Najvyšší súd
8Sžf/38/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu : I.. R. M., bytom Š., R. T.,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná ulica 63,
Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. I/228/80-
37893/2011/993202-r zo dňa 24. marca 2011, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského
súdu v Žiline, č. k. 21S/21/2011-27 zo dňa 22. júna 2011, jednohlasne, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Žiline, č. k.
21S/21/2011-27 zo dňa 22. júna 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Žiline (ďalej len ako „krajský súd“ alebo „prvostupňový súd“)
rozhodujúc o žiadosti žalobcu o oslobodenie od súdnych poplatkoch a o ustanovenie zástupcu z radov advokátov zamietol žiadosť žalobcu o oslobodenie od súdnych poplatkoch a rovnako
zamietol jeho žiadosť o ustanovenie zástupcu z radov advokátov.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že z Potvrdenia
o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch (ďalej aj ako „Potvrdenie“) predloženým
žalobcom vyplýva, že žalobca poberá starobný dôchodok vo výške 367,60 € mesačne, jeho
manželka poberá mesačne invalidný dôchodok vo výške 263,60 €, pričom uvedené
dôchodkové dávky sú jediným príjmom domácnosti žalobcu, ďalej žalobca nemá žiadny iný
príjem zo zamestnania ani iných zdrojov, nevlastní osobný majetok väčšej hodnoty, nemá
žiadnu vyživovaciu povinnosť a nemá žiadnych veriteľov a ako inú okolnosť, ktorá by mohla mať vplyv na oslobodenie od súdnych poplatkov uviedol žalobca, pretrvávajúci nepriaznivý
zdravotný stav manželky, vyžadujúci si pravidelné nakupovanie liekov.
Pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok na priznanie oslobodenia od platenia
súdnych poplatkov žalobcovi, vymienených v ustanovení § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len ako „OSP“) poukázal na skutočnosť, že zo žaloby a z predloženého
vyjadrenia žalovaného vyplýva, že po smrti A. M., rod. H. sa žalobca stal podielovým
spoluvlastníkom nehnuteľností na ul. B.B. v Ž., ktoré nehnuteľnosti od 23. mája 2005 až do
predaja svojho spoluvlastníckeho podielu v roku 2007 prenajímal, pričom žalobca svoj
spoluvlastnícky podiel na predmetných nehnuteľnostiach predal za kúpnu cenu vo výške
123 291,71 € (3 714 286 Sk). Ďalej krajský súd poukázal na to, že žalobca dňa 13. apríla 2007
uzatvoril s obchodnou spoločnosťou ICP, s.r.o. „Dohodu o mimosúdnom vyrovnaní“, na
základe ktorej mu bola poskytnutá suma 13 277,57 € (400 000 Sk) a to formou uskutočnenia
stavebných prác a dodania stavebného materiálu. Rovnako upriamil pozornosť na to, že
v roku 2006 bol žalobca vlastníkom dvojizbového bytu č. 5 na ul. A. R.R., Ž., ktorý taktiež
prenajímal, avšak v dobe rozhodovania o oslobodení od súdnych poplatkov bola, podľa výpisu z katastra nehnuteľností, vlastníkom predmetného bytu už tretia osoba.
Mal za to, že pri súčasnom príjme domácnosti žalobcu vo výške 631,20 €, zvýšené
výdavky na lieky (ktoré však nepreukázal) spolu s ďalšími nepreukázanými výdavkami
žalobcu na chod domácnosti, nemôžu tieto predstavovať takú položku, ktorá by
znemožňovala žalobcovi zaplatiť súdny poplatok bez toho, aby bola ohrozená jeho výživa
a výživa jeho manželky s tým, že nedostatočné preukázanie tvrdených výdavkov pripísal na
ťarchu žalobcu dôvodiac povahou konania o oslobodení od súdnych poplatkov, ktoré je
návrhových konaním a riadi sa dispozičnou zásadou, t.j. žalobca je povinný nielen tvrdiť
relevantné skutočnosti, ale ich aj preukázať.
Záverom uznal, že príjmy z prenájmu a prevodu nehnuteľností mal žalobca
k dispozícii v minulosti a momentálne môže poberať len dôchodkové dávky, avšak v tejto
súvislosti mal za to, že nemožno vnímať odôvodnenosť oslobodenia od súdnych poplatkov
len z pohľadu momentálnej situácie žalobcu, pričom súčasný príjem domácnosti žalobcu
nevyhodnotil za neprimerane nízky, pokiaľ je nepochybné, že žalobca v nedávnej minulosti
mal značný príjem, hlavne z predaja spoluvlastníckeho podielu nehnuteľností na B. ulici.
Z vyššie uvedených dôvodov, žiadosť žalobcu o oslobodenie od súdnych poplatkov
zamietol.
K žiadosti žalobcu o ustanovenie zástupcu z radov advokátov poukázal na to, že
ustanovenie advokáta je možné len po tom, čo účastník konania, ktorý žiada o ustanovenie
zástupcu na ochranu jeho záujmov preukáže, že na jeho strane sú predpoklady pre
oslobodenie od súdnych poplatkov a v prípade, ak účastník nežiada samostatne o oslobodenie
od súdnych poplatkov, súd túto otázku posudzuje iba ako predbežnú. V intenciách uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/180/2010 sa preto zaoberal aj druhou
kumulatívnou podmienkou a to, či u žalobcu nie je daná zvýšená potreba právnej ochrany
vzhľadom k predmetu konania. Uviedol, že je nepochybné, že v súdenom prípade sa jedná
o právne zložitú vec súvisiacu s prieskumom postupu žalovaného pri úprave príjmov
a výdavkov podľa § 8 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov a taktiež aj s prieskumom
procesného postupu správcu dane v priebehu daňovej kontroly, pričom zvýšená potreba
právnej ochrany je daná aj v súvislosti s tým, že v preskúmavanej veci sa jedná o prípad, ktorý spadá pod povinné právne zastúpenie. Uviedol ďalej, že žiadosť žalobcu posúdil aj s ohľadom
na to, či sú príjmy žalobcu postačujúce na úhradu služieb právnej pomoci, zohľadnil aj
sociálne pomery žalobcu a jeho zdravotný stav.
Konštatujúc, že nie sú naplnené predpoklady pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov doplnil, že príjmy žalobcu postačujú na úhradu právnych služieb a na tejto
skutočnosti nič nezmenia ani jeho sociálne a zdravotné pomery, ktoré nie sú takého
charakteru, aby znemožnili žalobcovi prístup k súdnej ochrane.
Z uvedeného dôvodu preto žiadosť žalobcu o ustanovenie zástupcu z radov advokátov
zamietol.
Proti uzneseniu krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom
argumentoval tým, že dôvody pre podanie žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych
poplatkov a o ustanovenie zástupcu z radov advokátov spočívajú v jeho
a manželkinej súčasnej príjmovej mizérií, keďže sú odkázaní za sťaženého ich zdravotného
stavu len na príjmy zo starobného resp. invalidného dôchodku. Dôvodil, že krajskému súdu predložil o uvedených skutočnostiach doklady v takom rozsahu, v akom ich od neho
požadoval, t.j. na súdom predloženej predlohe – predtlači. Preto za nenáležité považuje
tvrdenie prvostupňového súdu o tom, že svoje výdavky nedostatočne preukázal domnievajúc
sa, že pokiaľ súdu ním tvrdené skutočnosti nepostačovali, mal ho vyzvať na ich preukázanie.
K odvolaniu preto doložil výpisy zo zdravotnej dokumentácie a taktiež doklady preukazujúce
nevyhnutné základné životné výdavky jeho domácnosti, ktoré celkovo mesačne predstavujú
sumu 509,79 €, bez nákladov na ošatenie, na cestovné za zdravotnou starostlivosťou a na
stravu.
Namietal krajským súdom jednostranné posudzovanie prevodu nehnuteľností na B.
ulici v Ž. na tretiu osobu, o ktorej skutočnosti sa mal krajský súd dozvedieť zo súdneho spisu
(sp. zn. 21S/21/2011), keď krajský súd uviedol iba kúpnu cenu pripadajúcu na žalobcu, avšak
nebral do úvahy skutočnosť, že samotnému prevodu predchádzali nadobúdacie náklady,
výdavky na stavebné rekonštrukcie, úpravy, výdavky na rôzne zariadenia, vybavenia, údržbu
a opravy, ktoré sú taktiež súčasťou uvedeného spisu, no prvostupňovým súdom zostali
nepovšimnuté. Poukázal na skutočnosť, že z prílohy č. 90 „Platobný výmer č. 894/230/69156/10/Rem – rozvinutie dôvodu odvolania“ zo dňa 5. januára 2011 vyplýva
vyčíslenie nákladov na dosiahnutie príjmu 123 291,71 € (3 714 286 Sk), pričom tieto náklady
sú vyčíslené na sumu 125 668,80 € (3 785 898,40 Sk), to znamená, že tieto boli vyššie ako kúpna cena za prevod spoluvlastníckeho podielu. Uviedol ďalej, že rovnako sa v uvedenom
spise nachádza aj peňažný denník, v ktorom nie sú zaznamenané len príjmy, ako ich
jednostranne uviedol krajský súd, ale aj výdavky spojené s prenájmom tejto nehnuteľnosti,
pričom v príslušnom roku 2006 oproti príjmom vo výške 6151,12 € (185 308,60 Sk) činili
výdavky 7082,25 € (213 359,80 Sk), teda opätovne ide o stratovú záležitosť. Uviedol, že
rovnaká situácia bola aj v prípade prenájmu bytu na ul. A. R. v Ž., keď v príslušnom roku
2006 príjmy predstavovali sumu 2539,33 € (76 500 Sk) a výdavky sumu 4560,82 €
(137 399,20 Sk). Pokiaľ ide o „Dohodu o mimosúdnom vyrovnaní“ k tejto uviedol, že ňou
došlo len k čiastkovej kompenzácii nerentabilných prenájmov, aj to len v naturálnej podobe.
Mal za to, že jediným dôvodom pre zamietnutie žiadosti o oslobodenie od platenia
súdnych poplatkov boli jeho vyššie uvedené príjmy z minulosti, ktoré spadajú do obdobia
spred piatich rokov poukazujúc zároveň na to, že tieto skutočnosti však odporujú obsahu ním
predloženého Potvrdenia, nakoľko toto neobsahuje žiadnu časť, ktorá by sa týkala minulosti. Nesúhlasiac s názorom prvostupňového súdu, že príjem jeho domácnosti nie je neprimerane
nízky vyhodnotil jeho rozhodnutie za pokus o porušenie – zásah do jeho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Proti výroku o zamietnutí jeho žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov
argumentoval krajským súdom nezadefinovanou výškou odmeny za poskytnutie právnej
služby, ktorá je podľa jeho názoru v porovnaní s výškou súdneho poplatku mnohonásobná.
Dôvodil ďalej tým, že prvostupňový súd ich bez náležitej špecifikácie označil za také, ktoré
neznemožňujú jeho prístup k súdnej ochrane.
Záverom poukázal na vady konania zakladajúce, podľa jeho názoru, neplatnosť
napadnutého uznesenia od samého začiatku a to, že bolo vydané na základe neúčinného
zákonného ustanovenia, keďže sa v ňom cituje ustanovenie § 30 OSP v znení účinnom
do 31. decembra 2009 a ďalej, že napadnuté uznesenie vydala samosudkyňa JUDr. Veronika
Poláčková, aj keď je podpísaná ako predsedníčka senátu, avšak napadnuté uznesenie
neobsahuje žiadny odkaz na zákonné ustanovenie, na základe ktorého by sudkyňa mohla konať samostatne ako samosudca, t.j. podľa § 246 ods. 2 OSP a z uvedeného dôvodu mal za
to, že vo veci konal súd, ktorý nebol správne obsadený.
Na základe týchto skutočností navrhol odvolaciemu súdu, aby mu priznal oslobodenie
od platenia súdnych poplatkov a ustanovil mu zástupcu z radov advokátov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá OSP), bez nariadenia pojednávania (§ 250 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu je dôvodné.
Žalobou sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia
žalovaného č. I/228/80-37893/2011/993202-r zo dňa 24. marca 2011, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie Daňového úradu Žilina II č. 894/230/69156/10/Rem zo dňa 5. októbra 2010,
ktorým prvostupňový správny orgán vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov fyzických osôb
podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení ku dňu vydania rozhodnutia za
zdaňovacie obdobie 2006 v sume 18 686,01 €.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,
menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj
rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté
(§ 244 ods. 1, 2 OSP).
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých
sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,
ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu,
ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať
autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho
práva v konaní ide.
Pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto piatej časti, sa použijú
primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona tohto zákona (§ 246c ods. 1
veta prvá OSP).
Podľa § 138 ods. 1 OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti
oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde
o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd
inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené
pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.
Pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov súd prihliada k majetkovým
a sociálnym pomerom žalobcu, ktoré musí vierohodným spôsobom preukázať, výške súdneho
poplatku a povahe spoplatňovaného úkonu.
Rozhodnutie o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov musí zodpovedať tomu,
aby účastníkovi nebolo len pre jeho majetkové a sociálne pomery znemožnené uplatňovať
alebo brániť svoje právo. Pomermi účastníka sú najmä pomery majetkové (ak je žiadateľom fyzická osoba, tak aj rodinné, sociálny a zdravotné), ktoré nie sú len dočasnej alebo
prechodnej povahy, a odôvodňujú záver, že poplatník nemôže (celkom alebo sčasti) splniť
poplatkovú povinnosť alebo že jej splnenie súd nemôže od neho spravodlivo žiadať.
Pre posúdenie dôvodnosti žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov je súčasne
rozhodujúce, či účastník svojvoľne alebo zrejme bezúspešne uplatňuje alebo bráni svoje
práva.
Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca predložil prvostupňovému súdu riadne
vyplnené Potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch a taktiež predložil
prvostupňovému súdu potvrdenie Sociálnej poisťovne o výške jeho a manželkiných
dôchodkových dávok. Prvostupňový súd na základe predložených potvrdení v spojení
s listinnými dokladmi nachádzajúcimi sa v administratívnom spise priloženom k súdnemu
konaniu (sp. zn. 21S/21/2011) žiadosti žalobcu zamietol, pričom okrem iného dôvodil aj tým,
že žalobca svoje tvrdenia o nepriaznivom zdravotnom stave a výdavkov domácnosti
nepreukázal žiadnymi listinnými dokladmi.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „najvyšší súd“) z obsahu súdneho spisu zistil, že prvostupňový súd žalobcu na predloženie dôkazov
preukazujúcich nepriaznivý zdravotný stav jeho manželky nevyzval a taktiež ho nevyzval na
vyčíslenie výdavkov pripadajúcich na zabezpečenie riadneho chodu domácnosti. Rovnako
odvolací súd, posúdiac obsah Potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch
zistil, že toto neobsahuje časť, v ktorej by účastník konania mal uviesť iné nevyhnuté výdavky
s výzvou na ich preukázanie (napr. na domácnosť alebo na zdravotnú starostlivosť) alebo
príjmy získané v minulosti.
Odvolací súd, nesúhlasí s názorom prvostupňového súdu, že žalobca ako účastník
konania mal mať vedomosť o svojej povinnosti vierohodne preukázať výdavky na zdravotnú
starostlivosť a na riadny chod domácnosti prvostupňovému súdu, na účely rozhodovania
o návrhu na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, keďže sa jedná o návrhové
konanie ovládané dispozičnou zásadou, t.j. žalobca je povinný nielen tvrdiť relevantné
skutočnosti, ale ich aj preukázať. V tejto súvislosti nedá odvolaciemu súdu neuviesť, že práve
naopak, za účelom náležitého posúdenia splnenia zákonných podmienok vymienených v ustanovení § 138 ods. 1 OSP s dôrazom na to, aby rozhodnutím súdu nebolo arbitrárne
zasiahnuté do ústavného práva občana na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného v čl. 46
Ústavy Slovenskej republiky, bolo povinnosťou prvostupňového súdu, aby po zistení
skutočností o nepriaznivom zdravotnom stave žalobcu a jeho manželky, žalobcu vyzval na
doplnenie jeho žiadosti predložením príslušných správ o ich zdravotnom stave, prípadne na
predloženie dokladov preukazujúcich nevyhnutné mesačné výdavky jeho domácnosti a až po
ich posúdení rozhodnúť o návrhu žalobcu. Rovnako bolo povinnosťou prvostupňového súdu
po zistení, že žalobca bol vlastníkom bytu na ulici R. vyzvať ho na predloženie zmluvy,
ktorou žalobca previedol vlastnícke právo k predmetnému bytu na tretiu osobu a to za účelom
zistenia, kedy k samotnému prevodu vlastníckeho práva došlo a za akých podmienok.
Odvolací súd rovnako nesúhlasí s postupom prvostupňového súdu, ktorý pri
posudzovaní príjmu žalobcu prihliadal aj na jeho príjmy z roku 2007, t. j. z obdobia z pred
viac ako štyroch rokov, pričom ako správne namietal žalobca vo svojom odvolaní neprihliadol
aj na jeho výdavky spojené s prevádzkou prenajímaných a prevádzaných nehnuteľností.
Podľa § 30 ods. 1 OSP účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom
oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu na jeho
žiadosť za zástupcu Centrum právnej pomoci alebo advokáta zapísaného do zoznamu podľa
osobitného predpisu, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd
účastníka poučí.
V zmysle citovaného zákonného ustanovenia predpokladmi na ustanovenie zástupcu
z radov advokátov sú:
- žiadosť účastníka konania,
- účastník spĺňa predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov na základe
rozhodnutia súdu podľa § 138 ods. 1 OSP, t. j. či také rozhodnutie odôvodňujú pomery
účastníka a (kumulatívne) a či nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie
či bránenie práva.
- potreba ochrany záujmov účastníka konania v priamej spojitosti s predmetom
konania, bez ohľadu na to, či ide o spor alebo inú právnu vec alebo verejné súdnictvo.
Potreba ochrany záujmov účastníka konania sa posudzuje individuálne a spravidla
bude súvisieť so skutkovou a právnou zložitosťou veci. Zmyslom ustanovenia zástupcu
z radov advokátov účastníkovi konania, včítane osobitnej poučovacej povinnosti, je plniť
pozitívny záväzok štátu voči osobám (čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) na právnu
pomoc v konaní pred súdom. Preto súd pri posudzovaní splnenia podmienok ustanovenia § 30
OSP musí zohľadniť aj okolnosť, či takáto pomoc je pre účastníka nevyhnutná a bez nej by sa
sťažilo uplatnenie základného práva na súdnu ochranu účastníka.
Prvostupňový súd pri posudzovaní žiadosti žalobcu o ustanovenie zástupcu z radov
advokátov sa nezaoberal všetkými hore uvedenými hľadiskami a to napriek tomu, že
v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzal niečo iné, dokonca odvolávajúc sa na judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a iba jednostranne prihliadol na príjmy žalobcu
a jeho manželky, ktoré podľa jeho názoru postačujú na úhradu služieb právnej pomoci.
Z vyššie uvedených dôvodov musel preto odvolací súd napadnuté uznesenie zrušiť
a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie (§ 250ja ods. 3 veta druhá a § 221 ods. 1
písm. f/ a ods. 2 OSP), v ktorom prvostupňový súd žiadosti žalobcu posúdi aj s ohľadom
na to, či sú súčasné preukázané príjmy žalobcu a jeho manželky postačujúce na zaplatenie
súdneho poplatku a na úhradu služieb právnej pomoci, zohľadní aj sociálne pomery žalobcu, jeho a manželkin zdravotný stav, ako aj potrebu zvýšenej právnej ochrany žalobcu vzhľadom
k predmetu konania a až potom o žiadostiach žalobcu opätovne rozhodne.
Na záver odvolací súd poznamenáva, že procesné námietky, ktorými žalobca
poukazoval na neplatnosť napadnutého uznesenia z dôvodu aplikácie neúčinného právneho
predpisu a z dôvodu nesprávneho obsadenia konajúceho súdu, vyhodnotil za nedôvodné.
Prvostupňový súd síce vo svojom uznesení skutočne uvádzal ustanovenie § 30 OSP v znení
účinnom do 31. decembra 2009, avšak táto skutočnosť by sama o sebe nemala vplyv
na zákonnosť napadnutého uznesenia. Rovnako vo vzťahu v poradí k druhej procesnej
námietke je potrebné uviesť, že napadnuté uznesenie bolo vydané v súlade s ustanovením
§ 168 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, keďže sa jedná o procesné
rozhodnutie, ktoré vyhlasuje predseda senátu (§ 36d ods. 1 OSP).
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 17. mája 2012
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská