Najvyšší súd

8Sžf/42/2011

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M., s.r.o., so sídlom J., K., zastúpeného JUDr. D. A. advokátom, so sídlom Z., X.K., proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,   so sídlom   Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica

(pôvodne Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Nová ulica 13, Banská Bystrica),

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/4509-23174/2011/993403-r zo dňa

25. februára 2011, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č.

k. 7S/40/2011-72 zo dňa 29. júna 2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č.k.  

7S/40/2011-72 zo dňa 29. júna 2011   z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) podľa

ustanovenia § 250j ods. l Občianskeho súdneho poriadku ( ďalej len „OSP“ ) zamietol žalobu

žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania   a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného  

č. I/223/4509-23174/2011/993403-r zo dňa 25. februára 2011, ktorým bolo potvrdené

rozhodnutie správcu dane – daňového úradu   Košice IV, č. 698/230/100675/10/poto  

z 14. decembra 2010 a ktorým správca dane uložil žalobcovi podľa § 35 ods. 1 písm. d)

zákona č. 511/1992 Zb. pokutu vo výške 37.722,20 euro za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok

2006.  

  Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia citujúc ustanovenie § 35 ods. 1

písm. d) a § 110h zákona č. 511/1992 Zb. skonštatoval, že rozhodnutie žalovaného je v súlade

so zákonom a preto žalobu zamietol.

  Prvostupňový súd uviedol, že žalobná námietka týkajúca sa neaplikovania § 35 ods. 6

zákona č. 511/1992 Zb.   správcom dane je nedôvodná, nakoľko ju nemožno aplikovať na

prípady uvedené v § 35 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. Taktiež uviedol, že z Nálezu

Ústavného súdu SR č. III. ÚS 283/2010 z 27. októbra 2010 nevyplýva záver, aby pri dodaní

tovaru nachádzajúceho sa v colnom sklade vo viazanom režime bola daná právomoc

posudzovať dodanie tovaru z hľadiska uplatnenia dane z pridanej hodnoty a že dôvodom

zrušenia rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 5Sžf/91/2008 z 29. októbra 2009 boli procesné

pochybenia súdu.

  O trovách konania rozhodol krajský súd podľa §   250k ods. l OSP tak, že

neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že

rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci na základe

ktorého dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu.

Podľa žalobcu z Nálezu Ústavného súdu SR č. III. ÚS 283/2010 z 27. októbra 2010

vyplýva záver, že tento považoval postupy a rozhodnutia daňových orgánov za

neopodstatnené, ktoré treba v ďalšom konaní zrušiť a tento Nález ÚS SR je takou novou

skutočnosťou, ktorá má generálny vplyv na celé daňové konanie, teda postupy a rozhodnutia

daňových orgánov. Podľa žalobcu rozhodnutia správcu dane ako aj žalovaného boli vydané

v rozpore s ust. § 2 ods. 1, § 12, § 18 ods. 2 a § 21 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH ako aj  

čl. 4 ods. 7, čl. 37, čl. 48, čl. 79, čl. 84, čl. 98, čl. 114 a čl. 201 ods. 1 písm. a) Nariadenia

rady   EHS 2913/92   - Colný kódex. Podľa žalobcu, ak daňové orgány neboli kompetentné

rozhodovať o o prípadnej platbe DPH, tak nemohli rozhodovať ani o udelení pokuty v prípade

tovaru nachádzajúceho sa v colnom sklade vo viazanom režime.

Na základe vyššie uvedeného, žalobca navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky, aby napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach zmenil a zrušil rozhodnutie

žalované ako aj správcu dane a odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí. Náhradu trov

odvolacieho konania si neuplatnil.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnuté rozhodnutie Krajského

súdu v Košiciach, ako vecne správne potvrdiť. Uviedol, že podkladom pre uloženie pokuty bolo právoplatné rozhodnutie správcu dane č. 695/231/69796/2008/Top z 21. augusta 2008.

Považoval argumentáciu žalobcu za bezpredmetnú.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení  

s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj

konanie, ktoré mu predchádzalo z dôvodov a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1

OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP)   bez nariadenia odvolacieho pojednávania  

(§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je

potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb, alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj

rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté

(§ 244 ods.1,2 OSP).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,

ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu,

ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať

autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten o koho

práva v konaní ide.

  V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich

právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal

zákonnosť tohto rozhodnutia a postup, sa postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti

OSP (§ 247 ods. 1 OSP).

Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti OSP (rozhodovanie  

o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí

správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní

riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247

ods. 2 OSP).

  Podľa § 247 ods. 3 OSP predmetom preskúmania môže byť za podmienok

ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný

prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

  Z obsahu odvolania žalobcu je zrejmé, že o.i. namietal skutočnosť, že podkladom pre

uloženie sankcie bolo rozhodnutie, ktoré vydal orgán, ktorý na to nebol oprávnený, teda

namiesto colného úradu príslušný správca dane. Nesúhlasil so spôsobom, akým sa krajský súd

vysporiadal s jeho žalobnými námietkami. Ako vyplýva z obsahu jeho podaného odvolania,

namietal žalobca nepreskúmateľnosť, nezrozumiteľnosť a protiústavnosť rozhodnutia

žalovaného nesúhlasiac s jeho dôvodmi, keď poukazujúc na skutočnosti, že Ústavný súd SR

v svojom Náleze III. ÚS 283/2010 z 27. októbra 2010 považoval postupy a rozhodnutia

správnych orgánov za neopodstatnené, ktoré treba v ďalšom konaní zrušiť.

Podľa § 157 ods. 2 OSP (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP)   v   odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa  

vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne

vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a

ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu

v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) vykladať a uplatňovať

tak, že rozhodnutie súdu musí obsahovať dôvody, na základe ktorých je založené.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

je teda aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne  

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace  

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový  

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne  

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace  

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu   (k tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn.

IV. ÚS 115/03 či sp. zn.   III. ÚS 60/04 – www.concourt.sk). Túto požiadavku zvýrazňuje  

vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza:

Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný

dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý

súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený  

v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska

výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci

Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria

A č. 303 A a č. 303 B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne

konanie (k tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach

sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010,

či sp. zn. II. ÚS 537/2010– www.concourt.sk).

  Vychádzajúc z uvedeného aj v správnom súdnictve nesporne obsahom práva na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo žalobcu, ako účastníka

preskúmavacieho konania na také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré bude zodpovedať na

jeho primárne námietky oponujúce rozhodnutiu správneho orgánu, a ktoré bude mať aj oporu

v administratívnom spise.  

  Skonštatovanie krajského súdu, že „rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom

s rozsudkom vyslovil, že žalobu zamieta.“, však zhora definovanému právu na riadne

odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá. Takéto odôvodnenie rozhodnutia nie je prejavom

aplikačnej a interpretačnej dostatočnosti konajúceho všeobecného súdu, nedáva

zrozumiteľným spôsobom odpoveď na žalobcove námietky uvedené v žalobe a nie je ani

reakciou na obsah administratívneho spisu.

V tejto veci odvolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu č. III. ÚS 283/2010

z 27.10.2010, (Výrazný nedostatok odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu spočíva v tom, že najvyšší súd sa v značnej miere obmedzil na vysvetlenie poslania colného skladu a sledujúc si

svoju líniu tvrdil, že v danom prípade išlo o dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku, hoci

aj v colnom sklade, a preto sťažovateľ bol povinný v zmysle § 69 ods. 1 zákona o DPH platiť

daň. Najvyšší súd sa však nevenoval aplikácii ustanovenia § 12 zákona o DPH, podľa ktorého

majú colné predpisy pri dovoze prednosť pre zákonom o DPH. Ústavný súd považuje túto

skutočnosť za rozhodujúcu pre posúdenie veci“), ktorý žalobca uviedol v žalobe ako aj

v odvolaní a z ktorého je zrejmé, že Najvyšší súd svojim rozsudkom vo veci, sp. zn.

5Sžf/91/2008 z 21.októbra 2009,   sa dostatočne   nevysporiadal s námietkou žalobcu, či bol

alebo nebol vo veci oprávnený rozhodovať správca dane a žalovaný alebo podľa § 12 zákona

o DPH colné orgány.

V tejto súvislosti súd poznamenáva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky   položil

ESD uznesením, sp. zn. 1 Sžp/1/2010 z 22. marca 2011, po zrušení rozsudku   sp. zn.

5Sžf/91/2008 z 20.10.2009, prejudiciálne otázky vzťahujúce sa na obdobný prípad.  

  Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a zásad, súd v správnom

súdnictve je oprávnený a povinný skúmať, či rozhodnutie vydal orgán na to oprávnený. Takto

musí postupovať aj v prípade, ak už iné rozhodnutie správneho orgánu, čo aj formálne

právoplatné, a ktoré je podkladom pre vydanie ďalšieho rozhodnutia (napadnuté rozhodnutie

o uložení pokuty) bolo vydané orgánom na to oprávneným. Ak by sa preukázalo, že

rozhodnutie, ktoré bolo podkladom pre vydanie rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté žalobou,

išlo by v danom prípade o ničotné rozhodnutie (paakt) a na takého rozhodnutie by súd

z úradnej povinnosti neprihliadol.

  Vzhľadom na uvedené   Najvyšší súd Slovenskej republiky musel konštatovať, že

odôvodnenie rozsudku krajského súdu je príliš všeobecné a príliš široko koncipované

a neodráža konkrétnu situáciu žalobcu.

  Ak teda v posudzovanej veci krajský súd podľa názoru najvyššieho súdu nepreskúmal

komplexne žalobcove námietky, postupoval nedôsledne, a preto Najvyšší súd Slovenskej

republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods.3 veta druhá a § 221 ods. 1

písm. f/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP), v ktorom krajský

súd   po opätovnom vyporiadaní sa s žalobnými dôvodmi znova vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náležite (teda dostatočne konkrétne) odôvodní tak, aby ústavnému právu na

spravodlivé súdne konania bolo urobené zadosť.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky k zhora vyslovenému právnemu názoru považuje za

potrebné dodať, že napriek apelačnému opravnému systému, ktorý sa v správnom súdnictve

v Slovenskej republiky nateraz uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť napadnutého

rozhodnutia správneho orgánu krajský súd ako súd prvého stupňa. Úlohou Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho   je preskúmavať   vecnú správnosť

prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého stupňa včítane

odôvodňovania rozhodnutia.

V novom rozhodnutí rozhodne však krajský súd i o náhrade trov tohto odvolacieho

konania (§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).  

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 28. júna 2012   JUDr. Eva Babiaková, CSc.,   v.r.  

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Mária Kráľová