8ECdo/3/2016

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávneného OMIKRON TRADING LIMITED, so sídlom v v Nerine Chambers, P.O.Box 905, Road Town, Tortola, British Virgin Islands, zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou, advokátkou v Bratislave, Martinčekova 13, proti povinnému U. L. bývajúcemu v D. o vymoženie 1 170,45 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Levice pod sp.zn. 16 Er 478/2012, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 31. mája 2013 sp.zn. 26 CoE 84/2013, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

Odôvodnenie

Okresný súd Levice uznesením z 11. apríla 2012, č.k. 16 Er 478/2012-6 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodol podľa § 44 ods. 2, 3, § 39 ods. 1, § 37 ods. 3 Exekučného poriadku, § 277 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a § 25 ods. 1 a 2 zákona o Sociálnej poisťovni účinného do 31. decembra 2003. Dospel k záveru, že exekučný titul - platobný výmer Sociálnej poisťovne č. 541/2000 z 5. mája 2000 bolo možné vykonať do 29. mája 2010. Nakoľko uplynula 10-ročná lehota na vykonanie rozhodnutia, ktorá je v zmysle § 25 ods. 2 zákona č. 274/1994 Z.z. lehotou prekluzívnou a na jej uplynutie musí súd prihliadať ex offo.

Krajský súd v Nitre na odvolanie oprávneného uznesením z 31. mája 2013 sp.zn. 26 CoE 84/2013 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia uviedol, že v uvedenej prekluzívnej lehote je rozhodnutie potrebné vykonať - skončiť, nielen nariadiť, pričom na zánik tohto práva príslušný orgán prihliada z úradnej povinnosti. Povinnosť uložená v exekučnom titule nebola splnená do 31. decembra 2003, a preto sa pri jej platení a vymáhaní po 31. decembri 2003 postupuje podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 (§ 277 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení). Súd prvého stupňa teda správne aplikoval ustanovenie § 25 ods. 2 v znení účinnom do 31. decembra 2003 a vzhľadom na máme uplynutie 10-ročnej lehoty navykonanie rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom, súd prvého stupňa taktiež aj správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený. Navrhol, aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) uplynutia prekluzívnej lehoty a inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorú bližšie nekonkretizoval.

Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas oprávnený, zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. účinného do 31. decembra 2014. V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1, písm. a/ a písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie o právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie oprávneného preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2014. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Oprávnený procesné vady konania v zmysle tohto ustanovenia nenamietal a existencia vád tejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Dovolateľ v dovolaní uplatňuje dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. (súdom vyčíta, že konanie pred nimi trpí inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie veci a ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení vecí). K týmto argumentom v dovolaní dovolací súd odkazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej k dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. by bolo možné prihliadať len v prípade procesne prípustného dovolania, čo však nie je tento prípad (viď napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 102/2012, 7 Cdo 116/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, a iné). Z uvedeného plynie, že na dovolateľkou uplatnené dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. (i keby boli prípadne opodstatnené) dovolací súd nemôže v tomto konaní prihliadať.

Vzhľadom na to, že dovolanie oprávneného nie je podľa ustanovení § 239 O.s.p. prípustné a neboli preukázané procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p., dovolací súd odmietol jeho dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že mu žiadne trovy tohto konania nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.