8 ECdo 49/2015
Najvyšší súd
Slovenskej republiky U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného Fleetreal a. s., so sídlom v Bratislave, Vlčie Hrdlo 64, IČO: 45 470 189, proti povinnému: neb. J. L.,
naposledy bývajúcemu v K., o vymoženie
3 319,39 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 0 Er 1133/1998,
o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo 14. februára 2014
sp.zn. 12 CoE 265/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Oprávnenému a povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I (ďalej aj „súd prvého stupňa“) uznesením z 8. marca 2013, č.k.
0 Er 1133/1998-138 exekúciu vyhlásil za neprípustnú, exekúciu zastavil, súdnemu
exekútorovi JUDr. Petrovi Hodermarskému náhradu trov exekúcie nepriznal a súdnej
exekútorke JUDr. Anette Demešovej náhradu trov exekúcie nepriznal. V odôvodnení uviedol,
že na základe návrhu právneho predchodcu oprávneného na vykonanie exekúcie bolo
súdnemu exekútorovi 27. apríla 1998 udelené poverenie na vykonanie exekúcie č. 5802
004339. Dňa 31. decembra 2012 podal súdny exekútor podnet na zastavenie exekúcie
z dôvodu, že povinný zomrel nemajetný. Podľa zistení súdu prvého stupňa povinný zomrel
13. mája 2008, teda po začatí exekučného konania, pričom Okresný súd Košice I uznesením
č.k. 36 D 312/2008-240 zo 16. novembra 2012 rozhodol, že majetok poručiteľa pripadá štátu -
Slovenskej republike, keďže súdnej komisárke sa nepodarilo speňažiť majetok poručiteľa
v priebehu likvidácie dedičstva, a to ani za zníženú cenu. Na rozhodovanie o zastavení
exekúcie a náhrade trov konania aplikoval ustanovenia zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) účinné do 31. januára 2002, keďže
podľa ustanovenia § 235 ods. 2 citovaného zákona exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002 sa dokončia podľa doterajších predpisov. Exekučný poriadok účinný
do 31. januára 2002 nepoznal ako dôvod zastavenia exekúcie nemajetnosť povinného, preto
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/
Exekučného poriadku, ktorý zahŕňal dôvody zastavenia exekúcie, ktoré neboli výslovne
vymenované v ustanovení § 57 ods. 1. Rovnako na trovy exekúcie aplikoval ustanovenie
§ 203 Exekučného poriadku účinné do 31. januára 2002, podľa ktorého možno uložiť
oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie, len ak pri náležitej opatrnosti mohol predvídať
dôvod zastavenia exekúcie. Vychádzajúc z uvedeného na náhradu trov exekúcie nemohol
zaviazať oprávneného, ktorý vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu dôvod zastavenia
exekúcie v čase začatia exekúcie predpokladať nemohol. Pri rešpektovaní platnej právnej
úpravy mu nezostávalo iné než konštatovať, že nie je možné výkladom rozširovať prípady,
kedy súd môže uložiť oprávnenému náhradu trov exekúcie, resp. kedy trovy exekúcie znáša
oprávnený. Preto v prípade, ak povinný zanikol bez právneho nástupcu a zároveň tu nie je
daný niektorý z dôvodov pre uloženie povinnosti oprávnenému nahradiť exekučné trovy,
neexistuje iné zákonné rozhodnutie, ako nepriznať exekútorovi trovy exekúcie, aj keď takéto
rozhodnutie sa môže zdať nespravodlivé predovšetkým vo vzťahu k legitímnemu očakávaniu
exekútora, že za výkon exekučnej činnosti mu odmena patrí.
Krajský súd v Košiciach uznesením zo 14. februára 2014, sp.zn. 12 CoE 265/2013
(ďalej aj „odvolací súd“) potvrdil napadnuté uznesenie vo výroku, ktorým súd prvého stupňa
súdnemu exekútorovi JUDr. Petrovi Hodermarskému náhradu trov exekúcie nepriznal.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Svoje rozhodnutie po právnej
stránke odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 196, § 197 ods. 1, § 203, § 235 ods. 2
Exekučného poriadku. Dospel k záveru, že použitie iného znenia ustanovenia § 203
Exekučného poriadku v danej veci nie je možné, nakoľko predmetné exekučné konanie sa
začalo 7. apríla 1998, a teda v zmysle ustanovenia § 235 ods. 2 Exekučného poriadku je naň
nutné aplikovať ustanovenia tohto zákona účinné do 31. januára 2002. V predmetnej veci bola
exekúcia zastavená z dôvodu úmrtia povinného po začatí exekúcie. Uviedol, že v danej
situácii oprávneného nemožno zaviazať na náhradu trov exekúcie, nakoľko tento v čase
podania návrhu na vykonanie exekúcie (7. apríla 1998), ani počas exekúcie, nemohol
predvídať dôvod zastavenia exekúcie, teda že povinný zomrie (13. mája 2008), resp. že
povinný zomrie skôr, ako súdny exekútor vymôže pohľadávku oprávneného alebo zistí
nemajetnosť povinného. Ustanovenie § 203 Exekučného poriadku ustanovuje taxatívne
prípady, kedy je možné oprávnenému uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie. Toto ustanovenie nie je možné vykladať natoľko extenzívne, že oprávnený bude povinný platiť
trovy každej zastavenej exekúcie len preto, že súdny exekútor nemôže niesť trovy exekúcie
sám. Keďže nie sú dané dôvody na zaviazanie oprávneného na náhradu trov exekúcie podľa
ustanovenia § 203 Exekučného poriadku a zároveň povinnému, ktorý zomrel, túto povinnosť
uložiť nemožno, neexistuje subjekt, ktorému by bolo možné uložiť povinnosť nahradiť trovy
exekúcie povereného súdneho exekútora a je potrebné vysloviť, že tomuto náhrada trov
exekúcie neprislúcha. Na základe uvedeného rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1
a § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie súdny exekútor. Prípustnosť
dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f) O.s.p. a § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
K odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť tým, že súd vydal rozhodnutie na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 241
ods. 2 písm. c) O.s.p. spočívalo podľa názoru súdneho exekútora v tom, že
novelou účinnosťou od roku 2012, zavedenou do Exekučného poriadku zákonom
č. 32/20020 Z.z., bol do ustanovenia § 203 vložený nový odsek 2, podľa ktorého ak sa
exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša
ich oprávnený. Vzhľadom na absenciu prechodných ustanovení k úpravám účinným
od 1. januára 2012, uviedol, že súd je viazaný aktuálnou právnou úpravou Exekučného
poriadku, pričom na podporu tohto názoru poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky. Navrhol, aby dovolací súd
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v spojení s uznesením súdu prvého stupňa zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie bolo podané proti právoplatnému uzneseniu odvolacieho súdu oprávnenou osobou
s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.), v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či jej opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním možno napadnúť.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,
ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne
vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné,
je nepochybné, že prípustnosť dovolania súdneho exekútora z ustanovenia § 239 O.s.p.
nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom
nebola v konaní zistená.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta, že ním vytýkaným postupom došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f) O.s.p, z obsahu dovolania však vyplýva, že dovolateľ namieta
nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
súdneho exekútora nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia
§ 237 O.s.p.
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie súdneho exekútora ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania
sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Náhrada trov dovolacieho konania nebola oprávnenému a povinnému priznaná, lebo
v dovolacom konaní nemal dovolateľ úspech a ostatní účastníci nepodali návrh na uloženie
povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. októbra 2015
JUDr. Marián Sluk, PhD., v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová