ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členov senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a JUDr. Eleny Kováčovej, v právnej veci navrhovateľa: MARKÍZA- SLOVAKIA, spol. s r.o., so sídlom v Bratislave, Bratislavská 1/a, zastúpeného advokátskou kanceláriou Dedák & Partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy 45, za ktorú koná advokát JUDr. Pavol Blahušiak, proti odporcovi: Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom v Bratislave, Dobrovičova 8, P. O. Box 155, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu č. RP/038/2013 zo dňa 7. mája 2013, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu č. RP/038/2013 zo dňa 7. mája 2013, p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok vo výške 500 € (päťsto eur) na účet Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedený v K., č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX, VS: XXXXXXXXXX, v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Odôvodnenie
Odporca napadnutým rozhodnutím č. RP/038/2013 zo dňa 7. mája 2013 rozhodol, že navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia odporcu (ďalej len zákon č. 308/2000 Z. z.) tým, že v rámci programu Harry Potter a väzeň z Azkabanu odvysielaného na programovej službe TV MARKÍZA dňa 11. februára 2012 o cca 16:23 hod. odvysielal reklamný blok, ktorého priemerná hladina intenzity bola o 7,854345935 dB vyššia ako priemerná hladina intenzity päťminútového úseku programu, ktorý vysielaniu tohto reklamného bloku nasledoval a o cca 17:22 hod. odvysielal reklamný blok, ktorého priemerná hladina intenzity bola o 8,838149349 dB vyššia ako priemerná hladina intenzity päťminútového úseku programu, ktorý vysielaniu tohto reklamného bloku predchádzal, čím došlo k odvysielaniu uvedených reklám takým spôsobom, že zvuková intenzita jej vysielania bola vyššia ako zvuková intenzita programu vysielaného v čase predchádzajúcom, resp.nasledujúcom jej odvysielaniu, za čo mu bola uložená pokuta vo výške 3330 € podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z.
Odporca v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na posudzovanie zvukovej intenzity bolo použité zariadenie Dolby LM 100 Broadcast Loudness Meter, ktoré poskytuje dáta o hladine intenzity zvuku vo forme priemernej hladiny intenzity Leq(A) definovanej normou IEC 60804, za časový interval 10 s. Hodnota Leq(A) je udávaná v decibeloch s presnosťou na 0,1 dB. Rada rozhodnutím č. RZK/73/2008 stanovila, že k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu porušenia podmienok vysielania reklamy a telenákupu dôjde až vtedy, ak je rozdiel hladiny intenzity vysielanej reklamy alebo telenákupu a zložiek programovej služby vyšší ako 6 dB; za referenčný rozsah bolo vybraté vysielanie cca 5 min. pred reklamou, vysielanie reklamy a vysielanie cca 5 min. po reklame. Je nesporné, že 5-minútová pasáž filmu predchádzajúca vysielaniu reklamy bola tichšia ako tretí a piaty reklamný blok, preto bolo povinnosťou navrhovateľa, aby túto skutočnosť zohľadnil pri vysielaní tretieho a piateho reklamného bloku, ktorý do programu vložil, a prispôsobil jej hlasitosť hlasitosti programu, ktorý mu predchádzal, resp. nasledoval. U právnických osôb sa zodpovednosť za správne delikty zakladá zásadne bez ohľadu na zavinenie. Podstatné je preto len to, či k porušeniu zákona objektívne došlo, alebo nie. Skutočnosť, že navrhovateľ vložil reklamu do tichšej časti filmu, nemožno považovať za liberačný dôvod. Okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu zákona, môžu byť zohľadnené pri ukladaní druhu sankcie, ale nie sú dôvodom na zastavenie správneho konania. Odporca pri ukladaní pokuty zohľadnil rozsah a dosah vysielania (navrhovateľ je multiregionálnym vysielateľom), následky porušenia povinnosti (obmedzenie recipientov v ich rozhodnutí, či chcú vnímať reklamný blok, možné získanie výhody v dôsledku použitia reklamnej techniky, ktorá je zákonom zakázaná, oproti subjektom, ktoré využívajú len zákonom aprobované reklamné techniky), trvanie správneho deliktu a spôsob porušenia povinnosti, závažnosť správneho deliktu. V dôsledku uvedeného odporca uložil navrhovateľovi sankciu na spodnej hranici zákonom vymedzenej sadzby.
Proti rozhodnutiu odporcu č. RP/038/2013 podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok, v ktorom navrhol rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie; uplatnil si nárok na náhradu trov konania. Navrhovateľ v opravnom prostriedku uviedol, že odvysielaním reklamných blokov v čase o 16:23 hod. a 17:22 hod. v rámci programu s názvom Harry Potter a väzeň z Azkabanu vysielaného v čase od 15:00 hod. dňa 11. februára 2012 neprišlo k porušeniu ustanovenia § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. Namietal, že odporcom používaná metodika merania smeruje k nevykonateľnej regulácii úrovne toho istého reklamného bloku - raz mal byť reklamný blok regulovaný podľa priemernej hlasitosti nameranej v časovom úseku programového obsahu 5 min. pred jeho vysielaním a súčasne by mal byť ten istý reklamný blok regulovaný podľa priemernej hlasitosti nameranej v čase nasledujúcom po jeho odvysielaní. Navrhovateľ považuje za nezmysel, aby ten istý reklamný blok bol vysielaný raz s hlasitosťou prispôsobenou hlasitosti predchádzajúcich 5 min. programu a súčasne aj hlasitosti nasledujúcich 5 min. programu. Odporcom používaná metóda nemeria rozdiel v hlasitosti, ale porovnáva množstvo hlasných častí v programe a v reklame na časovom úseku 5 min. Navrhovateľ považuje zákon v § 34 ods. 3 za nepresný a umožňujúci rozličné spôsoby jeho výkladu. Navrhovateľ každý reklamný blok automaticky reguluje (stišuje) o -6 dB nadol. V budúcnosti navrhovateľ plánuje investovať do sofistikovanejšieho audioprocesora ORBAN, ktorý dokáže presnejšie prispôsobiť plynulosť regulácie. Poukázal na to, že každé audiovizuálne dielo je dielom autorským, do ktorého nie je možné zasahovať bez súhlasu jeho autora. Navrhovateľ odovzdáva svoj signál pre distribúciu rôznym operátorom - pre analógové terestriálne vysielanie, DVB-T a DVB-S je telekomunikačným operátorom spoločnosť TowerCom, od ktorého preberajú signál všetci retransmisní operátori. Navrhovateľ uviedol, že samotné meranie nespochybňuje, ale spochybňuje metodiku jeho vyhodnotenia. Pre komfortnú reprodukciu zvuku v celom programovom toku príslušnej programovej služby je potrebné dodržiavať úroveň hovoreného slova vo fyziologicky definovanom rozsahu (najtichšie pasáže sú zrozumiteľné, najhlasnejšie nerušia). Mala by sa vyhodnocovať hlasitosť dialógov (Dialnorm Londness). Každý divák si nastavuje hlasitosť podľa vlastných fyziologických parametrov. Autori, ktorí realizujú celkovú mixáž, potom prispôsobujú relatívnu hlasitosť ostatných zvukových atribútov - hudby, atmosfér, ruchov, tak aby boli dialógy vždy zrozumiteľné a aby tie najhlasnejšie nerušili. Navrhovateľ v opravnom prostriedku ďalej namietal nedodržanie zásady súčinnosti správneho orgánu súčastníkmi konania, zásady materiálnej pravdy a zásady materiálnej rovnosti osôb pred zákonom. Odporca sa odvoláva na svoje rozhodnutie č. RZK/73/2008; navrhovateľ však nebol účastníkom tohto konania, obsah rozhodnutia nepozná a nenachádza sa ani na internetovej stránke odporcu. Navrhovateľovi nie je známy žiaden dokument, ktorým by vysielatelia v roku 2008 mali odsúhlasiť metódy merania zvukovej intenzity. Navrhovateľ sa domnieva, že odporca ako orgán verejnej moci voči nemu koná neodôvodnene represívne, nerešpektuje požiadavky a návrhy navrhovateľa a kladie naňho neprimerané požiadavky. Navrhovateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sž/19/2012, ktorým súd zrušil rozhodnutie odporcu č. RP/041/2012, pre nesprávny názor týkajúci sa metodiky pre posudzovanie zvukovej intenzity a nedostatočne zistený skutkový stav, pričom poukázal na odporučenie EBU R-128 a ďalej poukázal na gating špecifikovaný v ITU-R BS.1770 a EBU Tech Doc 3341 s poukazom na to, že metodika používaná odporcom nevyhodnocuje dostatočne objektívne predmet merania, a preto na základe subjektívnych posluchových testov predmetného programu neboli žiadnou z testovaných osôb vyhodnotené také subjektívne rozdiely hlasitosti reklamy a programu pred a po reklame, ako to vyplýva z meraní uskutočnených odporcom.
Odporca v písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku navrhovateľa navrhol svoje rozhodnutie potvrdiť. Uviedol, že navrhovateľom predložené vyjadrenia v správnych konaniach č. 416-PLO/O- 5378/2009, č. 170-PLO/O-2669/2010, č. 119-PLO/O-1808/2010, č. 171-PLO/O-2670/20140 a č. 32- PLO/O-2169/2010 sú v predmetnej právnej veci irelevantné, pretože boli predložené v správnych konaniach, ktoré už boli právoplatne skončené. Poukázal na to, že navrhovateľ samotné meranie nespochybňuje, nenamieta namerané hodnoty. Odporca opätovne poukázal na svoje rozhodnutie č. RZK/73/2008. Odporca ďalej uviedol, že jednotlivé reklamné bloky vo vzájomnom porovnávaní v rámci predmetného programu síce neboli hlasnejšie, je to však irelevantné z hľadiska ustanovenia § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. V zmysle citovaného ustanovenia sa porovnáva zvuková intenzita odvysielanej reklamy a častí programovej služby, ktoré jej predchádzajú, a ktoré za ňou nasledujú. V predmetnej veci je nesporné, že 5-minútová pasáž filmu predchádzajúca vysielaniu reklamných blokov bola tichšia ako samotný reklamný blok, preto bolo povinnosťou navrhovateľa, aby túto skutočnosť pri vysielaní reklamných blokov zohľadnil a prispôsobil jeho hlasitosť hlasitosti programu, ktorý mu predchádzal. Odporca považuje za účelové a bezpredmetné tvrdenie navrhovateľa o nemožnosti zosilňovať ticho, resp. že hlasitosť reklamného bloku v porovnaní s časťou programu, ktorá nasledovania tesne po reklamnom bloku. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sž/7/2012. V celom odkázal na svoje rozhodnutie č. 213-PLO/O-2041/2012. Pre výpočet priemernej hladiny intenzity za časový interval LeqINT(A)(nz,nk) bol použitý vzťah vyplývajúci z návrhu metodiky pre posudzovanie zvukovej intenzity vysielaného programu prostredníctvom meracieho zariadenia, ktorý bol vypracovaný doc. Ing. Z. Z., PhD. a Ing. Z. D., členmi Katedry rádioelektroniky na Fakulte elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Stanovenie rozdielu hladín intenzít reklamy a programu na úrovni 6 dB dáva vysielateľovi dostatočný priestor, aby zvukovú intenzitu reklamy prispôsobil zvukovej intenzite zložky programovej služby, do ktorej je vkladaná. Používaná metóda ani jej vyhodnocovanie nejdú proti zmyslu zákona. Používaná metóda vystihuje to, čo diváci subjektívne vnímajú ako hlasnejšiu reklamu a smeruje k naplneniu účelu § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., ktorým je ochrana recipienta pred ďalším komerčným tlakom v podobe hlasnej reklamy. Odporca zdôraznil, že navrhovateľ mu v správnom konaní nepredložil žiadny odborný posudok ani meranie. Navrhovateľ bol oboznámený s postupom odporcu pri stanovení hranice, ktorej prekročením dôjde k porušeniu § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., nakoľko mu listom bol doručený Návrh metodiky pre posudzovanie zvukovej intenzity vysielaného programu prostredníctvom meracieho zariadenia č. 3197/2010 zo 16. júna 2010. Odporca uviedol, že závery, ku ktorým odporca dospel v rozhodnutí č. RZK/73/2008, sú v prospech navrhovateľa, nakoľko v ňom bola určená kritická hodnota rozdielu hladiny intenzity zvuku vysielanej reklamy a časti programovej služby, ktorá jej vysielaniu predchádzala, alebo po nej nasledovala, ktorej prekročením dôjde k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. hodnotu viac ako 6 dB. Navyše, metodika používaná odporcom bola prerokovaná 24. júla 2008 aj za účasti zástupcu navrhovateľa. Navrhovateľ teda pozná kritériá, na základe ktorých odporca zisťuje zvukovú intenzitu vysielanej reklamy a časti programu, ktoré jej predchádzajú a tesne ponej nasledujú, má možnosť regulovať hlasitosť reklamy. Samotná metodika merania a jej vyhodnocovanie sú nastavené tak, aby bola zabezpečená právna istota navrhovateľa. Zároveň poukázal odporca na skutočnosť, že navrhovateľ svojim konaním (reagoval až 15 dní po uplynutí lehoty) a dva dni po prijatí rozhodnutia sa zbavil možnosti vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. (Možnosť vyjadriť sa v päť dňovej lehote k podkladom rozhodnutia bola navrhovateľovi doručená 19. apríla 2013 a posledný deň lehoty pripadol na 24. apríla 2013, pričom vyjadrenie bolo doručené 9. mája 2013 a dané na poštovú prepravu 6. mája 2013 a rozhodnutie bolo prijaté 7. mája 2013). Záverom odporca poukázal na to, že povinnosť uvedená v § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. je stále platná, nebola spochybnená jej ústavnosť, a preto odporca bol povinný dohliadať na jej plnenie a navrhovateľ bol povinný sa ňou riadiť pri vysielaní programov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný podľa § 246 ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z. z. preskúmal postupom podľa § 250l a nasl. Občianskeho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie odporcu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že opravný prostriedok nie je dôvodný. Rozhodol na nariadenom pojednávaní rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 26. júna 2014 (§ 156 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku).
Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis odporcu č. 213-PLO/O-2041/2013, zistil, že odporca dňa 3. apríla 2012 začal správne konanie voči navrhovateľovi vo veci možného porušenia § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. v súvislosti s tým, že v rámci programu Harry Potter a väzeň z Azkabanu odvysielaného na programovej službe TV MARKÍZA dňa 11. februára 2012 o cca 16:23 hod. odvysielal reklamný blok takým spôsobom, že zvuková intenzita vysielania reklamy mohla byť vyššia ako zvuková intenzita programu vysielaného bezprostredne po odvysielaní reklamného bloku o cca 17:22 hod. odvysielal reklamný blok takým spôsobom, že zvuková intenzita vysielania reklamy mohla byť vyššia ako zvuková intenzita programu vysielaného bezprostredne pred odvysielaním reklamného bloku. V oznámení bol navrhovateľ vyzvaný, aby sa k predmetu správneho konania vyjadril, navrhol dôkazy v súlade s § 32 ods. 2, ods. 3, § 33 ods. 1, § 34 ods. 3 Správneho poriadku a aby sa vyjadril k podkladom rozhodnutia. Navrhovateľ bol poučený o možnosti nahliadať do spisu. Oznámenie o začatí správneho konania bolo právnej zástupkyni navrhovateľa doručené 19. apríla 2012.
Po písomnom vyjadrení navrhovateľa odporca rozhodol rozhodnutím RP/041/2012 dňa 10. júla 2012 tak, že navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že v rámci predmetného programu za čo mu bola uložená pokuta vo výške 3330 € podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z., pričom toto rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sž/19/2012.
Následne odporca pokračoval v konaní a rozhodnutím č. RP/038/2013 zo dňa 7. mája 2013 rozhodol, že navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia odporcu (ďalej len,,zákon č. 308/2000 Z. z.“) tým, že v rámci programu Harry Potter a väzeň z Azkabanu odvysielaného na programovej službe TV MARKÍZA dňa 11. februára 2012 o cca 16:23 hod. odvysielal reklamný blok, ktorého priemerná hladina intenzity bola o 7,854345935 dB vyššia ako priemerná hladina intenzity päťminútového úseku programu, ktorý vysielaniu tohto reklamného bloku nasledoval a o cca 17:22 hod. odvysielal reklamný blok, ktorého priemerná hladina intenzity bola o 8,838149349 dB vyššia ako priemerná hladina intenzity päťminútového úseku programu, ktorý vysielaniu tohto reklamného bloku predchádzal, čím došlo k odvysielaniu uvedených reklám takým spôsobom, že zvuková intenzita jej vysielania bola vyššia ako zvuková intenzita programu vysielaného v čase predchádzajúcom, resp. nasledujúcom jej odvysielaniu, za čo mu bola uložená pokuta vo výške 3330 € podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z.
V zmysle ustanovenia § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. vysielaná reklama a telenákup nesmú byť vysielané takým spôsobom, že zvuková intenzita ich vysielania je vyššia ako zvuková intenzita zložiekprogramovej služby vysielaných v čase predchádzajúcom vysielaniu reklamy alebo telenákupu, ako aj v čase tesne nasledujúcom po ich odvysielaní. Takýto spôsob vysielania sa použije aj pri vysielaní zvukovo-obrazových prostriedkov oddeľujúcich reklamu alebo telenákup od iných častí programovej služby podľa odseku 1. Citované ustanovenie bolo zavedené zákonom č. 13/2007 Z. z. s účinnosťou od 1. februára 2007. Z dôvodovej správy k zákonu č. 13/2007 Z. z. vyplýva, že „cieľom novely zákona je odstránenie rušivých momentov pri sledovaní vysielania programových služieb, alebo ďalších zvukových, obrazových, alebo zvukovoobrazových informácií určených na príjem verejnosťou. Viacerí vysielatelia zvyšujú zvukovú intenzitu počas vysielania reklamy a oznamu o sponzorstve programu, čím vysielanie pôsobí rušivo a potiera program vysielaný pred reklamou. Vysielateľ je povinný zabezpečiť, aby sa nezvyšovala intenzita zvuku počas vysielania reklamy, pri vysielaní zvukovoobrazových prostriedkov oddeľujúcich reklamu alebo telenákup od iných častí programovej služby a rovnako pri vysielaní oznamu o sponzorstve programu. Táto novela nemá zámer odstrániť reklamu, či sponzorstvo z televíznej obrazovky a už vôbec nie je jej cieľom znížiť trh reklám, ktorý je dôležitý pre samotnú existenciu rôznych televízii. Výsledkom tejto novely má byť len úprava formy a spôsobu uvádzania reklamy, telenákupu a oznamu o sponzorstve programu tak, aby ich prezentácia bola v štandardnej forme, v akej sa prezentujú všetky ostatné televízne programy, a teda aby intenzita zvuku bola na rovnakej úrovni a neobťažovala tak príjemcu, teda samotného diváka. V dnešnej technicky pokročilej dobe existujú televízne prijímače so zabudovanou ochranou, ktoré tento problém riešia samé, avšak väčšina slovenských domácností si z finančného hľadiska nákup takejto techniky dovoliť nemôže, a preto považujeme za správne upraviť tento nepriaznivý stav týmto návrhom novely.“
Z ustanovenia § 34 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. a jeho gramatického a logického výkladu vyplýva, že sa skúma pomer zvukovej intenzity zložiek programovej služby a zvukovej intenzity reklamy alebo telenákupu vysielaných v rámci určitej zložky programovej služby. Nejde o vzájomné porovnávanie zvukovej intenzity jednotlivých reklamných blokov zaradených do zložky programu; inak povedané, neskúma sa, či viaceré reklamné bloky zaradené do toho istého programu sú rovnakej zvukovej intenzity alebo rozdielnej zvukovej intenzity. Ide o porovnávanie zvukovej intenzity vysielania reklamy alebo telenákupu so zvukovou intenzitou programu, ktoré reklame alebo telenákupu bezprostredne predchádza, a ktoré za ním nasleduje, teda v rámci kontinuálneho priebehu programu. Preto je reálne, že reklamné bloky budú zaradené do častí programu, ktorých zvuková intenzita sa bude líšiť. V takom prípade je povinnosťou vysielateľa v zmysle § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. zabezpečiť primeranosť zvukovej intenzity vysielanej reklamy alebo telenákupu vo vzťahu k zvukovej intenzite programu, do ktorého sú zaradené. Účelom ustanovenia § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. je odstránenie rušivých momentov pri sledovaní vysielania programových služieb, aby reklama alebo telenákup neobťažovali príjemcu, teda samotného diváka, nadmerným hlukom v porovnaní so sledovaným programom. Nie je prijateľné, aby vysielateľ určil stabilnú zvukovú intenzitu reklamy alebo telenákupu bez ohľadu na to, či budú vysielané v hlučnej časti programu alebo v tichej časti programu. Kým v hlučnej časti programu zvuková intenzita vysielanej reklamy nemusí predstavovať porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., v tichšej časti programu vysielaná reklama tej istej zvukovej intenzity ako v hlučnej časti programu už predstavuje porušenie § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. a tým aj vyvodenie deliktuálnej zodpovednosti vysielateľa za správny delikt. Vychádzajúc z uvedeného, vysielateľ je povinný zohľadniť zvukovú intenzitu jednotlivých častí programu, do ktorých zaradil vysielanie reklamy alebo telenákupu, a prispôsobiť tomu aj zvukovú intenzitu reklamy alebo telenákupu. Opačný výklad by bol v rozpore s účelom ustanovenia § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že sa oboznámil s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sž/19/2012 z 29. januára 2013, avšak s jeho závermi sa nestotožnil. Z rozsudku sp. zn. 3Sž/169/2012 nie je zrejmé, či sa súd zaoberal teleologickým výkladom (e rationie legis) ustanovenia § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., tak ako to je v predmetnej právnej veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnej právnej veci zároveň poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 341/2007 a III. ÚS 274/2007, podľa ktorých pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca musí sa od neho odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov(čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z administratívneho spisu preukázané, že navrhovateľovi bolo známe rozhodnutie odporcu č. RZK/73/2008, ktorým odporca určil, že k porušeniu § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. dochádza až v prípade, ak je rozdiel hladín intenzít vysielania 5 minút predchádzajúceho reklame alebo po nej nasledujúceho a reklamy väčší ako 6 dB, pretože právna zástupkyňa navrhovateľa preukázateľne uvedené rozhodnutie prevzala 11. mája 2010 v správnom konaní č. 119-PLO/O-1808/2010, čo preukazuje v administratívnom spise založená doručenka. Odporca v uvedenom rozhodnutí uviedol, že prah rozlíšiteľnosti úrovne hlasitosti sa mení v závislosti od spektrálneho zloženia signálu, ale aj od hlasitosti jeho jednotlivých zložiek; posudzujú sa čisté osamelé tóny bez maskovania. Pre posúdenie reálneho zvukového signálu treba zobrať do úvahy, že ide o zmes veľkého poštu tónov s rôznou intenzitou aj s rôznou dobou trvania. Vnímanie rozdielov v intenzite je subjektívnou záležitosťou, na ktorú majú vplyv napríklad technické parametre vysielaného programu, spôsob šírenia prenosu a kvalita signálu, kvalita koncového zariadenia diváka, sluch diváka a podobne. Z uvedených dôvodov bolo potrebné stanoviť prah rozlíšiteľnosti úrovne hlasitosti na takej úrovni, ktorá na jednej strane bude prihliadať na tieto aspekty a nebude v rozpore s § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. Odporca po zvážení všetkých uvedených aspektov určil, že zvuková intenzita vysielanej reklamy a telenákupu bude vyššia ako zvuková intenzita zložiek programovej služby v tom prípade, ak rozdiel jednotlivých úrovní zvukovej intenzity bude väčší ako 6 dB. Podľa ustanovenia § 3 ods. 5 druhá veta Správneho poriadku v spojení s § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Preto ak odporca v skutkovo zhodnej veci určil, že skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. bude zakladať až rozdiel jednotlivých úrovní zvukovej intenzity reklamy a programovej zložky vyšší ako 6 dB a odporca toto kritérium dodržiava, nie je dôvod meniť ho ani v tejto právnej veci. Zároveň Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že ustanovenie § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. odporcovi poskytuje možnosť voľnej úvahy v určení výšky zvukovej intenzity, ktorá predstavuje konanie smerujúce k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu, nakoľko zákonodarca v ustanovení § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. uviedol, len slovo „vyššia“ bez numerického vyjadrenia. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí vydaných na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), súd preskúmava iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom; súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že správne uváženie odporcu v určení výšky zvukovej intenzity vysielanej reklamy a programovej služby nevybočilo z hraníc stanovených zákonom, je primerané a zodpovedá účelu ustanovenia § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. vyjadrenému zákonodarcom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil porušenie zásady aktívnej súčinnosti s účastníkmi konania ani zásady materiálnej pravdy. Navrhovateľ bol poučený o možnosti nahliadať do administratívneho spisu, vyjadril sa k začatiu správneho konania ako aj k jeho podkladom, mal vedomosť o rozhodnutí odporcu č. RZK/73/2008. Navrhovateľ nebol znevýhodnený oproti iným vysielateľom, pretože odporca aj u iných vysielateľov dodržiava kritérium prekročenia zvukovej intenzity vysielanej reklamy alebo telenákupu v porovnaní so zvukovou intenzitou programu o 6 dB.
Najvyšší súd záverom poznamenáva, že v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republika právnym štátom. Ústavný súd SR, napr. v náleze sp. zn. IV. ÚS 14/07 výslovne uvádza: „K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty [(čl. 1 ods. 1 ústavy), napr. PL. ÚS 36/95], ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 aII. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04).“ Podľa rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok vo veci Beian v. Rumunsko č. 1 zo dňa 6. decembra 2007) vzájomne si odporujúca judikatúra vnútroštátneho najvyššieho súdu predstavuje porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na čo poukazuje aj samotný Najvyšší súd Slovenskej republiky (sp. zn. 5Sžo/195/2010). Európsky súd pre ľudské práva tiež uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako najvyššia súdna autorita v krajine, prihliadajúc na konzistenciu svojej judikatúry nemôže pripustiť, aby vydal v dvoch obdobných veciach diametrálne odlišné rozsudky. Je úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zjednocovať rozhodovaciu prax aj ostatných súdov (napr. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08). V súvislosti s vyššie uvedeným je preto potrebné poukázať na skutočnosť, že o porušení § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval aj v konaní sp. zn. 2Sž/7/2012, pričom nevidí žiaden dôvod, aby sa od uvedeného rozhodnutia odchýlil nakoľko ide o skutkovo a právne rovnaké veci.
Odporca preto správne rozhodol, že navrhovateľ porušil ustanovenie § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., zohľadnil objektívnu zodpovednosť právnickej osoby za správny delikt (teda bez ohľadu na zavinenie); mieru prekročenia zvukovej intenzity reklamy v porovnaní so zvukovou intenzitou programovej služby vysielanej bezprostredne pred reklamou a po reklame, pričom pri ukladaní sankcie zohľadnil mieru prekročenia zvukovej intenzity v dolnej hranici zákonnej sadzby pokuty (navrhovateľovi bola uložená pokuta vo výške 3330 € v rámci zákonného rozsahu uloženia pokuty od 3319 € do 165 969 €).
Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporu č. RP/038/2013 zo dňa 7. mája 2013 podľa ustanovenia § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 250k ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a účastníkom ich náhradu nepriznal, nakoľko navrhovateľ nebol v konaní úspešný a odporcovi náhrada trov konania neprináleží.
Podľa položky 10 písm. g/ sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona o súdnych poplatkoch účinného od 1. októbra 2012 za konanie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu vo veciach regulácie v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb, (§ 17 ods. 7, § 49 ods. 8, § 51 ods. 8, § 52 ods. 6, § 54 ods. 4, § 58 ods. 3, § 60 ods. 6 a 7, § 61 ods. 4, § 63 ods. 3, § 64 ods. 6, § 68 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov) ak rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky je 500 €.
O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4 veta druhá a § 5 ods. 1 písm. h/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov v znení neskorších predpisov a položky č. 10 písm. g/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k tomuto zákonu.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.