8 ECdo 8/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou F.F., s.r.o., G., v mene ktorej koná

konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., PhD., proti povinnej J. D., bytom   N., o vymoženie

281,48 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn.  

2 Er 173/2004, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo dňa  

15. mája 2013 sp. zn. 5 CoE 33/2013, takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením zo dňa   16. novembra 2012 č.k.  

2 Er 173/2004-16 exekúciu zastavil, návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora

zamietol a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie

v sume 136,18 € do troch dní od právoplatnosti uznesenia.

V odôvodnení uviedol, že po vydaní poverenia zo dňa 24.11.2004 na vykonanie

exekúcie v predmetnej veci zistil, že exekučný titul, ktorým je notárska zápisnica  

z 13. augusta 2004, N 1934/2004, NZ 64601/2004 spísaná dňa 13. augusta 2004 v Bratislave

notárom JUDr. J. K., obsahuje vyhlásenie účastníka o uznaní právneho záväzku

s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e/ O.s.p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zák.

č. 233/1995 Z.z. na základe plnej moci advokáta Mgr. T. K.. V zmysle bodu 2 notárskej

zápisnice, Mgr. T. K. mal byť povinnou splnomocnený plnomocenstvom, obsiahnutým   v zmluve o úvere ako prílohe notárskej zápisnice, na spísanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu, t.j. uznať jej záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia, resp. pre exekúciu. Takéto

splnomocnenie pre advokáta Mgr. T. K., obsiahnuté v Úverovej zmluve č. 7151144 zo dňa

9.3.2004, považoval za neplatné, a to predovšetkým z dôvodu, že najdôležitejšou náležitosťou

notárskej zápisnice ako exekučného titulu je súhlas povinného s jej vykonateľnosťou. Totiž až

tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na

nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Za povinnú mal pri tak vážnom právnom

úkone, akým je spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, konať advokát, ktorý

o povinnej mohol mať v čase prijatia splnomocnenia len takú vedomosť, že je v omeškaní s

peňažným záväzkom a že si tohto advokáta nevybrala, ale „bol jej vybratý“ oprávneným ako

veriteľom. Splnomocnenie, ktoré povinná „udelila“ pri podpise zmluvy, ktoré prijal advokát

za účelom uznania jej dlhu voči oprávnenému, je obchádzaním zákona neplatným právnym

úkonom a aj uznanie dlhu na základe takéhoto udeleného splnomocnenia je taktiež absolútne

neplatným právnym úkonom. Notárska zápisnica je verejná listina podľa § 134 O.s.p., ktorá

je bez ďalšieho platná v celom rozsahu, ale   v prípade, ak nemá náležitosti, ktoré zákon

vyžaduje, nie je ani verejnou listinou, ani spôsobilým exekučným titulom. Splnomocnenie, na

základe ktorého bola spísaná notárska zápisnica, je preto neplatné. Keďže je neplatné

splnomocnenie, na základe ktorého bola spísaná notárska zápisnica, ani táto nemôže byť

platná. Notárska zápisnica, ktorú oprávnený predložil ako exekučný titul, nie je listinou o

právnom úkone, ani o uznaní dlhu povinnej, lebo pre neplatnosť splnomocnenia účastníka na

strane povinnej osoby nie je verejnou listinou, ani spôsobilým exekučným titulom, na

podklade ktorého možno viesť exekúciu. Je absolútne neplatná a ako taká je nulitným aktom.

Zároveň exekučný súd poukázal na niektoré rozhodnutia Ústavného súdu SR v tejto

súvislosti, ako aj rozhodnutia iných súdov. Poukázal aj na to, že samotnú úverovú zmluvu v

mnohých jej ustanoveniach (napr. v časti bodu 06 všeobecných podmienok poskytnutia úveru,

kde mal byť „dohodnutý“ úrok z omeškania   v sadzbe 0,25 % denne, teda 91,25 % ročne),

považoval za absolútne neplatnú pre rozpor   s dobrými mravmi a pre ich nesúlad  

s ustanovením § 23 a ods. 2 vtom čase účinného zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane

spotrebiteľa. Oprávneným vybratý splnomocnenec povinnej v notárskej zápisnici uznal aj od

počiatku neexistujúce záväzky povinnej.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 15. mája 2013 sp. zn. 5 CoE 33/2013 uznesenie súdu prvého stupňa vo výrokoch   o zastavení exekúcie  

a trovách exekúcie ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku

vecne správne a notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom.

V odôvodnení na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol, že  

je nepochybné, že v predtlači Zmluvy o úvere zo dňa 9.3.2004 je uvedené meno

splnomocneného zástupcu povinnej, ktorého si nepochybne nevybrala slobodne, a preto

takýto úkon je podľa § 37 Občianskeho zákonníka neplatný. K tomu, že si zástupcu  

na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu a na uznanie záväzku z úveru povinná

nevybrala slobodne, nasvedčuje aj text plnomocenstva, umiestnený v zmluve o úvere, keď

pozornosť dlžníka je zameraná na obsah hlavnej zmluvy. Aj text splnomocnenia nasvedčuje

tomu, že nejde tak o obhajobu záujmov zastúpeného, ako o to, aby bol zabezpečený skorší

exekučný titul bez toho, aby predtým prebehlo súdne konanie. Z týchto hľadísk teda súd

prvého stupňa správne postupoval, ak právny vzťah zastúpenia povinnej považoval  

za neplatný, a teda splnomocnenec nemal ani oprávnenie do uvedenej notárskej zápisnice

zahrnúť právny záväzok povinnej, ktorý obsahoval dôvod, predmet, čas plnenia a súhlas  

s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Notárska zápisnica  

č. N 1934/2004, NZ 64601/2004 nemôže byť exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2  

písm. c/ Exekučného poriadku. To, že túto okolnosť konštatuje exekučný súd až po vydaní

poverenia, znamená len to, že bol oprávnený exekúciu zastaviť v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/

v spojení s § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti  

a o zmene a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok). V tejto súvislosti odvolací

dôvod, že predmetná notárska zápisnica je platným exekučným titulom, nemožno uznať.

Pokiaľ oprávnený v odvolaní uvádza dôvod, že nemal možnosť reagovať  

na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie

exekučného súdu o jeho právnom postavení, teda nebol v exekučnom konaní ako účastník

vypočutý, ani tento odvolací dôvod nemožno uznať. V danom prípade podal oprávnený návrh

na vykonanie exekúcie a súdny exekútor požiadal exekučný súd, aby ho poveril vykonaním

exekúcie. V tomto štádiu exekučného konania súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia,

návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom (§ 44 ods. 2

Exekučného poriadku). Okrem iného skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky

náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)   o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania  

v zmysle § 103 O.s.p. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť

súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), ale vychádza z tvrdenia

oprávneného uvedeného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto

štádiu je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré  

je zamerané na posúdenie predpokladov pre ďalší postup v exekučnom konaní, nemusí

vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného. Teda ide

o neopodstatnenú námietku zo strany oprávneného, pretože namietaným postupom

exekučného súdu mu nebola znemožnená realizácia jeho procesných oprávnení.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku

o zastavení exekúcie ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie a žiadal, aby

dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a žiadal odložiť vykonateľnosť

napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu

dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť

prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval v podanom dovolaní. Dôvodil tým, že  

v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec

zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237

písm. d/ O.s.p.), súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/

O.s.p.), keď súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 /zrejme v   znení   účinnom   do 31.12.2012/, § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Ďalej uviedol, že konanie  

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité

dokazovanie a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci  

(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázal  

na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala na uznesenie Ústavného

súdu SR zo 14. marca 2012 sp. zn. I. ÚS 120/2012-12 v súvislosti s argumentáciou

oprávneného týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku

zápisnicu   z   pohľadu   hmotného   práva.   Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, že   v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia predchádza preskúmanie

exekučného titulu exekučným súdom ako aj žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania je preverenie

materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej

zápisnice formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice, tak ako je upravená

v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná v § 41 ods. 2

Exekučného poriadku, ktorými sú vyznačenie oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod,

predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade

Ústavný   súd   SR   uviedol,   že   notárska   zápisnica obsahovala všetky náležitosti uvedené

v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby  

s   vykonateľnosťou.   Žiadne   ďalšie   podmienky   formálnej   ani materiálnej vykonateľnosti

notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Ďalej z tohto uznesenia

vyplýva, že exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného

práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti

exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len vtedy, ak by to

bolo v zákone výslovne uvedené. Poukázal na zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým bol

novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ustanovenie § 41 ods. 3.  

Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa tento zákon, resp. novelizované

ustanovenie nevzťahuje. Zdôraznil, že ustanovenie Zmluvy o úvere, ktorým dlžník

splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh  

do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ani ustanovenie § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992

Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinný na seba neprevzal žiadne nové povinnosti, či záväzky,

oprávnenej nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný

dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako

exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo

spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle

§ 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľa,

exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku

ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až r/ Občianskeho zákonníka. Dovolateľ vytýkal

odvolaciemu súdu, že vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie

neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov EÚ a z hľadiska rozhodnutí súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami

uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú

podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým dlžník dobrovoľne

splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Podľa

dovolateľa exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie  

sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady

93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľa je v danom prípade nutné

požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Poukázal

aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012 sp. zn. IV. ÚS 95/2012-80. Uviedol, že

Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné

konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby

účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva  

a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Povinná ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241  

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),  

či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnil oprávnený poukázaním na obsah

uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012 sp. zn. IV. ÚS 95/2010, v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tiež zodpovednosti členského štátu  

za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri

napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej republike, C-224/01).

Povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa vzťahuje  

na vnútroštátne súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné

odvolanie, sťažnosť alebo dovolanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych

otázkach súvisiacich s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľ vyslovil názor, že v danom

prípade má rozhodovať dovolací súd (súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva), preto je dovolací súd povinný predložiť Súdnemu

dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie oprávneným navrhnuté otázky.

V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávneného na prerušenie konania  

o jeho dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa § 243c O.s.p.  

pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého

stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však  

pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie

preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie

o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie

právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;

b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto

otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi, že

rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor

Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym

súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno vykladať

absolútne, t.j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť

požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie  

sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí

Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,  

je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca

sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie  

je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné

pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva

Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej

judikatúry v rámci Spoločenstva“.  

V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnený podaním

dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, že o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté

z dôvodu absencie riadneho exekučného titulu, nakoľko v predmetnej zmluve o úvere chýba

nepochybný relevantný prejav vôle povinnej splnomocniť advokáta Mgr. T. K. na vykonanie

vyhlásenia v mene povinnej a predmetná notárska zápisnica (ktorá je exekučným titulom

v tomto konaní) neobsahuje prejav vôle povinnej o uznaní dlhu a súhlase s vykonateľnosťou

a preto nemôže byť exekučným titulom voči nej, ktorá skutočnosť predstavuje vadu

exekučného titulu, ktorá bráni vykonaniu exekúcie. Procesný postup súdov mal v danom

prípade podklad najmä v ustanoveniach § 41 ods. 2 písm. c/, § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, resp. § 219 ods. 1 O.s.p. a § 109 ods. l písm. b/ O.s.p. Zo strany súdov

nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu

vnútroštátnych právnych predpisov.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,  

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky následne skúmal, či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, že dovolanie v predmetnej

veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovení § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2. písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,  

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci  

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z   hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie  

je prípustné.

Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O.s.p.) ako neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania vždy vedie k zastaveniu konania, resp. aj k postúpeniu veci inému

orgánu. Ide   súčasne   aj   o   vadu   konania   podľa   § 237   písm. a/   O.s.p.,   ktorú   však

dovolateľ v predmetnej veci nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať

a rozhodovať. Ich   právomoc   v   exekučnom   konaní   nepopieral.   Namietal,   že   súdy   v danom prípade v rozpore so zákonom po vecnej stránke preskúmavali notársku zápisnicu,

ktorá je v danom prípade exekučným titulom. Vyslovil názor, podľa ktorého exekučný súd

nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným

titulom. Vychádzajúc z obsahu jeho podania (§ 41 ods. 2 O.s.p.) namietal nesprávnu aplikáciu

a výklad Exekučného poriadku, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. V tejto

súvislosti ale treba uviesť, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní,

v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ustanovenia  

§ 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku. Za týchto okolností námietka dovolateľa

o existencii vady podľa § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná, kedy súdy rozhodovali vo veci,

ktorá patrí do ich právomoci.

Pokiaľ ide o (dovolateľom namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237  

písm. d/ O.s.p.), tiež patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom

štádiu konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať  

tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,  

o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých

istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený

žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený  

(t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka nie je významné,

ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania;

je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní

posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov, nie je významné,  

či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie.

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P., s.r.o. so sídlom

v B., proti povinnej J. D., bytom N., o vymoženie 281,48 €, na základe notárskej zápisnice

uloženej v Zbierke listín pod číslom N 1934/2004, NZ 64601/2004 (vyhotovenej JUDr. J.

K.) dňa 13. augusta 2004 nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo

predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené, dovolateľom vytýkaná vyššie uvedená vada

podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťažila.

O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľ konkrétne namietal porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Naplnenie tejto vady vyvodzoval z toho, že súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu

začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola

porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva  

na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietal, že nebol oboznámený  

s obsahom argumentov a nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty

a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie

výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie.

K odňatiu možnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci

pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Exekučný súd

nesprávne vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a zároveň ju zastavil; v dôsledku toho jej nebolo

umožnené uplatňovať jej práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom

konaní.

V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd

i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania  

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením § 44

ods. 2 Exekučného poriadku preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej ako  

aj jeho materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva  

zo zodpovednosti exekučného súdu už za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ

materiálnu nevykonateľnosť zistil až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo  

to dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku, teda preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu (potom, čo bola vyhlásená   za neprípustnú) nemožno vykonať. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia  

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiž nezaniká vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,

ale naopak trvá aj počas exekučného konania.

S dôvodmi, pre ktoré súdy považovali exekučný titul v predmetnej veci (vyššie

uvedenú notársku zápisnicu) za nespôsobilý (pre neplatnosť plnomocenstva povinného, ktoré

je v rozpore s ustanovením § 22 ods. 2 Obč. zák.) sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje

a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu

prvého stupňa. Exekučný súd teda pri preskúmavaní notárskej zápisnice nešiel nad rámec

ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, takže námietka vznesená dovolateľom ani

z tohto hľadiska nie je dôvodná.

V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť, že obsah

práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, že

osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,

obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.  

Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby

sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov  

(IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným

súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi

(I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať  

sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník

konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Ani ďalšia námietka dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyžaduje, aby

na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija   c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko  

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins  

c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru Ústavného súdu

SR (napr. nález III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,

v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom

konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov

nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle

vyššie citovaných zákonných ustanovení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie

základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade

nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

oprávnenej.

Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

K návrhu oprávneného (aby odvolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/

O.s.p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv EÚ a predložil prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval) treba uviesť, že ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá

povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ

o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,

ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť

každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď

prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,  

do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť

určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu

členskej krajiny.

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal 1. „či je možné  

za neprijateľnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý  

má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu  

na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci

zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto

základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúce z tejto zmluvy“ a 2. „či je v súlade  

s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

aplikuje vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady

93/13/EHS zabráni reálnej vymožiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi“. Posúdenie predmetných otázok oprávnenej a ich vyriešenie patrí do výlučnej

právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho

dvora EÚ. Preto ani dovolací súd nezistil dôvod na vyhovenie takémuto návrhu oprávneného.

V súvislosti s námietkou dovolateľa, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá  

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí   aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že

by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania oprávneného nemožno vyvodiť z ustanovení § 239

O.s.p. a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej

republiky jeho dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5

O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V   dovolacom   konaní   úspešnej   povinnej   vzniklo   právo   na   náhradu   trov

dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne trovy

nevznikli a nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 27. novembra 2013  

JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková