Najvyšší súd Slovenskej republiky
8 ECdo 3/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti
povinnému M. O., bývajúcemu v D., o vymoženie 2 092,45 € s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde v Dunajskej Strede pod sp. zn. 12 Er 583/2011, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 18. marca 2013 sp. zn. 11 CoE 38/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala 26. apríla 2011 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie
na vymoženie sumy 2 092,45 € s príslušenstvom. Uviedla, že exekučným titulom je k návrhu
pripojený rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM
zriadeným pri R., a.s. so sídlom v Bratislave z 22. októbra 2010, sp. zn. I.. Súdny exekútor
následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)
požiadal okresný súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd v Dunajskej Strede uznesením z 19. októbra 2011 č.k. 12 Er 583/2011-59
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
V odôvodnení poukázal na to, že záväzkovo-právny vzťahu medzi právnym predchodcom
oprávnenej a povinným vznikol na základe úverovej zmluvy z 5. apríla 2007. Daný vzťah
podlieha právnemu režimu ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Súčasťou zmluvy boli aj Obchodné podmienky pre úver, ktorých súčasťou je v čl. 11.2 rozhodcovská doložka. Súd mal za to, že rozhodcovská doložka spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že
znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne
na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ nevyjednal, ani nemal na výber,
vzhľadom na splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Rozhodcovská doložka
je v danej veci neprijateľná zmluvná podmienka a prieči sa dobrým mravom. Keďže neplatná
rozhodcovská doložka nemohla založiť oprávnenie rozhodcovského súdu konať v danej veci,
nemožno ani rozhodcovský rozsudok, ktorý bol v tomto prípade vydaný, považovať
za exekučný titul. Vzhľadom na to, aplikujúc ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v spojení s § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trnave uznesením z 18. marca 2013 sp. zn.
11 CoE 38/2012 napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Podľa názoru odvolacieho súdu bol postup prvostupňového súdu v súlade so zákonom
a v rozhodnutí poukázal na ustanovenia Smernice, ďalej § 45 zákona č. 244/2002 Z.z., ako
aj § 53 ods. 1, 4 a 5 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že súd prvého stupňa postupoval
správne, pokiaľ v exekučnom konaní zisťoval, či úverová zmluva neobsahuje neprijateľnú podmienku, z dôvodu, že exekučný súd je povinný kedykoľvek z úradnej povinnosti posúdiť
rozhodcovský rozsudok z hľadiska jeho vykonateľnosti. Aj podľa názoru odvolacieho súdu
má predmetná rozhodcovská doložka charakter neprijateľnej podmienky a preto je neplatná.
Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu na vydanie
rozhodcovského rozsudku. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako
exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky a preto
nie je spôsobilým exekučným titulom.
Uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním. Dôvodnosť dovolania
odvodila z ustanovení § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. (a/ rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci
sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom)
a § 241 ods. 2 O.s.p. (a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci). Podľa názoru dovolateľky exekučný súd nebol oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie,
ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké
účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona č. 244/2002 Z.z.). Mala za to, že v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a teda
bolo v súlade so zákonom rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom. Považovala
za neprijateľné, aby exekučný súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku a skúmal jeho materiálnu správnosť, rozhodcovské konanie, zmluvu, na základe
ktorej bol vydaný, nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o zrušení rozhodcovského
rozsudku. Namietala, že uvedeným konaním súdu došlo k porušeniu článku 2 ods. 2 zákona
č. 460/1992 Z.z. Ústavy Slovenskej republiky, keďže vo veci je rozhodcovským rozsudkom
daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci „res iudicata“. Uviedla, že ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
(exekučný súd) nie je vecne príslušný konať o opravných prostriedkoch voči exekučnému
titulu a v exekučnom konaní nepreskúmava vecnú správnosť rozhodnutia, ktoré je exekučným
titulom. Poukázala na súčasné vymedzenie a praktické fungovanie určitej deľby úloh medzi
dvoma rôznymi štádiami konania. V prvej fáze konania sa rozhoduje o veci samej –
nachádzacie konanie, realizuje sa ústavné právo na súdnu ochranu. V druhej fáze dochádza k nútenému výkonu rozhodnutia. V rámci exekučného konania preto už nedochádza
k opätovnému preskúmaniu nachádzacieho konania a exekučné konanie tak nenahrádza
opravné konanie. V nachádzacom konaní je konajúci súd obsadený sudcom, exekučný súd
je zásadne obsadený vyšším súdnym úradníkom, konajúci na základe poverenia sudcu. Nie
je preto možné, aby ústavnú funkciu – rozhodovať spory ako súdny orgán – vykonávala
osoba, ktorá sudcom nie je. Exekučný súd teda posudzuje predložené dokumenty, ale
nepreskúmava ich po stránke hmotnoprávnej ani procedurálnej, keďže na takýto postup nemá
právomoc, nakoľko by otváral konanie, ktoré nie je oprávnený sám meritórne rozhodnúť.
Za významnú považovala aj okolnosť, že Súdny dvor Európskej únie v žiadnom zo svojich
rozhodnutí, týkajúcich sa výkladu Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vo vzťahu k rozhodcovským doložkám v spotrebiteľskej
zmluve, nevyslovil nekalosť takého dojednania per se, ale trvá na tom, že nekalosť môže byť
daná len pri splnení konkrétnych podmienok. Podľa názoru oprávnenej uvedeným konaním
súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu jej bolo odňaté právo domáhať sa jej práva
na uspokojenie jej pohľadávky v exekučnom konaní, nakoľko súd vyslovil bez zákonného
dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné a neumožnil jej tak riadne a zákonným spôsobom uplatniť svoje práva
z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní. Upozornila, že súd mal zmluvu o úvere
skúmať podľa ustanovení platných v čase uzatvorenia zmluvy, nie jej súlad s ustanoveniami,
ktoré začali platiť po uzatvorení zmluvy. Dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady
93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom,
poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie
uvedeného ustanovenia smernice je zavádzajúce. V tejto súvislosti uviedla, že národný súd pri
aplikácii ustanovení vnútroštátneho práva o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách by mal interpretovať tieto ustanovenia vo svetle presného znenia a účelu Smernice.
Ďalej namietala, že rozhodujúci rozhodcovský súd bol zriadený zákonom podľa § 67 zákona
č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a tento zákon vyžaduje, aby boli pred ním spory
prejednané. Bližšie poukázala na pravidlá ustanovovania rozhodcov do funkcie podľa
rokovacieho poriadku stáleho rozhodcovského súdu. Odňatie práva oprávnenej konať pred
súdom sa podľa názoru dovolateľky odrazilo v tom, že uznesenia súdu prvého stupňa, ako
aj odvolacieho súdu, neboli dostatočne odôvodnené. Namietala, že vo vzťahu k jej námietkam
v odvolaní sa odvolací súd obmedzil len na ich citáciu, nepotvrdil a ani nepoprel
opodstatnenosť jej tvrdení v odvolaní, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne
konanie, a k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Navrhla, aby
dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenia súdu prvého a druhého stupňa a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Dovolateľka zastáva nesprávny názor, že jej dovolanie je prípustné podľa § 238 ods. 3
O.s.p. Oprávnená prehliada, že aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy len v prípade,
že dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu uvedenému v tomto
ustanovení čo však v prejednávanej veci nie je splnené.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
1. Dovolateľka namieta, že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
(§ 237 písm. a/ O.s.p.). Táto vada konania je naplnená vtedy, ak dovolaním napadnuté
rozhodnutie bolo vydané v takej právnej veci, v ktorej nemajú súdy právomoc rozhodovať, pretože túto právomoc majú iné organy ako súdy. V prejednávanej veci bolo napadnuté
rozhodnutie vydané vo veci exekúcie realizovanej podľa Exekučného poriadku. V podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky niet iného orgánu ako súdov, ktorý
by mal právomoc rozhodovať vo veci exekúcie realizovanej podľa vyššie uvedeného zákona,
a preto z ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p. prípustnosť dovolania dovolateľky nevyplýva.
2. Dovolateľka namieta, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo
k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
V danom prípade súdy rozhodli v štádiu exekučného konania, v ktorom súd posudzuje
splnenie procesných predpokladov, za ktorých sa súdnemu exekútorovi udeľuje poverenie
na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). Zo spisu nevyplýva, že by o rovnakej
žiadosti toho istého súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie identickej exekúcie
týkajúcej sa rovnakých účastníkov bolo už prv rozhodnuté.
Predmetnému exekučnému konaniu nepredchádzalo žiadne exekučné konanie s tým
istým predmetom konania, ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekážku rozsúdenej
veci pre exekučné konanie netvorí rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní,
a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského
rozsudku je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom
vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou súdneho sporového konania, totiž vyplýva,
že jeho výsledkom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.
Rozhodcovské konanie nemá charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto ním
nemôže byť založená prekážka tzv. „duplicitnej“ exekúcie.
Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že v konaní došlo k procesnej vade
v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.
3. Dovolateľka tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p. (t.j. že súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný). Uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd
prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok
konania – nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez
návrhu. O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh
ako procesný úkon, ktorým sa začína konanie. V predmetnom exekučnom konaní nejde
o prípad, že by exekučný súd konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie
konania.
Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 Exekučného poriadku).
Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie (č.l. 2
spisu). Jej dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p., nemá preto žiadne opodstatnenie.
4. Podľa názoru oprávnenej jej súdy v exekučnom konaní odňali možnosť konať
(§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. sa rozumie procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Oprávnená v dovolaní naznačuje, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.
došlo nesprávnym procesným postupom súdov pri posudzovaní podkladov pre rozhodnutie
o žiadosti súdneho exekútora, aby ho súd poveril vykonaním exekúcie. Dovolací súd k tomu
uvádza, že po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu. Vzhľadom na to sa oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov
pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí
vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného. Zo spisu nevyplýva, že
by procesný postup súdov v danej veci v zmysle vyššie uvedených ustanovení bol nesprávny
a že by viedol k oprávnenou namietanej procesnej vade.
O procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide tiež v prípade zamietnutia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa oprávnenému v exekučnom
konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal,
či nejde o tento prípad.
Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.z., má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona
č. 244/2002 Z.z.). Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným,
je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných
predpisov (§ 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.). Vzhľadom na to je exekučný súd povinný
nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné
rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady
ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre
nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania
povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk
zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej, ako
aj materiálnej. V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú
správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku
rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu
(porovnaj R 47/2012). Ak ale oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul rozsudok, je exekučný súd – tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade
rozsudku rozhodcovského súdu – povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39
ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal
orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.
Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Len platná rozhodcovská
doložka môže totiž založiť právomoc na konanie rozhodcovského súdu v rozhodcovskom
konaní.
Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol
spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok (porovnaj R 46/2012). Ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre
vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť
rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo
o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že
účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom
postavení povinného, nenamietal v rozhodcovskom konaní neexistenciu alebo neplatnosť
rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať
sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.
Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený
postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval
postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský
súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný
tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (viď R 46/2012).
V danom prípade oprávnená k návrhu na vykonanie exekúcie pripojila rozhodcovský
rozsudok STÁLEHO ROZHODCOVSKÉHO SÚDU zriadeného pri R., a.s. z 22. októbra
2010 sp. zn.X., ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenej do 3 dní 2
092,45 € s príslušenstvom (špecifikovaným vo výroku označeného rozhodnutia). V zmysle
rozhodcovského rozsudku má rozhodcovský súd právomoc rozhodovať o žalobe doručenej
žalobcom (oprávnenou), lebo ide o spor medzi žalobcom, právnym nástupcom banky
a žalovaným (povinným) ako zmluvnými stranami zmluvy o úvere. Zmluvné strany sa v nej dohodli, že akékoľvek spory vzniknuté z takto založeného právneho vzťahu budú riešené
dohodou, pre prípad nedosiahnutia dohody prijal žalovaný návrh banky na riešenie
v rozhodcovskom konaní pred uvedeným rozhodcovským súdom. Podľa názoru súdov nižších
stupňov, ktorý považuje za správny aj dovolací súd, treba toto zmluvné dojednanie považovať
za rozhodcovskú doložku (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Keďže sa účastníci dohodli, že
všetky ich spory budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, postupovali súdy správne,
pokiaľ skúmali, či predmetné dojednanie nepredstavuje neprijateľnú podmienku obsiahnutú
v spotrebiteľskej zmluve.
Súdy nižších stupňov v preskúmavanej veci zohľadnili Smernicu, ktorá bola
implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky 1. apríla 2004 zákonom
č. 150/2004 Z.z. z 2. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (do ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka). Dovolací súd
konštatuje, že súdy vo svojich rozhodnutiach aplikovali správny vnútroštátny predpis, ktorého
výklad uskutočnili v súlade so Smernicou.
Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. Zákonodarca uzákonil možnosť pre exekučný súd
zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 45 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné
aj na naplnenie čl. 6 Smernice a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie
z neprijateľných zmluvných podmienok. Na okolnosť, ktorá umožňuje zastaviť exekúciu,
prihliada exekučný súd už aj v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie; pokiaľ je taká okolnosť preukázaná, zamietne žiadosť
súdneho exekútora.
V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej Smernice nesmú byť nekalé podmienky pre
spotrebiteľa záväzné. Súdny dvor EÚ vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že čl. 6 ods. 1
Smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú
zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou,
ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor EÚ tiež rozhodol, že tento
nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho rozhodol, že vnútroštátny súd je povinný
preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne
a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len
obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho
konania a len za určitých osobitných podmienok. Súd prvého stupňa v danom prípade správne
konštatoval, že aj podľa právnej úpravy Slovenskej republiky nie sú platné zmluvné
ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu
spotrebiteľa, v dôsledku čoho nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky,
ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach, sa preto považujú za protiprávne
a vzhľadom na to nie je ich vykonanie možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami
v zmysle Smernice a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa,
sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 Smernice).
V prejednávanej veci súdy opodstatnene poukázali na to, že predmetná rozhodcovská
doložka sa z uvedených dôvodov javí ako absolútne nevyvážená a nekalá. Rozhodcovské
konania nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie
spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva
sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie
spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych
zásadách. Súdy správne poukázali na to, že za nekalú možno považovať podmienku, ktorej
zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní
práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory výhradne arbitrážou.
Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami sa zabezpečuje
bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu. Zmluvná podmienka vo formulárovej zmluve
alebo vo všeobecných obchodných podmienkach, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje v prípade,
ak s ním nebolo individuálne dojednané, aby spory s druhou zmluvnou stranou –
dodávateľom, riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe tejto
zmluvnej podmienky bol vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý by mohol byť exekučným
titulom.
Dovolací súd sa stotožňuje s názorom súdov nižších stupňov, že exekučný súd
je podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený v rámci rozhodovania o vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie preskúmavať okrem žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie predovšetkým materiálnu a formálnu
právoplatnosť exekučného titulu a v prípade zistenia, že nie sú splnené formálne alebo
materiálne predpoklady vedenia exekúcie, musí adekvátne procesne zareagovať (zamietnuť
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie). V danom prípade dospeli súdy
k správnemu záveru, že rozhodcovský rozsudok, ktorý oprávnená označila za exekučný titul,
bol vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky – rozhodcovskej doložky
spôsobujúcej značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (povinnej), ktorá odporuje dobrým mravom, a preto je v zmysle príslušných
ustanovení Občianskeho zákonníka neplatná. Pokiaľ je „právomoc“ rozhodcovského súdu
vyvodzovaná z absolútne neplatného zmluvného dojednania, je nepochybné, že aj samotný
rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenej voči povinnej vzniklo
právo vynutiteľné v exekučnom konaní.
V dovolaní oprávnená namietala, že exekučný súd v danej veci nesprávne aplikoval
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, z ktorých podľa nej nevyplýva povinnosť exekučného súdu
preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa (povinného), ktorý o svojich
právach vedel, a napriek tomu si ich neuplatnil. V rozhodnutí Súdneho dvora EÚ C-40/08
vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueir, súdny dvor
vyslovil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť
kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom
zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej
podmienky. V samotnom výroku predmetného rozhodnutia Súdny dvor EÚ vyslovil, že
Smernica sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na
výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa,
musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel,
preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi
podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel
môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol
uvedenou doložkou viazaný.
V danom prípade neboli pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej
zmluvy o úvere, pretože právna predchodkyňa oprávnenej (Poštová banka, a.s.) poskytla
povinnému úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijal
povinný ako spotrebiteľ, ktorý bol pri uzatváraní zmluvy o úvere jednoznačne v pozícii
slabšej zmluvnej strany a nemal možnosť osobitne vyjednať rozhodcovskú doložku, ktorá
bola súdmi nižších stupňov správne posúdená ako nekalá. I keď zákon č. 150/2004 Z.z.,
zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov za spotrebiteľské priamo neoznačuje, treba mať
na zreteli, že uvedená právna úprava nemá taxatívny charakter, a preto bola v danej veci
exekučným súdom správne aplikovaná. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia (neprijateľné podmienky), ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa; ustanovenia, ktoré túto nerovnováhu spôsobujú, označuje Občiansky zákonník
za neplatné. Takým je aj ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, ktoré spotrebiteľa núti riešiť spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní.
Keďže neplatný právny úkon (v danom prípade rozhodcovská doložka) nevyvoláva
zamýšľané právne účinky, bolo potrebné v exekučnom konaní vychádzať z toho, že právna
predchodkyňa oprávnenej sa s povinným platne nedohodli na tom, že ich vzájomné spory
budú riešené v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskou doložkou, ktorá vykazuje znaky
neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neplatného
zmluvného dojednania (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka) nemohla byť založená
právomoc rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť žalobu oprávnenej proti povinnému
vo veci sp. zn. I. vedenej pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R., a.s. Na
základe toho dovolací súd konštatuje, že súdy nižších stupňov predmetný rozhodcovský
rozsudok správne nepovažovali za vykonateľný exekučný titul (§ 41 až 46 Exekučného
poriadku).
K námietke oprávnenej, že „zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách“) v ustanovení § 93b
ods. 1 zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť svojím klientom neodvolateľný návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov (teda i zo zmlúv o úvere) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom
zriadeným podľa zákona o rozhodcovskom konaní“ a že predmetnou rozhodcovskou
doložkou právna predchodkyňa oprávnenej (banka) len plnila svoju zákonnú povinnosť
vyplývajúcu z uvedeného ustanovenia, a preto nemôže ísť o neprijateľnú podmienku
spotrebiteľskej zmluvy, dovolací súd poukazuje na doslovné znenie § 93b ods. 1 ustanovenia
zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, v zmysle ktorého „Banky a pobočky zahraničných bánk
sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté
v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona;
osobitným zákonom sa tu v zmysle poznámky pod čiarou 88k rozumie zákon č. 244/20012
Z.z. (ako celok) a tiež § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o doplnení
a zmene niektorých zákonov. Poznámka pod čiarou nemá síce normatívny charakter, slúži ale
na spresnenie výkladu zákona (viď R 109/2011). Dovolací súd preto pri výklade ustanovenia
§ 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách vzal na zreteľ právne predpisy, na ktoré sa pri
tomto ustanovení pod čiarou odkazuje. Zohľadnil, že zákon č. 244/2002 Z.z. je právny
predpis, ktorý obsahuje ustanovenia všeobecnej povahy charakterizujúce každé rozhodcovské
konanie, zloženie a činnosť všetkých rozhodcovských súdov, štandardný priebeh
rozhodcovského konania, náležitosti rozhodcovského rozhodnutia, ako aj všeobecné
predpoklady jeho zrušenia, uznania a výkonu. Prihliadol tiež na to, že ustanovenie § 67 ods. 1
zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku má podstatne konkrétnejšiu povahu, zohľadňujúcu
individuálne postavenie banky a okolnosti prípadu, v ktorom dodávateľom je banka a v jej
spotrebiteľskom spore s klientom ide o plnenie z bankového obchodu. Podľa tohto
ustanovenia sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné spoločne alebo prostredníctvom
svojho záujmového združenia zriadiť stály rozhodcovský súd podľa osobitného zákona
so sídlom v Bratislave; štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu sa môžu zriadiť aj jeho
pobočky. Podľa § 67 ods. 2 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku stály rozhodcovský
súd podľa odseku 1 je príslušný rozhodovať predovšetkým spory z platobného styku, ktoré
vznikli medzi a/ vykonávacími inštitúciami a ich klientmi pri vykonávaní prevodov,
b/ vydavateľmi elektronických platobných prostriedkov a oprávnenými držiteľmi
elektronických platobných prostriedkov pri vydávaní a používaní elektronických platobných
prostriedkov.
Citované zákonné ustanovenia mali viesť právnu predchodkyňu oprávnenej (Poštovú
banku, a.s.) k tomu, aby klientovi (povinnému) ponúkla neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory zo zmluvy o úvere budú rozhodované:
a/ v rozhodcovskom konaní, b/ pred stálym rozhodcovským súdom, c/ zriadeným bankami
spoločne alebo prostredníctvom ich záujmového združenia. V preskúmavanej veci právna
predchodkyňa oprávnenej takto nepostupovala. Z návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh,
z výpisu z Obchodného vestníka č. 49/2003, ani z verejne dostupných údajov obchodného
registra (viď www.orsr.sk) nevyplýva, že by sa rozhodcovská doložka, ktorá bola v danom
prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania pred takým rozhodcovským súdom, ktorý
vykazuje vyššie uvedené znaky (viď a/ až c/). Predmetné zmluvné dojednanie sa podľa
všetkého netýka stáleho rozhodcovského súdu zriadeného bankami alebo ich záujmovým
združením, ale iného stáleho rozhodcovského súdu, ktorý bol ustanovený odlišným
subjektom. Námietku oprávnenej, že jej právna predchodkyňa len plnila svoju zákonnú
povinnosť, plnenie ktorej nemohlo viesť k neprijateľnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve,
preto dovolací súd považoval v danom prípade za nenáležitú.
Pokiaľ oprávnená namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia rozhodnutí
odvolacieho súdu, ako i prvostupňového súdu (nepreskúmateľnosť), je potrebné poukázať
na tú skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutí ako prvostupňového, tak aj odvolacieho súdu
je dostatočné, v súlade s príslušnými procesnými predpismi.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Pokiaľ
súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil,
nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/
O.s.p.).
5. K námietke oprávnenej, že v konaní došlo k tzv. inej vade majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd poukazuje na to, že
procesná vada tejto povahy je dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť iba vtedy, keď
je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo). Sama takáto
vada prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci viď § 239 O.s.p. a § 237
O.s.p.).
6. Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní
na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne
odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá
(viď R 54/12).
7. Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné
procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., ani § 238 ods. 3 O.s.p, Najvyšší súd Slovenskej
republiky odmietol dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
O trovách dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
ustanovení § 243b O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešnej
povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania, avšak Najvyšší súd Slovenskej
republiky jej ich nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. novembra 2013
JUDr. Ľubor Š e b o, v.r. predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková