolu vo výške 6249,07 € (2147,49 € + 1932,78 € + 2168,80 €). Na základe uvedených skutočností správca dane určil základ dane v sume 21 586,26 €. Zo zisteného základu dane bola určená DPH vo výške 19 % sumy t.j. 4804,71 € a následne určený rozdiel dane 4184,13 €.

Rozhodnutím č. 1100305/1/426983/2013 zo dňa 09.09.2013 žalovaný nevyhovel odvolaniu žalobcu a potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Prešov č. 9711401/5/1731723/2013/Med zo dňa 06.05.2013, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty určenej podľa pomôcok podľa § 48 ods. 1 písm. d/ daňového poriadku za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2010 v sume 6393,07 €. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia správcu dane vyplýva tak priebeh výkonu daňovej kontroly, právne závery odôvodňujúce určenie dane podľa pomôcok, ako aj skutočnosť, že výška dane bola určená vzhľadom na obsah riadneho daňového priznania za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2010 podaného pod č. 700/2010/549807 dňa 25.10.2010. V tomto bolo deklarované uskutočnenie zdaniteľných obchodov oslobodených od dane vo výške 41 934,11 €. Pri zisťovaní základu dane správca dane rovnako tak prihliadol na predloženú zmluvu uzatvorenú medzi prevádzkovateľom ORFEX, s.r.o. a vykonávateľom REMAX, s.r.o. (žalobcom), z ktorej vyplýva, že žalobca vykonával pre prevádzkovateľa činnosti oslobodené od dane z pridanej hodnoty podľa § 41 zákona č. 222/2004 Z. z., pričom súčasne správca dane vychádzal aj z predloženej kópie bankového výpisu P., a.s., č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX za obdobie III. štvrťrok 2010, podľa ktorej boli dosiahnuté príjmy oslobodené od dane od prevádzkovateľa ORFEX, s.r.o. spolu vo výške 8624,60 € (3374,83 € + 2448,81 € + 2800,96 €). Na základe uvedených skutočností správca dane určil základ dane v sume 33 309,51 €. Zo zisteného základu dane bola určená DPH vo výške 19 % sumy t.j. 6863,39 € a následne určený rozdiel dane 6393,07 €.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl. OSP) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP).

V rámci súdneho preskúmavacieho konania súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).

Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 OSP).

Podľa § 246c ods. 1, veta prvá OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Spor o zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného medzi účastníkmi konania v prieskumnom konaní súdu spočíva práve v konformnosti použitého postupu určovania dane s právnou úpravou zákonných podmienok pre určenie dane podľa pomôcok v zmysle § 48 a 49 daňového poriadku.

Zákonodarca v § 48 daňového poriadku zveruje do právomoci správcu dane zistiť základ dane a určiť daň podľa pomôcok v stanovených prípadoch, po tom, čo správca dane oznámi daňovému subjektu určovanie dane podľa pomôcok, pričom dňom začatia určovania dane podľa pomôcok je deň uvedený v oznámení. Zákonodarca ponecháva na správnej úvahe správcu dane pri určení dane použitie pomôcok, ktoré má k dispozícii, alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom, pričom príkladmo uvádza pomôcky tak, že nimi môžu byť najmä listiny, daňové priznania, výpisy z verejných zoznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky, výpovede objasňujúce skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových združení, výpisy z účtov vedených v bankách a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, alebo podobných daňových subjektov. Pokiaľ daňový subjekt v priebehu určenia dane správcom dane podľa pomôcok predloží účtovné doklady a iné doklady, správca dane ich môže využiť ako pomôcky. Súčasne zákonodarca správcovi dane pri určení dane podľa pomôcok ukladá povinnosť prihliadnuť tiež na zistené okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt, aj keď ním neboli uplatnené.

V ustanovení § 49 daňového poriadku zákonodarca ustanovuje postup správcu dane tak, že správca dane o určení dane podľa pomôcok vyhotoví protokol, ktorý doručí daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie. Na obsah tohto protokolu sa primerane vzťahuje § 47 daňového poriadku, pričom súčasťou protokolu o určení dane podľa pomôcok je aj súpis pomôcok, na základe ktorých správca dane určil daň a oprávnenie daňového subjektu sa písomne vyjadriť len k dodržaniu zákonných podmienok na použitie tohto spôsobu určenia dane a k dodržaniu postupu podľa § 48 ods. 5 najneskôr do 15 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy správcu dane na vyjadrenie sa k protokolu o určení dane podľa pomôcok. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Určenie dane podľa pomôcok je ukončené dňom doručenia protokolu o určení dane podľa pomôcok podľa odseku 1.

V ustanovení § 3 daňového poriadku sú uvedené základné zásady správy daní tak, že pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správcadane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Správa daní je neverejná okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje. Správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti. Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre vyrubenie alebo vybratie dane. Daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti. Právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d/ pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane. Správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Zo skutkových zistení nesporne vyplýva, že správca dane v danom prípade k určeniu dane podľa pomôcok pristúpil až po zistení objektívnej nemožnosti určiť daň, v dôsledku nepredloženia daňových dokladov v stanovenej lehote, t.j. do ukončenia daňovej kontroly. Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti žalobcu, že daňové úrady a Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky chránia fiškálne záujmy štátu. Ich úlohou je vykonávať dozor, aby si daňové subjekty splnili v súlade s hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Je povinnosťou daňového subjektu preukázať, že skutočnosti, t.j. rozhodné údaje, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, to platí aj pre údaje uvedené v daňovom priznaní, sú úplné a správne. Ak daňový subjekt nesplní svoju dôkaznú povinnosť pri určení výšky dane, daň určí správca dane podľa pomôcok. Správca dane pritom vychádza z dostupných podkladov. Ak daňový subjekt nesplní niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho v súčinnosti s ním nemožno daň určiť (napr. nepodá daňové priznanie, urobí úkon dôsledkom, ktorého je zníženie dane alebo neumožní vykonať daňovú kontrolu a pod.), správca dane je oprávnený určiť daň sám, pričom vychádza z dokladov, ktoré má k dispozícii, alebo ktoré si sám zaobstará. V preskúmavanej veci daňový subjekt so správcom dane nespolupracoval, preto boli splnené zákonom stanovené podmienky na určenie dane podľa pomôcok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Odvolací súd považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje.

Len na doplnenie uvádza k odvolacím dôvodom nasledovné:

Pri určovaní dane podľa pomôcok nedochádza k preverovaniu alebo zisťovaniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, ale k samotnému určeniu dane podľa pomôcok. Takýto postup je dôsledkom nesplnenia si povinností daňovníka v zákonom určenom rozsahu a zákonom určených lehotách. Správca dane nie je povinný o pomôckach, ktoré má k dispozícii, informovať daňový subjekt, určuje daň podľa pomôcok bez súčinnosti daňového subjektu.

K opakovanej námietke, že správca dane pri určení dane nezohľadnil nutné výdavky na dodávky vody, tepla, energie, ako ani ostatné náklady, nutné na prevádzku budovy, odvolací súd uvádza, že správca dane postupoval správne, keď uvedené výdavky neposudzoval ako výhody pre daňový subjekt pri spôsobe určovania dane podľa pomôcok na dani z pridanej hodnoty, nakoľko zo spisového materiálu vyplýva, že žalobca k výkonu daňovej kontroly nepredložil žiadne faktúry a záznamy pre daň z pridanej hodnoty. Nebolo teda možné posúdiť, či ide o faktúry spôsobilé na odpočítanie dane z pridanej hodnoty,ktoré musia byť vyhotovené platiteľom dane.

Nemohol prihliadnuť ani na námietku žalobcu, že protokol o určení dane podľa pomôcok je zavádzajúci a jeho výsledok je v priamom rozpore s ústavou garantovaným slobodným podnikateľským prostredím. Vo vzťahu k uvedenému dáva do pozornosti, že protokol o výsledku kontroly je podkladom pre začatie správneho konania, avšak samotný protokol nelimituje správne orgány v akomkoľvek rozhodovaní, či už procesnom alebo právno-aplikačnom, preto túto námietku nebolo možné považovať za opodstatnenú.

Za nedôvodnú pokladal aj odvolaciu námietku žalobcu, že správca dane nezohľadnil aj hotovostné platby ako podiely z výherných prístrojov, terminálov v roku 2010. Opätovne zdôrazňuje, že na takýto postup žalobca správcovi dane nepredložil žiadne doklady, keď tvrdil, že tieto už odovzdal na archiváciu, pričom archivujúca spoločnosť s ním nekomunikuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v posudzovanej veci zistil, že odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a s § 219 ods. 1 OSP potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 250k ods. 1 OSP. Účastníkom ich náhradu nepriznal, nakoľko žalobca v konaní nebol úspešný a žalovanému v tomto konaní náhrada trov konania neprináleží.

Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť 01.07.2016.

Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z., Správny súdny poriadok, ktorý v § 491 ods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.