Najvyšší súd Slovenskej republiky

8 ECdo 5/2013

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., a.s., so sídlom v K., IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. D. B. s.r.o., so sídlom v K., v mene

ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ advokát JUDr. D. B., proti povinnému P. K., bytom

v S., o vymoženie 18,59 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rožňava pod sp.

zn. 4 Er 799/2012, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach  

z 31. mája 2013 sp. zn. 11 CoE 34/2013 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Povinnému sa trovy dovolacieho konania nepriznávajú.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy 18,59 Eur s príslušenstvom. Povinnosť povinného zaplatiť jej túto sumu preukazovala

rozhodcovským rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice z 21. septembra 2010 sp. zn.  

3 C 240/2010. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov

(ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Rožňava o vydanie poverenia  

na vykonanie exekúcie. Okresný súd Rožňava (ďalej len „exekučný súd“ alebo „súd prvého

stupňa“) uznesením zo 14. septembra 2012 č. k. 4 Er 799/2012-69 zamietol žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie odôvodnil vyslovením

záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky nachádzajúcej  

sa v poistnej zmluve z 22.10.2009 (vo všeobecných poistných podmienkach časť XV bod 2).

Poukázal na ustanovenie § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka s tým, že predmetnou rozhodcovskou doložkou došlo reálne k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa (povinného – dlžníka.) Uviedol, že poistná zmluva je uzatvorená

na pripravenom tlačive „návrh na uzavretie poistnej zmluvy“, na tlačive „Zmluvné dojednania

pre poistenie E.“ a tlačive „Všeobecných poistných podmienok, do ktorého sú vpísané údaje

o povinnom druhu a výške poistenia. Povinný nemal možnosť zmeniť obsah týchto

dokumentov, ktoré tvoria neoddeliteľnú časť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy.

Rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa aj napriek v predtlači všeobecných poistných podmienok

tvrdenej v dohode medzi poisťovňou a poistníkom o výbere rozhodcovského súdu v ods. 2

XV. Časti všeobecných poistných podmienok oprávnenej. Táto nebola individuálne

dojednaná, čím naplnila znaky neprijateľnej podmienky.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Košiciach uznesením z 31. mája 2013 sp. zn.

11 CoE 34/2013 napadnuté uznesenie exekučného súdu bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

Stotožnil sa s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení exekučného súdu, na ktoré

poukázal. K námietkam oprávnenej, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nemal právomoc na posudzovanie

materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a prekročil rozsah svojej

preskúmavajúcej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov zdôraznil, že pokiaľ

oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd podľa platnej právnej úpravy v ktoromkoľvek štádiu

exekučného konania a teda aj pred prípadným vydaním poverenia na vykonanie exekúcie

oprávnený a zároveň aj povinný preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z toho

hľadiska, či plnenie ním uložené je právom dovolené a či súčasne nie je v rozpore s dobrými

mravmi, a preskúmať žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a tiež

exekučný titul z hľadiska súladu so zákonom a tým preveriť splnenie zákonných podmienok

pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Poukázal tiež na to, že toto oprávnenie vyplýva exekučnému súdu z § 45 ods. 1 a 2 zákona  

č. 244/2002 Z. z., ktoré ustanovenie je výnimkou z materiálnej stránky právoplatnosti

rozhodcovského rozsudku, ktoré zahŕňa v sebe prieskumný inštitút a umožňuje exekučnému

súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom,  

ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 ods. 1 citovaného zákona. Súd prvého stupňa správne podrobil osobitnej súdnej kontrole rozhodcovskú doložku zakotvenú v časti

XV. Všeobecných poistných podmienok oprávnenej, ktoré sú súčasťou poistnej zmluvy

uzatvorenej medzi účastníkmi 22.10.2009. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa

dospel k správnemu právnemu záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky v poistnej

zmluve, ktorá je ako celok neplatná pre rozpor s § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka  

a čl. 3 ods. 1 a čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13 EHS z 05.04.1993 a preto nemohla založiť

právomoc rozhodcovského súdu na konanie a rozhodovanie majetkových sporov

vyplývajúcich zo zmluvy uzavretej medzi účastníkmi. V danom prípade rozhodcovská

doložka nachádzajúca sa v poistnej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným v časti

všeobecné obchodné podmienky bod XV. nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná,  

čo vyplýva aj z jej zaradenia do všeobecných obchodných podmienok. Dôsledkom

ustanovenia o rozhodcovskej doložke je, že vyžaduje od povinného ako spotrebiteľa, aby

prípadné spory s poisťovňou vzniknuté z poistnej zmluvy riešil výlučne v rozhodcovskom

konaní a zveruje poisťovni právo vybrať a poveriť konkrétnych rozhodcov na riešenie sporov,

čím znevýhodňuje povinného a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v jeho neprospech. Za nedôvodnú odvolaciu námietku oprávnenej

považoval, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie na pojednávaní podľa klasických

procesných pravidiel (§122 a nasl. O. s. p.). Uviedol, že pokiaľ konal a rozhodoval súd prvého

stupňa v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia exekučný súd nevykonáva

dokazovanie podľa § 122 a nasl. O. s. p. a pokiaľ konal bez nariadenia verejného ústneho

pojednávania, neodňal týmto postupom oprávnenej možnosť konať pred súdom, lebo v čase

jeho rozhodovania neboli žiadne skutkové okolnosti, ktoré by sa museli zisťovať procesným

dokazovaním vykonávaným na pojednávaní.  

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené rozhodnutie okresného súdu

zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Uviedla, že súdy v danom prípade jej

nesprávnym postupom odňali možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.). I keď  

sa v exekučnom konaní vo všeobecnosti nevykonáva dokazovanie, súdy predsa len vykonali

dokazovanie listinnými dôkazmi, avšak bez toho, aby nariadili pojednávanie. Tým ju v rámci

dokazovania vylúčili z možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a tiež vysvetliť, ktoré

časti predložených listín v ich vzájomnej väzbe viedli k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy.

Dovolanie odôvodnila tiež tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O. s. p.), a tiež, že súdy nižších stupňov svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/   O. s. p.). Poukázal na to, že exekučný súd uviedol, že rozhodcovská doložka nebola

individuálne dojednaná, čím spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán. Právny vzťah medzi poisťovňou a poistníkom vzniká na základe poistnej zmluvy.

Z právnej úpravy vyplýva, že ak má poistný vzťah platne vzniknúť, poistník musí podpísať

jednak poistnú zmluvu a jednak VPP (všeobecné poistné podmienky pozn. dovolacieho súdu).

Poistník podpisuje súvislý text VPP ako celok, napriek tejto okolnosti nie všetky ustanovenia

VPP poistníka zaväzujú. VPP totiž upravujú množstvo ustanovení, ktoré sa stávajú obsahom

poistného vzťahu iba vtedy, ak to uvádza a konkretizuje poistná zmluva. Z pohľadu právnej

úpravy podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka podobná situácia nastáva, pokiaľ ide o časť

XV. VPP upravujúcu všeobecné pravidlá rozhodcovského konania. Poistník ďalším

samostatným podpisom pripojeným pod osobitný písomný právny úkon, ktorým sú Osobitné

zmluvné dojednania, prejaví vôľu, aby sa jeho spor s poisťovňou prejednal podľa

rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní s odkazom na všeobecnú úpravu obsiahnutú

v časti XV. VPP, potom sa časť XV. VPP stáva obsahom poistného vzťahu ako individuálne

zvolená zmluvná podmienka, ktorou je poistník viazaný. Osobitné dojednania môže poistník

prijať alebo aj neprijať. Neprijatie osobitných dojednaní nemá za následok to, že by poistný

vzťah nevznikol. V prípade ak by poistník neprijal osobitné dojednania, potom by časť XV.

VPP ako individuálne nedojednaná nastala platne obsahom konkrétneho poistného vzťahu.

Povinná sa k dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal najprv prípustnosť podaného dovolania a dospel k záveru, že v danej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a 239 O. s. p.

Prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací

súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109

ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku

ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo  

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných  

v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver  

o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení. Rozhodujúcim  

je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená v podanom dovolaní procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/

a g/ O. s. p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní   najavo.

Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala oprávnená odňatím

možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.. Tvrdila, že k procesnej vade

uvedenej v tomto ustanovení došlo tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi

bez nariadenia pojednávania a teda bez jej účasti. Rovnako im vyčítala, že v súvislosti s tým

jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V preskúmavanej veci bolo dovolaním napadnuté rozhodnutie, resp. rozhodnutia,

vydané v štádiu exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov pre udelenie poverenia súdnemu exekútorovi  

na vykonanie exekúcie.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie

a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh  

na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený

potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný,  

či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné

podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu exekučného konania, pri ktorom súd

skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie

exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného

poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie  

a z exekučného titulu. V tomto štádiu súdne vykonáva dokazovanie ako procesnú činnosť

súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p. – postačujúce je totiž,  

ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

vrátane do neho založených listín. Dokazovanie (vyžadujúce nariadenie pojednávania  

s možnosťou účasti oprávneného i povinného) v tejto časti exekučného konania neprichádza

do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinný prvýkrát

dozvedieť (ak nie je daná výnimka vyplývajúca zo zákona) až doručením upovedomenia o začatí exekúcie.

Ak teda dovolateľka vyvodzovala existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej

neprítomnosti, išlo aj v tejto časti jej dovolania o námietku neopodstatnenú. Namietaným

postupom súdov nebola znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.

Dovolací súd sa z úradnej povinnosti zaoberal aj otázkou, či k odňatiu možnosti

oprávnenej konať pred súdom nedošlo prípadne samotným rozhodnutím o zamietnutí žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O takýto dôsledok by mohlo

ísť, ak by pre rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti neboli splnené zákonom stanovené

podmienky. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 3 Exekučného poriadku totiž nevyhnutným

dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie musí byť zastavenie exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto

rozhodnutia však nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov  

v exekučnom konaní.

Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)

odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j.  

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť,  

či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul  

v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva(či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy

alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola

vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu  

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon  

o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1písm. c/ tohto predpisu. Tieto

ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť  

aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada

(princíp) „vigilantibus iura scriptasunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži

svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti

skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu  

v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli  

by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta

sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu

princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní,  

je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor

rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto

exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu

ochrany práv spotrebiteľa.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy

uzavretej medzi oprávnenou a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že

jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné

poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok. Na tomto

fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany (ako

pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné dojednania

odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných

podmienkach.

Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní

odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Správnym rozhodnutím

o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto

neodňali oprávnenej možnosť konať pred súdom.

Pokiaľ dovolateľka svoje dovolanie odôvodnila tým, že konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že napadnuté rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že tak tzv. iná vada konania   (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) ako aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) sú prípustnými dovolacími dôvodmi (ktoré možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie

prípustné), samotná iná vada ani samotné nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť

dovolania nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku

upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti

dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani

zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5  

O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je prípustné.

O trovách dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

ustanovení § 243b O. s. p., § 224 ods. 1 O. s. p., § 151 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.

Úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania, avšak Najvyšší

súd Slovenskej republiky mu ich nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie bolo prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. novembra 2013

JUDr. Ľubor   Š e b o, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková