Najvyšší súd

8Sžf/23/2010

Slovenskej republiky  

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: M.. P. S. M. M., Š. č. 6, M., IČO: X., zastúpeného   JUDr. J. S., PhD.,   advokátom so sídlom v K., J. T. 8, proti  

žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica č. 13, Banská Bystrica,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia   žalovaného   č. I/223/9949-61820/2009/992517-r

zo 17. júna   2009,   o odvolaní žalobcu   proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k.

6S/94/2009-42 zo dňa 25. februára 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok   Krajského   súdu v Košiciach,  

č. k. 6S/94/2009-42 zo dňa   25. februára 2010   z r u š u j e   a vec   mu vracia na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

  Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods.1 Občianskeho súdneho poriadku

(ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č.I/223/9949-61820/2009/992517-r   zo 17. júna   2009, ktorým ako odvolací orgán potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Moldava nad Bodvou  

zo dňa 3.3.2009 č. 711/230/3122/09/Sir o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty podľa  

§ 44 ods.6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov za zdaňovacie

obdobie IV. štvrťrok 2003 v sume 9 277,66 eur na základe vykonanej opakovanej daňovej

kontroly, o výsledku ktorej správca dane vyhotovil protokol zo dňa 12.2.2009  

č. 711/320/109/1927/2009/Seb.

  Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu

dane a na vec sa vzťahujúci administratívny spis a dospel k záveru, že žalovaný ako aj

správca dane postupoval v súlade so zákonom, preto žalobné námietky žalobcu nepovažoval

za opodstatnené. K jednotlivým dôvodom žaloby uviedol, že námietka narušenia právnej

istoty účastníka konania odlišným postupom správcu dane oproti predchádzajúcim kontrolám za obdobie roku 2002, kedy bol žalobcovi vrátený nadmerný odpočet, nie je dôvodná, pretože

s účinnosťou od 1.4.2003 došlo k zmene v štatúte   a zakladacej listine žalobcu a odčleneniu

podnikateľskej činnosti od verejnoprospešnej. Za správny považuje názor žalovaného, že

plnenia poskytované v rámci podnikateľskej činnosti sú zdaniteľnými plneniami podľa § 2

ods. l a 2 zákona č. 289/1995 Z.z. o DPH. Za dôvodnú nepovažoval súd ani námietku

týkajúcu sa nepreskúmateľnosti žalobou napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť

a nedostatok dôvodov, keď poukázal na stanovisko Ministerstva financií SR z 2.8.1993, podľa

ktorého jediným rozlišovacím kritériom verejnoprospešnej a podnikateľskej činnosti je len

cieľ a dôvod činnosti. Súd sa stotožnil so záverom žalovaného, že žalobca dostatočne nesplnil

svoju dôkaznú povinnosť v zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších

predpisov, keďže ani na opakovanú výzvu nešpecifikoval verejnoprospešnú a podnikateľskú

činnosť, ale zotrval na tvrdení, že všetky činnosti sú verejnoprospešného charakteru, a teda

nepodliehajú zdaneniu. Tvrdenie žalobcu, že takáto klasifikácia závisí od účelu a cieľa

poskytovanej služby neodporuje stanovisku žalovaného, ktorý hodnotil jednotlivé plnenia

podľa ich charakteru, či ide o podnikateľskú alebo verejnoprospešnú činnosť a tiež podľa

subjektov, ktoré verejnoprospešné služby prijímali. Neobstojí ani názor žalobcu, že v tej istej

veci sa vedú dve konania, keď je súčasne vedená daňová kontrola a opakovaná daňová

kontrola, pretože opakovaná daňová kontrola bola vykonaná až ako realizácia právneho

názoru odvolacieho orgánu vysloveného v rozhodnutí o zrušení a vrátení veci. Za nedôvodnú

považoval súd aj námietku, že došlo k zániku práva vyrubiť daň, pretože podľa § 15 ods. 13

zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov za úkon smerujúci na vyrubenie

rozdielu dane sa považuje doručenie protokolu o daňovej kontrole, ktorý bol žalobcovi

doručený 18.9.2006, pričom neuplynula ani 10 ročná objektívna lehota na vyrubenie dane.

  Z uvedených dôvodov súd považoval žalobu za nedôvodnú a preto ju podľa § 250j ods. l

O.s.p. zamietol. Žalobcovi súd nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože v konaní

nemal úspech (§ 250q ods. l O.s.p.).  

  Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal žalobca odvolanie, v ktorom uviedol, že

predmetom konania je preskúmavanie rozhodnutia správcu dane o vyrubení rozdielu dane

z pridanej hodnoty, pričom základnou otázkou bolo posúdenie, či plnenia žalobcu, z ktorých

bola vyrubená daň z pridanej hodnoty, tejto dani aj podliehajú. Správca dane dospel k záveru,

že z charakteru poskytnutých služieb a ich prijímateľov vyplýva, že sa nejedná o služby

poskytované v rámci hlavnej verejnoprospešnej činnosti, ale že sa jedná o činnosti a služby, ktoré atribút takejto činnosti nespĺňajú a preto sa posudzujú ako zdaniteľné plnenie. Krajský

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že žalobca vykonával aj podnikateľskú

činnosť, čo potvrdili dodávateľské faktúry, že námietka opakovanej daňovej kontroly nie je

dôvodná a že žalobca nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, keď nešpecifikoval, ktoré činnosti

považuje za podnikanie. K tejto argumentácii žalobca uvádza, že vzhľadom na zmiešaný

charakter činnosti treba postupovať určením koeficientu ako podielu podnikateľskej

a nepodnikateľskej činnosti, ktorý ale nie je výsledkom každého zdaňovacieho obdobia

samostatne. Konštatovanie krajského súdu, že išlo o podnikateľskú činnosť, o čom svedčí

aplikácia § 2 zákona o DPH, je len holým odkazom na právnu úpravu a preto je

nepreskúmateľné. Pritom správca len zosumarizoval jednotlivé faktúry a konštatoval, že ide

o zdaniteľné plnenia, pričom vôbec nie je zrejmé, z čoho vychádzal. Z rozhodnutia súdu nie je

zrejmé, prečo a z akých právnych a skutkových dôvodov tam uvedené činnosti nemôžu byť

posudzované ako činnosti nepodliehajúce dani. Rovnako sa súd nevysporiadal s ustálenou

judikatúrou najvyššieho súdu, konkrétne možno poukázať na rozsudok sp. zn. 5 Sž 98-105/00,

ktorý detailne rozoberá právne a skutkové okolnosti posúdenia charakteru a účelu činnosti

príspevkovej organizácie obce N.

  Zo zriaďovateľskej listiny príspevkovej organizácie vyplýva, že činnosti, ktoré boli

predmetom výrubu dane, boli a sú uvedené v zriaďovateľskej listine ako jej hlavná činnosť,

resp. slúžili na plnenie jej základného účelu, ako to má na mysli zákon č. 567/1992 Zb.

v znení neskorších predpisov. O zdaniteľné plnenie ide len v tom rozsahu, v ktorom ide

o vykonávanie podnikateľskej činnosti, kde jediným rozlišovacím kritériom je charakter cieľa

a dôvodu činnosti – či sa uskutočňuje za účelom dosiahnutia zisku alebo získavania príjmov

na krytie časti verejných výdavkov. Týmto otázkam sa krajský súd vôbec nevenoval, iba

konštatoval, že podnikateľskú činnosť potvrdili dodávateľské faktúry. Žalobca je preto toho

názoru, že ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred

súdom, a to tým, že krajský súd neodôvodnil dostatočne a v súlade s platnou právnou úpravou

svoje rozhodnutie vo veci, čím mu zároveň odňal možnosť náležite skutkovo a právne

argumentovať proti jeho rozhodnutiu v rámci opravných prostriedkov.

  V zmysle rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, ako aj Najvyššieho súdu SR,

súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj práva na

spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o základných ľudských právach

a slobodách je právo na odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky. K rovnakému záveru dospel  

vo svojej rozhodovacej činnosti aj Európsky súd pre ľudské práva. Nerešpektovaním týchto

princípov a porušením povinnosti odôvodniť svoje rozhodnutie súd porušil základné právo

účastníka konania – žalobcu na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj  

čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s §157 ods. 2 O.s.p.

  Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania, vrátane trov

právneho zastúpenia.  

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Uviedol, že odvolacie

dôvody sú totožné s dôvodmi žaloby, ku ktorým podal vyjadrenie 11.01.2010. Z odvolania nie

je zrejmé, na aký spôsob určenia koeficientu chcel žalobca poukázať, navyše táto námietka

nebola predmetom odvolania žalobcu proti dodatočnému platobnému výmeru správcu dane,

a ani predmetom žaloby. K námietke nedostatočného rozlíšenia verejnoprospešnej

a podnikateľskej činnosti uviedol, že správca dane presne špecifikoval zdaniteľné plnenia

a rozlíšenie činností vykonal podľa obsahu, aj podľa toho, pre koho boli vykonané. Za účelom

špecifikácie použil okrem faktúr aj iné dôkazné prostriedky, napr. živnostenský list, zakladaciu listinu a iné.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací   (§ 10 ods.2 O.s.p.)   preskúmal

napadnutý   rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu   /§ 212 ods.1

O.s.p./ a dospel k záveru, že odvolanie je opodstatnené.

  V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov

zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú

práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb.

Z obsahu odvolania žalobcu je zrejmé, že nesúhlasil s tým, ako sa súd vysporiadal  

s   jednotlivými žalobnými dôvodmi, pričom hlavne namietal, že súd sa nevysporiadal  

so základnou otázkou pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného,  

či plnenia žalobcu, z ktorých bola vyrubená daň z pridanej hodnoty, tejto dani aj podliehajú

a prečo nemohli byť posudzované ako činnosti nepodliehajúce dani.

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť bolo povinnosťou odvolacieho súdu   skúmať

opodstatnenosť žalobcom   vznesenej námietky, že krajský súd tým, že svoje rozhodnutie

dostatočne neodôvodnil, odňal žalobcovi ako účastníkovi konania možnosť konať pred

súdom. Po dôkladnom oboznámení sa s podkladmi súdneho spisu dospel k záveru, že táto

námietka žalobcu je dôvodná.

Podľa § 157 ods.2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôvodov   vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu

v zmysle čl. 46 ods. 1   Ústavy SR vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí

obsahovať dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.

Pokiaľ teda v posudzovanej veci krajský súd   nepreskúmal komplexne žalobcove

procesné i hmotné námietky, podľa názoru odvolacieho súdu postupoval nedôsledne, a preto

prisvedčil žalobcovi v tom, že uvedeným postupom bolo porušené jeho právo na spravodlivý

a riadny súdny proces, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde ako aj zásadu spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods.1 a čl. 38

ods.2 Listiny základných práv a slobôd. Ústavný súd SR už vyslovil, že „súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03).

V správnom súdnictve je súd viazaný žalobou vymedzeným rozsahom a dôvodmi

preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, čomu zodpovedá povinnosť súdu

rozhodnúť o všetkých bodoch žaloby a v odôvodnení sa s nimi vysporiadať.

  Žalobca v žalobe namietal konštatovanie správcu dane aj žalovaného, že zaradenie

činností a služieb do kategórie podliehajúcej daňovej povinnosti vyplýva „z charakteru poskytovaných služieb“, z „charakteru prijímateľov služieb“, „z charakteru činnosti“, čo je

iba všeobecným konštatovaním bez právneho a skutkového obsahu a bez prepojenia na

jednotlivé prípady a preto nepreskúmateľné. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia na

túto zásadnú námietku reagoval iba konštatovaním, že žalobca nesplnil svoju dôkaznú

povinnosť v zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov

a zotrval na tvrdení, že všetky jeho činnosti majú verejnoprospešný charakter a preto

nepodliehajú zdaneniu. Toto tvrdenie považoval súd žalovaným za presvedčivo vyvrátené

„aplikáciou ustanovenia § 2 zákona o DPH v kontexte s ustanovením § 2 Obchodného

zákonníka“. Odvolací súd sa stotožnil s námietkou žalobcu, že nedostatok dôvodov spôsobuje

nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.  

Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti   odvolací súd rozhodol tak, že   napadnutý

rozsudok krajského súdu podľa § 221 ods.1 písm. f/ O.s.p.   zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Za tohto stavu vo veci bolo by predčasné, aby Najvyšší súd SR zaujímal stanovisko

k námietkam odvolania ohľadne rozhodnutia čo do merita veci. V novom rozhodnutí bude

povinnosťou krajského súdu vysporiadať sa dôsledne s dôvodmi žaloby.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový   súd i o náhrade trov odvolacieho

konania (§ 224 ods.3 v spojení s § 246c O.s.p.).  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 20. januára 2011   JUDr. Zuzana Ďurišová, v.r.

  predsedníčka senátu  

Za správnosť vyhotovenia: Mária Kráľová