Najvyšší súd  

8 CoE 43/2014

 

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Pohotovosti, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, v dovolacom konaní zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, v mene a na účet ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnej I. G., bývajúcej v H., pre vymoženie 491,97   €   s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 16 Er 2494/2007,   o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 12. augusta 2013, sp. zn. 23 CoE 152/2013, takto

  r o z h o d o l :

Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne   z 12. augusta 2013, sp. zn. 23 CoE 152/2013 z a s t a v u j e.  

  Povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

  O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou Okresnému súdu Prievidza (ďalej len „exekučný súd“) dňa 19. novembra 2007 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie [§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)], a to na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8, IČO: 35 922 761) z 20. júla 2007, sp. zn. SR 4558/07. Exekučný súd dňa 27. novembra 2007 vydal pod č. 5307 047344* poverenie súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

Exekučný súd uznesením z 5. októbra 2012, č. k. 16 Er 2494/2007-14 exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Rozhodol tak podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 4, Občianskeho zákonníka, čl. II zákona č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník a bola prebratá smernica Rady č. 93/13/ EHS z 5. apríla 1993, ktorú je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv (rozsudok ESD z 27. júna 2000 v spojených prípadoch C-240/98,   C-241/98, C-243/98, a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. proti   J. M. S. A. P.,   J. L. C. B. a E. V. F.). Uviedol, že oprávnená a povinná uzavreli zmluvu o úvere, ktorá má charakter zmluvy spotrebiteľskej, z ktorej nevyplýva, že by ju povinná uzatvorila v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súčasťou zmluvy sú aj všeobecné podmienky, v ktorých sa nachádza rozhodcovská doložka, na podklade ktorej v spore medzi účastníkmi rozhodol rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná, dlžník ju nemohol ovplyvniť, pretože je inkorporovaná do obchodných podmienok – v prípade, ak chcel zmluvu o úvere uzavrieť, musel ju akceptovať. Takýmto spôsobom sa pred vznikom akéhokoľvek sporu s oprávnenou bez primeraného dôvodu vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje nároky alebo brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Rozhodcovskú doložku v zmluve uzavretej medzi dodávateľom a spotrebiteľom, na podklade ktorej veriteľ – dodávateľ iniciuje voči spotrebiteľovi rozhodcovské konanie, a ktorá nebola dojednaná individuálne, súd považoval za neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve a z toho dôvodu za absolútne neplatnú. Preto na podklade takejto doložky vydaný rozhodcovský rozsudok nemôže byť spôsobilým exekučným titulom. Z týchto dôvodov, použijúc eurokonformný výklad ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka, rešpektujúc ustálenú judikatúru   súdov vyššieho stupňa, súd exekúciu podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na § 45 ods. 2 Exekučného poriadku zastavil pre rozpor exekučného titulu so zákonom. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, lebo si trovy v stanovenej lehote neuplatnil.

Proti uzneseniu exekučného súdu oprávnená podala odvolanie, ktoré bolo exekučnému súdu doručené 5. novembra 2012 a súčasne navrhla, aby súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnila svoju právnu argumentáciu.

Krajský súd v Trenčíne uznesením z 12. augusta 2013, sp. zn. 23 CoE 152/2013 návrh oprávnenej na prerušenie exekučného konania zamietol a odvolanie ako oneskorene podané odmietol (§ 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Z obsahu spisu mal za zrejmé, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo oprávnenej doručené dňa 15. októbra 2012 a posledným dňom odvolacej lehoty bol deň 30. októbra 2012, pričom oprávnená podala odvolanie až 31. októbra 2012, t. j. po 15-dňovej zákonnej lehote. V súvislosti s návrhom oprávnenej na prerušenie konania (§ 109 ods. 1 písm. b/, c/ O.s.p.) s požiadavkou, aby súdnemu dvoru boli predložené prejudiciálne otázky v znení špecifikovanom v návrhu, odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh nie je dôvodný, lebo nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového práva; právna úprava vnútroštátneho práva dostatočným spôsobom umožňuje aplikáciu smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená odvolanie (čl. 56) v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie (v označenom rozsahu) zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Dôvodila predovšetkým tým, že súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznila tiež, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia, a že v ňom bola nesprávne poučená o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Ústavy SR, ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať (§ 103 O.s.p.) a dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť.

I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania, možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania, ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).   Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná príslušnosť, z úpravy   ktorej vyplýva, ktorý súd   je príslušný konať a rozhodovať o veci v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.

Podľa § 201 O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník.

Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam okresných súdov. Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu SR tak, že   tento   súd   je   príslušný   rozhodovať   o   odvolaniach   vtedy,   ak   odvolanie   smeruje   proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto rozhodnutiu.

  Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR na rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.

Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR, ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s posledne citovaným ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam). Oprávnená zavinila, že konanie muselo byť zastavené. Povinnej náhradu trov tohto konania nepriznal, lebo v tomto konaní jej žiadne trovy nevznikli, i keď jej vzniklo právo na ich náhradu v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov   3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 4. júna 2014

  JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková