8Ndz/2/2016

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: VM - STAV spol. s r.o., so sídlom Veľká Hradná 135, IČO: 36 322 199, zast. advokátom JUDr. Jánom Legerským, AK so sídlom Nám. Sv. Anny č. 15/25, Trenčín, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100306/1/456272/2014/5048 zo dňa 14.10.2014, konajúc o možnej zaujatosti sudkyne Krajského súdu v Trenčíne JUDr. Evy Vékonyovej, takto

rozhodol:

Sudkyňa Krajského súdu v Trenčíne JUDr. Eva Vékonyová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 13S/303/2013.

Odôvodnenie

Právny predchodca žalobcu sa žalobou podanou na Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) dňa 18.12.2014 domáhal preskúmania žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného č. 1100306/1/456272/2014/5048 zo dňa 14.10.2014.

Písomným podaním sudkyne JUDr. Evy Vékonyovej zo dňa 15.03.2016 oznámila predsedovi súdu skutočnosti, že podľa § 15 OSP je možné mať pochybnosti o jej nezaujatosti a to z dôvodu, že dňa 15.03.2016 udelila právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. Jánovi Legerskému plnomocenstvo na zastupovanie v jej súkromnej právnej veci (spor o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti). Ďalej JUDr. Eva Vékonyová uviedla, že sa v uvedenej veci necíti byť zaujatá.

Predseda Krajského súdu v Trenčíne JUDr. Ing. Miroslav Manďák sa k oznámeniu sudkyne o možnej nezaujatosti sudkyne dňa 17.03.2016 vyjadril tak, že podľa jeho názoru nie je dôvod pochybovať o nezaujatosti sudkyne a vec predložil v súlade s ustanovením § 16 ods. 1 OSP (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ktorému spis bol doručený dňa 22.03.2016.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci podľa § 16 ods. 1, veta druhá OSP v spojení s § 246c ods. 1, veta prvá OSP o tom, či je sudca vylúčený, po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel k záveru, že nie je dôvod na vylúčenie sudkyne JUDr. Evy Vékonyovej z rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. č. 13S/303/2014.

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15 ods. 1 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu. V konaní môže zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Predseda súdu môže prideliť vec inému sudcovi, ak s tým sudca, o ktorého vylúčenie ide, súhlasí; pridelenie zabezpečí podľa osobitného predpisu. Ak ide o vylúčenie sudcu podľa § 14 ods. 1 a predseda súdu má za to, že nie je dôvod pochybovať o nezaujatosti sudcu, predloží vec na rozhodnutie súdu uvedenému v § 16 ods. 1. Na opakované oznámenia tých istých skutočností súd neprihliadne, ak už o nich nadriadený súd rozhodol; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Podľa § 16 ods. 1 OSP súd predloží vec nadriadenému súdu s vyjadrením sudcu na rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania. Ak sa spis zároveň predkladá odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní, vec sa predloží až po vykonaní úkonov spojených s predložením veci odvolaciemu súdu. O tom, či je sudca vylúčený, rozhodne do desiatich dní od predloženia veci nadriadený súd v senáte; touto lehotou nie je viazaný, ak rozhoduje zároveň o odvolaní. O vylúčení sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodne do desiatich dní iný senát tohto súdu.

Predpokladom skutočného uplatnenia zásady rovnosti účastníkov v konaní a zaistenia záruk správneho a spravodlivého rozhodnutia je, aby v konaní konal a rozhodoval sudca nezaujatý, ktorý nie je v žiadnom osobnom vzťahu k účastníkom a k ich zástupcom, a ktorý nie je žiadnym spôsobom zainteresovaný na výsledku konania. V súlade s tým zákon vo vyššie citovanom ustanovení § 14 ods. 1 OSP a § 15 ods. 1 OSP konštruuje ako dôvody vylúčenia sudcu sudcov pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom. Zákon zakladá vylúčenie sudcu na existencii určitého dôvodu vymedzeného takými konkrétne označenými a zistenými skutočnosťami, vo svetle ktorých sa javí sudcova nezaujatosť pochybnou. Vylučuje sa tým subjektívny pohľad na vylúčenie sudcu; na to, aby bol sudca vylúčený, nemôžu postačovať pocity účastníka alebo sudcu samého o tom, že možno mať pochybnosti o nezaujatosti sudcu, ale musí byť zistený dôvod, z ktorého vyplýva, že možno pochybovať o sudcovej nezaujatosti. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku (Piersach v. Belgicko - rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 01.10.1982).

Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť (k tomu pozri napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 16/00). Nestrannosť sudcu je zvyčajne definovaná ako „absencia predsudku alebo zaujatosti v konkrétnej veci“.

V zmysle stabilizovanej judikatúry súdov Slovenskej republiky ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva objektívna nestrannosť sa nikdy neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska účastníka alebo sudcu, ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. Platí tu, tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán.

Vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno len celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo. Z vyššie uvedeného vychádza aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá rozoznáva subjektívne hľadisko nestrannosti sudcu, zahrňujúce osobné presvedčenie a správanie sudcu vo veci a hľadisko objektívne, založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností o zaujatosti sudcu (napr. Saraiva de Carvalho proti Portugalsku, 1994, Gautrin a ďalší proti Francúzsku, 1998). Preto k vylúčeniu sudcov z prejednania a rozhodovania vecimôže dôjsť len vtedy, keď ich vzťah k veci, k účastníkom alebo ich k zástupcom dosiahne takú intenzitu, že nebudú schopní nezávisle a nestranne rozhodovať (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 105/01, Sbírka nálezů a usnesení ÚS ČR, sv. 23, nález č. 98, str. 11).

Sudcov pomer k účastníkom alebo ich zástupcom môže byť založený predovšetkým na príbuzenskom alebo jemu obdobnom vzťahu, ktorému na roveň môže v konkrétnom prípade stáť vzťah priateľský či naopak zjavne nepriateľský. Do úvahy prichádza i vzťah ekonomickej závislosti.

K záveru o tom, že sudca je vylúčený, nie je síce potrebné, aby bolo preukázané, že je zaujatý; postačuje, ak možno mať so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom pochybnosti o jeho nezaujatosti.

O takýto prípad sa však v danej veci nejedná.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, konštantnej judikatúry a zásad Najvyšší súd Slovenskej republiky v danej veci nemohol považovať dôvod, ktorý uviedla sudkyňa vo svojom podaní z 15.03.2016, za dôvod pre jej vylúčenie, z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 13S/303/2014.

V danom prípade sa nejedná o taký dôvod, ktorý by mohol vyvolať pochybnosti nezaujatosti tejto sudkyne.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.