8Sžf/4/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Aleny Adamcovej a Mgr. Petra Melichera v právnej veci žalobcu: E. S. a S., A. – v konkurze, IČO: X., so sídlom K., zastúpený: JUDr. I. L., správkyňa konkurznej podstaty, H., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Nová ulica č. 13, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/14707-83219/2008/992517-r zo dňa 27. októbra 2008, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/132/2008-143 zo dňa 8. októbra 2009, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/132/2008-143 zo dňa 8. októbra 2009, p o t v r d z u j e.
Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Krajský súd v Košiciach napadnutým zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. I/223/14707-83219/2008/992517-r zo dňa 27. októ- bra 2008, ktorým podľa § 48 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) odvolanie žalobcu proti platobnému výmeru Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/11639/08 Kaš zo dňa 23.07.2008 pre neodôvodnenosť zamietol. Uvedeným platobným výmerom bol podľa § 44 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. určený žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2004 v celkovej sume 758.194,- Sk na základe § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že hodnotí námietku žalobcu, podľa
ktorej žalovaný nevykonal navrhnuté dôkazy ako nedôvodnú, pretože žalobca neumožnil správcovi dane vykonanie daňovej kontroly, pretože na výzvy správcu dane prostredníctvom
právneho zástupcu vôbec nereagoval ani žalobca, ani jeho splnomocnený zástupca, nepredložili doklady k daňovej kontrole, a teda žalobca nerealizoval svoje práva a povinnosti
v rámci daňového konania, ktoré pre neho vyplývajú z ustanovení § 2, § 15 a § 29 zákona
č. 511/1992 Zb., a preto správca dane pristúpil k určeniu dane podľa pomôcok, v súlade s ustanovením § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Správca dane vykonal opakované úkony
voči žalobcovi, ktoré preukazujú dodržanie zákonných podmienok na použitie určenia dane
podľa pomôcok správcom dane, uviedol na základe akých pomôcok a na akom základe určil rozdiel dane, a pretože nezistil ani žiadne také okolnosti, z ktorých by mohli pre žalobcu
plynúť výhody, na ktoré žalobca poukazoval ako v odvolaní, tak aj v žalobe proti
napadnutému rozhodnutiu, použitie pomôcok pre rozhodnutie správcu dane bolo správne a súladné so zákonom, pretože ani dohoda pre nesúčinnosť žalobcu nepripadala do úvahy.
Žalobca mal v danom prípade preukázať všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať
v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane
v priebehu daňového konania, čo však neurobil, preto bol správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený použiť pomôcky, ktoré mal k dispozícii, pretože absentovala pre
správanie sa žalobcu jeho súčinnosť so správcom dane. Tvrdenie žalobcu, že u žalovaného
nebola vôľa vykonať ním navrhnuté nekonkrétne dôkazy krajský súd považoval za nedôvodné, keďže vzhľadom na spôsob určenia dane (v danej právnej veci podľa pomôcok)
nebolo právnou povinnosťou žalovaného za daného skutkového a právneho stavu veci
vykonávať ďalšie dokazovanie.
Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca včas odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/132/2008-143 zo dňa 8.10.2009 z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/ a f/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zmenil a vyhovel odvolaniu žalobcu, alternatívne aby zrušil napadnuté rozhodnutie a vrátil vec na nové konanie.
Žalobca uviedol, že počas celého konania zdôrazňoval to, že v daňovom spise sa nenachádzalo rozhodnutie správcu dane o zrušení registrácie platiteľa J. N. a teda, že nie je možné vyvodiť záver správcu dane o zániku daňového subjektu ako platiteľa dane z pridanej hodnoty, bez existencie takého dôkazu. V tomto smere je argumentácia krajského súdu podľa žalobcu nesprávna. Ďalej žalobca argumentoval, že pre posúdenie otázky, či si žalobca uplatnil odpočet dane z pridanej hodnoty od p. N., je nutné primárne prihliadnuť aj na všeobecne záväzné normy komunitárneho práva (najmä žalobca odkazoval na text Šiestej smernice Rady zo 17.05.1977 publikovanou pod č. 77/388/EHS) ako aj konkrétne individuálne rozhodnutia Európskeho súdneho dvora (tu žalobca zdôraznil rozhodnutia ESD z 12.01.2006 vo veci O. a rozsudok ESD z 21.02.2006 vo veci H.). Preto navrhol krajskému súdu, aby postupom podľa ust. článku 234 Zmluvy o ES, aby požiadal ESD na riešenie predbežných otázok týkajúcich sa súladu konkrétnych ustanovení zákona o dani z pridanej hodnoty č. 289/1995 Z.z. so spomínanou Šiestou smernicou, s čím sa krajský súd podľa žalobcu vôbec nevysporiadal. Ďalej namietal žalobca nevykonanie dôkazov správcom dane na ktoré konkrétne poukazoval a ktoré konkrétne žalobca namietal už v procese daňového konania, krajský súd podľa žalobcu vyhodnotil ako nedôvodné s tým, že navrhované dôkazy nebolo možné vykonať. Naopak, podľa žalobcu, správca dane má povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie za použitia prostriedkov exemplifikatívne uvedených v ust. § 29 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb.
Žalobca ďalej v odvolaní uviedol, že namietal odopretie práv účastníka konania vyjadriť sa a navrhovať dôkazy vo svoj prospech a právo na to, aby sa jeho argumenty a návrhy zobrali do úvahy, ktoré právo je jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle či. 6 ods. 1 Dohovoru. Poukázal na právny názor krajského súdu, ktorým krajský súd v podstate prevzal názor žalovaného vo väzbe k potrebe zistenia konkrétnych skutočností a vyhodnotil námietky žalovaného ako právne irelevantné s odôvodnením, že pre posúdenie oprávnenosti nároku žalobcu stačilo zistenie o tom, že dodávateľ žalobcu nebol registrovaný ako platiteľ dane, bez potreby vykonania ďalších navrhovaných dôkazov, nie je podľa žalobcu správny.
Žalobca ďalej v odvolaní poukazoval na svoju argumentáciu o rozpore postupu správcu dane a žalovaného s princípom právnej istoty a legality zdanenia. V dôsledku tohto postupu správcu dane, je daňový subjekt sankcionovaný povinnosťou uhradiť daň z pridanej hodnoty druhýkrát (na výstupe), čo je priamou škodou na majetku (ochranu majetku zaručuje čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky) žalobcu ako daňového subjektu. Na základe uvedeného žalobca poukázal na svoju predchádzajúcu argumentáciu majúcu právny základ v § 15 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb., že z citovaného ustanovenia vo vzťahu k základným zásadám daňového konania je možné vyvodiť povinnosť správcu dane postihovať porušiteľa zákona, ktorému zákon priamo ukladá oznamovaciu a daňovú odvodovú povinnosť. Potom v tejto časti nie je rozsudok krajského súdu podľa názoru žalobcu riadne odôvodnený.
Správca dane má dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a využitím prostriedkov exemplifikatívne uvedených
v ust. § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce
(nielen cieľovo pre správne určenie daňovej povinnosti) pre posúdenie toho ktorého výdavku, lebo tieto vo svojom súhrne aj jednotlivo podmieňujú správnosť určenia dane. Voľba druhu
dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť. Objasnenie všetkých otázok,
okolností, či vyvrátenie pochybností nemožno totiž podsunúť iba pod dôkaznú povinnosť pre posúdenie toho ktorého výdavku, lebo tieto vo svojom súhrne aj jednotlivo podmieňujú
správnosť určenia dane. Adekvátnym dôkazným prostriedkom na objasnenie, či došlo
k fiktívnemu zdaniteľnému plneniu, mal byť podrobný výsluch konateľov, prípadne ďalších zamestnancov a podľa obsahu výsluchu a jeho hodnotení v intenciách ustanovenia § 2 ods. 3
zákona č. 511/1992 Zb. bude treba zvážiť, či neprichádza do úvahy konfrontácia s dodávateľom, u ktorého bolo vykonané miestne zisťovanie. Z uvedeného vyplýva, že každý
účastník konania musí mať možnosť vyjadriť sa a navrhovať dôkazy vo svoj prospech a právo
na to, aby sa jeho argumenty a návrhy zobrali do úvahy. Toto tvorí podstatu dokazovania.
Jedným z prvkov spravodlivého procesu (dokazovania) v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv je to, že každý účastník musí zásadne mať možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné, aby jeho požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť sa
s každým dokladom a pripomienkou predloženými správnym orgánom za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim. To znamená, že nič čo môže mať význam pre
rozhodnutie správneho orgánu, nesmie byť vylúčené z možnosti prerokovania stranami.
Nutnosť takéhoto prejednania sa týka aj materiálov, ktoré nepredložili kontrolované daňové subjekty, alebo ktoré si správny orgán obstaral sám, alebo ktoré sa k nemu dostali iným
spôsobom (od policajných orgánov). Správca dane bol povinný použiť iné prostriedky na
získanie relevantných podkladov, a preto žalobca má za to, že rozhodnutie je nespreskúmateľné, pretože neprebehlo žiadne dokazovanie a pokiaľ by aj vykazovalo znaky
dokazovania, potom bolo formálne.
Žalobca považuje rozhodnutie žalovaného a správcu dane za nesprávne a nezákonné,
nakoľko týmto rozhodnutím bol daňovému subjektu vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2004, pričom daňový subjekt neporušil žiadnu zákonnú
povinnosť a nemôže byť sankcionovaný z dôvodu nesplnenia si povinnosti, ktorú mu právny
predpis ako povinnosť neukladal, alebo za nesplnenie povinnosti (aj vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty, ďalej len „DPH“) iných daňových subjektov. Nie je možné od daňového
subjektu spravodlivo požadovať, aby znášal škodu, ktorá mu vznikla bez jeho zavineného
porušenia právnych predpisov. Na základe šetrenia správcu dane nebol žalobcovi za údajné porušenie ustanovení zákona č. 289/1995Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon
č. 289/1995 Z.z.“) uplatnený nárok na vrátenie zaplatenej dane z pridanej hodnoty priznaný
a bola žalobcovi uložená pokuta vo výške uplatňovaného nároku na vrátenie zaplatenej dane z pridanej hodnoty a takýmto spôsobom bol žalobca bez vlastného porušenia zákona
duplicitne sankcionovaný za porušenie zákona iným daňovým subjektom, keď prvýkrát
zaplatil daň z pridanej hodnoty za dodané plnenie a druhýkrát v podobe sankcie uloženej mu správcom dane.
Žalovaný vo svojom vyjadrení z dňa 19.01.2009 sa pridržal svojich doteraz vyslovených tvrdení a právnych záverov a právne názory žalobcu označil za právne irelevantné.
Žalovaný uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie platobného výmeru
č. 738/230/11650/08/Kaš zo dňa 23.07.2008, ktorým podľa § 44 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. určil správca dane rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2004
v sume 758 194 Sk bola skutočnosť, že žalobca nesplnil povinnosti vyplývajúce z ustanovenia
§ 15 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., na výzvy správcu dane nereagoval a nepredložil požadované doklady, čím znemožnil uskutočnenie výkonu daňovej kontroly, a preto správca
dane určil daň podľa § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., t.j. podľa pomôcok. Podľa zisteného
skutkového stavu, neboli správcom dane pri určení rozdielu dane podľa § 44 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. zistené žiadne okolnosti, z ktorých by vyplynuli pre daňový subjekt výhody,
ktoré by ovplyvňovali výšku dane.
Navyše žalovaný uviedol, že J. N. nevykonával žiadnu činnosť alebo len v malom rozsahu. Súčasne sa žalovaný odvolal na názor vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky v jeho rozsudku 5Sžf/10/2007 zo dňa 27.09.2007, poukázal na koncentračnú zásadu obsiahnutú v § 250h ods. 1 v spojení s § 250b O.s.p.
K námietke žalobcu, že právny názor súdu, ktorým súd v podstate prevzal názor žalovaného vo väzbe k potrebe zistenia konkrétnych skutočností uskutočnenia obchodného prípadu, a vyhodnotil námietky žalovaného ako právne irelevantné s odôvodnením, že pre posúdenie oprávnenosti nároku žalobcu stačilo zistenie o tom, že dodávateľ žalobcu nebol registrovaný ako platiteľ dane, žalovaný odkázal na povinnosť kumulatívneho splnenia podmienok uvedených v § 20a zákona číslo 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty.
Na záver žalovaný uviedol, že povinnosť harmonizovať právnu úpravu daní vrátane dane z pridanej hodnoty bolo ku dňu nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej
republiky k Európskej únii, čo sa aj uskutočnilo zákonom č. 222/2004 Z.z., ktorý nadobudol
účinnosť dňom nadobudnutia platnosti Zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii, a to dňa 01.05.2004. Žalobcom označené súdne rozhodnutia, ako aj Šiesta smernica
Rady vychádzajú okrem iných právnych východísk a záverov aj z požiadavky na daňový subjekt, aby v záujme vlastnej právnej ochrany pri realizácii zdaniteľných plnení vykonal všetky jemu dostupné opatrenia smerujúce k prevereniu si a vo vzťahu k správcovi dane aj k preukázaniu skutočností, rozhodujúcich pre určenie dane, a teda aj pri aplikácii práva na
odpočet DPH pri zdaniteľných plneniach podliehajúcich režimu DPH.
Záverom požadoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom podľa § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p. a následne potom, ako bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk, vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/132/2008-143 zo dňa 08.10.2009 podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny.
Z obsahu administratívneho spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zistil, že žalobcovi bolo dňa 13.10.2006 doručené oznámenie o výkone kontroly č. 801/321/73356/2006 zo dňa 10.10.2006. Daňový úrad Bratislava VI oznámil žalobcovi, že dňa 13.10.2006 bude začatá kontrola dane z pridanej hodnoty za kontrolované obdobie január – december 2004. Žalobca bol požiadaný o predloženie účtovných a daňových dokladov a zároveň bol upozornený, že ak neumožní vykonať daňovú kontrolu, daňový úrad je oprávnený zistiť základ dane a určiť daň podľa § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., t.j. podľa pomôcok. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 801/321/73788/2006 zo dňa 20.10.2006, ktorej sa zúčastnil predseda predstavenstva Ing. J. A. vyplýva, že žalobca bol požiadaný o predloženie dokladov: účtovná evidencia, bankové výpisy, všetky zmluvy týkajúce sa podnikania, dodávateľské a odberateľské daňové doklady, pokladničné daňové doklady, všetky podklady pre zostavenie daňového priznania, evidenciu hmotného a nehmotného majetku. Žalobca bol výzvou č. 801/320/9153/07/Chyn zo dňa 12.02.2007 opakovane vyzvaný, aby predložil účtovné doklady a iné doklady preukazujúce hospodárske a účtovné operácie za zdaňovacie obdobie 2004. Výzva bola doručená zástupcovi žalobcu dňa 14.02.2007. Predseda predstavenstva J. D., podpredseda predstavenstva L. B. a členka predstavenstva A. V. boli predvolaní, aby sa dostavili dňa 07.03.2007 o 9.00 hod. na Daňový úrad Bratislava VI v súvislosti so začatím kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január – december 2004 a na dani z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie rok 2004 a boli požiadaní, aby k daňovému konaniu predložili účtovné a daňové doklady. Zásielka sa vrátila správcovi dane s poznámkou, že adresát – žalobca je neznámy, predvolanie bolo dňa 16.02.2007 doručené zástupcovi žalobcu. Podpredseda predstavenstva L. B. bol opätovne predvolaný, aby sa dostavil dňa 07.03.2007 o 9.00 hod. na Daňový úrad Bratislava VI a taktiež bol požiadaný, aby predložil účtovné a daňové doklady. Zásielku si neprevzal v odbernej lehote.
Daňový úrad Kráľovský Chlmec platobným výmerom č. 738/230/11639/08/Kaš zo dňa 23.07.2008 podľa § 44 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. určil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2004 v sume 758 194 Sk na základe § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Daň uvedená v daňovom priznaní bola 50 994 Sk, daň zistená správcom dane podľa pomôcok 809 188 Sk, určený rozdiel dane 758 194 Sk. Ako pomôcky k zisteniu daňovej povinnosti správca dane použil podané daňové priznania dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január – december 2004 a zaslané doklady Krajským riaditeľstvom PZ, Úrad justičnej a kriminálnej polície Košice č. ČVS: KRP-137/OEK-KE-
-2004 VH. Správca dane neuznal daň uplatnenú na vstupe v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 2004, nakoľko žalobca nesplnil podmienku uplatnenia práva na odpočítanie dane pri nakúpených tovaroch a službách v zmysle § 20 a § 20a zákona č. 289/1995 Z.z o DPH. Vzhľadom na to, že žalobca si nesplnil povinnosti stanovené v § 15 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane určil daň podľa ustanovenia § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., t.j. podľa pomôcok. Podľa zisteného skutkového stavu, neboli pri určení rozdielu dane podľa ustanovenia § 44 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. zistené správcom dane žiadne okolnosti, z ktorých by vyplynuli pre žalobcu výhody, ktoré by ovplyvňovali výšku dane.
Podľa § 20 ods. 1 písm. a/ zákona č. 289/1995 Z.z o DPH platiteľ môže odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie prijme na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, pri ktorých vzniká daňová povinnosť podľa § 14.
Podľa § 20 ods. 1 písm. a/ zákona č. 289/1995 Z.z o DPH odpočítať daň podľa § 20 môže platiteľ pri prijatom zdaniteľnom plnení, ak platiteľovi, ktorý uskutočnil toto zdaniteľné plnenie, vznikla daňová povinnosť (§ 14).
Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane doručí daňovému subjektu písomné oznámenie o výkone daňovej kontroly. Toto oznámenie musí obsahovať miesto a deň začatia daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie. Ak z dôvodov na strane daňového subjektu nemožno začať daňovú kontrolu v deň uvedený v oznámení o výkone daňovej kontroly, daňový subjekt je povinný túto skutočnosť do 8 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly oznámiť správcovi dane a dohodnúť so správcom dane iný deň začatia daňovej kontroly, pričom daňová kontrola sa nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. Ak nedôjde k dohode medzi daňovým subjektom a správcom dane o začatí daňovej kontroly, považuje sa štyridsiaty deň za deň začatia daňovej kontroly. Ak daňový subjekt neumožní vykonať daňovú kontrolu, správca dane je oprávnený zistiť základ dane a určiť daň podľa § 29 ods. 6; o tomto postupe je správca dane povinný vyhotoviť protokol o určení dane podľa pomôcok, pričom sa postupuje podľa odsekov 10, 12 a 13 a primerane podľa odseku 11; v takom prípade správca dane uvedie pomôcky, ktoré použil. Ak daňový subjekt v priebehu určenia dane správcom dane podľa pomôcok predloží účtovné doklady a iné doklady, správca dane ich môže využiť ako pomôcky. Tieto doklady daňový subjekt môže predkladať len do doručenia protokolu o určení dane podľa pomôcok (§ 15 ods. 10).
Podľa § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani podľa odseku 5, alebo ak daňový subjekt vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu alebo ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníženie základu dane, alebo v prípadoch podľa § 15 ods. 2, je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Takýmito pomôckami môžu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky a výpovede svedkov v iných daňových veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových združení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, ako aj jemu podobných daňových subjektov.
Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 48 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani určenej podľa pomôcok, skúma odvolací orgán dodržanie zákonných podmienok na použite tohto spôsobu určenia dane a dodržanie postupu podľa § 44 ods. 3. Ak odvolací orgán zistí, že tieto zákonné podmienky a postup podľa § 44 ods. 3 bol dodržaný, odvolanie pre jeho neodôvodnenosť zamietne.
Z ustanovenia § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. vyplýva, že správca dane je oprávnený určiť daň podľa pomôcok, ak daňový subjekt nesplní pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani podľa § 29 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.
V danom prípade si žalobca nesplnil povinnosť preukázať skutočnosti uvedené v daňovom priznaní, v zdaňovacom období marec 2004, čím zavinil, že nebolo možné preveriť správnosť údajov uvedených v daňovom priznaní, napriek tomu že na predloženie účtovných a daňových dokladov bol správcom dane vyzvaný, a to v oznámení o výkone kontroly zo dňa 10.10.2006, zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 20.10.2006, výzve na predloženie dokladov zo dňa 12.02.2007, predvolaní zo dňa 09.02.2007 a predvolaní zo dňa 12.02.2007.
Keďže si žalobca dôkaznú povinnosť, vyplývajúcu mu z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., napriek výzvam správcu dane nesplnil, boli splnené zákonné podmienky pre určenie daňovej povinnosti žalobcu podľa pomôcok v zmysle § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Žalobca nespolupracoval so správcom dane a takýmto pasívnym postojom sa ukrátil o procesné práva, ktoré zákon č. 511/1992 Zb. daňovým subjektom priznáva, preto námietky žalobcu týkajúce sa dokazovania považuje senát najvyššieho súdu za nedôvodné.
Návrh žalobcu, aby boli predložené Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky, najvyšší súd neakceptoval, pretože pre rozhodnutie danej veci vyriešenie otázok sformulovaných žalobcom nemá význam, lebo nesúvisia s posudzovaným zdaňovacím obdobím. V tomto prípade nebol žalobcovi vyrubený rozdiel na dani z pridanej hodnoty z dôvodu, že si žalobca uplatnil odpočet dane z pridanej hodnoty od neplatiteľa dane z pridanej hodnoty, ktorý by uplatnil k cene daň z pridanej hodnoty aj napriek tomu, že nebol registrovaný ako platiteľ na dani z pridanej hodnoty. Predmetom súdneho prieskumu je platobný výmer správcu dane, ktorým správca dane neuznal daň uplatnenú na vstupe v daňovom priznaní, pretože žalobca nepreukázal prijaté zdaniteľné plnenie daňovými dokladmi a nepreukázal, že daň na vstupe zaúčtoval a má ju uvedenú v záznamoch. Na základe uvedeného nie je možné ani závery vyplývajúce z rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie C-354/03, C-355/03 a C-484/03 O. L., F. E. L. a B. H. S. L. proti C. O. C. & E. a C-255/02 H. plc a i. proti C. O. C. & E. aplikovať na daný prípad, pretože obidva rozsudky sa týkajú práva na odpočet dane z pridanej hodnoty v prípade, že toto právo bolo zo strany niektorého z daňových subjektov nachádzajúcich sa v dodávateľskom reťazci vykonané podvodným spôsobom alebo bolo zneužité, z čoho vyplýva, že skutkové a právne okolnosti z ktorých vychádzajú uvedené rozsudky sú iné ako v prejednávanej veci.
Na majetok žalobcu bol uznesením Okresného súdu Košice I sp.zn. 31K/52/2009 vyhlásený dňa 12.02.2010 konkurz. Správkyňa konkurznej podstaty JUDr. I. L. podaním zo dňa 01.05.2010, doručeným najvyššiemu súdu dňa 17.05.2010 oznámila súdu, že v predmetnom konaní nepodáva návrh na pokračovanie v konaní.
Žalovaný a Daňový úrad Kráľovský Chlmec ako navrhovatelia a veritelia úpadcu – žalobcu prihlásili do konkurzného konania aj pohľadávku na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2004, ktorá je predmetom tohto konania.
Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z.z.“) oprávnenie úpadcu nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie konať za úpadcu vo veciach týkajúcich sa tohto majetku, vyhlásením konkurzu prechádza na správcu; správca pritom konaná v mene a na účet úpadcu.
Podľa § 47 ods. 1 veta prvá zákona č. 7/2005 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi.
Podľa § 47 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. vyhlásením konkurzu sa neprerušuje daňové konanie, colné konanie, konanie o výživnom pre maloleté deti, ani trestné konanie, pričom v trestnom konaní nemožno rozhodnúť o náhrade škody; tým nie sú dotknuté ustanovenia § 48.
Podľa názoru senátu najvyššieho súdu, v správnom súdnictve nie je možné zasiahnuť do majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi spôsobom, ktorý predpokladá zákon č. 7/2005 Z.z., tzn. znížiť jeho hodnotu alebo rozsah. Naopak tým, že v správnom súdnictve je súd oprávnený zrušiť nezákonné rozhodnutie správneho orgánu, ktorého dopadom je zrušenie právoplatných majetkových nárokov štátu voči žalobcovi - úpadcovi, čo je spojené s logickým dôsledkom nárastu majetku úpadcu, tým napomáha účelu konkurzného konania, tzn. potenciálnemu uspokojeniu viacerých veriteľov.
Navyše zákon č. 7/2005 Z.z. výslovne vylučuje daňové konanie z účinkov sledovaných v § 47 ods. 1 uvedeného zákona, čo potvrdzuje vyššie uvedené závery, lebo na súdny prieskum daňových konaní je nutné nazerať, ako na súčasť práva účastníka daňového konania na dodržiavanie jeho zákonnosti v zmysle článku 2 ods. 2 v spojení s článkom 46 ods. 2 Ústavy SR.
O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý nemal úspech v odvolacom konaní právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
V Bratislave 25. novembra 2010
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r.
predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská