8 ECdo 42/2013

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grӧsslingova č. 4, IČO: 36 864

421, proti povinnej: A. J., bytom N., Partizánske,

o vymoženie 157,31 eur s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Partizánske pod sp. zn.   2 Er 370/2009, o dovolaní

oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoE 24/2012, zo dňa 26.

júla 2012, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona  

č. 233/1995 Z. z. o sudných exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe

exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok zo dňa 22.7.2009, sp. zn. SR 11996/09

vydaného Stálym rozhodcovským súdom, ktorý zriadila Slovenská rozhodcovská, a. s.

Okresný súd Partizánske uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním

exekúcie dňa 21.12.2009, poverením č. 5305013553.

Okresný súd Partizánske uznesením zo dňa 8. 11. 2011, č.k. 2 Er 370/2009-36

exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o sudných exekútoroch  

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v spojení s § 45 ods. l, 2 zák. č. 244/2002 Z. z.  

o rozhodcovskom konaní. Rozhodnutie o zastavení exekúcie odôvodnil tým, že dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli k tomu,  

že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia Smernice

93/13/EHS a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z judikatúry ESD vyplýva, že súd je

povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii

právne a skutkové okolnosti, potrebné pre tento účel. Rozhodcovská doložka ako súčasť

formulárovej zmluvy nebola individuálne dohodnutá, bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ tak

nemal možnosť ovplyvniť jej obsah. Podľa názoru súdu je dojednanie rozhodcovskej doložky

v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5

Občianskeho zákonníka neplatná.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) uznesením zo dňa  

26. júla 2012, sp. zn. 19 CoE 24/2012 napadnuté uznesenie prvostupňového súdu potvrdil

podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Stotožnil sa s právnym záverom súdu prvého stupňa,  

že rozhodcovská doložka predstavuje neplatnú zmluvnú podmienku, ktorá nezaložila

právomoc rozhodcovského súdu a rozhodcovský rozsudok, ktorý navrhol nútene vykonať

oprávnený nie je spôsobilým exekučným titulom. Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými

zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu,  

a to dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Okresný súd vyvodil správny záver

o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej spotrebiteľskej zmluve alebo vo všeobecných

obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom

individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil

výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský

rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia  

pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku pritom ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho

má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto

doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený

podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel

zabrániť rozhodcovskému konaniu tak, ako tomu bolo v danom prípade. Na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia ďalej poukázal na ust. § 44 ods. 1,2 a § 45 Exekučného

poriadku, ktorý súdu ukladá povinnosť preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a pri zistení rozporu so zákonom,

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie musí byť zamietnutá a ak bude exekúcia

podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť  

v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý žiadal,  

aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Navrhol tiež odložiť vykonateľnosť

napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu

dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť

prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval v podanom dovolaní. Namietal, že v konaní

došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej

právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/

O.s.p.), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/

O.s.p.), súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.),

keď nevytýčil pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť podľa § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku v znení účinnom od 8. augusta 2012. Ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),

keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a tiež  

aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinul. K uvedeným dôvodom

dovolania uviedol, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom

posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve

uzatvorenej medzi oprávneným a povinným. Podľa dovolateľa odvolací súd sa odvoláva  

na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré

upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami

jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľa, závery odvolacieho súdu (že rozhodcovská

doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode

spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv, podáva  

v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ  

si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto,

vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu, nemožno spravodlivo

požadovať, aby porozumel jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú

nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach.

Uviedol, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,

pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa

dovolateľa, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas,   je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Exekučný súd, ani odvolací súd sa podľa

oprávneného nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo

priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľa

nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní  

za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.

Ďalej dovolateľ poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS v ustanovení ods. 1 písm. q/

jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku  

a uviedol, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne.

Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách  

a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej  

je súčasťou. Ďalej sa súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými  

v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku  

za neprijateľnú podmienku v Zmluve o úvere. Tvrdil, že v danom prípade je nutné požiadať,

spolu s inými ustanoveniami, o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto

sporu Súdny dvor Európskej únie.

Najvyšší súd sa oboznámil aj z doplnením dovolania oprávneného zo dňa 16.7.2013  

o právnu argumentáciu - porušenie práva EÚ a interpretácie práva EÚ Súdnym dvorom EU,

v ktorom oprávnený dôvody dovolania bližšie špecifikuje právnou argumentáciou vzhľadom

k rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21.2.2013, sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba

Csipai, Viktória Csipai. Oprávnený poukázal na to, že dovolanie podal aj z dôvodu § 237

písm. f/ O.s.p. pre odňatie možnosti konať pred súdom, keď exekučný súd neumožnil

účastníkom exekučného konania, najmä oprávnenému viesť kontradiktórne konanie,  

v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam

nastoleným samotným súdom, v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky.

Oprávnený nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii

povinného s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Exekučné konanie je tak poznačené

závažnými procesnými nedostatkami, ktoré neboli odstránené ani revíznou činnosťou

krajského súdu na základe podaného opravného prostriedku, a to napriek tomu, že oprávnený

v odvolaní namietal odňatie možnosti konať pred súdom, pokiaľ exekučný súd založil svoje

rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách a krajský súd podporil právnu a ústavnú udržateľnosť tejto aplikácie, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje

interpretácii uskutočnenej Súdny dvorom Európskej únie. Poukázal na nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 140/2010 a v súvislosti s tým uviedol, že výklad práva EÚ

obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora tvorí súčasť právneho základu rozhodnutia vo veci

samej. V súvislosti s rozsudkom Súdneho dvora EÚ, uplatnenie smernice 93/13/ES sa musí

uskutočňovať prostredníctvom spravodlivého konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie

záruky kontradiktórnosti tak v základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní, všetko  

v zmysle čl. 47 Charty základných práv EÚ. Pri zohľadnení analyzovaných právnych

záverov, ako vyplýva z doplnenia dovolania, je nutné konštatovať, že v danom prípade

nastalo činnosťou súdov oboch stupňov ústavne neakceptovateľné porušenie práv, konkrétne,

oprávnený tvrdí, že súdy nezohľadnili pri aplikácii smernice 93/13/ES povinnosť súdu

upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku, a dať im tak možnosť

vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku

alebo reakcii povinného. Podľa názoru oprávneného exekučný súd a aj krajský súd sa mali

obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom

zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom,

ak tak navrhne dodávateľ v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r/

Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú

judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky  

by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1

smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií

textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ

odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho

súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Súdy si túto povinnosť nesplnili.

Zároveň oprávnený poukázal na viaceré rozhodnutia európskych súdov, ktoré v doplnení

dovolania uvedenú právnu argumentáciu podporujú. S poukazom na doplnenie dovolania  

a uvedenú záväznú interpretáciu práva EÚ žiadal oprávnený, aby dovolací súd zrušil

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je založené na nesprávnom právnom základe

a je vydané v konaní, v ktorom došlo k odňatiu možnosti účastníkovi konať pred súdom.

Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania, oprávnený, zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 druhá veta O.s.p., predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre odloženie vykonateľnosti

(dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p. a v rámci

následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávneného na prerušenie konania dospel k záveru,

že v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/

O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p., a že takýto návrh preto nie je dôvodný.

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie  

len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke, lebo

je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci.

Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie

konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke.

Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenie zákona

platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej

únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho

práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu  

a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci

nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu účastníka na prerušenie

konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci

sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade) procesné vady konania  

ani v zmysle § 237 písm. f/,

ani v zmysle písm. g/ O.s.p.

Je potrebné k tomu uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke má

povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má

právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti  

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor  

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľom v tomto konaní patrí  

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho

dvora. Zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy

komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľ domáhal.

K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší

súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých

ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza

najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013, sp. zn. 3 ECdo 46/2013, 3 Co 44/2013, 3. júla

201, sp. zn. 3 ECdo 76/2013 a 3. júla 2013, sp. zn. 3 Cdo 34/2013, na ktoré v podrobnostiach

poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej

veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie  

o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov

inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup

súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,  

má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky potom skúmal bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie oprávneného smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie  

je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2. písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.). Dovolanie oprávneného preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 aods. 2 O.s.p. nie  

je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,  

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdil  

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie  

je prípustné.

V súvislosti s namietanou vadou konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p. treba uviesť,  

že právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;  

jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľ v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc  

v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona  

č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci

exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu

aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.

Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá

patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní,  

v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia  

§ 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľa o existencii vady

konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. preto nie je dôvodná.

Pokiaľ ide o (dovolateľom namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237  

písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)  

v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide  

o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého

predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý

nárok alebo stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení,  

z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto

prekážka, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol

predmetom pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol  

po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplné. Z hľadiska

totožnosti účastníkov nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo

rozdielne procesné postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom

konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu

univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného proti povinnému

pre vymoženie 177,36 eur s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom  

v Bratislave,   Karloveské rameno   8,   IČO:   35 922 761)   zo   dňa 22.7.2009,   sp. zn.  

SR 11996/09, vedenému na Okresnom súde Partizánske pod sp. zn. 2 Er 370/2009

nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský

rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma,  

či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.  

Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou

možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul,

splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Vzhľadom na uvedené dovolateľom vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p.

konanie nezaťažila.

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo  

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž  

v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho - obsahového - hľadiska (§ 41  

ods. 2 O.s.p.) zo strany oprávneného ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie

konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený

uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv  

a právom chránených záujmov.

Dovolateľ konkrétne namietal porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len

v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol  

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami  

a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,  

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv  

a základných slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci

pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania  

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,  

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo

veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce  

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť,  

či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj s ustanovením § 45

ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený

postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn. 6Cdo 105/2011).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku  

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku  

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.  

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR  

z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť  

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná  

a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného  

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu  

ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril  

aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia., ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,

v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje  

aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba  

na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava  

v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,  

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto

rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávneného

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď  

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného. Jeho rozhodnutie

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,  

a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie

základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Nedôvodnou sa javí i námietka oprávneného, že mu súdy svojím postupom odňali

možnosť konať pred súdom, keďže nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku ústne pojednávanie. Toto ustanovenie (účinné od 8. augusta 2012 do 31. decembra

2012) stanovovalo povinnosť nariadiť pojednávanie iba v prípadoch zastavenia exekúcie   v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/ Exekučného poriadku a v danom prípade súd prvého stupňa

exekúciu zastavil pred účinnosťou tohto zákonného ustanovenia a to dňa 31. mája 2011.

Tvrdenie dovolateľa preto nie je dôvodné. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade

s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. ak o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania.  

V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1

O.s.p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/  

a písm. c/ O.s.p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť

pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho

súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť

pojednávanie, či už pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti

dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť  

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo

exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza

z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu

súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O.s.p.), postačujúce je, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho

založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané  

na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho

exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní  

a za prítomnosti oprávneného a povinného.

V súvislosti s námietkou dovolateľa, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí  

aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,  

že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania  

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania oprávneného nemožno vyvodiť z ustanovení § 239

O.s.p. a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5

O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne trovy nevznikli  

a ani nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania (§151 ods.1 O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odklad

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou

dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. apríla 2014

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová