Najvyšší súd     8Sžf/45/2013 Slovenskej republiky 8Sžf/46/2013

8Sžf/47/2013

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Erste Donau- Dampfschiffahrts – Gesellschaft m.b.H., so sídlom Regensburger Strasse 9, 4020 Linz, Rakúsko, zastúpeného JUDr. Andreou Čikovou, advokátkou so sídlom Mostová 2, Bratislava,

proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63,

Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného zo dňa

13. Novembra 2007, č. I/222/12600-83156/2007/990036-r, č. I/222/12794-

83157/2007/990036-r a č. I/222/12795-83159/2007/990036-r, na odvolanie žalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/42/2008-103, 4S/132/2008-103,

4S/133/2008-103 zo dňa 24. septembra 2010, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

4S/42/2008-103, 4S/132/2008-103, 4S/133/2008-103 zo dňa 24. septembra 2010 z r u š u j e

a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.  

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol ako nedôvodnú žalobu, ktorou sa žalobca

domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutí žalovaného zo dňa 13. novembra

2007 č. I/222/12795-83159/2007/990036-r, č. I/222/12794-83157/2007/990036-r

a č. I/222/12600-83156/2007/990036-r, ktorými tento ako odvolací orgán na základe odvolaní

žalobcu potvrdil prvostupňové rozhodnutia Daňového úradu Bratislava I

č. 600/270/140917/07/Čech zo dňa 23. augusta 2007, č. 600/270/140754/07/Čech zo dňa

22. augusta 2007 a 600/270/140930/07/Čech zo dňa 23. augusta 2007, ktorými prvostupňový 8Sžf/45/2013

8Sžf/46/2013

správny orgán nevyhovel žiadosti žalobcu o vrátenie dane z pridanej hodnoty (ďalej

aj „DPH“) podľa § 56 až 58 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len

„zákon č. 222/2004 Z. z.“) vo výške 99 210,20 € (2 988 806,40 Sk) za obdobie január

až marec 2006, vo výške 119 452,10 € (3 598 613,90 Sk) za obdobie apríl až jún 2006

a vo výške 138 103,03 € (4 160 491,90 Sk) za obdobie júl až september 2006.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplynul záver, že postup

žalovaného ako aj napadnuté rozhodnutia boli v súlade so zákonom. Konštatoval, že správca

dane, a rovnako tak žalovaný správny orgán náležite zistili skutkový stav a po jeho

vyhodnotení zákonne rozhodli o vrátení dane. Stotožnil sa s názorom žalovaného, že žalobca

ako zahraničná osoba mal na území Slovenskej republiky zriadenú organizačnú zložku

zapísanú v príslušnom obchodnom registri, a preto naplnil vyššie uvádzané ustanovenia, že na

území Slovenskej republiky podnikal v rozsahu predmetu činnosti a mal na území Slovenskej

republiky zapísané sídlo zahraničnej osoby, teda adresu miesta činnosti organizačnej zložky

podniku zahraničnej osoby. V kontexte ustanovenia § 56 ods. 2 písm. b/ zákona č. 222/2004

Z. z. mal za irelevantnú argumentáciu žalobcu, že jeho organizačná zložka na území

Slovenskej republiky nebola zameraná na dosiahnutie zisku, a že jej činnosť nepredstavovala

podnikanie. V nadväznosti na uvedené pokladal za zavádzajúce aj odkazy na čl. 1 a 170

smernice č. 79/1072/EHS, ako aj rozhodnutia Európskeho súdneho dvora (ďalej len „ESD“)

č. C-168/84 a C-190/95, nakoľko na vrátenie žiadanej dane v relevantnom období bolo

potrebné preukázanie iba tej skutočnosti, že zahraničná osoba nemala v tuzemsku sídlo,

miesto podnikania, prevádzkareň, ani bydlisko. Keďže žalobca túto skutočnosť preukázať

nevedel, dospel súd prvého stupňa k záveru, že tento podmienky na vyhovenie žiadosti

o vrátenie dane nesplnil.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne v zákonnej

lehote odvolanie z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., navrhujúc, aby Najvyšší

súd Slovenskej republiky v celom rozsahu zrušil   napadnuté rozhodnutie Krajského súdu

v Bratislave č. k. 4S/42/2008-103, 4S/132/2008-103, 4S/133/2008-103 zo dňa 24. septembra

2010, a súčasne aby zrušil preskúmavané rozhodnutia žalovaného zo dňa 13. novembra 2007,

č. I/222/12600-83156/2007/990036-r, č. I/222/12794-83157/2007/990036-r, a č. I/222/12795-

83159/2007/990036-r a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň žiadal, aby mu odvolací súd

priznal náhradu trov konania.

8Sžf/45/2013

8Sžf/46/2013

Krajskému súdu vyčítal nesprávnosť jeho záverov, nakoľko mal za to, že ani podľa

žalobných dôvodov, a ani podľa usmernenia bývalého Daňového riaditeľstva Slovenskej

republiky k uplatneniu § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z. (ďalej len „usmernenie“), nestačí

vykladať pojem prevádzkareň tak, aby sa bralo do úvahy jediné kritérium, a to samotný zápis

organizačnej zložky zahraničnej osoby do Obchodného registra Slovenskej republiky, ale je

potrebné skúmať aj ďalšie faktory nevyhnutné pre existenciu prevádzkarne, t.j. nezávislé

vykonávanie ekonomickej činnosti, ako aj personálne a materiálne vybavenie, čo má podľa

žalobcu oporu i v rozhodnutiach ESD. Zdôraznil, že samotné usmernenie uvádza ako

referenčné viaceré rozhodnutia ESD, napr. vo veci C-168/84 Gunter Berkholz a C-190/95

ARO Lease, na ktoré žalobca v žalobe poukázal, avšak súd prvého stupňa ich pokladal

za zavádzajúce. Taktiež dal do pozornosti, že usmernenie poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia

ESD, napr. C-390/96 Lease Plan Luxembourg a C- 73/06 Planzer Luxembourg, z ktorých

je zrejmé, že ESD dospel k záveru, že „aby sa prevádzkareň mohla účelne považovať, v rámci

výnimky z prioritného kritéria sídla, za miesto poskytovania služby zdaniteľnej osoby, musí

na dostatočnej úrovni zabezpečovať stálosť a organizáciu, ktorá z hľadiska ľudského

a materiálneho vybavenia je schopná poskytovať predmetné služby samostatne (t.j. môže

uzatvárať zmluvy alebo prijímať rozhodnutia o správe)“. Dodal, že v rozsudku ESD sa

súčasne uvádza, že zriadenie odlišného sídla (prevádzkarne) od hlavného sídla podnikania je

možné len v prípade, ak sa takéto sídlo vyznačuje dostatočným stupňom trvalosti

a adekvátnou štruktúrou, z hľadiska ľudských a technických zdrojov na dodávanie dotknutých

služieb na nezávislom základe, t.j. pokiaľ organizačná zložka nemá k dispozícii buď vlastný

personál, alebo štruktúru vyznačujúcu sa dostatočným stupňom trvalosti na poskytovanie

rámca, v ktorom môžu byť zhotovené zmluvy alebo uskutočňované manažérske rozhodnutia

tak, aby sa zaručilo poskytovanie predmetných služieb na nezávislom základe, nemožno

uvedené považovať za stálu prevádzku.

Následne poukázal na skutočnosť, že predmetné usmernenie ďalej uvádza, že „...podľa

záverov Výboru pre DPH pri Európskej komisii, organizačná zložka zahraničnej osoby

nepredstavuje automaticky prevádzkareň pre účely dane z pridanej hodnoty. Ak má

organizačná zložka spĺňať kritériá prevádzkarne pre účely dane z pridanej hodnoty, musí mať

aj personálne aj materiálne vybavenie potrebné na výkon ekonomickej činnosti, z ktorej

dosahuje príjem. Zároveň je potrebné skúmať aj ďalšie faktory nevyhnutné pre existenciu 8Sžf/45/2013

8Sžf/46/2013

prevádzkarne, t.j. musí mať personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon

ekonomickej činnosti v tuzemsku. To znamená, že pod pojmom prevádzkareň v zmysle § 4

ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z. je potrebné rozumieť stále miesto vykonávania samostatnej

a nezávislej ekonomickej činnosti, z ktorej sa dosahuje príjem (vykonávanie činnosti na

pokračujúcej báze resp. opakovane), a ktoré disponuje na jednej strane materiálnym

vybavením potrebným na vykonávanie ekonomickej činnosti z tohto miesta, a na strane

druhej personálnym vybavením potrebným na vykonávanie uvedenej ekonomickej činnosti

z tohto miesta. Uvedené skutočnosti, ako už bolo uvedené potvrdzujú aj rozsudky ESD,

v zmysle ktorých, na to aby sa prevádzkareň mohla považovať za miesto poskytnutia služby,

musí na dostatočnej úrovni zabezpečovať stálosť a organizáciu (dostatočný stupeň trvalosti),

ktorá z hľadiska ľudského a materiálneho vybavenia je schopná poskytovať predmetné služby

samostatne (tzn. schopnosť resp. možnosť z uvedeného miesta uzatvárať a vyhotovovať

zmluvy, uskutočňovať manažérske rozhodnutia, dojednávať obchody, prijímať platby,

vykonávať konkrétnu ekonomickú činnosť, atď.). Pritom musí ísť o ekonomickú činnosť,

z ktorej sa dosahuje príjem, teda nie činnosť vykonávanú napr. len pre svojho zriaďovateľa so

sídlom v zahraničí.“ S ohľadom na uvedené namietal, že ak organizačná zložka zahraničnej

osoby nemá personálne a materiálne vybavenie na to, aby mohla v tuzemsku vykonávať

samostatnú ekonomickú činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem, nespĺňa kritériá prevádzkarne na

účely dane z pridanej hodnoty.

Ďalej uviedol, že bývalé Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky uvádza vo svojom

metodickom usmernení povinnosť posudzovať pojem prevádzkareň jednotne, čím bolo

zosúladené posudzovanie prevádzkarne pre účely DPH podľa slovenskej právnej úpravy

s posudzovaním na úrovni Európskej únie. V nadväznosti na uvedené zdôraznil, že DDSG-

Cargo GmbH, organizačná zložka nie je prevádzkarňou podľa § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004

Z. z., nakoľko organizačná zložka vykazovala výhradne iba náklady a žiadne výnosy ani

príjmy, čo znamená, že jej činnosť nebola zameraná na dosiahnutie zisku, preto túto činnosť

nie je možné považovať ani za podnikanie. Dodal, že táto organizačná zložka vykonávala len

podporné a prípravné činnosti pre svojho zriaďovateľa (spoločnosť DDSG-Cargo GmbH) ako

napríklad pomoc pri riešení plavebných situácií, získavanie informácií Štátnej plavebnej

správy o zastavení plavby na Dunaji na slovenskom úseku, ako aj o rôznych opatreniach

vydávaných Štátnou plavebnou správou. Súčasne dopĺňajúc, že DDSG-Cargo GmbH,

organizačná zložka mala len jedného zamestnanca, ktorý nepredstavuje splnenie požiadavky 8Sžf/45/2013

8Sžf/46/2013

personálnej a materiálnej samostatnosti postačujúcej na nezávislé vykonávanie ekonomickej

činnosti nielen pre svojho zriaďovateľa so sídlom v zahraničí, tak ako ich požaduje

usmernenie. Vyslovil názor, že organizačná zložka žalobcu DDSG-Cargo GmbH, organizačná

zložka na území Slovenskej republiky nepodnikala, teda žalobca nemohol mať na území

Slovenskej republiky ani stále miesto podnikania, a preto nemohol mať na území Slovenskej

republiky ani prevádzkareň v zmysle § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z.

Následne namietal, že žalobca je spoločnosťou podnikajúcou v oblasti nákladnej

lodnej dopravy, pričom nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty vznikol žalobcovi na území

Slovenskej republiky výlučne z dôvodu, že na jej území čerpal pohonné látky potrebné na

pokračovanie lodnej prepravy po rieke Dunaj. Dopĺňajúc, že všetky pohonné látky boli

kupované zahraničnou právnickou osobou DDSG-Cargo GmbH a nie organizačnou zložkou

DDSG-Cargo GmbH, organizačná zložka. Taktiež uviedol, že DDSG-Cargo GmbH,

organizačná zložka nikdy nebola oprávnená vykonávať riečnu dopravu ako predmet svojho

podnikania, nakoľko nedisponuje potrebnou licenciou, ktorá je podmienkou oprávnenia na

nákup pohonných látok. Z uvedeného vyvodil, že DDSG-Cargo GmbH, organizačná zložka

nemala ani materiálne vybavenie ani vlastný personál, ktorý na dostatočnej úrovni

zabezpečuje stálosť, a teda nemala ani možnosť uzatvárať zmluvy, alebo prijímať

rozhodnutia, ako ani samostatne poskytovať predmetné služby. Dal do pozornosti čl. 1

smernice č. 79/1072/EHS, v zmysle ktorého platiteľom dane, ktorý nemá sídlo na území štátu

je osoba, ktorá nemá v tomto štáte stálu pobočku, cez ktorú by vykonávala podnikateľské

transakcie. Ďalej poukázal na čl. 170 smernice č. 79/1072/EHS, podľa ktorého každá

zdaniteľná osoba, ktorá nie je usadená v členskom štáte, v ktorom nakupuje tovar a služby,

má právo na vrátenie DPH, pokiaľ sú tovar a služby použité na zdaniteľné transakcie, resp.

ekonomickú činnosť. Súčasne poukázal na rozhodnutie ESD č. C-168/84, v ktorom tento

dospel k záveru, že miesto, kde poskytovateľ služieb má sídlo podniku, je prvotným

referenčným bodom, pričom treba mať na zreteli aj inú prevádzku, z ktorej sa poskytujú

služby, len ak odkazovanie na miesto sídla podniku nevedie k racionálnemu výsledku pre

daňové účely, alebo zakladá konflikt s iným členským štátom. Na základe uvedeného

vyslovil, že je potrebné ako miesto sídla podniku považovať len sídlo žalobcu v Rakúsku.

Žalobca ďalej uviedol, že podľa rozhodnutia ESD č. C-190/95 spoločnosť majúca sídlo

v jednom členskom štáte, nedodáva služby prostredníctvom prevádzkarne v druhom členskom

štáte, ak pre poskytovanie týchto služieb v druhom členskom štáte nemá spoločnosť zriadené 8Sžf/45/2013

8Sžf/46/2013

priestory ani sklady. Zdôraznil, že slovenská organizačná zložka DDSG-Cargo GmbH,

organizačná zložka nemala licenciu na podnikanie v oblasti riečnej dopravy, preto nemohla

mať na túto činnosť v Slovenskej republike zriadené ani priestory a ani sklady. Dodal, že

definícia prevádzkarne v § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z. je stručná, preto na jej správne

pochopenie je možné použiť judikatúru ESD, v zmysle ktorej prevádzkarňou je existencia

dostatočných ľudských a technických zdrojov na poskytovanie podnikateľských služieb na

nezávislej báze. V tomto kontexte opätovne zdôraznil, že DDSG-Cargo GmbH, organizačná

zložka mala len jedného zamestnanca a jej činnosť bola výlučne podporná, teda táto nemôže

za daných okolností spĺňať charakteristiku prevádzkarne. Vzhľadom na namietané mal za

nesporné, že DDSG-Cargo GmbH, organizačná zložka nemohla byť počas svojej existencie

považovaná za prevádzkareň v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. Preto bol žalobca názoru, že

splnil všetky podmienky § 56 ods. 2 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z. z., keď žiadal o vrátenie

dane z pridanej hodnoty za obdobie január až marec 2006 vo výške 99 210,20 € (2 988 806,40

Sk), apríl až jún 2006 vo výške 119 452,10 € (3 598 613,90 Sk), júl až september 2006

vo výške 138 103,03 € (4 160 491,90 Sk).

Za nesprávny pokladal aj záver súdu prvého stupňa, ktorý konštatoval, že „vzhľadom

na to, že mal žalobca od roku 2000 na území Slovenskej republiky zriadenú organizačnú

zložku DDSG-Cargo GmbH, organizačná zložka, je nespochybniteľné, že na území SR

aj podnikal“. Toto tvrdenie pokladal za priamo rozporné s usmernením bývalého Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky, ktoré uvádza, že ak má zahraničná osoba v tuzemsku

zriadenú organizačnú zložku, ktorá je zapísaná v obchodnom registri, táto organizačná zložka

automaticky nespĺňa kritériá prevádzkarne pre účely zákona č. 222/2004 Z. z. Za rovnako

nesprávny považoval žalobca záver krajského súdu, že „žalobca mal v období od roku 2000

na území SR zriadenú organizačnú zložku DDSG-Cargo GmbH, organizačná zložka, teda je

nespochybniteľné, že na území SR mal žalobca miesto podnikania (sídlo organizačnej

zložky)“. V nadväznosti na uvedené žalobca tvrdil, že nemohol mať na území Slovenskej

republiky miesto podnikania, nakoľko toto podľa § 2 ods. 3 Obchodného zákonníka náleží len

fyzickým osobám. Žalovanému taktiež vyčítal nesprávne použitie pojmu sídlo organizačnej

zložky vo svojom rozhodnutí, keďže v zmysle platnej legislatívy, ustanovenia § 2 ods. 3

písm. b/ zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri má organizačná zložka adresu miesta

činnosti a nie sídlo.

8Sžf/45/2013

8Sžf/46/2013

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok

Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny potvrdiť. Vo vzťahu k odvolacím námietkam

žalobcu žalovaný uviedol, že okrem poukazu na usmernenie, sú jeho námietky uvedené

v odvolaní identické s argumentmi, ktoré žalobca uviedol už v podanej žalobe a žalovaný sa

k nim v stanovisku k žalobe už vyjadril. Ohľadom usmernenia bývalého Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/242/65558/2009 zo dňa 30. júna 2009 k uplatňovaniu

§ 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z. uviedol, že toto bolo vydané vzhľadom na rôzne postupy

pri uplatňovaní § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z. s cieľom zabezpečiť jednotný postup pri

posudzovaní prevádzkarne na účely cit. zákona. Dal do pozornosti, že v zmysle § 4 ods. 7

zákona č. 222/2004 Z. z. sa prevádzkarňou rozumie stále miesto podnikania, ktoré má

personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania. Zdôraznil, že v usmernení

sa okrem iného uvádza, že pri posudzovaní, či organizačná zložka zahraničnej osoby spĺňa

kritériá prevádzkarne, sa do jeho vydania vychádzalo z názoru, že organizačná zložka

zahraničnej osoby, ktorá je zapísaná v Obchodnom registri Slovenskej republiky, je na účely

zákona č. 222/2004 Z. z. prevádzkarňou v Slovenskej republike. Dodal, že zápis organizačnej

zložky do obchodného registra sa považoval za to, že zahraničná osoba má záujem podnikať

na území Slovenskej republiky, a to prostredníctvom svojej organizačnej zložky podniku.

Uvedený názor bol vyjadrený Ministerstvom financií Slovenskej republiky vo viacerých

písomných stanoviskách a metodických pokynoch.

Ďalej uviedol, že vzhľadom na nejasnosť postupu pri posudzovaní problematiky

prevádzkarne v kontexte rozsudkov ESD a na viaceré podnety poukazujúce na osobitný

prístup Slovenskej republiky pri posudzovaní prevádzkarne, bývalé Daňové riaditeľstvo

Slovenskej republiky požiadalo Ministerstvo financií Slovenskej republiky o prehodnotenie

výkladu pojmu prevádzkareň v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. v tom smere, aby sa pri

posudzovaní prevádzkarne na účely zákona č. 222/2004 Z. z. ako jediné dôležité kritérium

nebral do úvahy len samotný zápis organizačnej zložky zahraničnej osoby do Obchodného

registra v Slovenskej republike, ale aby sa skúmali aj ďalšie faktory nevyhnutné pre

existenciu prevádzkarne, čo má oporu aj v rozhodnutiach ESD. Doplnil, že na základe

rozsudkov ESD, ako aj Výboru pre DPH pri Európskej komisii došlo napokon v roku 2009

k zmene pôvodného výkladu pojmu prevádzkareň v tom zmysle, že ak má zahraničná osoba

v tuzemsku zriadenú organizačnú zložku, ktorá je zapísaná v obchodnom registri, táto

automaticky nespĺňa kritériá prevádzkarne na účely zákona č. 222/2004 Z. z. Dodávajúc, že 8Sžf/45/2013

8Sžf/46/2013

ak má organizačná zložka spĺňať kritériá prevádzkarne na účely dane z pridanej hodnoty,

musí mať personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon ekonomickej činnosti

v tuzemsku, z ktorej dosahuje príjem. Konštatoval, že vzhľadom na pôvodné stanovisko

Ministerstva financií Slovenskej republiky ohľadom prevádzkarne zahraničnej osoby, za ktorú

bola považovaná samotná organizačná zložka zahraničnej osoby zapísaná v obchodnom

registri, sa žiadosti o vrátenie DPH zahraničnej osoby zamietali. Keďže sa pohľad na vznik

prevádzkarne zmenil (jún 2009), predtým ako sa o žiadosti zahraničnej osoby rozhodne,

vyjadruje sa k postaveniu prevádzkarne daňový úrad, ktorý posúdi, či organizačná zložka

zahraničnej osoby zapísaná do obchodného registra spĺňa kritériá prevádzkarne na účely

zákona č. 222/2004 Z. z., pričom súčasne skúma, či vykonáva nezávisle ekonomickú činnosť,

resp. či ju vykonávala v období, za ktoré zahraničná osoba žiada vrátiť DPH. V súvislosti

s prehodnotením pojmu prevádzkareň na účely dane z pridanej hodnoty uviedol, že v čase

vydania prvostupňových rozhodnutí správcu dane, ako aj v čase vydania žalobou napadnutých

rozhodnutí žalovaného, i v čase podania žaloby (2007, 2008) správca dane i žalovaný

vychádzali z pôvodného výkladu pojmu prevádzkareň (v súvislosti so zápisom organizačnej

zložky v obchodnom registri) prezentovaného Ministerstvom financií Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 v spojení s

§ 250ja O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu

dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a dospel

k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj

rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté

(§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,

ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu

ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať 8Sžf/45/2013

8Sžf/46/2013

autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho

práva v konaní ide.

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, po posúdení relevantnosti odvolacích

námietok, nedá rozhodnúť inak, a to aj s prihliadnutím na rešpektovanie zásady hospodárnosti

konania, ako zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie

pre závažné procesné pochybenie spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia.

Z obsahu odvolania žalobcu je zrejmé, že o.i. namietal skutočnosť, že krajský súd sa

vo svojom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal s jeho námietkami, poukazujúc na § 56 ods. 2

písm. b/ zákona č. 222/2004 Z. z., keď súd prvého stupňa len stroho konštatoval, stotožňujúc

sa s názorom žalovaného, že žalobca ako zahraničná osoba mal na území Slovenskej

republiky   zriadenú organizačnú zložku zapísanú v príslušnom obchodnom registri, teda na

území Slovenskej republiky podnikal v rozsahu predmetu činnosti, mal na území sídlo

zahraničnej osoby, teda adresu miesta činnosti organizačnej zložky podniku zahraničnej

osoby. Súčasne bez ďalšieho odôvodnenia označil v kontexte cit. ustanovenia zákona

č. 222/2004 Z. z. za irelevantnú argumentáciu žalobcu, že jeho organizačná zložka na území

Slovenskej republiky nebola zameraná na dosiahnutie zisku, a že jej činnosť nepredstavovala

podnikanie. Rovnako tak ničím neodôvodnil ani svoje závery, že v danom kontexte sú

zavádzajúce aj citované články smernice resp. rozhodnutia ESD, pretože na vrátenie žiadanej

dane v relevantnom období bolo potrebné preukázanie iba tej skutočnosti, že zahraničná

osoba nemala v tuzemsku sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň ani bydlisko. Uvedené

závery len stručne doplnil konštatovaním, že túto skutočnosť žalobca preukázať nevedel,

preto nesplnil ani podmienky na vyhovenie jeho žiadosti o vrátenie dane.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo

veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne

vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

8Sžf/45/2013

8Sžf/46/2013

Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu

v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) vykladať a uplatňovať

tak, že rozhodnutie súdu musí obsahovať dôvody, na základe ktorých je založené.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

je teda aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(k tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn.

IV. ÚS 115/03 a sp. zn. III. ÚS 60/04 – www.concourt.sk). Túto požiadavku zvýrazňuje

vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza:

Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný

dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad“. (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý

súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený

v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska

výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci

Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani c. Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire,

séria A č. 303 A a č. 303 B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne

konanie (k tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach

sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010

a sp. zn. II. ÚS 537/2010 – www.concourt.sk).

8Sžf/45/2013

8Sžf/46/2013

Vychádzajúc z uvedeného aj v správnom súdnictve nesporne obsahom práva na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo žalobcu, ako účastníka preskúmavacieho

konania na také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré bude odpovedať na jeho primárne

námietky obsiahnuté v žalobe žalobcu voči napadnutému rozhodnutiu.

Zhora definovanému právu na riadne odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá, že

krajský súd opomenul dostatočne a presvedčivo sa vysporiadať s námietkami žalobcu,

týkajúcimi sa ustanovenia § 56 ods. 2 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z. z., s ohľadom na ktoré

žalobca zdôraznil, že v období mesiacov júl až september 2006, nemal na území Slovenskej

republiky sídlo, nakoľko je rakúskou obchodnou spoločnosťou so sídlom v Rakúsku. Taktiež

nedostatočne krajský súd reagoval na námietku žalobcu vzťahujúcu sa k výkladu pojmu

prevádzkareň podľa § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z., súčasne opomenúc zaoberať

sa okrem kritéria zápisu organizačnej zložky zahraničnej osoby do Obchodného registra

Slovenskej republiky, i poukazom žalobcu na kritérium nezávislého vykonávania

ekonomickej činnosti, ako aj náležitosťou personálneho a materiálneho vybavenia. Rovnako

tak súd prvého stupňa nevenoval pozornosť námietke žalobcu, že nárok na vrátenie dane

z pridanej hodnoty mu vznikol na území Slovenskej republiky výlučne z dôvodu, že na tomto

území čerpal pohonné látky potrebné na pokračovanie lodnej prepravy po rieke Dunaj, pričom

všetky pohonné látky boli zakúpené zahraničnou právnickou osobou DDSG-Cargo GmbH

a nie organizačnou zložkou DDSG-Cargo GmbH, organizačná zložka. Súčasne sa mal

vysporiadať so skutočnosťou, že DDSG-Cargo GmbH, organizačná zložka nikdy nebola

oprávnená vykonávať riečnu dopravu ako predmet svojho podnikania, keďže nedisponuje

potrebnou licenciou. Zároveň sa mal zaoberať aj námietkou žalobcu, že v súlade s judikatúrou

ESD je potrebné ako miesto sídla podniku považovať len sídlo žalobcu v Rakúsku,

v súvislosti s ktorou námietkou žalobca poukázal na rozhodnutie ESD č. C-168/84. Súčasne

neopomenúc ani rozhodnutie ESD č. C-190/95, v zmysle ktorého prevádzkarňou je existencia

dostatočných ľudských a technických zdrojov na poskytovanie podnikateľských služieb

na nezávislej báze, v súvislosti s ktorým žalobca zdôraznil, že organizačná zložka DDSG-

Cargo GmbH, organizačná zložka mala len jedného zamestnanca, pričom jej činnosť bola

výlučne podporná.

8Sžf/45/2013

8Sžf/46/2013

Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a zásad, súd v správnom

súdnictve je oprávnený a povinný vysporiadať sa s námietkami žalobcu uvedenými v žalobe,

ako aj námietkami žalovaného uvedenými v jeho vyjadrení.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky musel konštatovať, že

odôvodnenie rozsudku krajského súdu nie je súladné s § 157 ods. 2 O.s.p.

Ak teda v posudzovanej veci podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie

je z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa zrejmé, akými úvahami sa súd

riadil pri utváraní záveru o skutkovom stave, prečo nepovažoval za dôvodnú právnu

argumentáciu žalobcu v žalobe a prečo považuje námietky žalobcu za neopodstatnené,

postupoval krajský súd nedôsledne, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý

rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá a § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), v ktorom krajský súd po opätovnom

vysporiadaní sa s námietkami žalobcu znova vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náležite

(teda dostatočne konkrétne) odôvodní tak, aby ústavnému právu na spravodlivé súdne konanie

bolo urobené zadosť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky k zhora vyslovenému právnemu názoru považuje

za potrebné dodať, že napriek apelačnému opravnému systému, ktorý sa v správnom

súdnictve v Slovenskej republiky nateraz uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť

napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský súd ako súd prvého stupňa. Úlohou

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je preskúmavať vecnú

správnosť prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého

stupňa včítane odôvodňovania rozhodnutia.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania

(§ 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p.).

Vzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od 1. januára 2012

zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého

pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné

riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, podľa informácií poskytnutých 8Sžf/45/2013

8Sžf/46/2013

Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t.č. pre oblasť správy daní

a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, odvolací súd

podľa § 107 ods. 4 O.s.p. na strane žalovaného konal s vyššie uvedeným právnym nástupcom

pôvodne uvádzaného žalovaného.  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. apríla 2014

JUDr. Eva Babiaková, CSc. v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Dagmar Bartalská