8 ECdo 4/2015

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky   8 ECdo 10/2015

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného Bytový podnik mesta Košice, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Južné nábrežie 13, IČO 44 518 684, proti povinnému Ing. J. F., bývajúcemu v K., zastúpenému advokátom JUDr. Ing. Petrom

Holéczym, so sídlom v Košiciach, Vojenská 5, o vymoženie 488,58 € s príslušenstvom

a trov exekúcie, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 37 Er 4128/2007, o dovolaní

povinného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach

z 30. novembra 2011 sp.zn. 3 CoE 13/2011, 3 CoE 14/2011 a o dovolaní povinného proti

uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 21. marca 2013 sp.zn. 2 CoE 17/2013, takto

r o z h o d o l :

  Dovolanie proti   uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 30. novembra 2011 sp.zn. 3 CoE 13/2011, 3 CoE 14/2011 o d m i e t a.

Dovolanie proti   uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 21. marca 2013 sp.zn.

2 CoE 17/2013 o d m i e t a.

Oprávnenému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Košice I zo 17. decembra 2007

požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov /ďalej len „Exekučný poriadok“/) a to na základe exekučného titulu –

Platobného rozkazu vydaného Okresným súdom Košice I z 28. januára 2004 č.k.

16 Ro 89/2004-5. Okresný súd Košice I poverením z 27. decembra 2007 č. 5802 032963*

poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu

(vymoženie uloženej povinnosti - príslušenstva 14 719 Sk (461,86 €) + trovy   8 ECdo 4/2015

8 CoE 10/2015

predchádzajúceho konania 805 Sk ( 26,72 € ), t.j. spolu 488,58 € a náhrady trov exekučného

konania 625,20 Sk ( 20,75 € ), t.j. celkom 509,33 €.

Podaním z 2. augusta 2010 povinný zaslal exekútorovi námietky proti exekúcii, kde

okrem iného uviedol, že exekútor porušil ustanovenia Exekučného poriadku, keď

upovedomenie o začatí exekúcie vydal 10. januára 2008, na prepravu pošte bolo podané

28. júla 2010 a doručené povinnému až 30. júla 2010. Exekučný príkaz však exekútor vydal

už v roku 2008 a pohľadávka oprávneného bola v plnom rozsahu uhradená oprávnenému

platiteľom mzdy v tomto roku. Okrem toho tvrdil, že platobný rozkaz- exekučný titul mu

nebol doručený do vlastných rúk.

Okresný súd Košice I uznesením z 11. októbra 2010 č.k. 37 Er 4128/2007-21

námietky povinného proti exekúcii zamietol s odôvodnením, že sú nedôvodné. Exekúcia je

vedená na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, platobný rozkaz povinný

prevzal dňa 17. februára 2004, čo potvrdil vlastnoručným podpisom. Súd v rámci exekučného

konania podmienky vydania exekučného titulu nie je oprávnený skúmať, pokiaľ namietal

povinný nepravosť podpisu na súdnej doručenke, mal sa brániť v rámci opravného

prostriedku v civilnom konaní. Z exekútorského spisu súd zistil, že 14. januára 2008 podal

exekútor na poštovú prepravu upovedomenie o začatí exekúcie na jedinú známu adresu

povinného (W.), pričom zásielka sa mu na túto adresu podarila doručiť až opakovane 30. júla 2010 (aj keď upovedomenie o začatí exekúcie bolo datované z roku 2008). Súd preto nezistil,

že by po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti spôsobujúce zánik vymáhaného nároku,

resp. spôsobujúce neprípustnosť exekúcie.

Okresný súd Košice I uznesením zo 14. októbra 2010 č.k. 37 Er 4128/2007-25 uložil

povinnému zaplatiť súdny poplatok 66 € za námietky (položka 13b Sadzobníka súdnych

poplatkov).

Okresný súd Košice I na odvolanie povinného (proti uzneseniu na č.l. 21 spisu)

uznesením z 30. novembra 2010 č.k. 37 Er 4128/2007-31 námietky povinného proti exekúcii

zamietol. Vo veci opätovne rozhodoval sudca v zmysle § 202 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 50

ods. 4 Exekučného poriadku, nakoľko v pôvodnom uznesení rozhodoval vyšší súdny úradník

a odvolanie v takejto veci nie je prípustné (§ 374 ods. 4 O.s.p.). Vo svojom rozhodnutí dospel

súd k rovnakým skutkovým zisteniam a právnym záverom.

  8 ECdo 4/2015

8 CoE 10/2015

Proti uzneseniam Okresného súdu Košice I zo 14. októbra 2010 č.k. 37 Er 4128/2007-

25 a z 30. novembra 2010 č.k. 37 Er 4128/2007-31 podal povinný odvolanie.

Krajský súd v Košiciach rozhodol o odvolaní povinného uznesením z 30. novembra

2011, sp.zn. 3 CoE 13/2011, 3 CoE 14/20111 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa  

zo 14. októbra 2010 č.k. 37 Er 4128/2007-25 ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2

O.s.p.), odvolanie povinného proti uzneseniu z 30. novembra 2010 č.k. 37 Er 4128/2007-31

odmietol a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. K potvrdzujúcemu

výroku uznesenia odvolací súd uviedol, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď

povinnému za námietky proti exekúcii uložil zaplatiť súdny poplatok v správnej výške (§ 2

ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra

trestov v znení neskorších predpisov, položka 13 písm. b/   Sadzobníka súdnych poplatkov).

K odmietajúcej časti výroku uznesenia odvolací súd poukázal na   ustanovenie § 202 ods. 2

a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., § 50 ods. 4 Exekučného poriadku, kde proti zamietajúcemu

uzneseniu o námietkach povinného proti exekúcii nie je prípustné odvolanie.

Okresný súd Košice I uznesením zo 14. novembra 2012,   č.k. 37 Er 4128/2007-95

pripustil zmenu účastníka exekučného konania na strane oprávneného (§ 37 ods. 3 a 4

Exekučného poriadku) z dôvodu, že nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy

spájajú prevod práva na vymoženie pohľadávky.

Krajský súd v Košiciach   na odvolanie povinného (proti uzneseniu na č.l. 95 spisu)

uznesením z 21. marca 2013, sp.zn. 2 CoE 17/2013 odvolanie odmietol, žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. Rozhodol s poukazom

na to, že § 37 ods. 3 Exekučného poriadku a ani iné ustanovenie Exekučného poriadku (§ 202

ods. 2 Exekučného poriadku) odvolanie voči zmene účastníka v exekučnom konaní

nepripúšťa, a preto bolo potrebné odvolanie voči takémuto uzneseniu odmietnuť podľa § 218

ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Ad. a/ proti uzneseniu odvolacieho súdu z 30. novembra 2011, sp.zn. 3 CoE 13/2011,

3 CoE 14/20111 podal povinný dovolanie ( č.l. 51, doplnené čl. 62 spisu ). Dôvodil tým, že

v konaní súd: 1. konal vo veci, v ktorej sa prv právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/

v spojení s § 237 písm. d/ O.s.p.) – Platobný rozkaz č.k. 16 Ro 89/2004 zo dňa 28. januára

2004 a plnenie sa vykonalo na základe poverenia z 27. decembra 2007, bol nariadený

exekučný príkaz z 10. januára 2008 č. EX 1110/07-10 a Sociálna poisťovňa ukončila zrážky   8 ECdo 4/2015

8 CoE 10/2015

v ňom určené, 2. nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237

písm. e/ O.s.p.) - plnenie sa v plnom rozsahu vykonalo, 3. povinnému odňali možnosť konať

pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.) - súd vo veci

rozhodol bez dokazovania a nariadenia pojednávania, 3. v konaní nastali vady konania, ktoré

mali za následok nesprávne rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),  

Ad. b/ povinný podal dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu z 21. marca 2013,

sp.zn. 2 CoE 17/2013, v ktorom dôvodil, že: 1. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.) - v uvedenej veci koná Najvyšší súd na základe

dovolania podaného 9. januára 2012, 2. účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený (§ 237 písm. c/ O.s.p.) - súd neprizval za účastníkov osoby, ktorých sa

vydané rozhodnutie týka, 3. povinnému odňali možnosť konať pred súdom § 237 písm. f/

O.s.p.) - rozhodnutie súd vydal bez splnenia procesných podmienok, 4. sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.) - súd uznesenie

vydal bez návrhu a splnenia procesných podmienok, 5. odňal mu ústavné práva (čl. 13 ods. 1,

čl. 48 ods. 1, čl. 46 ods. 2 Ústavy SR a iné). V doplnení podaním právneho zástupcu

povinného z 26. augusta 2013 namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.

c/ O.sp.), kde rozsiahlo namieta právoplatnosť exekučného titulu, nakoľko podpis

na doručenke rozhodnutia, ktorý ho zakladá nie je povinného. Ďalší dôvod, pre ktorý by

exekúcia nemala pokračovať je ten, že na základe exekučného príkazu exekútora Sociálna

poisťovňa od 6. marca 2008 po dobu 11 mesiacov zrážala z dôchodku povinného celú čiastku  

509,33 € spolu s 221,20 € (predbežné trovy exekúcie), exekútor ich však povinnému odviedol

až 29. júna 2012 so 4-ročným omeškaním.

Oprávnený vo vyjadrení považoval obe rozhodnutia odvolacieho súdu za vecne

i právne správne. Dodal, že nárok oprávneného z platobného rozkazu v časti istiny 16 189 Sk

(537,38 €) bol uspokojený 18. mája 2004 dobrovoľnou úhradou v pokladni oprávneného

a v časti príslušenstva vrátane trov exekučného konania, na ktoré prebieha exekučné konanie

v sume 509,33 €, došlo dňa 29. júna 2012 zo strany súdneho exekútora k poukázaniu

finančných prostriedkov oprávnenému a jeho nárok bol v celom rozsahu uspokojený. To

oprávnený uviedol aj v späťvzatí z 3. júla 2012.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podal včas účastník konania zastúpený v súlade   8 ECdo 4/2015

8 CoE 10/2015

s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3

O.s.p.) skúmal, či dovolania oprávnenej proti uzneseniam odvolacieho súdu smeruje proti

rozhodnutiam, proti ktorému ich zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smerujú dovolania proti uznesenia odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenia odvolacieho súdu, ktoré napadol povinný dovolaniami, nemajú znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutými uzneseniami potvrdil

(odmietol) uznesenie súdu prvého stupňa, dovolania ale nesmerujú proti potvrdzujúcemu

uzneseniu uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolania povinného

preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie sú.

Prípustnosť dovolaní povinného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak

by   v   konaní,   v   ktorom   boli   vydané,   došlo   k   niektorej   z   procesných   vád   taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,  

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa   8 ECdo 4/2015

8 CoE 10/2015

už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237  

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Povinný procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich

existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolania teda v zmysle týchto ustanovení nie sú

prípustné.

  Obe dovolania povinného sa prelínajú a ich dôvody sú čiastočne identické.

K námietke dovolateľa, že súdy   pri zmenne účastníka exekučného konania

rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.), treba uviesť,

že prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol

vo veci, o ktorej mal inak rozhodnúť iný orgán. Právomoc súdu upravuje § 7 O.s.p. a § 8

O.s.p.. Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. súdy v občianskom súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú

spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,

rodinných, obchodných vzťahov a hospodárskych vzťahov. Veci sem zaradené prejednávajú

a rozhodujú prevažne súdy; len výnimočne, ak to ustanovuje zákon, prejednávajú ich

a rozhodujú o nich iné orgány. Nad rámec vymedzený uvedeným súborom vzťahov, súdy

prejednávajú aj rozhodujú aj iné veci, ktoré sa už, na rozdiel od predchádzajúcich,

nezakladajú priamo na práve súkromnom, a to len vtedy, ak to stanovuje zákon (§ 7 ods. 2

O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008). Je nepochybné, že exekučnému súdu je daná

právomoc rozhodovať aj o návrhu na zmenu účastníka exekučného konania v zmysle § 37

Exekučného poriadku. Konanie preto netrpí vadou v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p.

  8 ECdo 4/2015

8 CoE 10/2015

V preskúmavanej veci (konkrétne týkajúcej sa uznesenia o zmene účastníka na strane

oprávneného) dovolateľ namietal existenciu procesnej vady konania aj v zmysle § 237

písm. c/ O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadene zastúpený.

Procesná spôsobilosť fyzickej osoby, teda spôsobilosť samostatne pred súdom konať ako

účastník konania, je totožná so spôsobilosťou vlastnými úkonmi nadobúdať práva

a povinnosti v zmysle § 8 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spôsobilosť fyzickej osoby

vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti vzniká v plnom

rozsahu plnoletosťou. Účastník konania stráca procesnú spôsobilosť a schopnosť samostatne

konať pred súdom až v dôsledku právoplatného rozsudku súdu o zbavení (obmedzení)

spôsobilosti na právne úkony. Fyzické osoby, ktoré nemajú procesnú spôsobilosť, musia byť

v konaní zastúpené zástupcom. Nedostatok procesnej spôsobilosti účastníka konania je teda

odstrániteľný.

  Dovolateľ namietal existenciu procesnej vady v zmysle § 237 písm. c/ O.s.p.

neopodstatnene. Dovolateľ nie je právoplatným rozhodnutím súdu zbavený alebo obmedzený

spôsobilosti na právne úkony, preto mu neprislúcha ani právo mať zástupcu ustanoveného

súdom. Okrem toho nespokojnosť dovolateľa s rozhodnutím súdu, nezakladá procesnú vadu

v zmysle § 237 písm. c/ O.s.p.

Podľa názoru povinného došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/

O.s.p. Tvrdí, že v tej istej veci sa už rozhodlo právoplatne platobným rozkazom Okresného

súdu Košice I z 28. januára 2004 č.k. 16 Ro 89/2004-5 a plnenie sa vykonalo v plnom rozsahu

podľa exekučného príkazu č. EX 1110/07-10 z 10. januára 2008 zrážkami z dôchodku

Sociálnou poisťovňou.

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159

ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva   8 ECdo 4/2015

8 CoE 10/2015

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnený doručil návrh na vykonanie

exekúcie na podklade platobného rozkazu Okresného súdu Košice I z 28. januára 2004 č.k.

16 Ro 89/2004-5, požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Košice

I poverením z 27. decembra 2007 č. 5802 032963* poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu (vymoženie uloženej povinnosti-

príslušenstva 14 719 Sk (461,86 €) + trovy predchádzajúceho konania 805 Sk (26,72 €), t.j.

spolu 488,58 € a náhrady trov exekučného konania 625,20 Sk (20,75 €), t.j. celkom 509,33 €.

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal

exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči

osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu

exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2

druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie

vykonávať exekúciu (k tomu viď bližšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012 sp.zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 13. júna 2012 sp.zn. III. ÚS 254/2012).  

Z uvedených dôvodov exekučné konanie nezakladá prekážku res iudicata, nakoľko

pôvodné konanie bolo vedené na uloženie povinnosti plniť, pričom exekučné konanie je

nútené plnenie na základe pripojeného exekučného titulu a to či je vykonateľný resp. sú

splnené podmienky na vykonanie exekúcie je predmetom samotného posudzovania

exekučným súdom.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že povinný neopodstatnene

namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237

písm. d/ O.s.p.

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž     8 ECdo 4/2015

8 CoE 10/2015

v   danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2

O.s.p.) zo strany povinného ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú povinný uvádza  

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia, pretože

exekúcia už bola v plnom rozsahu vykonaná.

Dovolateľ zastáva tiež názor, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

  Vo všeobecnosti pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup

súdu, ktorým znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho

súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany

ich práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti

konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj

samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím je napr. uznesenie, ktorým odvolací súd

nesprávne odmietne odvolanie ako oneskorené podané (porovnaj rozhodnutie uverejnené

v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 23, ročník 1994). O taký prípad ide aj

vtedy, ak odvolací súd odmietne odvolanie z dôvodu, že odvolanie nie je prípustné (§ 218

ods. 1 písm. c/ O.s.p.), hoci pre tento záver neboli splnené zákonné podmienky.

Podľa § 201, veta prvá O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

  8 ECdo 4/2015

8 CoE 10/2015

V zmysle vyššie citovaného ustanovenia zásadne platí, že každé rozhodnutie súdu

prvého stupňa možno napadnúť odvolaním za predpokladu, že v konkrétnej veci zákon

podanie odvolania nevylučuje.

Podľa § 202 ods. 2 O.s.p. odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom

konaní podľa osobitného zákona 31), ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti

uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona. V poznámke

31) je uvedený zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).

V prípade rozhodnutia vydaného v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku

teda zásadne proti uzneseniu vydanému v tomto konaní odvolanie nie je prípustné. Takéto

uznesenie súdu prvého stupňa možno odvolaním napadnúť len vtedy, ak je v Exekučnom

poriadku výslovne ustanovené, že sa odvolanie proti nemu pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolanie povinného smerovalo proti uzneseniu exekučného

súdu, ktorým zamietol námietky povinného proti exekúcii. Exekučný poriadok ale nemá

ustanovenie, v ktorom by sa výslovne uvádzala prípustnosť odvolania proti takémuto rozhodnutiu exekučného súdu. Ustanovenie § 50 ods. 4 Exekučného poriadku stanovuje

prípustnosť dovolania len proti rozhodnutiu, ktorým sa vyhovelo námietkam, o ktorý prípad

v danej veci nejde. Záver odvolacieho súdu o existencii zákonného dôvodu, pre ktorý nebolo

možné pristúpiť k vecnému preskúmaniu odvolania podaného povinným, ale ho treba podľa

§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietnuť, je preto správny. Z uvedeného je zrejmé, že odvolací

súd odmietnutím odvolania povinnému neodňal možnosť konať pred súdom.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. ďalej namietal, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia

pojednávania a bez jeho účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým mu znemožnili

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Okrem toho súd rozhoduje o prípadných námietkach   8 ECdo 4/2015

8 CoE 10/2015

povinného podľa § 50 ods. 2 a 3 Exekučného poriadku. Exekučný súd v tomto štádiu

vychádza z tvrdení povinného, oprávneného a súdneho exekútora, návrhu na vykonanie

exekúcie a z exekučného titulu, nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu

osobitne upravenú v ustanoveniach   § 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú

rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane

do neho založených listín.   Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je

zamerané na posúdenie, či daný exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, alebo

odpadli dôvody vykonania exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti

oprávneného a povinného.

Pre záver o tom, či námietky povinného proti exekúcii sú odôvodnené a či tu nastali

okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo

sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná (§ 50 ods. 1 Exekučného poriadku),

postačujú údaje vyplývajúce zo spisu, obdobne, teda aj bez   nariadenia pojednávania,

vykonania dokazovania a osobnej účasti povinného, môže dospieť k tomuto záveru aj

v neskorších štádiách exekučného konania. Rovnako súd postupuje aj pri rozhodovaní

o zmene účastníka konania, kde na preukázanie prevodu alebo prechodu práv a povinností

(§ 37 ods. 3 a 4 Exekučného poriadku) súd vychádza z listinných podkladov.

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľ neopodstatnene vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy

rozhodli bez „dokazovania“, nariadenia pojednávania a jeho osobnej účasti.

V súvislosti s námietkami dovolateľa, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. Vychádzajúc

z ďalšieho obsahu dovolaní, povinný namietal nesprávnosť právneho posúdenia výroku

uznesenia odvolacieho súdu, ktorým súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bola

uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za námietky. Tiež namietal nesprávnosť právneho

posúdenia výroku uznesenia súdu prvého stupňa, ktorý potvrdil rozhodnutie súdu prvého

stupňa, ktorým rozhodol o zmene účastníka exekučného konania na strane oprávneného.

V ďalšom dovolateľ namieta širokú škálu porušenia jeho ústavných práv, kde však v kontexte   8 ECdo 4/2015

8 CoE 10/2015

samotných dovolaní vyplýva len jeho nespokojnosť s právnym posúdením veci, nakoľko

pohľadávka oprávneného bola súdnym exekútorom vymožená. O nesprávnom právnom

posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) platí rovnako, že aj keby tvrdenia dovolateľa boli

opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia,

ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by

posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne

interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad

v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolania povinného odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.  

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiam, proti ktorým nie je

dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa

uzneseniami odvolacieho súdu z hľadiska ich vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému oprávnenému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti povinnému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s §

224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. októbra 2015

  JUDr. Marián Sluk, PhD., v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

  8 ECdo 4/2015

8 CoE 10/2015