Najvyšší súd  

8 ECdo 13/2014

  Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, IČO : 36 432 105, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Advokáti, s.r.o, so sídlom v Bratislave, Klariská 7, v mene a na účet

ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Ján Buocik, proti povinnému M. D., bývajúcemu v M.,

pre vymoženie 186,36 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Martin, pod sp. zn.

17 Er 370/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 29. mája

2013, sp. zn. 2 CoE 163/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala dňa 14. februára 2011 súdnemu exekútorovi (Mgr. JUDr.

Vladimírovi Zacharovi) návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie sumy 186,36 €

s príslušenstvom na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku vydaného

STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ,

ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. z 19. novembra 2010, sp. zn. BA0210074, ktorým bola

žalovanému (M. D.) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (BENCONT INVESTMENTS,

s.r.o.) sumu 186,36 € s príslušenstvom. Následne súdny exekútor požiadal (žiadosťou z 21.

februára 2011) Okresný súd Martin o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona

č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, ďalej len „Exekučný

poriadok“).

Okresný súd Martin uznesením z 25. februára 2011, č. k. 17 Er 370/2011–12 žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Dospel k záveru, že

právny vzťah, ktorý vznikol medzi právnym predchodcom oprávnenej (Poštová banka, a.s.)

a povinným zmluvou o úvere z 11. júla 2006, č. 2939611506 treba posudzovať podľa

ustanovení o spotrebiteľskom úvere. Oprávnená (dodávateľ) uzatvárala zmluvu v rámci

predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (výpis z obchodného registra)

a povinný (ako vyplýva zo samotnej zmluvy a jej zmluvných podmienok) nemohol

individuálne ovplyvniť jej obsah (bola vopred pripravená, lebo sa uzatvárala vo viacerých

prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov). Keďže povinný si neplnil riadne svoje povinnosti

vyplývajúce mu zo zmluvy o úvere, uplatnila si oprávnená svoje nároky v rozhodcovskom

konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky (článok 9 bod 9.2 obchodných

podmienok, ako neoddeliteľnej súčasti zmluvy). Podľa názoru súdu je dojednanie

rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienku, ktorá je v zmysle

§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné

konanie pred rozhodcovským súdom vedie k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana,

ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (v nadväznosti  

na Smernicu č. 93/13/EHS). Záver o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky

možno podľa názoru súdu vyvodiť aj zo stanoviska Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08  

zo 4. júna 2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Szstikné Gyofri bod 40. Skutočnosť, že

rozhodcovskú doložku možno ako neprijateľnú podmienku vyhodnotiť aj v exekučnom

konaní bola vyjadrená Súdnym dvorom v rozsudku C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones

SL zo 6. októbra 2009. Vyslovil, že po právoplatnosti   tohto uznesenia rozhodne o trovách

exekúcie.

Krajský súd v Žiline na odvolanie oprávnenej uznesením z 29. mája 2013, sp. zn.  

2 CoE 163/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1

O.s.p.). Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Uviedol, že okresný súd

v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne

rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil   v súlade s § 157 ods. 2 O.s. p. v spojení s § 167  

ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu považoval za vecne správne, pričom

v jednotlivostiach naň poukázal, preto sa obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Konštatoval, že okresný súd správne zistil, že

z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti veriteľa (právneho predchodcu

oprávnenej) a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy je zrejmé, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Stotožnil sa v celom rozsahu s právnym názorom prvostupňového

súdu týkajúcim sa rozhodcovskej doložky, ktorá nebola dojednaná individuálne, a je preto

neplatná. Z princípu ochrany spotrebiteľa, odstránenia značnej nerovnováhy v právach

a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou v neprospech spotrebiteľa, vyplýva

povinnosť súdu preskúmať exekučný titul z hľadiska jeho formálnej a materiálnej

vykonateľnosti. Postup exekučného súdu, ktorý skúmal exekučný titul - rozhodcovský

rozsudok bol dôvodný. Rozhodol správne, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia zamietol, lebo vychádzal z toho, že nie je materiálne vykonateľný. Dôvody

odvolania preto vyhodnotil za neopodstatnené, lebo okresný súd rešpektoval právnu úpravu,

zohľadnil všetky   právne významné skutočnosti.   O trovách odvolacieho konania rozhodol

podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby

dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie podľa jeho žiadosti alebo, aby zrušil rozhodnutia súdov nižších stupňov a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila v zmysle § 237 O.s.p. tým, že d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred ním, a v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Podľa názoru dovolateľky súd rozhodoval vo veci, v ktorej sa už právoplatne

rozhodlo rozhodcovským rozsudkom a je neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť

a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, lebo sa nepodal návrh na začatie konania o jeho

zrušení, hoci podľa zákona bolo potrebný (§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní). Exekučný

súd nebol oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať

rozhodcovské konanie ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný, lebo doručený rozhodcovský

rozsudok, ktorý už nemožno preskúmavať, má pre účastníkov rozhodcovského konania

rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní). Ak

tak exekučný súd urobil, postupoval v rozpore s § 159 ods. 3 O.s.p. Odňatie možnosti konať

pred súdom odôvodnila tým, že jej nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť

priznané právo z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní, a že prvostupňový aj

odvolací súd nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia. Nesúhlasila s názorom exekučného

súdu, že v exekučnom konaní je exekučný súd oprávnený ex offo skúmať meritórny súlad rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou úpravou a teda, že z úradnej povinnosti je

oprávnený rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Podľa oprávnenej

exekučnému súdu to neumožňuje žiadne zákonné ustanovenie. Pri skúmaní dôvodov

zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2

Exekučného poriadku sa exekučný súd   musí obmedziť   len na také dôvody, ktoré majú

povahu skutkovo zjavných dôvodov. Nemôže preskúmavať rozhodcovský rozsudok

z hľadiska jeho súladu so všeobecne záväznými predpismi. Súčasne uviedol, že zákon

o rozhodcovskom konaní umožňuje povinnému v lehote 30 dní (odo dňa doručenia

rozhodcovského rozsudku) podať žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Povinný

v danej veci žiadnu takúto aktivitu nevyvinul. Namietala, že v dôsledku nedostatočného

odôvodnenia rozhodnutia   súdu prvého stupňa nemala možnosť podať kvalifikované

odvolanie, a že odvolací súd neuviedol presvedčivé argumenty o ním prijatom závere o tom,

že rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na strane

spotrebiteľa. Tiež namietala, že súdy nižších stupňov nesprávne považovali zmluvu o úvere

za spotrebiteľskú zmluvu a na daný zmluvný vzťah aplikovali ustanovenia na ochranu

spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku, ako aj záver o neplatnosti rozhodcovskej

doložky v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktoré v čase

uzavretia zmluvy ešte nebolo zakotvené v Občianskom zákonníku (porušenie zákazu

retroaktivity). Napokon poukázala na znenie ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001   Z. z. o bankách, v zmysle ktorého si predložením návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy

súčasne s úverovou zmluvou, plnila povinnosť z neho vyplývajúcu. Predmetné ustanovenie  

v tomto smere predstavuje špeciálny predpis upravujúci prípustnosť rozhodcovskej zmluvy

a podmienky jej uzavretia v spotrebiteľských vzťahoch, kde dodávateľom je banka.

Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustne, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené   uznesenie sudu prvého stupňa, ak a/ odvolací sud   vyslovil  

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.  

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo  

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať  

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.  

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné

(pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka namietala   vadu podľa § 237 písm. d/ O.s.p. tvrdiac, že exekučný   súd

skúmaním materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku opätovne vec prejednal, ďalej

existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p. tvrdiac, že nebol podaný návrh na zrušenie

rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona bol potrebný a napokon aj vadu konania

spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúcu v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné

podmienky na to neboli splnené a v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov.

Podľa § 159 ods. 3 O.s.p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.

Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.  

O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutkových   tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva

z rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)

bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplné. Pokiaľ ide  

o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.).

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej BENCONT

INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, proti povinnému M. D.,

bývajúcemu v M., pre   vymoženie 186,36 € s príslušenstvom   vedenej na Okresnom súde

Martin pod sp. zn. 17 Er 370/2011, na základe rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM

ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ,

ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s. z 19. novembra   2010, sp. zn. BA0210074,

nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania, a ktoré by sa

týkalo tých istých účastníkov konania. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie

netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy,

ak   exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme   rozhodcovského rozsudku, je

materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom

vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž

vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním

exekúcie.

Oprávnená preto nedôvodne namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie vadou

uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.

Podľa názoru oprávnenej je konanie postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/ O.s.p.,

ktorej sa podľa obsahu dovolania mali dopustiť tým, že nebol podaný návrh na zrušenie

rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona bol potrebný.

Podľa dovolacieho súdu k takejto vade v posudzovanej veci nedošlo.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku

jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie

prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je

treba konanie zastaviť.

Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej

doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –

hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p. nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu  

na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych

záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje

rozhodnutia.

Oprávnená v dovolaní tiež namietala, že súdy jej v konaní odňali možnosť konať  

pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi konania odňatá

možnosť konať pred súdom.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

konať pred ním a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súdna prax

je jednotná v tom, že za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba považovať aj

rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené podmienky. Výsledkom

takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie exekúcie, čím sa oprávnenému v exekučnom konaní

odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia (pozri uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 24/2010, sp. zn. 3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto

skúmal, či v preskúmavanej veci nejde o túto vadu konania. Dospel k záveru, že konanie

súdov nie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

V rámci prieskumu rozhodnutí súdov z hľadiska uvedenej vady bolo kľúčové

zodpovedanie na otázku, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon

právoplatného   rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť

platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ak ide o exekučné

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľné podľa § 26 zákona č. 231/1999

Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd

nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu  

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul

podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011, sp. zn.   3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky W.), zaujal stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu

na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný

súd oprávnený a zároveň   povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe

uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už

v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na

vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem

iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo

vydané v súlade so zákonom, t. j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide   o rozhodnutie (iný titul)

vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie,

v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia –

jednak určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak

vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov  

pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či

oprávneným označený exekučný titul (ne) bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto

skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia je v tom, že ak

exekučný titul vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,

nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon

rozhodnutia.

Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho

právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom

právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi

zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak

teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy

a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,

zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť,

nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,

či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc

rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť, absolútna neplatnosť

právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

Uvedené možno podľa dovolacieho súdu zhrnúť tak, že exekučný súd, ktorý koná

o návrhu na nútený výkon právoplatného   rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok

skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený

už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami

bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená

na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky

vyplývajúce z príslušných právnych predpisoch pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou

doložkou viazaná (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra

2012, sp. zn. 6 Cdo 105/2011 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011, ktoré boli na zasadnutí   občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 29. novembra 2012 prijaté na uverejnenie

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného

predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska

jej platnosti.

V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „ zrušeniu“ tohto rozhodnutia, exekučný súd si ani

neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne   tvrdila   vo svojom   dovolaní

dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje

oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou (jej

prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii

rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom

a právnom   stave (z rozhodcovského rozsudku z 19. novembra   2010,   sp. zn. BA0210074,

vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ,

ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., je okrem iného zrejmé, že rozhodcovský súd založil

svoju právomoc na ustanovení bodu 9.2 Obchodných podmienok pre úver, na zmluve o úvere

z 11. júla 2006 a na Obchodných podmienkach pre úver – verzia 2/2005). Otázku prijateľnosti

rozhodcovskej doložky skúmal v súlade so smernicou len z hľadísk, ktoré smernica v čl. 3

bod 1 a 2 (individuálne dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3 bod 1 písm. q/ (vyžadovanie

prejednania sporov výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery,

ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej doložky urobil, majú povahu zjavných

skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu

o tom, že skúmaná rozhodcovská doložka je neprijateľná a preto je neplatná, nie je v zjavnom

rozpore s účelom a zmyslom smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny,

ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver umožňovali.

V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že oprávnená mylne v dovolaní tvrdí, že

exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom, keďže ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/

Občianskeho zákonníka nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doložky účinné. Citované

zákonné ustanovenie totiž podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok

uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej

zmluve bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne

uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade   so smernicou tak, ako tomu bolo v danom

prípade.

Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že

exekučný titul   vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore  

so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť   zamietol   a odvolací

súd jeho rozhodnutie   potvrdil, nešlo o prípad   zamietnutia žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre toto zamietnutie neboli splnené

zákonné   predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie

možnosti oprávnenej konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je  

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,   séria A, č. 303 – A, s. 12, § 29, Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 – B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).  

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. US 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

V preskúmavanej   veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol, ktoré oprávnenou predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi,

citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne

závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie   argumenty a tiež

vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie

dovolaním napadnutého uznesenia dalo   tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď

neúspešnú oprávnenú   neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie   nespĺňa   parametre

zákonného rozhodnutia   v zmysle §   157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.,  

za odňatie možnosti konať pred súdom   v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej.

Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť ani taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne   záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho

súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a  

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.

Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. že ich konanie je

postihnuté inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že

ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/

O.s.p.), sú síce relevantnými dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania

nezakladajú (vrátane namietaného ustanovenia o bankách). Dovolanie je v ustanoveniach

Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý

nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pokiaľ nie sú splnené procesné

podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté   rozhodnutie podrobiť vecnému

prieskumu, a preto ani zohľadniť prípadne vecnú nesprávnosť rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že prípustnosť dovolania  

z ustanovenia § 239 O.s.p. nemožno vyvodiť a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej

v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že mu žiadne trovy tohto konania nevznikli.  

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. apríla 2014

  JUDr. Oľga Trnková, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková