8 ECdo 140/2014

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky   8 CoE 76/2014

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B.,  

IČO: X., proti povinnej Z. B., bývajúcej v T., o vymoženie 392,35 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 4 Er 546/2009, o odvolaní a dovolaní

oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 20. decembra 2013 sp. zn. 5 CoE

195/2013, 5 CoE 196/2013, takto

r o z h o d o l :

Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 20. decembra 2013  

sp. zn. 5 CoE 195/2013, 5 CoE 196/2013 z a s t a v u j e.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 20. decembra 2013 sp. zn.  

5 CoE 195/2013, 5 CoE 196/2013 o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona  

č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe rozhodcovského rozsudku z 27. mája 2009 sp. zn. SR 01879/09 vydaného Stálym

rozhodcovským súdom, ktorý zriadila S. a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).

Okresný súd Topoľčany uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním

exekúcie.

  8 CoE 76/2014

Okresný súd Topoľčany uznesením z 15. mája 2012 č.k. 4 Er 546/2009-26 exekúciu

zastavil, oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie  

vo výške 40 € do troch dní od právoplatnosti uznesenia, žiadnemu z účastníkov právo  

na náhradu trov nepriznal. Rozhodol s poukazom na ustanovenia § 57 ods. 2, § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52

a nasl. Občianskeho zákonníka, smernice Rady č. 93/13/EHS. Mal preukázané zo zmluvy

o úvere a jej všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou,

uzatvorenej medzi účastníkmi a na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, že obsahuje

neprijateľnú podmienku – rozhodcovskú doložku. Nakoľko medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský vzťah, bola rozhodcovská doložka podrobená súdnej kontrole. V danom

prípade súd zistil, že rozhodcovská zmluva poskytuje spotrebiteľovi možnosť obrátiť  

sa na všeobecný súd, ale v prípade, že rozhodcovské konanie iniciuje dodávateľ, spotrebiteľ

sa musí podrobiť rozhodcovskému konaniu, čo je v danom prípade výlučné. Takúto doložku

súd preto posúdil ako neprijateľnú podmienku s poukazom aj na rozhodnutie Súdneho dvora

vo veci C- 168/05. Rovnako súd ako neprijateľnú podmienku posúdil výšku zabezpečenia-

v ročnom vyjadrení takmer 100% istiny, ktorá je podľa názoru súdu v rozpore s dobrými

mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka) a tiež pre neprijateľnosť je neplatná (§ 53 ods. 4  

písm. k/ Občianskeho zákonníka). Súd preto konštatoval rozpor rozhodcovského rozsudku  

so zákonom, pretože rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenia, ktoré  

sú v rozpore s dobrými mravmi, pričom aj samotné rozhodcovské konanie, ktorého

výsledkom je exekučný titul, vychádza z neprijateľných podmienok obchádzajúcich normy

spotrebiteľského práva. Pre neplatnú rozhodcovskú doložku (§ 53 ods. 5 Občianskeho

zákonníka ) rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci konať a rozhodnúť. Súd vzhľadom

na zistené dôvody pre zastavenie exekúcie ju zastavil, pričom postupoval aj v súlade  

so záverom vyplývajúcim z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 322/2010.  

Okresný súd Topoľčany uznesením z 13. marca 2013 č.k. 4 Er 546/2009-94 návrh

oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ zamietol.  

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Nitre uznesením z 20.decembra 2013 sp. zn. 5 CoE 195/2013, 5 CoE 196/2013 uznesenie súdu prvého stupňa z 15. mája 2012 č.k.  

4 Er 546/2009-26 ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.), uznesenie súdu prvého   8 CoE 76/2014

stupňa z 13. februára 2013 č.k. 4 Er 546/2009-94 odmietol, povinnej náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd preskúmaním uznesenia, v ktorom bola

exekúcia zastavená zistil, že exekučný súd postupoval správne, keď skúmal ex offo  

to, či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,

právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. V tomto smere odvolací súd poukázal

na rozsudok Súdneho dvora vo veci C- 40/2008 a tiež ustanovenia § 45 ods. 2 zákona

o rozhodcovskom konaní. Odvolací súd konštatoval, že predmetný exekučný titul je v rozpore

so zákonom, pretože celý postup od rozhodcovskej doložky až po vydanie rozhodcovského

rozsudku je prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si takto zaobstaral ekvivalent rozsudku

vydaného všeobecným súdom na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávnenej z takejto doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou

úpravou ochrany spotrebiteľa, preto bolo dôvodné exekúciu zastaviť. Exekútor žiadal totiž

vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na neplatnú rozhodcovskú

doložku nemal byť ani vydaný a rozhodcovský súd nemal ani právomoc konať a rozhodovať.

Odvolanie voči uzneseniu, ktorým súd odmietol návrh na prerušenie konania odvolací súd

zamietol, lebo dospel k záveru, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ani nie  

je prípustné (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).  

Proti uzneseniu odvolacieho súdu vo výroku, ktorým „zamietol návrh oprávneného  

na prerušenie konania“ podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej

bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru

napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

(§ 205   ods. 2 písm. f/ O.s.p.) a je nepreskúmateľné. Žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu podala oprávnená

dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237

písm. a/ O.s.p.), 2. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.),

3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona

potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), 4. oprávnenej odňali možnosť konať pred súdom (§ 237

písm. f/ O.s.p.), 5. sa v konaní dopustili inej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), najmä nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali

náležite dokazovanie, 6. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení   8 CoE 76/2014

veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Žiadala uznesenia súdov nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť

na ďalšie konanie prvostupňovému súdu; zároveň žiadala dovolacie konanie prerušiť podľa  

§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“)

predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní.

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,  

či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej.

Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola

už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred

najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade, podala odvolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach zastavil  

(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 7 ECdo 250/2013, 7 ECdo 255/2013,  

7 ECdo 165/2013, 3 Cdo 28/2013, 3 Cdo 24/2013, 3 Co 7/2013 s tým, že odvolaním možno

napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní

smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2

O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach

poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich

vyjadrenými.

II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta

druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania

podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší

súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých  

tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza

najvyšší súd rozhodnutia sp. zn. 7 ECdo 250/2013, 7 ECdo 255/2013, 7 ECdo 165/2013,  

3 Cdo 28/2013, 3 Cdo 24/2013, 3 Co 7/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že

s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely

ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach,

ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo   8 CoE 76/2014

úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej  

sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii

vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.

V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína  

aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu

a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného

poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z.). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh  

na prerušenie konania zamietol.

III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a  

ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,  

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril

vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá

oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd rozhodnutia sp. zn. 7 ECdo 250/2013, 7 ECdo 255/2013, 7 ECdo 165/2013, 3 Cdo 28/2013,     8 CoE 76/2014

3 Cdo 24/2013, 3 Co 7/2013, a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto

rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)  

je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3

a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),

2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p.

(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),

3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania

– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez

návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,  

4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,  

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza

z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu  

a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú

v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie s obsahom

listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný

titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní  

a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia

pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný

súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti

exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania. Na podporu týchto

tvrdení dovolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 160/2013, v ktorom konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný

„vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany   8 CoE 76/2014

spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv

oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom,

6. nedôvodnou sa javí preto i námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali

možnosť konať pred súdom, keďže nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5

Exekučného poriadku ústne pojednávanie. Toto ustanovenie však bolo účinné  

až novelou zákona č. 230/2012 od 8.8.2012 do 31.12.2012. Stanovovalo povinnosť

nariadiť pojednávanie v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/

a k/. Súd prvého stupňa túto povinnosť nemal a odvolací súd jeho rozhodnutie ako

správne potvrdil, nakoľko rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo podľa iného

ustanovenia § 57 ods. 2,  

7. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej

zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol

vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),

8. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a   aj odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia

(§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva

zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Tieto právne závery (viď 1. až 8.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.

K bodu 5 dovolací súd navyše poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky vo veci vedenej pod sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 o návrhu na zjednotenie právnych

názorov senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky ohľadom zabezpečenia záruk   8 CoE 76/2014

kontradiktórnosti konania, v ktorom prijal stanovisko, že pri preskúmavaní žiadosti exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa môžu primerane uplatniť ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri

preskúmavaní žiadosti exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza  

aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2

Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie

poverenia) a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávnenej, je povinný dať

jej možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania. V prípade, že tak exekučný súd

neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva

oprávnenej vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy

Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku však postačuje,  

ak je oprávnenej táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.

Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade rozhodcovský rozsudok –

z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – nie je vykonateľný exekučný titul.

Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská  

doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka

spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť.

Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať

označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá  

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí  

aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že

by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie   8 CoE 76/2014

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z 29. júna 2010 sp. zn.

1 Cdo 62/2010, z 29. novembra 2010 sp. zn. 2 Cdo 97/2010, z 9. júna 2011 sp. zn.  

3 Cdo 53/2011, z 24. mája 2011 sp. zn. 4 Cdo 68/2011, z 3. mája 2011 sp. zn. 5 Cdo 44/2011,

z 23. júna 2011 sp. zn. 6 Cdo 41/2011, zo 14. augusta 2013 sp. zn. 7 Cdo 17/2013).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolania oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1  

písm. c/ O.s.p.

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.

v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní vzniklo procesne úspešnej povinnej

právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala  

(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd

Slovenskej republiky nepriznal povinnej náhradu trov týchto konaní, lebo nepodala návrh  

na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. septembra 2014

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková