8MCdo/1/2015

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Slovenskej kancelárie poisťovateľov, so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 82, IČO: 36 062 235, zastúpenej Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4, proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 32 Cb 109/2007, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. januára 2014 sp. zn. 9 Co 47/2012 a rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 3. novembra 2011 č.k. 32 Cb 109/2007-238, takto

rozhodol:

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyni náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznáva.

Odôvodnenie

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 3. novembra 2011 č.k. 32 Cb 109/2007-238 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu vo výške 40 164, 64 € a trovy konania vo výške 99,58 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. Dospel k záveru, že v danom prípade sú naplnené všetky predpoklady zodpovednosti za škodu žalovanej v dôsledku nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia - Okresného súdu Humenné. Tento 11. novembra 2003 vydal v rozpore s právoplatným a vykonateľným rozsudkom č.k. 9 C 1502/2001 z 12. septembra 2002 a zákonom - § 37 ods. 3, 4 a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré mali byť subsidiárne aplikované vo vzťahu k skúmaniu podmienok konania (§ 251 ods. 4 O. s. p.) poverenie na vykonanie exekúcie č. XXXX* XXXXXX pre exekútorku JUDr. Luciu Žužovú vo veci oprávnenej J. voči povinnej (žalobkyni) pre vymoženie pohľadávky vo výške 16 920 825 Sk a trov exekúcie, na základe ktorého bolo 18. novembra 2003 povinnej (žalobkyni) doručené upovedomenie o začatí exekúcie, ktorým bola vyzvaná na zaplatenie sumy 16 920 825 Sk, sumy 69 738 Sk (trovy právneho zastúpenia) a sumy 1 210 000 Sk (predbežné trovy exekúcie). Námietkam povinnej z 28. novembra 2003, doručeným súdu 1. decembra 2003, Okresný súd Humenné uznesením zo 4. decembra 2003 č.k. 9 Er 250/03-45 nevyhovel. Toto uzneseniebolo zrušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2005 sp. zn. 2 MCdo 6/2004 a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Okresný súd Humenné následne uznesením z 26. septembra 2006 námietkam povinnej vyhovel a uznesením z 1. decembra 2006 exekúciu zastavil s tým, že o trovách exekúcie bude rozhodnuté samostatným uznesením po predložení ich vyúčtovania súdnym exekútorom. Súd mal v konaní preukázané, že žalobkyni boli na základe nariadenej exekúcie prikázaním pohľadávky voči nej ako povinnej odpísané z účtu finančné prostriedky v prospech exekútorky (JUDr. Lucie Žužovej) - trovy exekúcie vo výške 1 210 000 Sk. Táto suma predstavuje škodu spočívajúcu v úbytku majetku žalobkyne, spôsobenej vykonaním exekúcie voči nej ako subjektu, proti ktorému bola exekúcia neprípustná po nevyhovení námietkam voči exekúcii. Uvedené rozhodnutie súdu ako orgánu štátu bolo podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody. Súd mal v konaní tiež preukázané, že žalobkyňa sa podaním z 11. júla 2006 obrátila na Ministerstvo spravodlivosti SR s výzvou na predbežné prerokovanie uplatneného nároku v súlade s § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), ktoré na ňu nereagovalo. V odôvodnení ďalej poukázal na skutočnosti uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 MCdo 6/04, konkrétne na konštatovanie, že v novom rozhodnutí rozhodne súd, ktorému bola vec vrátená, znova o trovách pôvodného konania a tiež o trovách dovolacieho konania, čo však bolo ešte predtým, ako bola exekúcia skončená t. j. pred vrátením poverenia na vykonanie exekúcie č. XXXX*XXXXXX z 11. novembra 2003 exekútorkou JUDr. Luciou Žužovou. Súd mal exekučným spisom č.k. 9 Er 250/2003 (str. 58) preukázané, že poverenie bolo touto exekútorkou Okresnému súdu Humenné vrátené a doručené 18. júla 2005 t. j. až po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a ešte pred zastavením exekúcie s tým, že o trovách exekúcie nebolo doteraz rozhodnuté. V danom prípade na danú situáciu aplikoval súd § 61 Exekučného poriadku, podľa ktorého navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené. Teda po zhodnotení skutkových zistení na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázaný právny základ nároku uplatneného žalobkyňou v celom rozsahu. Námietku premlčania vznesenú žalovanou vyhodnotil za nedôvodnú, lebo žalobkyňa podala žalobu na súd 1. marca 2007 v trojročnej zákonnej lehote (§ 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovanej rozsudkom z 30. januára 2014 sp. zn. 9 Co 47/2012 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej (vyhovujúcej) časti ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) a žalobkyni nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, pretože prvostupňový súd náležite zistil skutkový stav (§ 153 ods. 1 O. s. p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.), s jeho odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Uviedol, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď sa zameral na zisťovanie základných predpokladov pre priznanie náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Správne vyvodil aj záver, že žalobkyňa preukázala existenciu protiprávneho konania spočívajúceho v nezákonnom rozhodnutí Okresného súdu Humenné, ktorý 11. novembra 2002 vydal poverenie na vykonanie exekúcie pre exekútorku JUDr. Luciu Žužovú pre vymoženie pohľadávky vo výške 16 920 825 Sk a trov exekúcie. Správne mal za preukázanú škodu spočívajúcu v odpísaných finančných prostriedkoch vo výške 1 210 000 Sk a za preukázané, že uvedené rozhodnutie bolo podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody žalobkyni. Keďže skutkový stav nebol medzi účastníkmi konania sporný, zameral sa odvolací súd na posúdenie uplatneného nároku v rozsahu odvolacích námietok. Kľúčovou námietkou bol rozbor § 61 Exekučného poriadku, keď ale žalovaná vychádzala z nesprávneho predpokladu, že žalobkyňa si v danom konaní uplatňuje zaplatenie prostriedkov odpísaných z účtu v prospech oprávneného. Žalobkyni boli na základe nariadenej exekúcie prikázaním pohľadávky voči nej ako povinnej odpísané z jej účtu finančné prostriedky v prospech povinného - exekútorky JUDr. Lucie Žužovej a to vo výške 1 210 000 Sk. Táto suma predstavuje škodu spočívajúcu v úbytku majetku žalobkyne a predstavuje predmet tohto konania. Nie istina, ako mylne argumentuje žalovaná, preto nebola uplatnená námietka spôsobilá privodiť na vec iný náhľad. Ďalšou relevantnou námietkou žalovanej bolo, že nárok na náhradu škody je predčasný, pretože žalobkyňa má pohľadávku titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal t. j. voči súdnej exekútorke. Žalobkyňa si však trovy exekúcie, ktoré jej boli stiahnuté z účtu, nemohla uplatniť voči súdnej exekútorke, keďže na to nemala žiadny právny titul, lebo právny vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania sa nemôže považovať za súkromnoprávny vzťah a na strane súdnehoexekútora nemôže dôjsť k bezdôvodnému obohatenie. Exekútor totiž zodpovedá za škodu spôsobenú výkonom exekučnej činnosti ako štátny orgán, čo znamená, že štát preberá na seba zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu exekučnej činnosti súdnym exekútorom. Tieto právne závery sú výsledkom ustálenej súdnej praxe vychádzajúce z judikatúry (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. marca 2010 sp. zn. 3 Cdo 58/2009 ). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p.

Proti rozsudku krajského súdu a vyhovujúcemu výroku rozsudku okresného súdu podal na podnet žalovanej mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie okresnému súdu. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov, lebo žalobkyni priznali voči žalovanej nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. napriek tomu, že žalobkyňa nebola na úspešné uplatnenie tohto nároku aktívne legitimovaná. Pokiaľ mala totiž žalobkyňa voči súdnej exekútorke pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda jej ešte nevznikla a preto ani nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. Nárok na náhradu škody od štátu by žalobkyňa mohla úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázala, že sa voči exekútorke bezúspešne domáhala vydania bezdôvodného obohatenia, čo však v konaní nepreukázala. Taký výklad právnych predpisov, podľa ktorého si môže exekútor oprávnene ponechať trovy exekúcie, vrátane jeho odmeny z vymoženej pohľadávky v prípade, ak dodatočne bude súdom potvrdené, že išlo o nezákonnú exekúciu, pričom povinnému by mal náhradu takto zaplatených trov nezákonnej exekúcie hradiť štát podľa zákona č. 58/1969 Zb. z dôvodu nezákonného rozhodnutia súdu o nevyhovení námietkam proti exekúcii, a to bez regresného nároku voči exekútorovi, je možné s poukazom na vyššie uvedenú judikatúru ústavného súdu považovať za príliš formalistický, ktorý nie je akceptovateľný z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti. V mimoriadnom dovolaní citoval príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Exekučného poriadku, zákona č. 58/1969 Zb. a zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s tým, že súdy sa podľa nich dostatočne neriadili. Poukázal na to, že postavením súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti sa zaoberal aj Ústavný súd SR a citoval závery vyplývajúce z jeho nálezu z 10. januára 2005 sp. zn. PL. ÚS 49/03, z uznesenia zo 6. marca 2012 sp. zn. II. ÚS 4/2012 - 15, z nálezu z 13. februára 2013 sp. zn. II. ÚS 165/2012 - 45 ako aj z ďalších citovaných nálezov a uznesení. Poukázal na postavenie súdneho exekútora v súvislosti s rozhodovaním súdu o trovách exekúcie a o jeho odmene, keď súdny exekútor koná vo vlastnom mene a na vlastný účet, preto záver, že v tomto postavení nemôže byť subjektom zodpovedným z bezdôvodného obohatenia nepovažoval (v súlade s názorom ústavného súdu) za správny a logický. Uviedol, že predmetom daného konania boli trovy exekúcie, ktoré žalobkyňa ako povinná zaplatila súdnej exekútorke, pričom po ich zaplatení bola exekúcia podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku zastavená. V danom prípade síce nebolo zrušené rozhodnutie, na základe ktorého sa plnilo, ale bolo zrušené rozhodnutie súdu, ktorým súd nevyhovel námietkam proti exekúcii. To však nemení nič na tom, že od začiatku bola proti žalobkyni vedená exekúcia pre vymoženie peňažného plnenia, na ktoré nebola podľa hmotného práva povinná. Od začiatku teda neexistoval právny dôvod, na základe ktorého by bola žalobkyňa povinná plniť oprávnenému z exekúcie. Pokiaľ žalobkyňa nebola podľa hmotného práva povinná na plnenie, ktorého nútené vymáhanie bolo predmetom exekúcie, potom nebol právny dôvod ani na vedenie exekúcie a v nadväznosti na to, ani na úhradu trov exekúcie. Poskytnuté plnenie a úhrada trov exekúcie sú teda bezdôvodným obohatením. V danom prípade si súdna exekútorka vyčíslila trovy exekučného konania prvotne v upovedomení o začatí exekúcie t. j. predbežné trovy exekúcie v sume 1 210 000 Sk, ktorú sumu bola žalobkyňa nútená jej uhradiť, a táto suma je aj predmetom konania. Okresný súd Humenné v uznesení z 1. decembra 2006 č.k. 9 Er 250/2003-65, ktorým bola zastavená exekúcia, vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením, čo sa však nestalo. Dôvod spočíva zrejme v tom, že exekútorka si vymohla trovy exekúcie už počas výkonu exekúcie a preto si trovy exekúcie pri zastavení exekúcie už neuplatnila. Poverenie na vykonanie exekúcie vrátila z dôvodu, že exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie. Ak súd rozhoduje o zastavení exekúcie a súčasne resp. následne aj o trovách exekúcie, majú sa na mysli trovy exekúcie pri zastavení exekúcie, nerozhoduje teda spätne o výške už prípadne vymožených trovách exekúcie. To, že v posudzovanej veci súd vôbec nerozhodol o trovách exekúcie (po zastavení exekúcie), nič nemení na tom, že súdny exekútor má vo vzťahu k trovám exekúcie postavenie účastníka konania,čo znamená, že je nositeľom práv a slobôd ako osoba vykonávajúca slobodné povolanie, a teda zároveň nemôže byť v postavení nositeľa štátnej moci. V prípade trov exekúcie, ktoré žalobkyňa zaplatila súdnej exekútorke preto ide o bezdôvodné obohatenie na strane exekútorky a je treba sa zaoberať aj ustanovením § 61 Exekučného poriadku, na ktoré vo svojich rozhodnutiach poukazujú aj súdy nižšieho stupňa. V danom prípade nie je toto ustanovenie aplikovateľné na vzťah povinného z exekučného titulu a exekútora, pokiaľ ide o trovy exekúcie, a to z dôvodu, že v súvislosti s trovami exekúcie resp. rozhodovaním o nich, majú obaja. t. j. povinný ako aj súdny exekútor postavenie účastníka konania.

Žalobkyňa navrhla mimoriadne dovolanie zo špecifikovaných dôvodov zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).

Mimoriadne dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo a/ vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení, b/ o podmienkach konania, o zastavení alebo o prerušení konania, alebo ktorými sa upravuje vedenie konania, c/ o dovolaní alebo o mimoriadnom dovolaní (§ 243f ods. 2 O. s. p.).

Vzhľadom na nejednotné názory senátov najvyššieho súdu na procesnú prípustnosť mimoriadneho dovolania z hľadiska jej podmienenosti tým, či účastník podal podnet na tento mimoriadny opravný prostriedok generálneho prokurátora, najskôr sám (neúspešne) využil možnosť podať všetky dostupné riadne a mimoriadne opravné prostriedky, prijalo občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako stanovisko R36/2008. Jeho právna veta znie: “Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky nie je podmienené využitím riadneho a mimoriadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Mimoriadnym dovolaním v zmysle § 243e O. s. p. môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa“.

Aj po prijatí uvedeného stanoviska pretrvávali nejednotné názory senátov občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu na procesnú prípustnosť mimoriadneho dovolania z hľadiska jej podmienenosti tým, či účastník, ktorý podal podnet na tento opravný prostriedok generálneho prokurátora, najskôr sám (neúspešne) využil možnosť podať dostupné riadne a mimoriadne opravné prostriedky.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťouprerokovali a meritórne rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [pozri napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010)], resp. závažných pochybení [pozri Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú dva odlišné právne názory.

Zároveň ESĽP opakovane dospel - na základe sčasti odlišných úvah - aj k názoru, že k porušeniu čl. 6 Dohovoru dochádza tiež vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný od účastníkov konania, len na úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku iniciujúceho tento mimoriadny prieskum. Inštitút veľmi podobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému v Občianskom súdnom poriadku bol predmetom skúmania a následnej kritiky ESĽP vo veci Tripon proti Rumunsku (rozsudok z roku 2008). V tomto rozhodnutí ESĽP konštatoval, že v skúmanom prípade prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe žiadosti jednej zo strán sporu. ESĽP zásah prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil za priťažujúci faktor, pretože, hoci tento štátny úradník konal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe prokurátora. ESĽP v danej veci preto dospel k záveru, že zrušenie dotknutého právoplatného a záväzného rozhodnutia porušilo sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. a COMPCAR, s.r.o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania.

Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“). Vzhľadom na prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a záväznosť, pristúpilo 18. marca 2015 k zjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp. zn. PL.z. 3/2015 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

Ústavný súd v tomto stanovisku uviedol, že uplatnenie opravného prostriedku je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky priamo dostupné účastníkovi konania v prípade závažných pochybení na strane súdu, a to prostredníctvom niektorého z dovolacích dôvodov zakotvených v § 237 O. s. p. V prípade existencie niektorého z tu uvedených dovolacích dôvodov má samotný účastník konania k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok v podobe dovolania, ktoré môže úspešne využiť aj v prípadoch, keď je podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku procesne neprípustné. Ak nejde o takéto závažné pochybenia konajúcich súdov, je uplatnenie mimoriadneho dovolania nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Rovnaká zásada platí aj pri posudzovaní vyčerpania riadnych opravných prostriedkov účastníkmi konania, ktoré môže účinne využiť v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (odpor, odvolanie) na ochranu svojich práv a právom chránených záujmov.

V týchto prípadoch treba rešpektovať zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu svojich práv, keď požaduje, aby svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou, teda dôsledne sledovali svojesubjektívne práva a robili také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozeniu a poškodzovaniu.

Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v rámci civilného konania je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosť a zásadná nezmeniteľnosť.

Judikatúra najvyššieho súdu, vrátane ním prijatých stanovísk na zjednotenie rozhodovania, nemôže byť bez vývoja. Aj pri nezmenenej právnej úprave bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená. So zreteľom na význam judikatúry najvyššieho súdu predpisuje platná právna úprava pre najvyšší súd osobitné a záväzné pravidlá prijímania rozhodnutí a stanovísk vtedy, keď má dôjsť k prekonaniu doterajšej judikatúry (§ 21 ods. 3 písm. a/ zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Účel, význam a výnimočná právna váha stanoviska kolégia najvyššieho súdu publikovaného v Zbierke predurčujú, že ho nemožno zmeniť (bežným) rozhodnutím senátu najvyššieho súdu, ale iba novým stanoviskom kolégia najvyššieho súdu.

Občianskoprávne kolégium a obchodnoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na spoločnom rokovaní 20. októbra 2015 dospeli k názoru, že stanovisko R 36/2008 vychádza zo záverov, ktoré nie sú súladné s rozhodnutiami ESĽP týkajúcimi sa mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, ani so zjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu PL.z. 3/2015. Teda, že toto stanovisko je prekonané predovšetkým v dôsledku odlišného náhľadu na procesnú povinnosť nespokojného účastníka využiť všetky dostupné riadne a mimoriadne opravné prostriedky.

Na tomto zasadnutí prijali k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e až § 243j O. s. p. stanovisko, ktorého právna veta znie: „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolané riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť“.

Z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú riadne a mimoriadne opravné prostriedky je zrejmá zásada, že je na účastníkovi, ktorý je nespokojný s konaním alebo rozhodovaním súdu, aby sám, z vlastnej iniciatívy, svojimi procesnými úkonmi a v logickom slede zohľadňujúcom stav, do ktorého sa konanie dostalo, využil postupne všetky procesné prostriedky nápravy (opravné prostriedky), ktoré mu Občiansky súdny poriadok poskytuje.

Pravidlo postupného vyčerpania opravných prostriedkov, a to aj v prípade pochybností o účinnosti opravného prostriedku, vyžaduje využiť všetky opravné prostriedky, o ktorých sa dá predpokladať, že povedú k dosiahnutiu nápravy rozhodnutia súdu. V súlade s tým je na účastníkovi konania, aby - až po najvyššiu úroveň - využil možnosť podať všetky dostupné opravné prostriedky, ktoré sú čo i len potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. To sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na prípady, v ktorých súd mohol (alebo bol povinný) konať aj bez návrhu účastníka. Osobný názor účastníka konania na (ne)účinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, prináleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku. Požiadavka vyčerpania adekvátneho opravného prostriedku pritom nie je splnená už tým, že konanie o určitom opravnom prostriedku („hierarchicky nižšom“) začalo avšak ešte neskončilo.

Vzhľadom na uvedené je opodstatnené konštatovanie, že mimoriadne dovolanie podané na podnet účastníka konania (teda nie mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom vo veciach uvedených v § 35 ods. 1, 2 O. s. p. a tiež nie mimoriadne dovolanie podané na podnet osoby odlišnej od účastníka konania) nemožno považovať za procesne prípustné, ak účastník konania bol pasívny v tom zmysle, že sa nepokúsil využiť možnosť podať riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli v jeho dispozícii.

V danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mala žalovaná možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sama náležite chránila svoje práva a konala dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Žalovaná nepodala dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. januára 2014 sp. zn. 19 Co 47/2012. V zmysle vyššie uvedeného výkladu najvyššieho súdu to znamená, že sama nevyužila dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mala k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na pasivitu samotnej žalovanej pri včasnej ochrane jej práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podaného na podnet žalovanej.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol mimoriadne dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O. s. p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).

Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania (§ 148a ods. 1 a 2 O. s. p.). V danom prípade dala podnet na mimoriadne dovolanie žalovaná. Žalobkyňa nepodala návrh na priznanie náhrady trov konania o mimoriadnom dovolaní; preto jej dovolací súd nepriznal náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní (§ 243i ods. 2 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.