Najvyšší súd Slovenskej republiky

8 ECdo 3/2013

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti

povinnému M. O., bývajúcemu v D., o vymoženie 2 092,45 € s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde v Dunajskej Strede pod sp. zn. 12 Er 583/2011, o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 18. marca 2013 sp. zn. 11 CoE 38/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala 26. apríla 2011 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie

na vymoženie sumy 2 092,45 € s príslušenstvom. Uviedla, že exekučným titulom je k návrhu

pripojený rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM

zriadeným pri R., a.s. so sídlom v Bratislave z 22. októbra 2010, sp. zn. I.. Súdny exekútor

následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)

požiadal okresný súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd v Dunajskej Strede uznesením z 19. októbra 2011 č.k. 12 Er 583/2011-59

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

V odôvodnení poukázal na to, že záväzkovo-právny vzťahu medzi právnym predchodcom

oprávnenej a povinným vznikol na základe úverovej zmluvy z 5. apríla 2007. Daný vzťah

podlieha právnemu režimu ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

Súčasťou zmluvy boli aj Obchodné podmienky pre úver, ktorých súčasťou je v čl. 11.2 rozhodcovská doložka. Súd mal za to, že rozhodcovská doložka spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že

znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne

na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ nevyjednal, ani nemal na výber,

vzhľadom na splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Rozhodcovská doložka  

je v danej veci neprijateľná zmluvná podmienka a prieči sa dobrým mravom. Keďže neplatná

rozhodcovská doložka nemohla založiť oprávnenie rozhodcovského súdu konať v danej veci,

nemožno ani rozhodcovský rozsudok, ktorý bol v tomto prípade vydaný, považovať  

za exekučný titul. Vzhľadom na to, aplikujúc ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

v spojení s § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trnave uznesením z 18. marca 2013 sp. zn.

11 CoE 38/2012 napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Podľa názoru odvolacieho súdu bol postup prvostupňového súdu v súlade so zákonom

a v rozhodnutí poukázal na ustanovenia Smernice, ďalej § 45 zákona č. 244/2002 Z.z., ako  

aj § 53 ods. 1, 4 a 5 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že súd prvého stupňa postupoval

správne, pokiaľ v exekučnom konaní zisťoval, či úverová zmluva neobsahuje neprijateľnú podmienku, z dôvodu, že exekučný súd je povinný kedykoľvek z úradnej povinnosti posúdiť

rozhodcovský rozsudok z hľadiska jeho vykonateľnosti. Aj podľa názoru odvolacieho súdu

má predmetná rozhodcovská doložka charakter neprijateľnej podmienky a preto je neplatná.

Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu na vydanie

rozhodcovského rozsudku. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako

exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky a preto

nie je spôsobilým exekučným titulom.

Uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním. Dôvodnosť dovolania

odvodila z ustanovení § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. (a/ rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci  

sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom)  

a § 241 ods. 2 O.s.p. (a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci). Podľa názoru dovolateľky exekučný súd nebol oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie,

ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý  

už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké

účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona č. 244/2002 Z.z.). Mala za to, že v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a teda

bolo v súlade so zákonom rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom. Považovala  

za neprijateľné, aby exekučný súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského

rozsudku a skúmal jeho materiálnu správnosť, rozhodcovské konanie, zmluvu, na základe

ktorej bol vydaný, nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o zrušení rozhodcovského

rozsudku. Namietala, že uvedeným konaním súdu došlo k porušeniu článku 2 ods. 2 zákona

č. 460/1992 Z.z. Ústavy Slovenskej republiky, keďže vo veci je rozhodcovským rozsudkom

daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci „res iudicata“. Uviedla, že ak je exekučným

titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu

(exekučný súd) nie je vecne príslušný konať o opravných prostriedkoch voči exekučnému

titulu a v exekučnom konaní nepreskúmava vecnú správnosť rozhodnutia, ktoré je exekučným

titulom. Poukázala na súčasné vymedzenie a praktické fungovanie určitej deľby úloh medzi

dvoma rôznymi štádiami konania. V prvej fáze konania sa rozhoduje o veci samej –

nachádzacie konanie, realizuje sa ústavné právo na súdnu ochranu. V druhej fáze dochádza k nútenému výkonu rozhodnutia. V rámci exekučného konania preto už nedochádza

k opätovnému preskúmaniu nachádzacieho konania a exekučné konanie tak nenahrádza

opravné konanie. V nachádzacom konaní je konajúci súd obsadený sudcom, exekučný súd  

je zásadne obsadený vyšším súdnym úradníkom, konajúci na základe poverenia sudcu. Nie  

je preto možné, aby ústavnú funkciu – rozhodovať spory ako súdny orgán – vykonávala

osoba, ktorá sudcom nie je. Exekučný súd teda posudzuje predložené dokumenty, ale

nepreskúmava ich po stránke hmotnoprávnej ani procedurálnej, keďže na takýto postup nemá

právomoc, nakoľko by otváral konanie, ktoré nie je oprávnený sám meritórne rozhodnúť.  

Za významnú považovala aj okolnosť, že Súdny dvor Európskej únie v žiadnom zo svojich

rozhodnutí, týkajúcich sa výkladu Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách vo vzťahu k rozhodcovským doložkám v spotrebiteľskej

zmluve, nevyslovil nekalosť takého dojednania per se, ale trvá na tom, že nekalosť môže byť

daná len pri splnení konkrétnych podmienok. Podľa názoru oprávnenej uvedeným konaním

súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu jej bolo odňaté právo domáhať sa jej práva  

na uspokojenie jej pohľadávky v exekučnom konaní, nakoľko súd vyslovil   bez zákonného

dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom   za nevykonateľné a neumožnil jej tak riadne a zákonným spôsobom uplatniť svoje práva

z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní. Upozornila, že súd mal zmluvu o úvere

skúmať podľa ustanovení platných v čase uzatvorenia zmluvy, nie jej súlad s ustanoveniami,

ktoré začali platiť po uzatvorení zmluvy. Dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady

93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom,

poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie

uvedeného ustanovenia smernice je zavádzajúce. V tejto súvislosti uviedla, že národný súd pri

aplikácii ustanovení vnútroštátneho práva o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách by mal interpretovať tieto ustanovenia vo svetle presného znenia a účelu Smernice.

Ďalej namietala, že rozhodujúci rozhodcovský súd bol zriadený zákonom podľa § 67 zákona

č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a tento zákon vyžaduje, aby boli pred ním spory

prejednané. Bližšie poukázala na pravidlá ustanovovania rozhodcov do funkcie podľa

rokovacieho poriadku stáleho rozhodcovského súdu. Odňatie práva oprávnenej konať pred

súdom sa podľa názoru dovolateľky odrazilo v tom, že uznesenia súdu prvého stupňa, ako  

aj odvolacieho súdu, neboli dostatočne odôvodnené. Namietala, že vo vzťahu k jej námietkam

v odvolaní sa odvolací súd obmedzil len na ich citáciu, nepotvrdil a ani nepoprel

opodstatnenosť jej tvrdení v odvolaní, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne

konanie, a k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Navrhla, aby

dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenia súdu prvého a druhého stupňa a vec

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil  

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení  

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Dovolateľka zastáva nesprávny názor, že jej dovolanie je prípustné podľa § 238 ods. 3

O.s.p. Oprávnená prehliada, že aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy len v prípade,

že dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu uvedenému v tomto

ustanovení čo však v prejednávanej veci nie je splnené.  

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

1. Dovolateľka namieta, že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov

(§ 237 písm. a/ O.s.p.). Táto vada konania je naplnená vtedy, ak dovolaním napadnuté

rozhodnutie bolo vydané v takej právnej veci, v ktorej nemajú súdy právomoc rozhodovať, pretože túto právomoc majú iné organy ako súdy. V prejednávanej veci bolo napadnuté

rozhodnutie vydané vo veci exekúcie realizovanej podľa Exekučného poriadku. V podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky niet iného orgánu ako súdov, ktorý

by mal právomoc rozhodovať vo veci exekúcie realizovanej podľa vyššie uvedeného zákona,

a preto z ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p. prípustnosť dovolania dovolateľky nevyplýva.

2. Dovolateľka namieta, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237  

písm. d/ O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo

k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.  

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159

ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

V danom prípade súdy rozhodli v štádiu exekučného konania, v ktorom súd posudzuje

splnenie procesných predpokladov, za ktorých sa súdnemu exekútorovi udeľuje poverenie  

na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). Zo spisu nevyplýva, že by o rovnakej

žiadosti toho istého súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie identickej exekúcie

týkajúcej sa rovnakých účastníkov bolo už prv rozhodnuté.

Predmetnému exekučnému konaniu nepredchádzalo žiadne exekučné konanie s tým

istým predmetom konania, ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekážku rozsúdenej

veci pre exekučné konanie netvorí rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní,

a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského

rozsudku je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom

vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou súdneho sporového konania, totiž vyplýva,

že jeho výsledkom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Rozhodcovské konanie nemá charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto ním

nemôže byť založená prekážka tzv. „duplicitnej“ exekúcie.

Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že v konaní došlo k procesnej vade

v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.

3. Dovolateľka tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237  

písm. e/ O.s.p. (t.j. že súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný). Uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd

prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok

konania – nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez

návrhu. O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh

ako procesný úkon, ktorým sa začína konanie. V predmetnom exekučnom konaní nejde

o prípad, že by exekučný súd konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie

konania.

Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 Exekučného poriadku).

Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie (č.l. 2

spisu). Jej dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237

písm. e/ O.s.p., nemá preto žiadne opodstatnenie.

4. Podľa názoru oprávnenej jej súdy v exekučnom konaní odňali možnosť konať  

(§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. sa rozumie procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým  

sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.  

Oprávnená v dovolaní naznačuje, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.

došlo nesprávnym procesným postupom súdov pri posudzovaní podkladov pre rozhodnutie

o žiadosti súdneho exekútora, aby ho súd poveril vykonaním exekúcie. Dovolací súd k tomu

uvádza, že po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie

má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie  

sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach  

§ 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu. Vzhľadom na to sa oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov

pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí

vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného. Zo spisu nevyplýva, že

by procesný postup súdov v danej veci v zmysle vyššie uvedených ustanovení bol nesprávny

a že by viedol k oprávnenou namietanej procesnej vade.

O procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide tiež v prípade zamietnutia

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa oprávnenému v exekučnom

konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal,  

či nejde o tento prípad.  

Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý

už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.z., má pre účastníkov

rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona  

č. 244/2002 Z.z.). Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným,  

je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných

predpisov (§ 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.). Vzhľadom na to je exekučný súd povinný

nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.  

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné

rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady

ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre

nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora  

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie

exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania

povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo

vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk

zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej, ako  

aj materiálnej. V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú

správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku

rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,

ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu

(porovnaj R 47/2012). Ak ale oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný

titul rozsudok, je exekučný súd – tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade

rozsudku rozhodcovského súdu – povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39  

ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal

orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.

Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie

exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Len platná rozhodcovská

doložka môže totiž založiť právomoc na konanie rozhodcovského súdu v rozhodcovskom

konaní.  

Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol

spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský

rozsudok (porovnaj R 46/2012). Ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre

vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť

rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo

o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že

účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom

postavení povinného, nenamietal v rozhodcovskom konaní neexistenciu alebo neplatnosť

rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať  

sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený

postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského

súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval

postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou predložený

rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský

súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný

tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (viď R 46/2012).

V danom prípade oprávnená k návrhu na vykonanie exekúcie pripojila rozhodcovský

rozsudok STÁLEHO ROZHODCOVSKÉHO SÚDU zriadeného pri R., a.s. z 22. októbra

2010 sp. zn.X., ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenej do 3 dní 2

092,45 € s príslušenstvom (špecifikovaným vo výroku označeného rozhodnutia). V zmysle

rozhodcovského rozsudku má rozhodcovský súd právomoc rozhodovať o žalobe doručenej

žalobcom (oprávnenou), lebo ide o spor medzi žalobcom, právnym nástupcom banky

a žalovaným (povinným) ako zmluvnými stranami zmluvy o úvere. Zmluvné strany sa v nej dohodli, že akékoľvek spory vzniknuté z takto založeného právneho vzťahu budú riešené

dohodou, pre prípad nedosiahnutia dohody prijal žalovaný návrh banky na riešenie

v rozhodcovskom konaní pred uvedeným rozhodcovským súdom. Podľa názoru súdov nižších

stupňov, ktorý považuje za správny aj dovolací súd, treba toto zmluvné dojednanie považovať

za rozhodcovskú doložku (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Keďže sa účastníci dohodli, že

všetky ich spory budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, postupovali súdy správne,

pokiaľ skúmali, či predmetné dojednanie nepredstavuje neprijateľnú podmienku obsiahnutú

v spotrebiteľskej zmluve.

Súdy nižších stupňov v preskúmavanej veci zohľadnili Smernicu, ktorá bola

implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky 1. apríla 2004 zákonom  

č. 150/2004 Z.z. z 2. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení

neskorších predpisov (do ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka). Dovolací súd

konštatuje, že súdy vo svojich rozhodnutiach aplikovali správny vnútroštátny predpis, ktorého

výklad uskutočnili v súlade so Smernicou.

Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. Zákonodarca uzákonil možnosť pre exekučný súd

zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 45 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka

rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo

odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné  

aj na naplnenie čl. 6 Smernice a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie

z neprijateľných zmluvných podmienok. Na okolnosť, ktorá umožňuje zastaviť exekúciu,

prihliada exekučný súd už aj v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie; pokiaľ je taká okolnosť preukázaná, zamietne žiadosť

súdneho exekútora.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej Smernice nesmú byť nekalé podmienky pre

spotrebiteľa záväzné. Súdny dvor EÚ vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že čl. 6 ods. 1

Smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú

zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou,

ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor EÚ tiež rozhodol, že tento

nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu   k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho rozhodol, že vnútroštátny súd je povinný

preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne  

a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len

obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho

konania a len za určitých osobitných podmienok. Súd prvého stupňa v danom prípade správne

konštatoval, že aj podľa právnej úpravy Slovenskej republiky nie sú platné zmluvné

ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu

spotrebiteľa, v dôsledku čoho nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky,

ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach, sa preto považujú za protiprávne

a vzhľadom na to nie je ich vykonanie možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami

v zmysle Smernice a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa,

sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 Smernice).

V prejednávanej veci súdy opodstatnene poukázali na to, že predmetná rozhodcovská

doložka sa z uvedených dôvodov javí ako absolútne nevyvážená a nekalá. Rozhodcovské

konania nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie

spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva  

sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie

spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych

zásadách. Súdy správne poukázali na to, že za nekalú možno považovať podmienku, ktorej

zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní

práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať  

od spotrebiteľa, aby riešil spory výhradne arbitrážou.  

Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami sa zabezpečuje

bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu. Zmluvná podmienka vo formulárovej zmluve

alebo vo všeobecných obchodných podmienkach, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje v prípade,

ak s ním nebolo individuálne dojednané, aby spory s druhou zmluvnou stranou –

dodávateľom, riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe tejto

zmluvnej podmienky bol vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý by mohol byť exekučným

titulom.

Dovolací súd sa stotožňuje s názorom súdov nižších stupňov, že exekučný súd  

je podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený v rámci rozhodovania o vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie preskúmavať okrem žiadosti o vydanie poverenia  

na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie predovšetkým materiálnu a formálnu

právoplatnosť exekučného titulu a v prípade zistenia, že nie sú splnené formálne alebo

materiálne predpoklady vedenia exekúcie, musí adekvátne procesne zareagovať (zamietnuť

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie). V danom prípade dospeli súdy

k správnemu záveru, že rozhodcovský rozsudok, ktorý oprávnená označila za exekučný titul,

bol vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky – rozhodcovskej doložky

spôsobujúcej značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa (povinnej), ktorá odporuje dobrým mravom, a preto je v zmysle príslušných

ustanovení Občianskeho zákonníka neplatná. Pokiaľ je „právomoc“ rozhodcovského súdu

vyvodzovaná z absolútne neplatného zmluvného dojednania, je nepochybné, že aj samotný

rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť

spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenej voči povinnej vzniklo

právo vynutiteľné v exekučnom konaní.  

V dovolaní oprávnená namietala, že exekučný súd v danej veci nesprávne aplikoval

rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, z ktorých podľa nej nevyplýva povinnosť exekučného súdu

preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa (povinného), ktorý o svojich

právach vedel, a napriek tomu si ich neuplatnil. V rozhodnutí Súdneho dvora EÚ C-40/08  

vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueir, súdny dvor

vyslovil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť

kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom

zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej

podmienky. V samotnom výroku predmetného rozhodnutia Súdny dvor EÚ vyslovil, že

Smernica sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na

výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa,

musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel,

preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi

podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel

môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej

povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol

uvedenou doložkou viazaný.

V danom prípade neboli pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej

zmluvy o úvere, pretože právna predchodkyňa oprávnenej (Poštová banka, a.s.) poskytla

povinnému úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijal

povinný ako spotrebiteľ, ktorý bol pri uzatváraní zmluvy o úvere jednoznačne v pozícii

slabšej zmluvnej strany a nemal možnosť osobitne vyjednať rozhodcovskú doložku, ktorá

bola súdmi nižších stupňov správne posúdená ako nekalá. I keď zákon č. 150/2004 Z.z.,

zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov za spotrebiteľské priamo neoznačuje, treba mať  

na zreteli, že uvedená právna úprava nemá taxatívny charakter, a preto bola v danej veci

exekučným súdom správne aplikovaná. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka

spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia (neprijateľné podmienky), ktoré

spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa; ustanovenia, ktoré túto nerovnováhu spôsobujú, označuje Občiansky zákonník

za neplatné. Takým je aj ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, ktoré spotrebiteľa núti riešiť spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní.

Keďže neplatný právny úkon (v danom prípade rozhodcovská doložka) nevyvoláva

zamýšľané právne účinky, bolo potrebné v exekučnom konaní vychádzať z toho, že právna

predchodkyňa oprávnenej sa s povinným platne nedohodli na tom, že ich vzájomné spory

budú riešené v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskou doložkou, ktorá vykazuje znaky

neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neplatného

zmluvného dojednania (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka) nemohla byť založená

právomoc rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť žalobu oprávnenej proti povinnému  

vo veci sp. zn. I. vedenej pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R., a.s. Na

základe toho dovolací súd konštatuje, že súdy nižších stupňov predmetný rozhodcovský

rozsudok správne nepovažovali za vykonateľný exekučný titul (§ 41 až 46 Exekučného

poriadku).

K námietke oprávnenej, že „zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase

uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách“) v ustanovení § 93b

ods. 1 zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť svojím klientom neodvolateľný návrh  

na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov (teda i zo zmlúv o úvere) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom

zriadeným podľa zákona o rozhodcovskom konaní“ a že predmetnou rozhodcovskou

doložkou právna predchodkyňa oprávnenej (banka) len plnila svoju zákonnú povinnosť

vyplývajúcu z uvedeného ustanovenia, a preto nemôže ísť o neprijateľnú podmienku

spotrebiteľskej zmluvy, dovolací súd poukazuje na doslovné znenie § 93b ods. 1 ustanovenia

zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, v zmysle ktorého „Banky a pobočky zahraničných bánk

sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej

zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté  

v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona;

osobitným zákonom sa tu v zmysle poznámky pod čiarou 88k rozumie zákon č. 244/20012

Z.z. (ako celok) a tiež § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o doplnení

a zmene niektorých zákonov. Poznámka pod čiarou nemá síce normatívny charakter, slúži ale

na spresnenie výkladu zákona (viď R 109/2011). Dovolací súd preto pri výklade ustanovenia

§ 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách vzal na zreteľ právne predpisy, na ktoré sa pri

tomto ustanovení pod čiarou odkazuje. Zohľadnil, že zákon č. 244/2002 Z.z. je právny

predpis, ktorý obsahuje ustanovenia všeobecnej povahy charakterizujúce každé rozhodcovské

konanie, zloženie a činnosť všetkých rozhodcovských súdov, štandardný priebeh

rozhodcovského konania, náležitosti rozhodcovského rozhodnutia, ako aj všeobecné

predpoklady jeho zrušenia, uznania a výkonu. Prihliadol tiež na to, že ustanovenie § 67 ods. 1

zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku má podstatne konkrétnejšiu povahu, zohľadňujúcu

individuálne postavenie banky a okolnosti prípadu, v ktorom dodávateľom je banka a v jej

spotrebiteľskom spore s klientom ide o plnenie z bankového obchodu. Podľa tohto

ustanovenia sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné spoločne alebo prostredníctvom

svojho záujmového združenia zriadiť stály rozhodcovský súd podľa osobitného zákona  

so sídlom v Bratislave; štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu sa môžu zriadiť aj jeho

pobočky. Podľa § 67 ods. 2 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku stály rozhodcovský

súd podľa odseku 1 je príslušný rozhodovať predovšetkým spory z platobného styku, ktoré

vznikli medzi a/ vykonávacími inštitúciami a ich klientmi pri vykonávaní prevodov,  

b/ vydavateľmi elektronických platobných prostriedkov a oprávnenými držiteľmi

elektronických platobných prostriedkov pri vydávaní a používaní elektronických platobných

prostriedkov.

Citované zákonné ustanovenia mali viesť právnu predchodkyňu oprávnenej (Poštovú

banku, a.s.) k tomu, aby klientovi (povinnému) ponúkla neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory zo zmluvy o úvere budú rozhodované:  

a/ v rozhodcovskom konaní, b/ pred stálym rozhodcovským súdom, c/ zriadeným bankami

spoločne alebo prostredníctvom ich záujmového združenia. V preskúmavanej veci právna

predchodkyňa oprávnenej takto nepostupovala. Z návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh,

z výpisu z Obchodného vestníka č. 49/2003, ani z verejne dostupných údajov obchodného

registra (viď www.orsr.sk) nevyplýva, že by sa rozhodcovská doložka, ktorá bola v danom

prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania pred takým rozhodcovským súdom, ktorý

vykazuje vyššie uvedené znaky (viď a/ až c/). Predmetné zmluvné dojednanie sa podľa

všetkého netýka stáleho rozhodcovského súdu zriadeného bankami alebo ich záujmovým

združením, ale iného stáleho rozhodcovského súdu, ktorý bol ustanovený odlišným

subjektom. Námietku oprávnenej, že jej právna predchodkyňa len plnila svoju zákonnú

povinnosť, plnenie ktorej nemohlo viesť k neprijateľnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve,

preto dovolací súd považoval v danom prípade za nenáležitú.  

Pokiaľ oprávnená namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia rozhodnutí

odvolacieho súdu, ako i prvostupňového súdu (nepreskúmateľnosť), je potrebné poukázať  

na tú skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutí ako prvostupňového, tak aj odvolacieho súdu  

je dostatočné, v súlade s príslušnými procesnými predpismi.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo

o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Pokiaľ

súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil,

nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/

O.s.p.).  

5. K námietke oprávnenej, že v konaní došlo k tzv. inej vade majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd poukazuje na to, že

procesná vada tejto povahy je dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť iba vtedy, keď

je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo). Sama takáto

vada prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci viď § 239 O.s.p. a § 237

O.s.p.).

6. Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva  

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením

veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní  

na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne

odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá

(viď R 54/12).

7. Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné

procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania

nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., ani § 238 ods. 3 O.s.p, Najvyšší súd Slovenskej

republiky odmietol dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1

písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

O trovách dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

ustanovení § 243b O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešnej

povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania, avšak Najvyšší súd Slovenskej

republiky jej ich nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. novembra 2013

  JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.   predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková