8Sžf/42/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov: 1./ A. S., B., 2./ D. A., 3./ H.S., L.,   4./ C.S., L., 5./ L.S., L., všetci zast. JUDr. E. K., advokátom so sídlom v K., proti odporcovi : Daňový úrad Kráľovský Chlmec, Mierová 2, Kráľovský Chlmec, v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy,   o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach   č. k. 6S/16346/2010-25 z 9. septembra 2010, v časti výroku, týkajúcej sa náhrady trov konania, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach   č. k. 6S/16346/2010-25 z 9. septembra 2010 v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

  Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 6S/16346/2010-25 zo dňa 09.09.2010 v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy,   po spojení vecí začatých   na Krajskom súde v Košiciach pod sp.zn. 6S/16346/2010, 6S/16376/2010, 6S/16455/2010, 6S/16468/2010, 6S/16482/2010, 6S/16491/2010, 6S/16508/2010 a 6S/19648/2010 na spoločné konanie, ktoré sa bude viesť pod sp.zn. 6S/16346/2010,   zakázal odporcovi pokračovať vo výkone daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku navrhovateľov na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia október 2009, november 2009, december 2009 a január 2010 na základe poverenia na výkon kontroly č. 738/320/5821/2010/Var zo dňa 22.03.2010, č. 738/320/2213/2010/Var zo dňa 05.02.2010, č. 738/320/21433/2009/Mot zo dňa 03.12.2009, č. 738/320/21661/09/Nov zo dňa 07.12.2009, č. 738/320/3606/2010/Hvi zo dňa 23.02.2010, č. 738/320/21525/09/Her zo dňa 04.12.2009, č. 738/320/21437/2009/Hro zo dňa 03.12.2009 a č. 738/320/3179/2010/KOV zo dňa 17.02.2010, po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku. Navrhovateľom krajský súd zároveň priznal právo na náhradu trov konania z titulu ich právneho zastúpenia v sume 968,24 € s tým, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť túto sumu navrhovateľom do rúk ich právneho zástupcu do 8 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

V odôvodnení rozsudku, v časti   týkajúcej sa trov, krajský súd uviedol, že úspešným navrhovateľom v súlade s § 250v ods.5 O.s.p., podľa § 250k ods.1 O.s.p. za použitia § 250v ods.8 O.s.p. priznal právo na náhradu trov konania v sume 968,24 €, ktoré trovy pozostávajú z odmeny za poskytovanie právnych služieb podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej v texte uznesenia len „vyhláška“). S poukazom na ust. § 13 ods.3 vyhlášky navrhovateľom, ktorých zastupoval ten istý advokát, patrí odmena za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby) v sume 240,46 €, avšak z dôvodu, že v danom prípade boli ďalšie návrhy ostatných navrhovateľov v 1./   až 5./ spojené (výrok o spojení vecí je súčasťou rozsudku), základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou pri spojení vecí sa zvyšuje o tretinu základnej sadzby, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach, súd priznal navrhovateľom odmenu v spojených veciach v sume 561,07 €, to znamená spolu odmena advokáta navrhovateľov činí 801,53 €. Po zvýšení o sumu DPH vo výške 152,29 € z tejto odmeny a režijný paušál k dvom úkonom právnej služby vo výške 14,42 €, bola navrhovateľom celková náhrada trov konania, titulom ich právneho zastúpenia, priznaná vo výške 968,24 €.

Proti tomuto rozsudku, v časti výroku o trovách konania, podali navrhovatelia v zákonnej lehote   odvolanie, ktorým sa domáhali, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že náhradu trov konania – trov právneho zastúpenia im prizná v uplatnenej výške 2404,56 €, teda 8x 240,46 €, 8 x DPH 45,69 € a 8x režijný paušál 14,42 €.

Odvolanie odôvodnili tým, že vec bola vo výroku o trovách konania po právnej stránke posúdená nesprávne. Poukazujúc na judikatúru Ústavného súdu SR, ako aj Najvyššieho súdu SR, týkajúcu sa základnej sadzby tarifnej odmeny vo veciach správneho súdnictva, s odvolaním sa na jednotlivé ustanovenia vyhlášky uviedli, že krajský súd postupoval spôsobom, ktorý vyhláška neumožňuje. Z ust. § 13 ods. 3 vyhlášky a ani z iného jej ustanovenia   totiž   nevyplýva, že pre účely § 13 ods. 3 vyhlášky sa za základnú sadzbu tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou považuje základná sadzba tarifnej odmeny vypočítanej podľa § 11 ods. 4. Pri spojení dvoch alebo viacerých vecí nie je možné postupovať podľa § 13 ods. 3 vyhlášky a aj pri spojení vecí sa použije osobitná úprava podľa § 11 ods. 4 vyhlášky. Poukázali tiež na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 48/97, podľa ktorého imanentnou súčasťou právneho štátu je aj princíp právnej istoty, ktorý spočíva okrem iného aj v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že súdy budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 Ústavy SR) porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn.   II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je ratione materiae   aj právo na   rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23.09.1997). Záverom navrhovatelia uviedli, že postup súdu pri rozhodovaní o trovách konania nebol v súlade s vyhláškou a súd porušil základné právo účastníka konania na súdnu ochranu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p. v spojení   s § 246c ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok krajského súdu v napadnutej časti, bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 O. s. p.), v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212   O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa § 1 ods. 2 vyhlášky odmena advokáta sa určuje na základe dohody medzi advokátom a jeho klientom (ďalej len "zmluvná odmena"); ak nedôjde k dohode, na určenie odmeny advokáta sa použijú ustanovenia tejto vyhlášky o tarifnej odmene (§ 9 až 14).

Podľa § 11 ods. 4 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania v konaniach   podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. V dávkových veciach sociálneho poistenia, vo veciach sociálnych služieb a vo veciach preskúmavania rozhodnutia o priestupkoch patrí odmena za jeden úkon právnej služby vo výške jednej trinástiny výpočtového základu

Podľa § 13 ods. 3 vyhlášky pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach.

Podľa § 13 ods. 4 vyhláška ustanovenie odseku 3 sa nepoužije, ak spojenie vecí na spoločné prejednanie vyplýva zo zákona. V takej veci sa určí výška tarifnej odmeny podľa veci, ktorej hodnota je najvyššia.

Zákonodarca v ustanovení § 13 ods. 3 vyhlášky upravil postup v situácii, pri ktorom by boli základné sadzby tarifných odmien určených z hodnoty sporu v jednotlivých   veciach v rozdielnej výške, t. j. predmetom úpravy sú rozdielne výšky základnej sadzby tarifnej odmeny.  

Podľa názoru odvolacieho súdu z citovaného ustanovenia § 13 ods. 4 vyhlášky vyplýva, že úmyslom zákonodarcu pri spojení vecí bolo vylúčiť postup podľa § 13 ods. 3 vyhlášky jedine v prípade, ak takéto spojenie vecí na spoločné prejednanie vyplýva zo zákona, iné obmedzenie z uvedeného ustanovenia nevyplýva.

Pre účely náhrady trov konania z titulu trov právneho zastúpenia nie je podstatný spôsob určenia základnej sadzby tarifnej odmeny (t. j. v zmysle § 10 alebo § 11 vyhlášky), keďže systematickým výkladom a s prihliadnutím na označenie § 13 vyhlášky „Zvýšenie alebo zníženie tarifnej odmeny“ je možné konštatovať, že   pri spojení vecí sa zníženie použije bez ohľadu na spôsob stanovenia základnej sadzby tarifnej odmeny, bez dôrazu na spôsob jej určenia, a teda tento postup nemožno vzťahovať iba na základnú sadzbu tarifnej odmeny určenú v zmysle § 10 Vyhlášky.  

Spojenie vecí, ako to uviedol aj krajský súd v odôvodnení na strane 5, je vyjadrením jednej zo zásad civilného procesu, a to zásady hospodárnosti konania, ktorá priamo vyplýva z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, preto aj pri rozhodovaní o trovách konania v spojených veciach treba, aj so zreteľom na túto zásadu, použiť § 13 ods. 3 vyhlášky.

Krajský súd v Košiciach postupoval správne, keď pre rozhodovanie o trovách konania z titulu právneho zastúpenia použil § 13 ods. 3 vyhlášky, a preto Najvyšší súd SR rozsudok krajského súdu v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny v zmysle ust. § 219 O. s. p.

O náhrade trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 O. s. p. a § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. tak, že   účastníkom   náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.

V Bratislave 11. novembra 2010

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská