Najvyšší súd  

8 Nc 2/2015

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   právnej   veci   žalobcu   P.   J., bývajúceho   v   P.,   zastúpeného   JUDr.   L.   L., advokátom so sídlom v P., proti žalovaným 1/ I. G.,

bývajúcemu vo S., 2/ Ľ. K., bývajúcemu v P., 3/ K. P., bývajúcej v P., 4/ M. H., bývajúcej  

v P., 5/ I. K., bývajúcej v P., 6/ G. K.,   bývajúcemu v P., 7/ I. H., bývajúcemu v P.,

zastúpených   advokátskou   kanceláriou   P.,   so   sídlom   v   P., IČO : X., o náhradu za

užívanie nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Prešov   pod sp. zn. 28 C 51/2009 a na

Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 8 Co 165/2014, v konaní o vylúčení sudcu Krajského

súdu v Prešove z prejednávania a rozhodovania tejto veci, takto

r o z h o d o l :

Sudca   Krajského   súdu   v   Prešove   Mgr.   Miloš   Kolek   n i e   j e   v y l ú č e n ý  

z   prejednávania   a   rozhodovania   tejto   veci   (vec   Krajského   súdu   v   Prešove   sp. zn.  

8 Co 165/2014).

O d ô v o d n e n i e

Žalobca podaním z 21. januára 2015 vzniesol námietku zaujatosti proti Mgr. Milošovi

Kolekovi,   ako   zákonnému   sudcovi   určenému   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   veci  

v odvolacom konaní vedenej pod sp. zn. 8 Co 165/2014 na Krajskom súde v Prešove

s odôvodnením, že sudca na súde nižšieho stupňa rozhodoval v totožnej (skutkovo a právnej)

veci týkajúcej sa žalobcu a spoluvlastníkov bytových domov, tak, že žalobu zamietol

(rozsudok Okresného súdu Prešov z 1. decembra 2010 č. k. 13 C 52/2009-173 v spojení

s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 28. júna 2012 sp. zn. 20 Co 1/2011),

v dôsledku čoho je tento sudca vylúčený na odvolacom súde (§ 14 ods. 2 veta prvá O.s.p.).   8 Nc 2/2015

Mgr. Miloš Kolek, sudca odvolacieho senátu 8 Co, k námietke zaujatosti uviedol, že

sa necíti byť zaujatý, v tejto veci (vec Okresného súdu Prešov sp. zn. 8 Co 165/2014) nekonal

a nerozhodoval, preto nie je daný dôvod pre jeho vylúčenie v zmysle § 14 ods. 2 O.s.p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Prešove  

(§ 16 ods. 1 O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť námietky zaujatosti vznesenej žalobcom  

(§ 15a O.s.p.) z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci.

Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému

prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho

rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:

1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo

vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania,

ale tiež vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným

spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho

nestrannosť),

2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru

rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu

alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],

3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.).

Pri posudzovaní dôvodnosti námietky zaujatosti označeného sudcu o skutočnostiach

vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej

republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, že výnimky z tejto

prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiž vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci,

k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď

ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.).

Súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca.

Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky) zároveň  

na druhej strane zaručuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola odňatá zákonnému   8 Nc 2/2015

sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov (čl. 48 Ústavy

Slovenskej republiky). Výnimku z   ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu

predstavuje   inštitút   vylúčenia   sudcu   z   rozhodovania,   ktorý   zákonom   predpokladaným

postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol

vylúčený z ďalšieho rozhodovania.

Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15

O.s.p.). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu

vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania

a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci

nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby  

na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť  

o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti

sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie

aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri

svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka

nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu  

a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca

myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti,

až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti

vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti

Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, alebo presvedčenie

subjektu uplatňujúceho námietku zaujatosti ale existencia objektívnych skutočností,  

so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť

sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, či subjektu (spravidla účastníka)

uplatňujúceho námietku zaujatosti ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje

teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná,

ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen

to be done“)]. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu

sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že

by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp.   8 Nc 2/2015

nezaujatosti zákonného sudcu je teda to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená.

Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že

prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu

relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je však len taká obava z nedostatku

nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných

skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo

aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu

nestranného.

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava

považovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,

že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne existujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by

mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom

k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania  

a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom

alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej

povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.

Pokiaľ ide o subjektívne aspekty nestrannosti namietaného sudcu je potrebné

konštatovať, že sudca sa necíti byť zaujatý, pretože podľa jeho tvrdenia tu neexistuje žiaden

vzťah (k veci, k účastníkom ani k ich zástupcom), pre ktorý by bolo možné pochybovať

o jeho nezaujatosti. Žalobca v námietke zaujatosti argumentuje vzťahom sudcu k veci, ktorý

zdôvodňuje tým, že sudca v inej právnej veci (skutkovo a právne obdobnej) tohto istého

účastníka, zamietol jeho žalobu, čo má byť dôvodom jeho vylúčenia v tomto konaní.  

Vyjadrenie   namietaného   sudcu   z 26.   januára   2015, ale   ani   iné   okolnosti   neindikujú   8 Nc 2/2015

pochybnosti o nezaujatosti sudcu, nepotvrdzujú existenciu negatívneho, či pozitívneho vzťahu

sudcu k veci, k účastníkom konania, alebo k ich zástupcom.

K argumentom v námietke zaujatosti, že sudca Mgr. Miloš Kolek rozhodoval  

na okresnom súde v inej veci žalobcu (vec Okresného súdu Prešov sp. zn. 13 C 52/2009),

ktorá je skutkovo a právne obdobná ako táto vec (vec Okresného súdu Prešov sp. zn.  

28 C 51/2009), Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že dôvodom na vylúčenie

sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo

v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 3 O.s.p.). Skutočnosť, že vo veciach účastníka

konania rozhodovali (resp. rozhodujú) tí istí alebo iní sudcovia, nezakladá okolnosť

objektívnej povahy, ktorá by mohla viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že zákonní

sudcovia v danej veci disponujú určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci. Dôvod zakladajúci

pochybnosť   o   nezaujatosti   (nestrannosti)   sudcu   nemožno   bez   ďalšieho   vyvodzovať  

v teoretickej rovine len z toho, že sudca sa zúčastní rozhodovania v dvoch súvisiacich

právnych veciach (tak napr. nepublikované uznesenie Ústavného súdu Českej republiky  

z 23. septembra 2003 sp. zn. I. ÚS 390/2003). Za objektívne nemožno považovať to, ako sa

nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, vrátane toho ako sa javí účastníkovi konania. Rozhodujúce je to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy. Za takúto okolnosť však

nemožno považovať žalobcom namietaný postup sudcu v jeho veciach, ani jeho rozhodovaciu

činnosť (obdobne napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. novembra

2014 sp. zn. 8 Nc 46/2014, z 20. novembra 2014 sp. zn. 8 Nc 45/2014, zo 14. októbra 2014

sp. zn. 8 Nc 37/2014 a iné).

Z obsahu spisu nevyplýva, aby v tejto veci na súde nižšieho stupňa konal a rozhodoval

ako sudca Mgr. Miloš Kolek, dôvod vylúčenia v zmysle § 14 ods. 2 vety prvej O.s.p.  

na ktorý poukazuje žalobca, nie je daný.  

Pri rozhodovaní, či žalobcom uvádzané okolnosti prezrádzajú nedostatok nestrannosti

sudcu (z objektívnych aspektov) a teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti

vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky z vyššie citovanej judikatúry ESĽP, ktorá

vyžaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladala na objektívnych, konkrétnych  

a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že

čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky

vylučuje ako sudcu nestranného. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa   8 Nc 2/2015

subjektívneho postoja účastníka ale podľa objektívnych symptómov – rozhodujúca je

existencia objektívnych skutočností, ktoré sa ale musia preukázať.  

Vychádzajúc z oboch uvedených hľadísk (objektívnej a subjektívnej stránky

sudcovskej nezávislosti), Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil naplnenie predpokladov

v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p. zakladajúcich pochybnosti o nezaujatosti sudcu Mgr. Miloša

Koleka a preto rozhodol, že ho nevylučuje z prerokovania a rozhodovania tejto veci.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. februára 2015

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová