Najvyšší súd

8Sžf/3/2014

Slovenskej republiky 7012200682

znak

R O Z S U D O K

V   M E N E   S L O V E N S K E J   R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Aleny Poláčkovej,

PhD., v právnej veci žalobcu: HaRT, spol. s r. o. (resp. s. r. o.), Hrnčiarska 12, Košice,

IČO: 31 648 568, zastúpeného JUDr. Jozefom Vaškom, advokátom, Szakkayho 1, Košice,

proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská

Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020503/1/532724-

997671/2012/5309 zo dňa 24. mája 2012, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach č. k. 7S/102/2012 – 31 zo dňa 11. septembra 2013, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/102/2012 – 31 zo dňa 11. septembra 2013, p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020503/1/532724-997671/2012/5309

zo dňa 24.05.2012, ktorým zmenil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice

č. 9800304/1347/2012/Pav zo dňa 06.02.2012 tak, že vyrubený rozdiel dane z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2007 znížil zo sumy 8627,76 € na sumu 7250,22 €.

Krajský súd zhodne s žalovaným dospel k záveru, že pozemky parc. č. X., X. zapísané na LV č. X., kat. územie Č., vedené v katastri nehnuteľností ako orná pôda, boli v čase vzniku

daňovej povinnosti stavebnými pozemkami, nakoľko žalobca prevod predmetných pozemkov

na kupujúcich oslobodil od dane z pridanej hodnoty podľa § 38 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.

z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „zákon

o DPH“). Zákon o DPH sa v ustanovení § 38 ods. 1 v súvislosti s definíciou stavebného

pozemku odvoláva v poznámke č. 19 na ustanovenie § 43h zákona č. 50/1976 Zb. o územnom

plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len

„stavebný zákon“). Z tohto ustanovenia vyplýva, že stavebným pozemkom je okrem iného aj

časť územia určená územným plánom obce na zastavanie. Nezastavaný pozemok, ktorý je

súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu alebo lesného pôdneho fondu, možno v

územnom pláne obce alebo v územnom pláne zóny určiť za stavebný pozemok, ak sú splnené

podmienky na jeho trvalé vyňatie z poľnohospodárskeho pôdneho fondu alebo z lesného

pôdneho fondu, alebo ak je v zastavanom území.

Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že je nepochybné, že predmetné pozemky

zapísané na LV č. X. v kat. územia Č. sa nachádzajú v lokalite Juhovýchod územného plánu

Obce Čaňa, ktorý bol schválený uznesením obecného zastupiteľstva č. 4/2004/b z 28.05.2004.

V záväznej časti územného plánu sa v bode 1.3. uvádza okrem iných plochy v lokalite

Juhovýchod zabezpečiť na funkciu bývania. V bode 7.1. záväznej časti územného plánu je

vymedzené zastavané územie obce v zmysle zákona č. 152/1996 Z. z. rozšírené o nové

lokality bývania v rodinných domoch v južnej, západnej a východnej časti obce. V tabuľkovej

časti priestorového usporiadania nových lokalít bývania sa pre lokalitu Juhovýchod v

územnom pláne počíta so 140 bytovými jednotkami.

Krajský súd poukázal, že z ustanovenia § 43h ods. 1 a 2 stavebného zákona vyplýva,

že stavebným pozemkom sa rozumie časť územia určená územným plánom obce alebo

územným plánom zóny, alebo územným rozhodnutím na zastavanie a pozemok zastavaný

stavbou. Pred schválením územného plánu Obce Čaňa, Krajský pozemkový úrad v Košiciach

dňa 02.03.2004 pod č. 2004/0005 udelil podľa § 7 zákona č. 307/1992 Z. z. súhlas na budúce

možné použitie poľnohospodárskej pôdy pre nepoľnohospodárske účely v rozsahu návrhu

územného plánu Obce Čaňa spolu vo výmere 75-47-00h, z toho 67-76-00h mimo zastavaného

územia a 07-71-00h v zastavanom území, celkovo vrátane nepoľnohospodárskej pôdy 97-03-

00h v kat. území Č. v okrese Košice - okolie s navrhovaným obdobím platnosti územného

plánu obce do roku 2015 podľa tabuľkových prehľadov, ktoré sú súčasťou udeleného súhlasu.

Ako nedôvodnú vyhodnotil krajský súd námietku žalobcu, že územný plán obce Čaňa územie Juhovýchod kvalifikuje ako plošnú územnú rezervu bez uvedenia konkrétnych

pozemkov, ktoré sa opiera o vyjadrenia starostu obce Čaňa. V územnom pláne obce bola ako

rezerva pre bytovú výstavbu označená lokalita Sever.

Pokiaľ žalobca odkazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

5Sžf/47/2011 z 24.11.2011 s tým, že v rozsudku bol riešený skutkovo a právne obdobný

prípad, krajský súd poukázal na skutočnosť, že sa nejednalo o skutkovo zhodné veci, a preto

ho nepovažoval za relevantný.

Proti predmetnému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie domáhajúc

sa jeho zmeny tak, že odvolací súd zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného, vec mu vráti

na ďalšie konanie a zaviaže ho k náhrade trov konania.  

Uviedol, že odôvodnenie rozsudku nemá oporu v logickom výklade základného

právneho ustanovenia, t. j. § 43h ods. 1, 2 stavebného zákona. Žalobca zastával názor, že len

pozemky zahrnuté do územnoplánovacích dokumentov prijatých a schválených obcou

označené konkrétnym parcelným číslom môžu byť považované za stavebné pozemky. V tejto

súvislosti poukázal na § 3 katastrálneho zákona, ktoré pojem pozemok charakterizuje a toto

ustanovenie v odvolaní citoval. Vychádzajúc z citácie tejto zákonnej normy poukázal na to,

že žiadny z územnoplánovacích dokumentov prijatých a schválených obcou Čaňa, pozemky s príslušným parcelným číslom ako dotknuté parcely neobsahuje. Namietal, že v rozsudku

sp. zn. 5Sžf/47/2011 z 24.11.2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky jasne deklaroval,

že v prípade, že územný plán obce neobsahuje parcelné čísla pozemkov, je nekonkrétnym

dokumentom, čiže právne irelevantným čo do zmeny pozemku na stavebný pozemok.

Vychádzajúc z tohto tvrdenia poukázal na ústavne zakotvený princíp právnej istoty,

na základe ktorého sú súdy povinné na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní

v rovnakých podmienkach dávať rovnakú odpoveď. Iný postup by bol v rozpore s princípom

právneho štátu.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c

ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnutí rozsudok ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez

nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2, § 214 ods. 2 OSP s tým,

že termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk

<http://www.nsud.sk>. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21.05.2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3

OSP).

Senát odvolacieho súdu zistil, že v obdobnej veci už rozhodol Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozsudkom sp. zn. 8Sžf/25/2013 zo dňa 13.02.2014, ktorým rozsudok Krajského

súdu v Košiciach č. k. 6S/159/2012-44 zo dňa 24.01.2013 potvrdil. Predmetom súdneho

prieskumu v uvedenej veci bolo rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky

č. 1020503/1/532724-997678/2012/5309 zo dňa 24.05.2012, ktorým rozhodnutím Finančné

riaditeľstvo SR zmenilo rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9800304/1/1348/2012 zo dňa

06.02.2012 tak, že znížil vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty zo sumy 12 548,76 €

na sumu 10 545,42 €.

Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 250ja ods. 7 OSP poukazuje na rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/25/2013 zo dňa 13.02.2014, z ktorého

uvádza:

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republiky

zvrchovaným, demokratickým a právnym štátom. Neoddeliteľným atribútom právneho štátu

je aj správne súdnictvo.

Ochranca verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany

správnych súdov má subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktoré poskytujú orgánu

verejnej správy. Preto fyzickú alebo právnickú osobu, ktorej práva boli porušené alebo

ohrozené má sa prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Ak nedošlo

k náprave a ochrane zo strany orgánov verejnej správy, je možné, aby fyzická alebo

právnická osoba sa domáhala ochrany svojich práv na správnom súde. Vyplýva

to z historicky daného a v Slovenskej republike ústavne garantovaného postavenia správneho

súdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzanie kompetencií orgánov verejnej správy,

ale zabezpečenie ich kontroly nezávislou súdnou mocou.

Podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy SR súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví

zákon. Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia orgánov verejnej správy v intenciách čl. 46 ods. 2 Ústavy SR sa uskutočňuje podľa ustanovení druhej a tretej hlavy piatej časti

Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia

vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo

zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb

alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb

alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho

nečinnosť.

Na rozdiel od súdu konajúceho v občianskoprávnych veciach, správny súd nie je

súdom skutkovým.

Podľa § 250i ods. 1 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže

vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Podľa ustálenej judikatúry správny súd vykonáva dokazovanie iba výnimočne, a to

spravidla na verifikáciu už vykonaných dôkazov.

Preto neobstojí podľa názoru odvolacieho súdu námietka žalobcu, že krajský súd

vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Napokon žalobca ani v odvolaní

neuviedol v akom smere mal prvostupňový súd doplniť dokazovanie.

Krajský súd v Košiciach preskúmal v intenciách žalobných bodov napadnuté

rozhodnutie žalovaného ako aj postup žalovaného a dospel k záveru, že správca dane

zabezpečil dôkazy v spolupráci s inými správnymi orgánmi a tieto dôkazy vyhodnotil každý

samostatne a potom všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Súd prvého stupňa záver správcu

dane, ako aj žalovaného, že žalobca porušil ustanovenie § 19 ods. 1 zákona o DPH,

považoval na základe zistení v daňovom konaní za správny a súladný so zákonom o DPH. Preto postupujúc podľa § 250ja ods. 1 OSP žalobu žalobcu zamietol. Pretože žalobca nebol

v konaní úspešný, súd mu nepriznal právo na náhradu trov konania. Rozhodol v zmysle

ustanovenia § 250k ods. 1 OSP.

Pokiaľ žalobca v žalobe poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 5Sžf/47/2011 z 24.11.2011 s tým, že riešil skutkovo aj právne obdobný prípad, súd

uviedol, že v preskúmavanom prípade nie je možné sa opierať o právny názor Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v spomínanom rozsudku, pretože v ňom riešil

skutkovo iný prípad, v ktorom správca dane rozhodol o tom, že ide o stavebný pozemok iba na

základe informácie Magistrátu hlavného mesta SR Bratislava. Preto právny názor

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v spomínanom rozsudku nepovažoval

za relevantný pre túto preskúmavanú vec.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

rozhodnutia krajského súdu a dôvody v ňom uvedené si osvojil ako vlastné s poukazom na ustanovenie § 246c ods. 1 veta práv v spojení s § 219 ods. 2 OSP. Odvolací súd konštatuje,

že dôvody odvolania sa neodlišovali od dôvodov podanej žaloby, s ktorými sa súd prvého

stupňa v odôvodnení rozsudku v plnom rozsahu vyporiadal.

Daňové úrady a Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky chránia fiskálne záujmy

štátu. Ich úlohou je vykonávať zisťovanie, či daňové subjekty si splnili v súlade

s hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu.

Podľa § 19 ods. 1 prvá, druhá a tretia veta zákona o DPH daňová povinnosť vzniká

dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať

s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je v dňom dodania deň

odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností.

Podľa § 38 ods. 2 prvá veta zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie pozemku

okrem dodania stavebného pozemku.

Podľa § 43h ods. 1 stavebného zákona stavebným pozemkom sa rozumie časť územia

určená územným plánom obce, alebo územným plánom zóny, alebo územným rozhodnutím na zastavanie a pozemok zastavaný stavbou.

Podľa § 43h ods. 2 stavebného zákona nezastavaný pozemok, ktorý je súčasťou

poľnohospodárskeho pôdneho fondu alebo lesného pôdneho fondu, možno v územnom pláne

obce alebo v územnom pláne zóny určiť za stavebný pozemok, ak sú splnené podmienky

na jeho trvalé vyňatie z poľnohospodárskeho pôdneho fondu, alebo z lesného pôdneho fondu,

alebo ak je v zastavanom území.

Podľa § 12 ods. l vyhlášky č. 55/2001 Z. z. o územno-plánovacích podkladoch

a územno-plánovacej dokumentácie dokumentácia územného plánu obce sa člení na textovú

časť a grafickú časť; obsahuje smernú časť a záväznú časť.

Záväzná časť obsahuje návrh regulatívov územného rozvoja a s presne formulovanými

zásadami priestorového usporiadania a funkčného využívania územia vyjadrených vo forme

regulatívov obsahujúcich záväzné pravidlá, ktoré stanovujú opatrenia v území, podmienky

využitia územia a umiestnenia stavieb (§ 12 ods.6 prvá veta citovanej vyhlášky).

Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 307/1992 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho

fondu v znení neskorších predpisov možné využitie poľnohospodárskej pôdy

na nepoľnohospodárske účely sa posudzuje spravidla pri návrhoch územno-plánovacej

dokumentácie, územno-plánovacích podkladov a pri návrhoch projektov pozemkových úprav.

Dokumenty uvedené v odseku 2 musia byť pred schválením podľa osobitných

predpisov odsúhlasené orgánom ochrany poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Súhlas

sa vydáva podľa zásad uvedených v odseku l a môžu v ňom byť určené podmienky na jej

zabezpečenie. Pre vydanie súhlasu a určení podmienok je rozhodujúci celkový konečný rozsah

zamýšľaného odňatia poľnohospodárskej pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu (§ 7

ods. 3 zákona č. 307/1992 Zb. v znení neskorších predpisov).

Zákon o DPH sa v ustanovení § 38 ods. 1 v súvislosti s definíciou stavebného pozemku

odvoláva v poznámke č. 19 na ustanovenie § 43h stavebného zákona. Z tohto ustanovenia

vyplýva, že stavebným pozemkom je okrem iného aj časť územia určená územným plánom

obce na zastavanie. Nezastavaný pozemok, ktorý je súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho

fondu alebo lesného pôdneho fondu, možno v územnom pláne obce alebo v územnom pláne

zóny určiť za stavebný pozemok, ak sú splnené podmienky na jeho trvalé vyňatie z poľnohospodárskeho pôdneho fondu alebo z lesného pôdneho fondu, alebo ak je

v zastavanom území.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací skúmal namietané žalobcom

poučenie práv interpretáciou a aplikácia ustanovenia § 43h ods. 1, 2 stavebného zákona.

Ústavný súd Slovenskej republiky pokiaľ ide o interpretáciu ustanovení zákonov

judikoval, že zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy je nevyhnutnou súčasťou

rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem

na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov. Realizuje sa uplatňovaním jednotlivých

metód výkladu práva. Ide spravidla o taký spôsob objasňovania zmyslu interpretovaného

textu, v rámci ktorého sa jednotlivé metódy výkladu uplatňujú vo vzájomnom prepojení,

pričom žiadna z nich nemá mať absolútnu prednosť. Jednotlivé uplatnené metódy by sa mali

navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu

právneho predpisu. Východiskom v procese interpretácie a aplikácie práva je síce gramatický

výklad textu právneho predpisu, interpret však musí zohľadniť účel zákona, systematickú

súvislosť a logické väzby medzi jednotlivými normami zákona. Jednou zo základných

interpretačných metód ústavného súdu je príkaz ústavne konformnej interpretácie

jednoduchého práva. (nález Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 70/09-54 z 02.06.2009)

V intenciách ústavným súdom judikovaného postupu pri interpretácii právnych noriem

postupoval aj odvolací súd.

Podľa názoru odvolacieho súdu zákonodarca s cieľom jednoznačne vymedziť pozemky

oslobodené od dane z pridanej hodnoty zvolil odkaz na ustanovenie § 43h ods. 1, 2

stavebného zákona, keďže zákon o DPH nedefinuje pojem stavebný pozemok.

Z ustanovenia § 43h stavebného zákona vyplýva, že obec si môže určiť časť územia

na zastavanie alternatívne tromi spôsobmi, a to buď územným plánom obce alebo územným

plánom zóny, alebo územným rozhodnutím. Stavebným pozemkom je aj pozemok zastavaný

stavbou. V danom prípade Obec Čaňa schválila územný plán obce, v ktorom označila lokalitu

Juhovýchod na funkčnú výstavbu rodinných domov. Náležitosti územného plánu obce

upravuje vyhláška Ministerstva životného prostredia č. 55/2001 Z. z. o územno-plánovacích

podkladoch a územno-plánovacej dokumentácie.

Podľa § 12 ods. 4 písm. a/ tejto vyhlášky riešenie územného plánu obce obsahuje

vymedzenie riešeného územia (územie jednej obce alebo viacerých obcí na základe údajov

z katastra nehnuteľností) a jeho geografický opis. V zmysle citovanej vyhlášky územný plán

obce nemusí obsahovať konkrétne označenie pozemkov aj s parcelnými číslami. Takéto

podrobné označenie by mohol obsahovať len územný plán zóny, ktorý však Obec Čaňa

nevypracovala a v stavebných povoleniach sa odvoláva na územný plán obce z 28.05.2004.

S poukazom na citovanú právnu úpravu a územný plán obce pozemok vedený na LV č. X.

nachádzajúci sa v lokalite Juhovýchod kat. územie Č. bol už v čase predaja, t. j. v roku 2007

stavebným pozemkom napriek tomu, že v katastri nehnuteľností bol zapísaný ako orná pôda.

Žalobca teda aj podľa názoru odvolacieho súdu porušil ustanovenie § 19 ods. l zákona

o DPH, keď k cene pozemku nevyčíslil daň z pridanej hodnoty.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu z vykonaných dôkazov nemožno mať pochybnosti

o tom, že dotknuté pozemky nachádzajú v lokalite Juhovýchod územného plánu Obce Čaňa,

ktorý bol schválený uznesením obecného zastupiteľstva č. 4/2004/b z 28.05.2004. V záväznej

časti územného plánu sa v bode 1.3. uvádza okrem iných plochy v lokalite Juhovýchod

zabezpečiť na funkciu bývania. V bode 7.1. záväznej časti územného plánu je vymedzené

zastavané územie obce v zmysle zákona č. 152/1996 Z. z. rozšírené o nové lokality bývania

v rodinných domoch v južnej, západnej a východnej časti obce. V tabuľkovej časti

priestorového usporiadania nových lokalít bývania sa pre lokalitu Juhovýchod v územnom

pláne počíta so 140 bytovými jednotkami.

Z ustanovenia § 43h ods. 2 stavebného zákona vyplýva, že nezastavaný pozemok, ktorý

je súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu, možno v územnom pláne obce určiť

zastavaný pozemok, ak sú splnené podmienky na jeho trvalé vyňatie z poľnohospodárskeho

pôdneho fondu alebo ak je v zastavanom území. Bolo preukázané, že pred schválením

územného plánu Obce Čaňa Krajský pozemkový úrad v Košiciach dňa 02.03.2004 pod

č. 2004/00005 udelil podľa § 7 zákona č. 307/1992 Z. z. súhlas na budúce možné použitie

poľnohospodárskej pôdy pre nepoľnohospodárske účely v rozsahu návrhu územného plánu

Obce Čaňa spolu vo výmere 75-47-00h, z toho 65-76-00h mimo zastavaného územia a 07-71-

00h v zastavanom území, celkovo vrátane nepoľnohospodárskej pôdy 97-03-00h v kat. území

Č. v okrese Košice - okolie s navrhovaným obdobím platnosti územného plánu obce do roku

2015 podľa tabuľkových prehľadov, ktoré sú súčasťou udeleného súhlasu.

Stavebný zákon v ustanovení § 43h ods. 1 obsahuje alternatívne štyri definície

stavebného pozemku. Stavebným pozemkom je preto časť územia, ktoré je určené

na zastavenie územným plánom. V prípade, že nezastavaný pozemok je súčasťou

poľnohospodárskeho pôdneho fondu, pred schválením územného plánu je potrebné, aby

príslušný špeciálny orgán štátnej správy súhlasil s využitím takého pozemku

na nepoľnohospodárske účely. Aj odvolací súd dospel k záveru, že v preskúmavanom prípade

tieto podmienky splnené boli.

Preto zhodne so súdom prvého stupňa námietky žalobcu, že predmetné pozemky v čase

predaja neboli zastavené stavbou, že nebolo na ne vydané právoplatné územné rozhodnutie

na jeho zastavenie, v relevantnom čase nebol vypracovaný a ani schválený územný plán zóny,

ktorý by predmetné pozemky riešil   a že tieto pozemky sa nachádzajú mimo zastavaného

územia, za dôvodné. Ako to vyplýva z ustanovenia § 43h ods. 1, 2 stavebného zákona

stavebným pozemkom je časť územia určená na zastavania územným plánom obce, a preto

nemusí spĺňať aj ďalšie znaky charakterizujúce stavebný pozemok alternatívnym spôsobom.

Taktiež námietku žalobcu, že územný plán Obce Čaňa územie Juhovýchod kvalifikuje

ako plošnú rezervu bez uvedenia konkrétnych pozemkov, ktoré sa opiera o vyjadrenie starostu

Obce Čaňa, súd taktiež nepovažuje za opodstatnenú, pretože záväzná časť územného plánu

obce upravuje funkčné využitie územia Juhovýchod na bývanie. Ani textová časť územného

plánu obce neobsahuje údaj o tom, že lokalita Juhovýchod je považovaná na územnú rezervu

pre možnosť riešenia výstavby rodinných domov. Za takúto rezervu územný plán považuje

lokalitu Sever.

Odvolací súd súhlasí s názorom žalobcu, že princíp právnej istoty je implicitne

obsiahnutý v čl. 1 Ústavy SR. Súčasťou tohto princípu je princíp legitímneho očakávania.

Ústavný súd SR definoval účel legitímneho očakávania ako garanciu čitateľnosti

správania sa orgánov verejnej moci a ochrany súkromných osôb pred nepredvídateľným

mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku

sa spoliehali (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 10/06 z 24.06.2009). Podobne

aj uznesenie Ústavného súdu SR č. k.   IV. ÚS 499/2011-25 z 22.11.2011, na ktorý

sa odvolával žalobca.

Od orgánov verejnej moci, t. j. aj od súdov sa vyžaduje, aby dodržiavali kontinuitu

rozhodnutia. V praxi to znamená, že súd je povinný pri rozhodovaní o skutkovo zhodných

prípadoch rozhodovať podľa ustálenej judikatúry, resp. aj v intenciách predtým prijatých

rozhodnutí.

Pokiaľ sa žalobca odvolával na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 24.11.2011, sp. zn. 5Sžf/47/2011, ktorý mali súdy aplikovať v právnej veci žalobcu, odvolací

súd po oboznámení sa s predmetným rozsudkom, zhodne s názorom krajského súdu dospel

k záveru, že v prípade žalobcu boli skutkové zistenia a dôkazy odlišné, ako v prípade,

o ktorom rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5Sžf/47/2011.

Správca dane pri vydaní svojho rozhodnutia vychádzal z územného plánu obce

schváleného obecným zastupiteľstvom uznesením č. 4/2004/b z 28.05.2004, podľa ktorého

je lokalita Juhovýchod, v ktorej sa nachádzajú pozemky zapísané na LV č. X. určená

na funkčnú výstavbu rodinných domov. Územný plán zóny, ktorý by územný plán obce

konkretizoval, obec nevypracovala ani ku dňu prevodu pozemkov, ani následne. V stavebných

povoleniach sa obec odvoláva len na územný plán obce, ktorý sa tak stal základným územno-

plánovacím dokumentom na komunálnej úrovni. Aj ďalšie zistenia správcu dane, a to súhlas

krajského pozemkového úradu daný pred schválením územného plánu na budúce možné

využitie pozemkov pre nepoľnohospodárske účely, obsah kúpnych zmlúv uzavretých medzi

žalobcom ako predávajúcim a kupujúcimi, preukazuje, že pozemky už v čase prevodu boli

stavebnými pozemkami, a preto právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

vyslovený v spomínanom rozsudku nie je možné aplikovať na daný prípad.

Ústavný súd SR už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na

súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je umožniť

každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu

o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom

konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 Dohovoru zahŕňa,,právo na súd“, to znamená právo začať

konanie na súde v,,občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu

pristupujú záruky ustanovení čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu

a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 Dohovoru je zabezpečená zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).

Ústavný súd SR tiež judikoval, že reálne uplatnenie a garantovanie základného práva

na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby

všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorý predpokladá účastník konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez

ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy,

procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich (III. ÚS 369/2010-

12).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu z ústavy ani Dohovoru nemožno

vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý

niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis

mutandis I. ÚS 56/01).

Aj Európsky súd pre ľudské práva, napr. v rozsudku z 21.01.1999 vo veci Garcia Ruiz

v. Španielsko konštatoval, že podľa štandardnej judikatúry súdu reflektujúcej princíp

riadneho chodu spravodlivosti musia súdne rozhodnutia v dostatočnej miere obsahovať

dôvody, na ktorých sú založené : Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie nemôže byť ponímaná

v takom zmysle, že je potrebné vyporiadať sa s každým argumentom. Podľa rozsudku tohto

súdu vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového

rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu

nižšieho stupňa.

Podľa názoru odvolacieho súdu, z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého

je i administratívny spis žalovaného, je nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri svojom

rozhodovaní náležite vyporiadal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v žalobe.

V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané

dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový ani

odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania,

ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych

orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho

orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.

Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie

krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré

žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite vyporiadal.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu nevyhovel

a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu

v Košiciach ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal

z ustanovení § 224 ods. 1 a § 250k OSP tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože nebol

v odvolacom konaní úspešný a žalovanému ich náhrada nepatrí zo zákona.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. mája 2015

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská