8Sžf/29/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: O. M., so sídlom v M., zastúpenej J.. J. N., advokátom, so sídlom v B., K., proti žalovanému: Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 5, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. MF/022575/2009-243 zo dňa 8. septembra 2009, o odvolaní

žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 179/2009-71 zo dňa 14. apríla

2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.  

1S 179/2009-71 zo dňa 14. apríla 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zamietol žalobu, ktorou sa

žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti v záhlaví označeného rozhodnutia žalovaného,

ktorým zamietol jej odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie Správy finančnej kontroly Košice č. 5/1105/2008/139 zo dňa 3.7.2009, ktorým na základe finančnej kontroly a podľa  

§ 31 ods. 3 a 7 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 523/2004   Z. z.) uložila žalobkyni odvod vo výške porušenia finančnej disciplíny a penále za porušenie

finančnej disciplíny do štátneho rozpočtu v sume 117 797,84 € s tým, že odvod finančných

prostriedkov za porušenie finančnej disciplíny sa ukladá podľa § 31 ods. 1 písm. n/ zákona  

č. 523/2004 Z. z. vo výške 58 898,92 € a penále za porušenie finančnej disciplíny podľa § 31

ods. 1 písm. n/ zákona č. 523/2004 Z. z. sa ukladá vo výške 58 898,92 €.

V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že zistil nasledovné: Žalobkyňa dňa

13.9.2005 uzatvorila na základe rozhodnutia ministra životného prostredia SR č. 39280/Č-  

-58/05 zo dňa 30.6.2005 s Environmentálnym fondom zmluvu č. X. o poskytnutí podpory

z fondu formou dotácie (ďalej aj „Zmluva“) s tým, že poskytnuté finančné prostriedky boli

účelovo určené na použitie akcie,,Kanalizácia a ČOV“ s miestom realizácie O. M.. Dotácia

mala byť použitá na výstavbu stavebnej časti ČOV, pričom žalobkyni bola priznaná dotácia

vo výške 96 262 36€ (2 900 000 Sk) s podmienkou zabezpečenia 5% nákladov na

financovanie účelu dotácie z iných zdrojov, t.j. 4 813,12 € (145 000 Sk) a dotácia bola

pripísaná na účet žalobkyne v sume 63 127,49 € (1 901 778,70 Sk) dňa 14.10.2005 a dňa

15.12.2005 vo výške 33 134,56 € (998 211,70 Sk). Dňa 26.3.1998 uzatvorila žalobkyňa

s obchodnou spoločnosťou G. S., H. zmluvu o dielo, ktorá bola neoddeliteľnou súčasťou

Zmluvy. Žalobkyňa predložila na úhradu faktúru č. X. zo dňa 16.9.2005 na sumu 63 127,49 €

(1 901 778,70 Sk), ktorá bola uhradená z dotačného účtu dňa 19.10.2005. Finančnou

kontrolou však bolo zistené, že podľa stavebného denníka v dňoch 26.7.2005 až 10.9.2005

nebola pri realizácii stavebnej akcie vykonávaná žiadna činnosť a v období od 11.9.2005 do

7.10.2005 boli na stavbe vykonávané bežné práce. Zhotoviteľ (G. S., H. ) uzatvoril dňa 9.9.2005 zmluvu o dielo č. X. so spoločnosťou A. S., B. (ako subdodávateľ), ktorej

predmetom bolo dodanie a namontovanie mechanicko – biologickej časti ČOV. Žalobkyňa od

zmluvy o dielo zo dňa 26.3.1998 odstúpila a uzatvorila novú zmluvu o dielo č. X. dňa

8.5.2007 priamo   so spoločnosťou A. S., B., ktorej predmetom bolo dokončenie čistiarne

odpadových vôd pre O. M..

Krajský súd dôvodil, že vychádzajúc z uvedených skutočností považoval za nesporne

zistené, že žalobkyňa uhradila faktúru. č. X. zo dňa 16.9.2005 na sumu 63 127,49 €

(1 901 778,70 Sk) napriek tomu, že v čase jej úhrady boli z fakturovaného tovaru a prác

vykonané len pozemné práce v hodnote 4228,57 € (127 389,81 Sk), ktorá skutočnosť bola

potvrdená aj vo vypracovanom znaleckom posudku znalcom z odboru stavebníctva, z čoho

vyplýva, že hodnota nedodaných prác a dodávok v čase úhrady činila sumu 58 898,92 €

(1 774 388,89 Sk), a teda že žalobkyňa predložila predmetnú faktúru napriek nezrealizovaniu

vyfakturovaného tovaru a dodávok v čase fakturácie Environmentálnemu fondu, ktorý jej

finančné prostriedky uvoľnil, pričom sporná faktúra bola uhradená dňa 14.10.2005.  

Na základe týchto skutočností bolo podľa krajského súdu preukázané, že zo strany žalobkyne

došlo k porušeniu čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 4 Zmluvy, t. j. časť poskytnutej dotácie v sume  

58 898,92 € (1 774 388,89 Sk) použila v rozpore zo stanovenými podmienkami, čo je porušením finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. n/ zákona č. 523/2004 Z. z., za ktoré

sa podľa ustanovenia § 31 ods. 7 citovaného zákona uplatní pri porušení týchto podmienok

rovnaká sankcia ako pri porušení finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. a/ tohto zákona,

pričom povinnosť vrátiť finančné prostriedky pri porušení zmluvných podmienok vyplýva

s čl. 8 ods. 1, 2 a 3 Zmluvy, a preto dospel k zhodnému názoru ako správny orgán, že

žalobkyňa je podľa § 31 ods. 3 zákona č. 523/2004 Z. z. povinná odviesť sumu 117 797,84 €.

Krajský súd obranu žalobkyne spočívajúcu v tom, že vo veci nedodania fakturovaného tovaru

a prác spoločnosťou G. S., H. prebieha trestné konanie a že žalobkyňa podala podnet na

Okresnú prokuratúru v Humennom, nepovažoval za opodstatnenú, pretože žalobkyňa za

situácie, keď si bola úplne vedomá skutočnosti, že v čase predloženia faktúry stavebné práce

a dodávky v nej zahrnuté neboli zrealizované, nemala túto predložiť k úhrade

Environmentálnemu fondu. Podľa názoru krajského súdu neobstojí ani námietka žalobkyne,

že bola sankcionovaná aj za úhradu inej faktúry (č. X.), keďže úhrada tejto faktúry, ako to

vyplynulo z výroku a aj z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, nie je sporná; správny orgán

sa touto faktúrou v napadnutom rozhodnutí zaoberal len z dôvodu objasnenia relevantných

súvislosti pri realizácii dotovaného projektu. O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že

žalobkyni ich náhradu nepriznal s poukazom na § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku

(ďalej len,,OSP“) z dôvodu jej neúspechu v konaní.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa navrhujúc, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na konanie v prvom stupni alternatívne,

aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že vyhovie žalobe v celom rozsahu. Odvolanie

odôvodnila tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností, a aj tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom. Namietala, že súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku

opomenul vysporiadať s vyjadrením právneho zástupcu žalobkyne zo dňa 8.4.2011, pričom

dôvody a argumentácia v uvedenom vyjadrení sú podľa názoru žalobkyne právne významné,

a teda žiadnym spôsobom nehodnotil tvrdenia žalobkyne o nesprávnom právnom závere.

Namietala tiež nezrozumiteľnosť a nejasnosť napadnutého rozsudku, keďže súd sa

nevysporiadal s predloženými dôkazmi a nevyhodnotil ich. Poukázala na to, že už v podanej

žalobe namietala, že bola na svojich právach poškodená tým, že žalovaný z nesprávne  

a nedostatočne zisteného skutkového stavu vec nesprávne právne posúdil. Konštatovala, že súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku zaoberal výlučne skutkovým stavom, pričom

nevyhodnotil námietku žalobkyne, že vec bola nesprávne právne posúdená. Mala za to, že

keďže žalobkyňa ako žalobné dôvody uviedla nesprávne a nedostatočne zistený skutkový stav

a aj nesprávne právne posúdenie veci, tieto dôvody jej podaním zo dňa 8.4.2011 rozširované

neboli, pretože bolo len doplnené ich zdôvodnenie, čo Občiansky súdny poriadok nevylučuje.

Zdôraznila, že súd v konaní neskúmal zákonnosť vydaného rozhodnutia, skúmal len skutkový

stav a právne posúdenie veci nevykonal. Vychádzajúc aj z námietok vo vyjadrení zo dňa

8.4.2011 žalobkyňa namietala, že súd pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia prekročil

zákonný rámec a zároveň nerešpektoval zmluvné dojednania. Žalobkyňa mala za to, že

k porušeniu jej finančnej disciplíny nedošlo. S poukazom na konštatovanie správy finančnej

kontroly v napadnutom rozhodnutí žalobkyňa uviedla, že ona si svoju povinnosť uvedenú

v čl. 5 ods. 1 zmluvy splnila, nakoľko predložila fondu originály faktúr na úhradu nákladov na

realizáciu akcie uvedenej v čl. 3 Zmluvy v príslušnom rozpočtovom roku vystavené

vybraným dodávateľom spolu so súpisom vykonaných prác a dodávok, preto podľa jej názoru

neboli splnené podmienky pre uplatnenie čl. 8 ods. 2 zmluvy a čl. 8 ods. 3 Zmluvy. Podľa

názoru žalobkyne neboli splnené zákonné podmienky pre uloženie odvodu a vyslovenie

povinnosti zaplatiť penále podľa § 31 ods. 3 zákona č. 523/2004 Z. z., na koľko správnym

orgánom nebolo vyslovené porušenie finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. a/, ale

podľa § 31 ods. 1 písm. n/ citovaného zákona. Konštatovala, že správa finančnej kontroly  

je zo zákona oprávnená uložiť odvod a penále podľa § 31 ods. 7 vety druhej alebo § 31 ods. 3

zákona č. 523/2004 Z. z. Vyslovila právny názor, že neboli splnené podmienky pre postup

podľa § 31 ods. 7 vety druhej zákona č. 523/2004 Z. z., nakoľko verejné prostriedky sa

neposkytli za podmienok, ktorých nesplnenie je spojené s povinnosťou ich vrátenia, ale

s oprávnením fondu uvoľňovanie poskytnutých finančných prostriedkov zastaviť. Napokon

žalobkyňa vytkla krajskému súdu, že v napadnutom rozsudku len prevzal odôvodnenie

vyjadrenia žalovaného, pričom sám dôkazy a námietky žalobkyne nehodnotil,

k predloženému vyjadreniu žalobkyne nezaujal stanovisko a svoj záver dostatočne právne

nezdôvodnil.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol jej odvolanie

zamietnuť a napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť, považujúc napadnutý rozsudok za

vecne správny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) ako súd odvolací  

(§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP)  

a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na

ďalšie konanie pre závažné procesné pochybenie spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení

rozhodnutia.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj

rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté

(§ 244 ods. 1, 2 OSP).

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, po posúdení relevantnosti odvolacích

námietok, nedá rozhodnúť inak, a to aj s prihliadnutím na rešpektovanie zásady hospodárnosti

konania, ako zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie,

a to pre závažné pochybenia, majúce za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.  

Z obsahu odvolania žalobkyne je zrejmé, že nesúhlasila so spôsobom, akým sa

prvostupňový súd vysporiadal s jednotlivými žalobnými námietkami, pričom zároveň

namietala závažné procesné pochybenie a to, že sa prvostupňový súd opomenul vysporiadať s vyjadrením právneho zástupcu žalobkyne zo dňa 8.4.2011, pričom dôvody a argumentácia

v uvedenom vyjadrení sú podľa názoru žalobkyne právne významné.

Podľa § 157 ods. 2 OSP odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu

v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie

súdu musí obsahovať dôvody, na základe ktorých je založené.

K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces,

patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené.

V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 21.1.1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, Ruiz Torija proti Španielsku,

rozsudok zo dňa 9.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, Van de Hurk proti Holandsku,

rozsudok zo dňa 19.4.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90, ), judikatúry Ústavného súdu

SR (sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12.5.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.6.2004, sp. zn.  

III. ÚS 95/06 zo dňa 15.3.2006, sp. zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23.8.2006), nie je nutné, aby

na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti

odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť

analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje

na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú

žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti).

Súd je povinný dbať na to, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé, na podporu čoho uvedie

dostatočné argumenty.

Pokiaľ teda v posudzovanej veci krajský súd nepreskúmal komplexne námietky

žalobkyne a pokiaľ nechal bez povšimnutia a bez odôvodnenia takéhoto svojho postupu

námietku na nesprávne právne posúdenia veci správnym orgánom bližšie špecifikovanú

v podaní žalobkyne zo dňa 8.4.2011, podľa názoru odvolacieho súdu postupoval nedôsledne,

a preto prisvedčil žalobkyni v tom, že uvedeným postupom bolo porušené jej právo na

spravodlivý a riadny súdny proces, právo domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde ako aj zásadu spravodlivého procesu podľa čl. 46  

ods. 1 a čl. 38 Listiny základných práv a slobôd. Ústavný súd Slovenskej republiky, ako

v odvolaní uviedol navrhovateľ, už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03).

Z vyššie uvedených dôvodov bude preto povinnosťou prvostupňového súdu opätovne

sa vysporiadať so všetkými žalobnými námietkami žalobkyne a svoje rozhodnutie náležite

odôvodniť. Za tohto stavu by bolo predčasné, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujímal

stanovisko k námietkam odvolania ohľadne rozhodnutia, čo do merita veci.

Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti, odvolací súd rozhodol tak, že napadnutý

rozsudok krajského súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie (§ 221 ods. 2 OSP).

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania

(§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou OSP).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 1.5.2011).  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.  

V Bratislave 26. apríla 2012  

JUDr. Jaroslava Fúrová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská