Najvyšší súd
8 Sža 12/2008
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Ľuboša Szigetiho v právnej veci navrhovateľa: L. Z., štátny príslušník Číny, zastúpeného JUDr. J. P., advokátom, proti odporcovi: MV SR, MÚ, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu č. ČAS: MU-2321/PO-Ž/2007 zo dňa 13. novembra 2007, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 5 Saz 132/2007-22 zo dňa 26. februára 2008, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 5 Saz 132/2007-22 zo dňa 26. februára 2008 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie č. ČAS: MU-2321/PO-Ž/2007 zo dňa 13. novembra 2007, ktorým odporca podľa ustanovenia § 12 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia (ďalej len zákon o azyle) zamietol žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú a podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol, že neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov do Číny. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Krajský súd sa stotožnil so záverom odporcu, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu na území SR a rozhodnutie odporcu o zamietnutí žiadosti ako zjavne neopodstatnenej je vecne správne a v súlade so zákonom. Skutočnosti navrhovateľom uvádzané v priebehu celého azylového konania nasvedčujú podľa krajského súdu ekonomickým pohnútkam navrhovateľa a potvrdzujú záver, že v jeho prípade nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu podľa § 8, 9 alebo 10 zákona o azyle.
Krajský súd poukázal na to, že navrhovateľ žiadnym spôsobom individuálne neidentifikoval svoje konkrétne problémy v krajine pôvodu, pričom všeobecnú situáciu týkajúcu sa porušovania ľudských práv a neexistencie náboženskej slobody tak, ako to opísal navrhovateľ, nie je možné považovať za jeden z dôvodov pre možné udelenie azylu v zmysle Ženevskej konvencie.
Krajský súd sa stotožnil aj so závermi a zisteniami odporcu o tom, že v prípade navrhovateľa neboli zistené skutočnosti brániace jeho návratu do krajiny pôvodu, preto rozhodnutie odporcu aj v tejto časti potvrdil.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že krajský súd neprihliadol na vážnosť politickej situácie v Číne, poukázal na to, že tým, že požiadal o azyl, nepriamo vyjadril nesúhlas s politikou režimu a stal sa nepohodlnou osobou.
Navrhovateľ súdu vyčítal, že nevenoval náležitú pozornosť výroku administratívneho vyhostenia navrhovateľa do štátu, kde by bola ohrozená jeho bezpečnosť.
Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Zopakoval argumenty, prečo zamietol žiadosť navrhovateľa ako zjavne neopodstatnenú. Poukázal najmä na výpoveď navrhovateľa pred odporcom, z ktorej jednoznačne vyplynulo, že o azyl požiadal z ekonomických dôvodov. V odvolaní neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti a nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by mali vplyv na zrušenie uvedeného rozsudku, a tým aj rozhodnutia odporcu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu v napadnutej časti, ktorou rozhodol o tom, že sa na navrhovateľa nevzťahuje zákaz vyhostenia alebo vrátenia podľa ustanovenia § 47 zákona o azyle do Číny, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 1. júla 2008 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t.j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky).
Podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle (účinného do 31.12.2007) ministerstvo žiadosť o udelenie azylu zamietne ako zjavne neopodstatnenú, ak o udelenie azylu požiada žiadateľ, ktorý zakladá svoju žiadosť na iných dôvodoch ako v § 8, 10, 13a alebo § 13b, najmä na dôvodoch, ako je hľadanie zamestnania alebo lepších životných podmienok.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; ak ministerstvo zamietne žiadosť ako zjavne neopodstatnenú, neposkytne doplnkovú ochranu, nepredĺži doplnkovú ochranu alebo zruší doplnkovú ochranu, vo výroku rozhodnutia uvedie, či existuje prekážka administratívneho vyhostenia podľa osobitného predpisu. 9a)
Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte, cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti, alebo v ktorom je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený.
Podľa § 58 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin 22) a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenej podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle a rozhodnutie o tom, že neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov do Číny, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku, a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Odporca zdôvodnil rozhodnutie o zamietnutí žiadosti ako zjavne neopodstatnenej skutočnosťou, že navrhovateľ nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu a zakladá svoju žiadosť na dôvodoch nedostatočných pre udelenie azylu.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu (odporca vychádzal z informácií o krajine pôvodu, ktoré získal z pluralitných zdrojov: Human Rights Watch za rok 2006, Úrad pre demokraciu, ľudské práva a prácu Ministerstva zahraničných vecí USA z marca 2007 a súhrnnej teritoriálnej informácie o Číne, vydanej MZV USA 30.4.2007, Správ o krajine pôvodu MV VB, informácií ZU ČR v Pekingu z roku 2006), z ktorých stručne popísal spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na možné riziká návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu.
Z obsahu administratívneho spisu odporcu vyplynulo, že navrhovateľ nielenže nepredložil žiaden dôkaz preukazujúci jeho prenasledovanie v krajine pôvodu, ale takéto okolnosti počas výsluchu ani netvrdil. Z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 25.10.2007 vyplynulo, že navrhovateľ ako dôvod svojej žiadosti uviedol nepriaznivú ekonomickú situáciu v Číne, spôsobenú nedostatkom pracovných príležitostí a nízkymi mzdami. Uviedol, že v krajine pôvodu pracoval len príležitostne a príjem z tejto činnosti bol nepostačujúci, preto sa rozhodol, že vycestuje do niektorej európskej krajiny. Chce si nájsť prácu a zarobenými finančnými prostriedkami chce pomôcť svojej rodine. Na Slovensku aj pracoval, ale keďže mu nepredĺžili tolerovaný pobyt, požiadal o azyl. Navrhovateľ súčasne uviedol, že ak by mal v Číne zamestnanie a príjem, nemal by dôvod opustiť Činu.
Je teda zrejmé, z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že žalovaný riadne vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého žalovaný vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u žalobcu existujú dôvody pre udelenie azylu podľa § 8 a §10 zákona o azyle.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia.
Pokiaľ teda odporca dospel k záveru, že dôvody navrhovateľa, pre ktoré žiadal udeliť azyl na území Slovenskej republiky, nemožno považovať za relevantný dôvod pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky a jeho žiadosť je založená na iných dôvodoch ako v § 8, § 10, § 13a alebo 13b, najmä na dôvodoch, ako je hľadanie zamestnania alebo lepších životných podmienok, takýto záver nachádza oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania, preto krajský súd nepochybil, keď považoval rozhodnutie z týchto dôvodov za zákonné.
Odvolací súd na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že odporca aj v tej časti rozhodnutia, ktorá sa týkala rozhodnutia o tom, že v prípade navrhovateľa neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov správne zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny záver, preto krajský súd nepochybil, keď považoval rozhodnutie v napadnutej časti za vecne správne.
Odvolacie námietky navrhovateľa, ktorý vyčítal krajskému súdu, že neprihliadol na vážnosť politickej situácie v Číne a nevenoval náležitú pozornosť výroku administratívneho vyhostenia navrhovateľa do štátu, kde by bola ohrozená jeho bezpečnosť, neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku ani rozhodnutia odporcu. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ sa odvoláva na všeobecné informácie o krajine pôvodu, bez špecifikácie dopadu na samotného žiadateľa, pričom z vyjadrení navrhovateľa, ktoré produkoval v administratívnom konaní, vyplynul jednoznačný ekonomický dôvod jeho žiadosti, tieto námietky navrhovateľa vyhodnotil odvolací súd za nedôvodné a napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil podľa § 219 OSP.
O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, keď účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave dňa 1. júla 2008
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová