8Svzn/1/2015

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: Okresná prokuratúra Žilina, Moyzesova č. 20, 011 56 Žilina, proti odporcovi: Mesto Žilina, Námestie obetí komunizmu 1, 010 31 Žilina, o návrhu na vyslovenie nesúladu Všeobecne záväzného nariadenia mesta Žilina č. 3/2011 zo dňa 30.05.2011, o odvolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 21S/74/2014-74 zo dňa 18.03.2015, jednohlasne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 21S/74/2014-74 zo dňa 18.03.2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

Napadnutým rozsudkom č.k. 21S/74/2014-74 zo dňa 18.03.2015 Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako,,krajský súd“ alebo,,prvostupňový súd“) v zmysle § 250zfa ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) vyslovil nesúlad čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 1, 2, 3, čl. 3 ods. 1, 2, 3, čl. 4 ods. 1, 2, 4 písm. c/, d/, čl. 5 ods. 1, 2, 3, čl. 6 ods. 1, 2, čl. 7 ods. 1, 2, 3, 4, čl. 8 ods. 1, 3 Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Žilina č. 3/2011 zo dňa 30.05.2011, v znení Všeobecne záväzného nariadenia č. 14/2012 zo dňa 18.06.2012 o chove, vodení a držaní psov na území Mesta Žilina s ust. § 4 ods. 3 písm. g/, n/, s ust. § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb., s ust. § 1, § 2, § 3, § 4, § 5, § 6, § 7 zákona č. 282/2002 Z.z. a ust. § 22 ods. 9 zákona č. 39/2007 Z.z.. Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odporca odvolanie žiadajúc rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že návrh sa v celom rozsahu zamieta. Odporca v odvolaní okrem iného namietal, že krajský súd si v podstate osvojil dikciu znenia návrhu navrhovateľa a vo svojom odôvodnení rozsudok nereagoval na podstatné námietky a vyjadrenia odporcu, pričom nie je z jeho odôvodnenia zrejmé ako dospel k záveru o zákonnosti a správnosti napadnutého rozsudku a akým spôsobom a právnymi úvahami sa vysporiadal s tvrdeniami odporcu. Podľa názoru odporcu krajský súd dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniuveci, navyše rozhodnutie prvostupňového súdu je pre nedostatočné odôvodnenie nepreskúmateľné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako,,najvyšší súd“ alebo,,odvolací súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 O.s.p. a jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 posledná veta a § 221 ods. 2 O.s.p..

Zákonodarca systematicky začlenil konanie súdu podľa právnej úpravy ustanovenej v § 250zfa do siedmej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku označenej ako osobitné konania. Z uvedených dôvodov prvostupňový súd konajúci o návrhu prokurátora podľa § 250zfa O.s.p. správne postupoval v predmetnom konaní v zmysle právnej úpravy ustanovenej v prvej a druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku upravujúce všeobecné ustanovenia o správnom súdnictve a rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov.

Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu o vyslovení nesúladu napadnutých článkov Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Žilina č. 3/2011 zo dňa 30.05.2011, v znení Všeobecne záväzného nariadenia č. 14/2012 zo dňa 18.06.2012 o chove, vodení a držaní psov na území Mesta Žilina s príslušnými ustanoveniami zákona č. 369/1990 Zb., č. 282/2002 Z.z. a č. 39/2007 Z.z.. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto ako súd odvolací primárne v medziach odvolania preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami účastníkov konania a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil súlad napadnutého všeobecne záväzného nariadenia odporcu.

Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvého stupňa v danej veci neriadil vyššie citovaným zákonným ustanovením. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zopakoval len dôvody navrhovateľa uvedené v návrhu na vyslovenie nesúladu bez akéhokoľvek svojho právneho posúdenia. Ďalej v odôvodnení napadnutého rozsudku úplne absentuje vyjadrenie odporcu a jeho námietky k danej veci z Vyjadrenia odporcu k návrhu, doručeného krajskému súdu dňa 14.07.2014, a to ako sa s nimi krajský súd vysporiadal.

Súd pri rozhodovaní musí venovať pozornosť dôvodom uvedeným v návrhu ako aj námietkam ďalších účastníkov konania. Procesnému právu účastníka konania vznášať v konaní námietky a vyjadrovať sa k námietkam protistrany zodpovedá povinnosť správneho súdu preskúmať rozhodnutie správneho orgánu, resp. v danej veci predložené všeobecne záväzné nariadenie v rozsahu námietok oboch strán, o vznesených námietkach účastníkov konania rozhodnúť a pokiaľ ich nepovažoval za dôvodné, vysvetliť a vyložiť, z akých dôvodov. Ak tak správny súd neurobí, zaťaží svoje rozhodnutie nielen vadami spočívajúcimi v porušení všeobecných procesných princípov, ale súčasne postupuje aj v rozpore so zásadami vyjadrenými v druhej hlave, siedmom oddiele Ústavy SR (predovšetkým čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (II. ÚS 9/00, I. ÚS 35/01, I. ÚS 26/94, IV. ÚS 156/03).

Súčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces je nepochybne aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Vyplýva to z potreby transparentnosti výkonu spravodlivosti a súvisís právom účastníka prednášať návrhy aj argumenty a s tým, aby na ne dostal aj odpoveď. Odôvodnenie rozhodnutia je tiež zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny a je predpokladom prípadného účinného uplatňovania práva na podanie opravného prostriedku a preskúmania súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní. Súčasťou práva na riadne odôvodnenie je aj to, aby sa súd riadne vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami účastníka konania. Nedostatočné vyporiadanie sa s námietkami účastníka konania spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Odôvodnenie má totiž predovšetkým presvedčiť účastníkov konania, že rozhodnutie bolo výsledkom starostlivého zhodnotenia relevantných faktov a nebolo svojvoľné.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru musia súdy svoje rozhodnutia odôvodniť; tento záväzok nemôže byť chápaný tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument (pozri Van Hurk v. Holandsko, 1994), a preto rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu (pozri Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko, 1994).

V predmetnej veci však v odôvodnení rozsudku krajského súdu nie sú vôbec uvedené námietky protistrany - odporcu a z odôvodnenia rozsudku krajského súdu nie je vôbec zrejmé, ako sa krajský súd vysporiadal s protinámietkami a argumentmi odporcu a prečo súhlasil s argumentmi navrhovateľa. Krajský súd do odôvodnenia svojho rozsudku iba prevzal a zopakoval dôvody navrhovateľa bez akéhokoľvek náznaku vlastných úvah pri hodnotení námietok a vyjadrenia odporcu. Rozsudok krajského súdu je takto podľa názoru odvolacieho súdu pre absenciu odôvodnenia nepresvedčivý, arbitrárny a v konečnom dôsledku aj nepreskúmateľný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa § 250ja ods. 3 posledná veta O.s.p. v spojení s § 221 ods. 2 O.s.p. z dôvodu podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu dôsledne sa vysporiadať so všetkými podstatnými námietkami a tvrdeniami účastníkov konania, znova o návrhu rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože s poukazom na § 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. bude povinnosťou súdu prvého stupňa rozhodnúť aj o náhrade trov odvolacieho konania v novom rozhodnutí vo veci.

Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2016.

Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 491 ods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.