Najvyšší súd Slovenskej republiky
8 ECdo 5/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., a.s., so sídlom v K., IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. D. B. s.r.o., so sídlom v K., v mene
ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ advokát JUDr. D. B., proti povinnému P. K., bytom
v S., o vymoženie 18,59 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rožňava pod sp.
zn. 4 Er 799/2012, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach
z 31. mája 2013 sp. zn. 11 CoE 34/2013 takto
r o z h o d o l :
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
Povinnému sa trovy dovolacieho konania nepriznávajú.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
sumy 18,59 Eur s príslušenstvom. Povinnosť povinného zaplatiť jej túto sumu preukazovala
rozhodcovským rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice z 21. septembra 2010 sp. zn.
3 C 240/2010. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Rožňava o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie. Okresný súd Rožňava (ďalej len „exekučný súd“ alebo „súd prvého
stupňa“) uznesením zo 14. septembra 2012 č. k. 4 Er 799/2012-69 zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie odôvodnil vyslovením
záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky nachádzajúcej
sa v poistnej zmluve z 22.10.2009 (vo všeobecných poistných podmienkach časť XV bod 2).
Poukázal na ustanovenie § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka s tým, že predmetnou rozhodcovskou doložkou došlo reálne k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa (povinného – dlžníka.) Uviedol, že poistná zmluva je uzatvorená
na pripravenom tlačive „návrh na uzavretie poistnej zmluvy“, na tlačive „Zmluvné dojednania
pre poistenie E.“ a tlačive „Všeobecných poistných podmienok, do ktorého sú vpísané údaje
o povinnom druhu a výške poistenia. Povinný nemal možnosť zmeniť obsah týchto
dokumentov, ktoré tvoria neoddeliteľnú časť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy.
Rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa aj napriek v predtlači všeobecných poistných podmienok
tvrdenej v dohode medzi poisťovňou a poistníkom o výbere rozhodcovského súdu v ods. 2
XV. Časti všeobecných poistných podmienok oprávnenej. Táto nebola individuálne
dojednaná, čím naplnila znaky neprijateľnej podmienky.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Košiciach uznesením z 31. mája 2013 sp. zn.
11 CoE 34/2013 napadnuté uznesenie exekučného súdu bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).
Stotožnil sa s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení exekučného súdu, na ktoré
poukázal. K námietkam oprávnenej, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nemal právomoc na posudzovanie
materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a prekročil rozsah svojej
preskúmavajúcej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov zdôraznil, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd podľa platnej právnej úpravy v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania a teda aj pred prípadným vydaním poverenia na vykonanie exekúcie
oprávnený a zároveň aj povinný preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z toho
hľadiska, či plnenie ním uložené je právom dovolené a či súčasne nie je v rozpore s dobrými
mravmi, a preskúmať žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a tiež
exekučný titul z hľadiska súladu so zákonom a tým preveriť splnenie zákonných podmienok
pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Poukázal tiež na to, že toto oprávnenie vyplýva exekučnému súdu z § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z. z., ktoré ustanovenie je výnimkou z materiálnej stránky právoplatnosti
rozhodcovského rozsudku, ktoré zahŕňa v sebe prieskumný inštitút a umožňuje exekučnému
súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom,
ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 ods. 1 citovaného zákona. Súd prvého stupňa správne podrobil osobitnej súdnej kontrole rozhodcovskú doložku zakotvenú v časti
XV. Všeobecných poistných podmienok oprávnenej, ktoré sú súčasťou poistnej zmluvy
uzatvorenej medzi účastníkmi 22.10.2009. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa
dospel k správnemu právnemu záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky v poistnej
zmluve, ktorá je ako celok neplatná pre rozpor s § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka
a čl. 3 ods. 1 a čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13 EHS z 05.04.1993 a preto nemohla založiť
právomoc rozhodcovského súdu na konanie a rozhodovanie majetkových sporov
vyplývajúcich zo zmluvy uzavretej medzi účastníkmi. V danom prípade rozhodcovská
doložka nachádzajúca sa v poistnej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným v časti
všeobecné obchodné podmienky bod XV. nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná,
čo vyplýva aj z jej zaradenia do všeobecných obchodných podmienok. Dôsledkom
ustanovenia o rozhodcovskej doložke je, že vyžaduje od povinného ako spotrebiteľa, aby
prípadné spory s poisťovňou vzniknuté z poistnej zmluvy riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní a zveruje poisťovni právo vybrať a poveriť konkrétnych rozhodcov na riešenie sporov,
čím znevýhodňuje povinného a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v jeho neprospech. Za nedôvodnú odvolaciu námietku oprávnenej
považoval, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie na pojednávaní podľa klasických
procesných pravidiel (§122 a nasl. O. s. p.). Uviedol, že pokiaľ konal a rozhodoval súd prvého
stupňa v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia exekučný súd nevykonáva
dokazovanie podľa § 122 a nasl. O. s. p. a pokiaľ konal bez nariadenia verejného ústneho
pojednávania, neodňal týmto postupom oprávnenej možnosť konať pred súdom, lebo v čase
jeho rozhodovania neboli žiadne skutkové okolnosti, ktoré by sa museli zisťovať procesným
dokazovaním vykonávaným na pojednávaní.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené rozhodnutie okresného súdu
zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Uviedla, že súdy v danom prípade jej
nesprávnym postupom odňali možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.). I keď
sa v exekučnom konaní vo všeobecnosti nevykonáva dokazovanie, súdy predsa len vykonali
dokazovanie listinnými dôkazmi, avšak bez toho, aby nariadili pojednávanie. Tým ju v rámci
dokazovania vylúčili z možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a tiež vysvetliť, ktoré
časti predložených listín v ich vzájomnej väzbe viedli k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy.
Dovolanie odôvodnila tiež tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O. s. p.), a tiež, že súdy nižších stupňov svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Poukázal na to, že exekučný súd uviedol, že rozhodcovská doložka nebola
individuálne dojednaná, čím spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán. Právny vzťah medzi poisťovňou a poistníkom vzniká na základe poistnej zmluvy.
Z právnej úpravy vyplýva, že ak má poistný vzťah platne vzniknúť, poistník musí podpísať
jednak poistnú zmluvu a jednak VPP (všeobecné poistné podmienky pozn. dovolacieho súdu).
Poistník podpisuje súvislý text VPP ako celok, napriek tejto okolnosti nie všetky ustanovenia
VPP poistníka zaväzujú. VPP totiž upravujú množstvo ustanovení, ktoré sa stávajú obsahom
poistného vzťahu iba vtedy, ak to uvádza a konkretizuje poistná zmluva. Z pohľadu právnej
úpravy podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka podobná situácia nastáva, pokiaľ ide o časť
XV. VPP upravujúcu všeobecné pravidlá rozhodcovského konania. Poistník ďalším
samostatným podpisom pripojeným pod osobitný písomný právny úkon, ktorým sú Osobitné
zmluvné dojednania, prejaví vôľu, aby sa jeho spor s poisťovňou prejednal podľa
rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní s odkazom na všeobecnú úpravu obsiahnutú
v časti XV. VPP, potom sa časť XV. VPP stáva obsahom poistného vzťahu ako individuálne
zvolená zmluvná podmienka, ktorou je poistník viazaný. Osobitné dojednania môže poistník
prijať alebo aj neprijať. Neprijatie osobitných dojednaní nemá za následok to, že by poistný
vzťah nevznikol. V prípade ak by poistník neprijal osobitné dojednania, potom by časť XV.
VPP ako individuálne nedojednaná nastala platne obsahom konkrétneho poistného vzťahu.
Povinná sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal najprv prípustnosť podaného dovolania a dospel k záveru, že v danej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a 239 O. s. p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení. Rozhodujúcim
je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená v podanom dovolaní procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/
a g/ O. s. p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala oprávnená odňatím
možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.. Tvrdila, že k procesnej vade
uvedenej v tomto ustanovení došlo tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi
bez nariadenia pojednávania a teda bez jej účasti. Rovnako im vyčítala, že v súvislosti s tým
jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V preskúmavanej veci bolo dovolaním napadnuté rozhodnutie, resp. rozhodnutia,
vydané v štádiu exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov pre udelenie poverenia súdnemu exekútorovi
na vykonanie exekúcie.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh
na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený
potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný,
či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné
podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu exekučného konania, pri ktorom súd
skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie
exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie
a z exekučného titulu. V tomto štádiu súdne vykonáva dokazovanie ako procesnú činnosť
súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p. – postačujúce je totiž,
ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
vrátane do neho založených listín. Dokazovanie (vyžadujúce nariadenie pojednávania
s možnosťou účasti oprávneného i povinného) v tejto časti exekučného konania neprichádza
do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinný prvýkrát
dozvedieť (ak nie je daná výnimka vyplývajúca zo zákona) až doručením upovedomenia o začatí exekúcie.
Ak teda dovolateľka vyvodzovala existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej
neprítomnosti, išlo aj v tejto časti jej dovolania o námietku neopodstatnenú. Namietaným
postupom súdov nebola znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.
Dovolací súd sa z úradnej povinnosti zaoberal aj otázkou, či k odňatiu možnosti
oprávnenej konať pred súdom nedošlo prípadne samotným rozhodnutím o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O takýto dôsledok by mohlo
ísť, ak by pre rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti neboli splnené zákonom stanovené
podmienky. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 3 Exekučného poriadku totiž nevyhnutným
dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie musí byť zastavenie exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto
rozhodnutia však nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov
v exekučnom konaní.
Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)
odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť,
či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul
v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva(či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola
vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto
interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné
odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia
ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon
o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1písm. c/ tohto predpisu. Tieto
ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť
aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada
(princíp) „vigilantibus iura scriptasunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži
svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti
skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu
v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli
by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta
sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní,
je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto
exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu
ochrany práv spotrebiteľa.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy
uzavretej medzi oprávnenou a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že
jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné
poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok. Na tomto
fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany (ako
pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné dojednania
odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných
podmienkach.
Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní
odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Správnym rozhodnutím
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto
neodňali oprávnenej možnosť konať pred súdom.
Pokiaľ dovolateľka svoje dovolanie odôvodnila tým, že konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že napadnuté rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že tak tzv. iná vada konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) ako aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) sú prípustnými dovolacími dôvodmi (ktoré možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie
prípustné), samotná iná vada ani samotné nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť
dovolania nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku
upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti
dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani
zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5
O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je prípustné.
O trovách dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
ustanovení § 243b O. s. p., § 224 ods. 1 O. s. p., § 151 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.
Úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania, avšak Najvyšší
súd Slovenskej republiky mu ich nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. novembra 2013
JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková