Najvyšší súd
8Sžf/3/2014
Slovenskej republiky 7012200682
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Aleny Poláčkovej,
PhD., v právnej veci žalobcu: HaRT, spol. s r. o. (resp. s. r. o.), Hrnčiarska 12, Košice,
IČO: 31 648 568, zastúpeného JUDr. Jozefom Vaškom, advokátom, Szakkayho 1, Košice,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská
Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020503/1/532724-
997671/2012/5309 zo dňa 24. mája 2012, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach č. k. 7S/102/2012 – 31 zo dňa 11. septembra 2013, jednohlasne, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/102/2012 – 31 zo dňa 11. septembra 2013, p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020503/1/532724-997671/2012/5309
zo dňa 24.05.2012, ktorým zmenil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice
č. 9800304/1347/2012/Pav zo dňa 06.02.2012 tak, že vyrubený rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2007 znížil zo sumy 8627,76 € na sumu 7250,22 €.
Krajský súd zhodne s žalovaným dospel k záveru, že pozemky parc. č. X., X. zapísané na LV č. X., kat. územie Č., vedené v katastri nehnuteľností ako orná pôda, boli v čase vzniku
daňovej povinnosti stavebnými pozemkami, nakoľko žalobca prevod predmetných pozemkov
na kupujúcich oslobodil od dane z pridanej hodnoty podľa § 38 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.
z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „zákon
o DPH“). Zákon o DPH sa v ustanovení § 38 ods. 1 v súvislosti s definíciou stavebného
pozemku odvoláva v poznámke č. 19 na ustanovenie § 43h zákona č. 50/1976 Zb. o územnom
plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len
„stavebný zákon“). Z tohto ustanovenia vyplýva, že stavebným pozemkom je okrem iného aj
časť územia určená územným plánom obce na zastavanie. Nezastavaný pozemok, ktorý je
súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu alebo lesného pôdneho fondu, možno v
územnom pláne obce alebo v územnom pláne zóny určiť za stavebný pozemok, ak sú splnené
podmienky na jeho trvalé vyňatie z poľnohospodárskeho pôdneho fondu alebo z lesného
pôdneho fondu, alebo ak je v zastavanom území.
Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že je nepochybné, že predmetné pozemky
zapísané na LV č. X. v kat. územia Č. sa nachádzajú v lokalite Juhovýchod územného plánu
Obce Čaňa, ktorý bol schválený uznesením obecného zastupiteľstva č. 4/2004/b z 28.05.2004.
V záväznej časti územného plánu sa v bode 1.3. uvádza okrem iných plochy v lokalite
Juhovýchod zabezpečiť na funkciu bývania. V bode 7.1. záväznej časti územného plánu je
vymedzené zastavané územie obce v zmysle zákona č. 152/1996 Z. z. rozšírené o nové
lokality bývania v rodinných domoch v južnej, západnej a východnej časti obce. V tabuľkovej
časti priestorového usporiadania nových lokalít bývania sa pre lokalitu Juhovýchod v
územnom pláne počíta so 140 bytovými jednotkami.
Krajský súd poukázal, že z ustanovenia § 43h ods. 1 a 2 stavebného zákona vyplýva,
že stavebným pozemkom sa rozumie časť územia určená územným plánom obce alebo
územným plánom zóny, alebo územným rozhodnutím na zastavanie a pozemok zastavaný
stavbou. Pred schválením územného plánu Obce Čaňa, Krajský pozemkový úrad v Košiciach
dňa 02.03.2004 pod č. 2004/0005 udelil podľa § 7 zákona č. 307/1992 Z. z. súhlas na budúce
možné použitie poľnohospodárskej pôdy pre nepoľnohospodárske účely v rozsahu návrhu
územného plánu Obce Čaňa spolu vo výmere 75-47-00h, z toho 67-76-00h mimo zastavaného
územia a 07-71-00h v zastavanom území, celkovo vrátane nepoľnohospodárskej pôdy 97-03-
00h v kat. území Č. v okrese Košice - okolie s navrhovaným obdobím platnosti územného
plánu obce do roku 2015 podľa tabuľkových prehľadov, ktoré sú súčasťou udeleného súhlasu.
Ako nedôvodnú vyhodnotil krajský súd námietku žalobcu, že územný plán obce Čaňa územie Juhovýchod kvalifikuje ako plošnú územnú rezervu bez uvedenia konkrétnych
pozemkov, ktoré sa opiera o vyjadrenia starostu obce Čaňa. V územnom pláne obce bola ako
rezerva pre bytovú výstavbu označená lokalita Sever.
Pokiaľ žalobca odkazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Sžf/47/2011 z 24.11.2011 s tým, že v rozsudku bol riešený skutkovo a právne obdobný
prípad, krajský súd poukázal na skutočnosť, že sa nejednalo o skutkovo zhodné veci, a preto
ho nepovažoval za relevantný.
Proti predmetnému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie domáhajúc
sa jeho zmeny tak, že odvolací súd zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného, vec mu vráti
na ďalšie konanie a zaviaže ho k náhrade trov konania.
Uviedol, že odôvodnenie rozsudku nemá oporu v logickom výklade základného
právneho ustanovenia, t. j. § 43h ods. 1, 2 stavebného zákona. Žalobca zastával názor, že len
pozemky zahrnuté do územnoplánovacích dokumentov prijatých a schválených obcou
označené konkrétnym parcelným číslom môžu byť považované za stavebné pozemky. V tejto
súvislosti poukázal na § 3 katastrálneho zákona, ktoré pojem pozemok charakterizuje a toto
ustanovenie v odvolaní citoval. Vychádzajúc z citácie tejto zákonnej normy poukázal na to,
že žiadny z územnoplánovacích dokumentov prijatých a schválených obcou Čaňa, pozemky s príslušným parcelným číslom ako dotknuté parcely neobsahuje. Namietal, že v rozsudku
sp. zn. 5Sžf/47/2011 z 24.11.2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky jasne deklaroval,
že v prípade, že územný plán obce neobsahuje parcelné čísla pozemkov, je nekonkrétnym
dokumentom, čiže právne irelevantným čo do zmeny pozemku na stavebný pozemok.
Vychádzajúc z tohto tvrdenia poukázal na ústavne zakotvený princíp právnej istoty,
na základe ktorého sú súdy povinné na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dávať rovnakú odpoveď. Iný postup by bol v rozpore s princípom
právneho štátu.
Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c
ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnutí rozsudok ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez
nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2, § 214 ods. 2 OSP s tým,
že termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk
<http://www.nsud.sk>. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21.05.2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3
OSP).
Senát odvolacieho súdu zistil, že v obdobnej veci už rozhodol Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudkom sp. zn. 8Sžf/25/2013 zo dňa 13.02.2014, ktorým rozsudok Krajského
súdu v Košiciach č. k. 6S/159/2012-44 zo dňa 24.01.2013 potvrdil. Predmetom súdneho
prieskumu v uvedenej veci bolo rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky
č. 1020503/1/532724-997678/2012/5309 zo dňa 24.05.2012, ktorým rozhodnutím Finančné
riaditeľstvo SR zmenilo rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9800304/1/1348/2012 zo dňa
06.02.2012 tak, že znížil vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty zo sumy 12 548,76 €
na sumu 10 545,42 €.
Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 250ja ods. 7 OSP poukazuje na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/25/2013 zo dňa 13.02.2014, z ktorého
uvádza:
Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republiky
zvrchovaným, demokratickým a právnym štátom. Neoddeliteľným atribútom právneho štátu
je aj správne súdnictvo.
Ochranca verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany
správnych súdov má subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktoré poskytujú orgánu
verejnej správy. Preto fyzickú alebo právnickú osobu, ktorej práva boli porušené alebo
ohrozené má sa prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Ak nedošlo
k náprave a ochrane zo strany orgánov verejnej správy, je možné, aby fyzická alebo
právnická osoba sa domáhala ochrany svojich práv na správnom súde. Vyplýva
to z historicky daného a v Slovenskej republike ústavne garantovaného postavenia správneho
súdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzanie kompetencií orgánov verejnej správy,
ale zabezpečenie ich kontroly nezávislou súdnou mocou.
Podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy SR súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví
zákon. Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia orgánov verejnej správy v intenciách čl. 46 ods. 2 Ústavy SR sa uskutočňuje podľa ustanovení druhej a tretej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia
vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo
zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb
alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb
alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho
nečinnosť.
Na rozdiel od súdu konajúceho v občianskoprávnych veciach, správny súd nie je
súdom skutkovým.
Podľa § 250i ods. 1 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd
rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže
vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
Podľa ustálenej judikatúry správny súd vykonáva dokazovanie iba výnimočne, a to
spravidla na verifikáciu už vykonaných dôkazov.
Preto neobstojí podľa názoru odvolacieho súdu námietka žalobcu, že krajský súd
vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Napokon žalobca ani v odvolaní
neuviedol v akom smere mal prvostupňový súd doplniť dokazovanie.
Krajský súd v Košiciach preskúmal v intenciách žalobných bodov napadnuté
rozhodnutie žalovaného ako aj postup žalovaného a dospel k záveru, že správca dane
zabezpečil dôkazy v spolupráci s inými správnymi orgánmi a tieto dôkazy vyhodnotil každý
samostatne a potom všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Súd prvého stupňa záver správcu
dane, ako aj žalovaného, že žalobca porušil ustanovenie § 19 ods. 1 zákona o DPH,
považoval na základe zistení v daňovom konaní za správny a súladný so zákonom o DPH. Preto postupujúc podľa § 250ja ods. 1 OSP žalobu žalobcu zamietol. Pretože žalobca nebol
v konaní úspešný, súd mu nepriznal právo na náhradu trov konania. Rozhodol v zmysle
ustanovenia § 250k ods. 1 OSP.
Pokiaľ žalobca v žalobe poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5Sžf/47/2011 z 24.11.2011 s tým, že riešil skutkovo aj právne obdobný prípad, súd
uviedol, že v preskúmavanom prípade nie je možné sa opierať o právny názor Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v spomínanom rozsudku, pretože v ňom riešil
skutkovo iný prípad, v ktorom správca dane rozhodol o tom, že ide o stavebný pozemok iba na
základe informácie Magistrátu hlavného mesta SR Bratislava. Preto právny názor
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v spomínanom rozsudku nepovažoval
za relevantný pre túto preskúmavanú vec.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
rozhodnutia krajského súdu a dôvody v ňom uvedené si osvojil ako vlastné s poukazom na ustanovenie § 246c ods. 1 veta práv v spojení s § 219 ods. 2 OSP. Odvolací súd konštatuje,
že dôvody odvolania sa neodlišovali od dôvodov podanej žaloby, s ktorými sa súd prvého
stupňa v odôvodnení rozsudku v plnom rozsahu vyporiadal.
Daňové úrady a Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky chránia fiskálne záujmy
štátu. Ich úlohou je vykonávať zisťovanie, či daňové subjekty si splnili v súlade
s hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu.
Podľa § 19 ods. 1 prvá, druhá a tretia veta zákona o DPH daňová povinnosť vzniká
dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať
s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je v dňom dodania deň
odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností.
Podľa § 38 ods. 2 prvá veta zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie pozemku
okrem dodania stavebného pozemku.
Podľa § 43h ods. 1 stavebného zákona stavebným pozemkom sa rozumie časť územia
určená územným plánom obce, alebo územným plánom zóny, alebo územným rozhodnutím na zastavanie a pozemok zastavaný stavbou.
Podľa § 43h ods. 2 stavebného zákona nezastavaný pozemok, ktorý je súčasťou
poľnohospodárskeho pôdneho fondu alebo lesného pôdneho fondu, možno v územnom pláne
obce alebo v územnom pláne zóny určiť za stavebný pozemok, ak sú splnené podmienky
na jeho trvalé vyňatie z poľnohospodárskeho pôdneho fondu, alebo z lesného pôdneho fondu,
alebo ak je v zastavanom území.
Podľa § 12 ods. l vyhlášky č. 55/2001 Z. z. o územno-plánovacích podkladoch
a územno-plánovacej dokumentácie dokumentácia územného plánu obce sa člení na textovú
časť a grafickú časť; obsahuje smernú časť a záväznú časť.
Záväzná časť obsahuje návrh regulatívov územného rozvoja a s presne formulovanými
zásadami priestorového usporiadania a funkčného využívania územia vyjadrených vo forme
regulatívov obsahujúcich záväzné pravidlá, ktoré stanovujú opatrenia v území, podmienky
využitia územia a umiestnenia stavieb (§ 12 ods.6 prvá veta citovanej vyhlášky).
Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 307/1992 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho
fondu v znení neskorších predpisov možné využitie poľnohospodárskej pôdy
na nepoľnohospodárske účely sa posudzuje spravidla pri návrhoch územno-plánovacej
dokumentácie, územno-plánovacích podkladov a pri návrhoch projektov pozemkových úprav.
Dokumenty uvedené v odseku 2 musia byť pred schválením podľa osobitných
predpisov odsúhlasené orgánom ochrany poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Súhlas
sa vydáva podľa zásad uvedených v odseku l a môžu v ňom byť určené podmienky na jej
zabezpečenie. Pre vydanie súhlasu a určení podmienok je rozhodujúci celkový konečný rozsah
zamýšľaného odňatia poľnohospodárskej pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu (§ 7
ods. 3 zákona č. 307/1992 Zb. v znení neskorších predpisov).
Zákon o DPH sa v ustanovení § 38 ods. 1 v súvislosti s definíciou stavebného pozemku
odvoláva v poznámke č. 19 na ustanovenie § 43h stavebného zákona. Z tohto ustanovenia
vyplýva, že stavebným pozemkom je okrem iného aj časť územia určená územným plánom
obce na zastavanie. Nezastavaný pozemok, ktorý je súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho
fondu alebo lesného pôdneho fondu, možno v územnom pláne obce alebo v územnom pláne
zóny určiť za stavebný pozemok, ak sú splnené podmienky na jeho trvalé vyňatie z poľnohospodárskeho pôdneho fondu alebo z lesného pôdneho fondu, alebo ak je
v zastavanom území.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací skúmal namietané žalobcom
poučenie práv interpretáciou a aplikácia ustanovenia § 43h ods. 1, 2 stavebného zákona.
Ústavný súd Slovenskej republiky pokiaľ ide o interpretáciu ustanovení zákonov
judikoval, že zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy je nevyhnutnou súčasťou
rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem
na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov. Realizuje sa uplatňovaním jednotlivých
metód výkladu práva. Ide spravidla o taký spôsob objasňovania zmyslu interpretovaného
textu, v rámci ktorého sa jednotlivé metódy výkladu uplatňujú vo vzájomnom prepojení,
pričom žiadna z nich nemá mať absolútnu prednosť. Jednotlivé uplatnené metódy by sa mali
navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu
právneho predpisu. Východiskom v procese interpretácie a aplikácie práva je síce gramatický
výklad textu právneho predpisu, interpret však musí zohľadniť účel zákona, systematickú
súvislosť a logické väzby medzi jednotlivými normami zákona. Jednou zo základných
interpretačných metód ústavného súdu je príkaz ústavne konformnej interpretácie
jednoduchého práva. (nález Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 70/09-54 z 02.06.2009)
V intenciách ústavným súdom judikovaného postupu pri interpretácii právnych noriem
postupoval aj odvolací súd.
Podľa názoru odvolacieho súdu zákonodarca s cieľom jednoznačne vymedziť pozemky
oslobodené od dane z pridanej hodnoty zvolil odkaz na ustanovenie § 43h ods. 1, 2
stavebného zákona, keďže zákon o DPH nedefinuje pojem stavebný pozemok.
Z ustanovenia § 43h stavebného zákona vyplýva, že obec si môže určiť časť územia
na zastavanie alternatívne tromi spôsobmi, a to buď územným plánom obce alebo územným
plánom zóny, alebo územným rozhodnutím. Stavebným pozemkom je aj pozemok zastavaný
stavbou. V danom prípade Obec Čaňa schválila územný plán obce, v ktorom označila lokalitu
Juhovýchod na funkčnú výstavbu rodinných domov. Náležitosti územného plánu obce
upravuje vyhláška Ministerstva životného prostredia č. 55/2001 Z. z. o územno-plánovacích
podkladoch a územno-plánovacej dokumentácie.
Podľa § 12 ods. 4 písm. a/ tejto vyhlášky riešenie územného plánu obce obsahuje
vymedzenie riešeného územia (územie jednej obce alebo viacerých obcí na základe údajov
z katastra nehnuteľností) a jeho geografický opis. V zmysle citovanej vyhlášky územný plán
obce nemusí obsahovať konkrétne označenie pozemkov aj s parcelnými číslami. Takéto
podrobné označenie by mohol obsahovať len územný plán zóny, ktorý však Obec Čaňa
nevypracovala a v stavebných povoleniach sa odvoláva na územný plán obce z 28.05.2004.
S poukazom na citovanú právnu úpravu a územný plán obce pozemok vedený na LV č. X.
nachádzajúci sa v lokalite Juhovýchod kat. územie Č. bol už v čase predaja, t. j. v roku 2007
stavebným pozemkom napriek tomu, že v katastri nehnuteľností bol zapísaný ako orná pôda.
Žalobca teda aj podľa názoru odvolacieho súdu porušil ustanovenie § 19 ods. l zákona
o DPH, keď k cene pozemku nevyčíslil daň z pridanej hodnoty.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu z vykonaných dôkazov nemožno mať pochybnosti
o tom, že dotknuté pozemky nachádzajú v lokalite Juhovýchod územného plánu Obce Čaňa,
ktorý bol schválený uznesením obecného zastupiteľstva č. 4/2004/b z 28.05.2004. V záväznej
časti územného plánu sa v bode 1.3. uvádza okrem iných plochy v lokalite Juhovýchod
zabezpečiť na funkciu bývania. V bode 7.1. záväznej časti územného plánu je vymedzené
zastavané územie obce v zmysle zákona č. 152/1996 Z. z. rozšírené o nové lokality bývania
v rodinných domoch v južnej, západnej a východnej časti obce. V tabuľkovej časti
priestorového usporiadania nových lokalít bývania sa pre lokalitu Juhovýchod v územnom
pláne počíta so 140 bytovými jednotkami.
Z ustanovenia § 43h ods. 2 stavebného zákona vyplýva, že nezastavaný pozemok, ktorý
je súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu, možno v územnom pláne obce určiť
zastavaný pozemok, ak sú splnené podmienky na jeho trvalé vyňatie z poľnohospodárskeho
pôdneho fondu alebo ak je v zastavanom území. Bolo preukázané, že pred schválením
územného plánu Obce Čaňa Krajský pozemkový úrad v Košiciach dňa 02.03.2004 pod
č. 2004/00005 udelil podľa § 7 zákona č. 307/1992 Z. z. súhlas na budúce možné použitie
poľnohospodárskej pôdy pre nepoľnohospodárske účely v rozsahu návrhu územného plánu
Obce Čaňa spolu vo výmere 75-47-00h, z toho 65-76-00h mimo zastavaného územia a 07-71-
00h v zastavanom území, celkovo vrátane nepoľnohospodárskej pôdy 97-03-00h v kat. území
Č. v okrese Košice - okolie s navrhovaným obdobím platnosti územného plánu obce do roku
2015 podľa tabuľkových prehľadov, ktoré sú súčasťou udeleného súhlasu.
Stavebný zákon v ustanovení § 43h ods. 1 obsahuje alternatívne štyri definície
stavebného pozemku. Stavebným pozemkom je preto časť územia, ktoré je určené
na zastavenie územným plánom. V prípade, že nezastavaný pozemok je súčasťou
poľnohospodárskeho pôdneho fondu, pred schválením územného plánu je potrebné, aby
príslušný špeciálny orgán štátnej správy súhlasil s využitím takého pozemku
na nepoľnohospodárske účely. Aj odvolací súd dospel k záveru, že v preskúmavanom prípade
tieto podmienky splnené boli.
Preto zhodne so súdom prvého stupňa námietky žalobcu, že predmetné pozemky v čase
predaja neboli zastavené stavbou, že nebolo na ne vydané právoplatné územné rozhodnutie
na jeho zastavenie, v relevantnom čase nebol vypracovaný a ani schválený územný plán zóny,
ktorý by predmetné pozemky riešil a že tieto pozemky sa nachádzajú mimo zastavaného
územia, za dôvodné. Ako to vyplýva z ustanovenia § 43h ods. 1, 2 stavebného zákona
stavebným pozemkom je časť územia určená na zastavania územným plánom obce, a preto
nemusí spĺňať aj ďalšie znaky charakterizujúce stavebný pozemok alternatívnym spôsobom.
Taktiež námietku žalobcu, že územný plán Obce Čaňa územie Juhovýchod kvalifikuje
ako plošnú rezervu bez uvedenia konkrétnych pozemkov, ktoré sa opiera o vyjadrenie starostu
Obce Čaňa, súd taktiež nepovažuje za opodstatnenú, pretože záväzná časť územného plánu
obce upravuje funkčné využitie územia Juhovýchod na bývanie. Ani textová časť územného
plánu obce neobsahuje údaj o tom, že lokalita Juhovýchod je považovaná na územnú rezervu
pre možnosť riešenia výstavby rodinných domov. Za takúto rezervu územný plán považuje
lokalitu Sever.
Odvolací súd súhlasí s názorom žalobcu, že princíp právnej istoty je implicitne
obsiahnutý v čl. 1 Ústavy SR. Súčasťou tohto princípu je princíp legitímneho očakávania.
Ústavný súd SR definoval účel legitímneho očakávania ako garanciu čitateľnosti
správania sa orgánov verejnej moci a ochrany súkromných osôb pred nepredvídateľným
mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku
sa spoliehali (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 10/06 z 24.06.2009). Podobne
aj uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 499/2011-25 z 22.11.2011, na ktorý
sa odvolával žalobca.
Od orgánov verejnej moci, t. j. aj od súdov sa vyžaduje, aby dodržiavali kontinuitu
rozhodnutia. V praxi to znamená, že súd je povinný pri rozhodovaní o skutkovo zhodných
prípadoch rozhodovať podľa ustálenej judikatúry, resp. aj v intenciách predtým prijatých
rozhodnutí.
Pokiaľ sa žalobca odvolával na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 24.11.2011, sp. zn. 5Sžf/47/2011, ktorý mali súdy aplikovať v právnej veci žalobcu, odvolací
súd po oboznámení sa s predmetným rozsudkom, zhodne s názorom krajského súdu dospel
k záveru, že v prípade žalobcu boli skutkové zistenia a dôkazy odlišné, ako v prípade,
o ktorom rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5Sžf/47/2011.
Správca dane pri vydaní svojho rozhodnutia vychádzal z územného plánu obce
schváleného obecným zastupiteľstvom uznesením č. 4/2004/b z 28.05.2004, podľa ktorého
je lokalita Juhovýchod, v ktorej sa nachádzajú pozemky zapísané na LV č. X. určená
na funkčnú výstavbu rodinných domov. Územný plán zóny, ktorý by územný plán obce
konkretizoval, obec nevypracovala ani ku dňu prevodu pozemkov, ani následne. V stavebných
povoleniach sa obec odvoláva len na územný plán obce, ktorý sa tak stal základným územno-
plánovacím dokumentom na komunálnej úrovni. Aj ďalšie zistenia správcu dane, a to súhlas
krajského pozemkového úradu daný pred schválením územného plánu na budúce možné
využitie pozemkov pre nepoľnohospodárske účely, obsah kúpnych zmlúv uzavretých medzi
žalobcom ako predávajúcim a kupujúcimi, preukazuje, že pozemky už v čase prevodu boli
stavebnými pozemkami, a preto právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vyslovený v spomínanom rozsudku nie je možné aplikovať na daný prípad.
Ústavný súd SR už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na
súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je umožniť
každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu
o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom
konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 Dohovoru zahŕňa,,právo na súd“, to znamená právo začať
konanie na súde v,,občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu
pristupujú záruky ustanovení čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu
a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 Dohovoru je zabezpečená zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).
Ústavný súd SR tiež judikoval, že reálne uplatnenie a garantovanie základného práva
na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby
všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorý predpokladá účastník konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez
ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich (III. ÚS 369/2010-
12).
Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu z ústavy ani Dohovoru nemožno
vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý
niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis
mutandis I. ÚS 56/01).
Aj Európsky súd pre ľudské práva, napr. v rozsudku z 21.01.1999 vo veci Garcia Ruiz
v. Španielsko konštatoval, že podľa štandardnej judikatúry súdu reflektujúcej princíp
riadneho chodu spravodlivosti musia súdne rozhodnutia v dostatočnej miere obsahovať
dôvody, na ktorých sú založené : Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie nemôže byť ponímaná
v takom zmysle, že je potrebné vyporiadať sa s každým argumentom. Podľa rozsudku tohto
súdu vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového
rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu
nižšieho stupňa.
Podľa názoru odvolacieho súdu, z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého
je i administratívny spis žalovaného, je nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri svojom
rozhodovaní náležite vyporiadal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v žalobe.
V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané
dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový ani
odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania,
ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych
orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho
orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.
Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie
krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré
žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite vyporiadal.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu nevyhovel
a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu
v Košiciach ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.
Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal
z ustanovení § 224 ods. 1 a § 250k OSP tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože nebol
v odvolacom konaní úspešný a žalovanému ich náhrada nepatrí zo zákona.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. mája 2015
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská