8Cdo/92/2019

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne R., nar. XX. júna XXXX, bývajúcej v Y., zastúpenej advokátom, JUDr. Antonom Hencovským, so sídlom v Košiciach, Františkánska č. 3 proti žalovanej UNIQA poisťovňa, a. s., IČO: 00 653 501, so sídlom v Bratislave, Lazaretská č. 15, zastúpenej Advokátskou kanceláriou PRK Partners, s. r. o., IČO: 35 978 643, so sídlom v Bratislave, Hurbanovo námestie 3, o náhradu škody z ublíženia na zdraví, vedenom na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 1C/195/2011, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 12. júna 2018, sp. zn. 5Co/133/2018, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 12. júna 2018 sp. zn. 5Co/133/2018, vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, v spojení s opravným uznesením zo 6. decembra 2017, č. k. 1C/195/2011-486 a rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves zo 6. decembra 2017, č. k. 1C/195/2011-476, v spojení s opravným uznesením zo 6. decembra 2017, č. k. 1C/195/2011-486, v jeho vyhovujúcom výroku z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a Okresnému súdu Spišská Nová Ves na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 6. decembra 2017, č. k. 1C/195/2011-476, v spojení s opravným uznesením zo 6. decembra 2017, č. k. 1C/195/2011-486, uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 22 190,75 eur, pozostávajúcu z náhrady bolestného 9 113 eur, náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia 12 458 eur, náhrady straty na zárobku 545,27 eur, náhrady liečebných nákladov 74,48 eur, spolu s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 9 113 eur od 15. decembra 2011 do zaplatenia, konanie o zaplatenie sumy 31 879,04 eur a úrokov z omeškania nad sumu 9 113 eur zastavil a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanej priznal právo na náhradu trov konania v pomere 17,20%, ďalej žalovanej uložil povinnosť zaplatiť trovy štátu v pomere 41,40%, žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov štátu v pomere 58,60% a napokon žalovanej uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok zo žaloby 1 331,-eur na účet Okresného súdu Spišská NováVes.

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 27. novembra 2010, v čase okolo 8,15 hod., došlo na štátnej ceste III/018168 za obcou C., v smere k štátnej ceste I/18, k dopravnej nehode tak, že vodič Ing. Y. viedol osobné motorové vozidlo značky Škoda Octavia, evidenčné číslo B., po štátnej ceste III/018168 od C.k štátnej ceste I/18, keď pri prejazde miernej ľavotočivej zákruty vo svojom jazdnom pruhu zaregistroval stojace motorové vozidlo, evidenčné číslo Y., v ktorom bol vodič Z.. Vodič, Ing. K. začal brzdiť a na klzkej, zasneženej, neposypanej ceste sa dostal s vozidlom do šmyku a v šmyku prednou časťou vozidla narazil do zadnej časti vozidla p. Q., pričom po náraze ešte narazil do žalobkyne, v dôsledku čoho žalobkyňa utrpela zranenia s dobou liečenia 16 - 24 týždňov. Uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Poprade z 11. mája 2011 bolo trestné stíhanie pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona zastavené z dôvodu, že skutok nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie vo veci.

3. Súd prvej inštancie (v poradí prvým) rozsudkom z 11. októbra 2013, č. k. 1C/195/2011-155 v spojení s opravným uznesením z 11. októbra 2013 určil, že zodpovednosť Ing. Y., poisteného u žalovanej, nie je daná. Krajský súd v Košiciach, ako súd odvolací, uznesením z 27. januára 2015, č. k. 11Co/31/2014-186 zrušil tento rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie rozhodnutie.

4. Súd prvej inštancie potom vec právne posúdil podľa § 11, § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 100 ods. 1, § 106, § 427, § 428 Občianskeho zákonníka, § 3, § 4 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, pričom žalobu považoval za čiastočne dôvodnú. Poukázal na to, že predmetom konania bol priamy nárok žalobkyne voči žalovanej na náhradu škody na zdraví, u ktorej bolo v čase dopravnej nehody poistené motorové vozidlo zn. Škoda Octavia, EČV: B., ktorým bola škoda spôsobená, čím bola daná vecná pasívna legitimácia žalovanej. Aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne odvodil zo skutočnosti, že v dôsledku dopravnej nehody Ing. Y.po náraze do zadnej časti vozidla Z., následne narazil i do žalobkyne, v dôsledku čoho došlo k poškodeniu jej zdravia. Žalobkyňa si pôvodne uplatnila náhradu škody v sume 9 600,48 eur s prísl. a sumu 789,31 eur titulom straty na zárobku. Po rozšírení žalobného petitu (pripustenej uznesením zo 7. mája 2013) si žalobkyňa, okrem pôvodne uplatnených súm, uplatnila aj sumu 43 680,-eur titulom sťaženia spoločenského uplatnenia. Následne žalobkyňa v priebehu konania zobrala žalobu späť v časti bolestného vo výške 413,-eur, v časti nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 31 222,-eur a v časti nároku na stratu na zárobku vo výške 244,04 eur, celkom v sume 31 879,04 eur a tiež v časti uplatnených úrokov z omeškania z bolestného nad sumu 9 113,-eur.

5. Súd prvej inštancie zodpovednosť Ing. Y. posúdil podľa § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že žalobkyni bola škoda na zdraví spôsobená okolnosťami, ktoré mali pôvod v prevádzke (tzv. vnútorné okolnosti) a pri ktorých zákon nepripúšťal možnosť špeciálnej liberácie. Prevádzateľ motorového vozidla Ing. Y. sa nemohol tejto zodpovednosti zbaviť (§ 428 Občianskeho zákonníka), nakoľko škoda bola spôsobená okolnosťami, ktoré mali pôvod v prevádzke a prevádzateľ nepreukázal, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré bolo možné od neho požadovať. Súd prvej inštancie súčasne uviedol, že hoci bolo vozidlo Škoda Felícia v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobkyne a Z., žalobkyňu nebolo možné považovať za jeho prevádzateľa, nakoľko sa v čase úrazu nachádzala mimo vozidla, a teda nemala faktickú možnosť ho užívať. Vozidlo, ktoré spôsobilo zranenia žalobkyni, viedol vodič Ing. Y., ktorý podľa vyjadrenia znalca Ing. Y. mal možnosť zastaviť pred možným miestom zrážky s vozidlom Škoda Felícia, ak by reagoval z rýchlosti do 27 km/hod., pričom jeho rýchlosť bola približne 40 km/hod. Pri rýchlosti 27 km/hod. by nárazová rýchlosť bola 0 a pri reagovaní Ing. Y. pri rýchlosti 30 km/hod. nárazová rýchlosť by bola v takom rozsahu, že by nespôsobila odhodenie jeho vozidla (Škoda Octavia) mimo vozovku - a teda v takom prípade bynedošlo k zraneniu žalobkyne. Vodič, Ing. Y., tak podľa názoru súdu prvej inštancie zásadným spôsobom porušil ustanovenia § 3 ods. 1, 2 písm. a) a § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z., v dôsledku čoho došlo k dopravnej nehode, dôsledkom ktorej bolo poškodenie zdravia žalobkyne. Zavinený protiprávny úkon zo strany Ing. Y. súd prvej inštancie vyhodnotil ako jedinú príčinu vzniku škody. Vzhľadom na skutočnosť, že k poškodeniu zdravia došlo v dôsledku prevádzky motorového vozidla Škoda Octavia, ktorého vodičom bol Ing. Y., neprichádzalo do úvahy zbavenie sa jeho zodpovednosti v zmysle § 428 druhá veta Občianskeho zákonníka. Navyše, Ing. Y. v konaní ani nepreukázal, že nemohol zabrániť škode ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré bolo možné od neho požadovať.

6. V ďalšom sa súd prvej inštancie nestotožnil s námietkou premlčania nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, keď s poukazom na obsah znaleckého posudku MUDr. Q. uviedol, že žalobkyňa absolvovala kontroly na Traumatologickej ambulancii Oddelenia úrazovej chirurgie (OÚCH) Poprad i po termíne 4. apríla 2011, a to v dňoch 2. mája 2011, 19. mája 2011, 15. júna 2011, 17. augusta 2011 a 12. decembra 2011, pričom až v tento deň - 12. decembra 2011 MUDr. Y. stanovil záver o ustálení jej zdravotného stavu. Zároveň bola žalobkyňa v období od 29. júna 2011 do 27. júla 2011 na liečení v Lúčkach, kde si liečila pohybové ústrojenstvo spôsobené úrazom, a teda až po termíne 12. decembra 2011 jej mohla začať plynúť premlčacia doba ohľadne nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Pokiaľ si žalobkyňa tento nárok uplatnila na súde 2. mája 2013, urobila tak v rámci plynutia 2-ročnej premlčacej lehoty, t. j. včas.

7. Pokiaľ išlo o bolestné, toto znalec MUDr. Q. vo svojom posudku ohodnotil v počte 592,5 bodov, čo pri hodnote 1 bodu 15,38 eur predstavovalo sumu 9 113,-eur. Náhradu za stratu na zárobku súd priznal žalobkyni (po čiastočnom späťvzatí žaloby) vo výške 545,27 eur. Žalobkyňa si riadne uplatnila aj náhradu liečebných nákladov vo výške 74,48 eur, ktoré riadne zdokumentovala. Súd prvej inštancie tak uzavrel, že nakoľko si žalobkyňa pôvodne uplatnila nárok vo výške 54 069,79 eur, avšak v priebehu konania zobrala žalobu, čo do zaplatenia sumy 31 879,04 eur späť, súd jej priznal sumu 22 101,75 eur a v prevyšujúcej časti jej žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP.

8. Na odvolanie žalovanej (vo veci samej) a žalobkyne (čo do trov konania), Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 12. júna 2018, sp. zn. 5Co/133/2018 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zo 6. decembra 2017, č. k. 1C/195/2011-486, okrem výroku o náhrade trov konania a povinnosti zaplatiť súdny poplatok v sume 1 331,-eur. Druhým výrokom zrušil napadnutý rozsudok vo výrokoch o náhrade trov konania a výroku o povinnosti zaplatiť súdu poplatok v sume 1 331,-eur a v sume 59,12 eur žalobkyňou a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 1, 2 CSP). Poukázal na to, že k zraneniam žalobkyne došlo nepochybne v príčinnej súvislosti s udalosťou vyvolanou osobitnou povahou prevádzky, keď podľa vyjadrenia znalca Ing. N. mal vodič Ing. K. možnosť zastaviť pred možným stretom zrážky s vozidlom Škody Felícia, ak by reagoval z rýchlosti do 27 km/hod. (a samozrejme nižšej), pričom jeho rýchlosť bola v čase nehody približne 40 km/hod. Pri rýchlosti 27 km/hod. by sa totiž jeho nárazová rýchlosť rovnala nule a pri reagovaní pri rýchlosti 30 km/hod. by bola jeho nárazová rýchlosť iba v takom rozsahu, že by nespôsobila odhodenie vozidla (Škoda Octavia) mimo vozovku a v tomto prípade by nedošlo ani k zraneniu žalobkyne. Vodič vozidla zn. Škoda Octavia tak mohol zabrániť nehode, pokiaľ by jazdil rýchlosťou do 27 km/hod. Porušenie ustanovenia § 3 ods. 1, 2 písm. a/, § 4 ods. 1 písm. c/ zák. č. 8/2009 Z. z. zásadným spôsobom bolo preto u vodiča Ing. K. preukázané. Taktiež bolo preukázané poškodenie zdravia žalobkyne, pričom žalovaná nepreukázala, že v súlade s § 428 Občianskeho zákonníka Ing. Y. škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré bolo možné od neho požadovať (liberačný dôvod).

9. Odvolací súd dodal, že porovnávanie rýchlosti 27 km/hod., pri ktorej by nedošlo

k stretu vozidiel, s najvyššie povolenou rýchlosťou na danom úseku cesty 90 km/hod. zo strany žalovanej, bolo právne nevýznamné, nakoľko vodič sa má po ceste pohybovať nielen dovolenou, ale aj primeranou rýchlosťou. Nebolo nedôvodné očakávať a vyžadovať, aby vodiči za takých krajne nepriaznivých podmienok, aké boli v čase dopravnej nehody, sa pohybovali rýchlosťou aj značne menšou oproti maximálne dovolenej rýchlosti na danom úseku, ako aj, aby náležite predvídali eventuálnu možnosť prekážky v cestnej premávke, ktorá mohla vzniknúť pri takýchto nepriaznivých podmienkach pomerne ľahko. Rýchlosť 27 km/hod. vypočítaná znalcom, pri ktorej by nedošlo k zrážke, sa potom vôbec nejavila ako neadekvátna týmto nepriaznivým podmienkam, pričom po právnej stránke plne reflektovala nevyhnutnosť dodržania primeranej rýchlosti. Názor žalovanej, ohľadne nepredvídateľnej (neočakávanej) prekážky v podobe stojaceho vozidla zn. Škoda Felícia pre idúce vozidlo zn. Škoda Octavia, považoval za nesprávny, nakoľko s ohľadom na nepriaznivé poveternostné podmienky, ako aj na stav vozovky, prekážka v podobe stojaceho vozidla bola predvídateľná, t. j. vodič vozidla Škoda Octavia ju mohol a aj mal predvídať. Pokiaľ žalovaná poukazovala na skutočnosť, že vodič vozidla Škoda Octavia by zvládol prejsť kritickým úsekom, ak by mu v koridore jeho jazdy nebola vytvorená neočakávaná prekážka, nemalo to podľa odvolacieho súdu relevanciu pre toto konanie, nakoľko žalovaná opomenula nevyhnutnosť zohľadnenia konkrétnej situácie v cestnej premávke v čase dopravnej nehody, ako aj povinnosť vodiča pohybovať sa s vozidlom primeranou rýchlosťou. Odvolací súd uviedol, že vzhľadom na nepriaznivý stav vozovky (súvislú vrstvu ujazdeného snehu, zľadovatenú a neposypanú), typ cestnej komunikácie (cestu III. triedy), jej profil (sklon, zákruty), ako aj sneženie, vodič vozidla Škoda Octavia tomuto neprispôsobil svoju jazdu, čím porušil § 16 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z., keďže po nej jazdil neprimeranou rýchlosťou. Z technického hľadiska (v zmysle záverov znalca) boli príčinami predmetnej dopravnej nehody: 1/ vytvorenie prekážky stojacim vozidlom zn. Škoda Felícia v koridore jazdy vozidla zn. Škoda Octavia, 2/ klzká vozovka znemožňujúca vodičovi Ing. Y. zabrániť zrážke so stojacim vozidlom z pôvodnej rýchlosti jazdy (približne 40 km/hod.), ako aj 3/ rýchlosť jazdy Ing. Y. vyššia ako 27 km/hod. na klzkej vozovke, ktorá mu znemožnila zabrániť zrážke zo stojacim vozidlom. Nebolo preto možné konštatovať, že dopravnú nehodu zavinil manžel žalobkyne Z., u ktorého naviac nebolo preukázané porušenie žiadneho právneho predpisu.

10. Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom žalobkyne, že v danej veci nebola možná liberácia prevádzateľa vozidla Škoda Octavia podľa § 428 Občianskeho zákonníka, nakoľko škoda bola spôsobená okolnosťami, ktoré mali pôvod v povahe prevádzky tohto vozidla, ktoré ako jediné narazilo do žalobkyne a spôsobilo jej škodu na zdraví. Nesprávny tak bol názor žalovanej, že sa prevádzateľ vozidla Škoda Octavia mohol liberovať. Odvolací súd v tejto súvislosti dodal, že ani v prípade, že by takáto liberácia možná bola, žalovaná nepreukázala, že by zo strany vodiča vozidla Škoda Octavia bolo vyvinuté všetko úsilie na zabránenie vzniku tejto škody.

11. Odvolací súd na danú vec neaplikoval (ako požadovala žalovaná) ust. § 431 Občianskeho zákonníka, nakoľko škoda na zdraví žalobkyne nebola podľa neho spôsobená pri strete prevádzok. Nárok žalobkyne preto nebolo možné posudzovať s ohľadom na účasť prevádzateľov na spôsobení vzniknutej škody (§ 431 Občianskeho zákonníka), ale výlučne podľa § 427 Občianskeho zákonníka. Škoda na zdraví žalobkyni nebola spôsobená pri strete prevádzok dvoch vozidiel, ale v dôsledku nárazu vozidla Škoda Octavia do žalobkyne. Pri takomto skutkovom deji bola potom bez významu i skutočnosť, či žalobkyňa bola alebo nebola prevádzateľom vozidla Škoda Felícia, ktoré jej nespôsobilo žiadnu škodu na zdraví. Žalobkyni nebolo možné vyčítať ani spoluzavinenie na vzniknutej škode, ani to, že motorové vozidlo, ktoré šoféroval jej manžel, sa stalo prakticky neovládateľné pre zlý stav vozovky. Žalobkyňa ako spolujazdkyňa, ale ani jej manžel, ako vodič, nemali reálnu možnosť dostať vozidlo Škoda Felícia na také bezpečné miesto, kde by nehrozilo stretu so žiadnym iným vozidlom, a to v priebehu doslova niekoľkých sekúnd, ktoré prešli od jeho konečného zastavenia v protismernej časti vozovky do momentu zrážky s vozidlom Škoda Octavia. Možnosť opustenia protismernej časti vozovky vozidlom Škoda Felícia by si za daného zlého stavu cesty, ktorá spôsobila jeho prekĺzavanie a nemožnosť stúpania smerom do kopca

(v smere na dedinu C.), vyžadovalo nepochybne značne dlhší čas, ako by to bolo pri riadnom stave cesty. Bolo by v rozpore nielen s povahou a účelom objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale aj s elementárnou spravodlivosťou pri usporiadaní občianskoprávnych vzťahov, keby žalovaná, ako poisťovateľ vozidla Škoda Octavia, nebola zaviazaná nahradiť škodu, ktorú žalobkyni spôsobilo vozidlo u nej povinne zmluvne poistené.

12. Pokiaľ žalovaná v konaní namietala, že súd prvej inštancie nesprávne nepovažoval žalobkyňu za prevádzateľa vozidla Škoda Felícia, nič to nemenilo na výsledku sporu, keďže žalobkyni nebola spôsobená škoda pri strete prevádzok, ale až následne - po strete prevádzok. Ani v prípade, keby sa v danej veci aplikovalo ustanovenie § 431 Občianskeho zákonníka, by sa žalovaná nezbavila svojej zodpovednosti, a to pre jednoznačnú účasť prevádzateľa vozidla Škoda Octavia na strete prevádzok, ako aj pre nenaplnenie podmienok liberácie podľa § 428 Občianskeho zákonníka.

13. K námietke premlčania vznesenej žalovanou voči nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, odvolací súd uviedol, že túto žalovaná vzniesla výhradne na podklade dátumu uvedeného v lekárskom posudku MUDr. K., ktorý však bol znaleckým posudkom MUDr. Q. (vypracovaným v súdnom konaní) zásadne pozmenený. V otázke ustálenia zdravotného stavu žalobkyne preto nebol najmenší dôvod vychádzať z lekárskeho posudku MUDr. K., pokiaľ bol k dispozícii znalecký posudok MUDr. Q., z ktorého naopak vyplynulo, že 4. apríla 2011 a ani v najbližších týždňoch po tomto dátume nebol zdravotný stav žalobkyne ešte ustálený. Znalec MUDr. Q. vo svojom posudku systematicky popísal, ako a kde prebiehala liečba žalobkyne, počnúc správou z jej hospitalizácie na chirurgickom oddelení NsP Levoča v dňoch 27. novembra 2010

- 30. novembra 2010, až po lekársku správu MUDr. Y. z 12. decembra 2011. Znalec potom liečbu žalobkyne ohraničil uvedenými dátumami 27. novembra 2010 - 12. decembra 2011. Sťaženie spoločenského uplatnenia tak bolo možné ohodnotiť najskôr 12. decembra 2011, teda až po uplynutí 1 roka od nehody, čo bolo plne v súlade s ustanovením § 8 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z. Rozšírenie žaloby o nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, doručené súdu dňa 2. mája 2013, bolo teda zrealizované pred uplynutím 2-ročnej premlčacej lehoty. Z týchto dôvodov odvolací súd (v merite veci) potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny. Vo výrokoch o náhrade trov konania a povinnosti zaplatiť súdny poplatok v sume 1 331,-eur a 59,12 eur napadnutý rozsudok zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobu zamietne, resp. aby ho zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/, b/ CSP. Uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo najmä od posúdenia právnej otázky, či v danom prípade „boli naplnené dôvody objektívnej zodpovednosti Ing. K. za škodu spôsobenú v súvislosti s dopravnou nehodou, a ak áno, či súčasne boli splnené podmienky liberácie v zmysle § 428 Občianskeho zákonníka“. Žalovaná mala za to, že odvolací súd tieto otázky nesprávne vyhodnotil, keď žalobkyni priznal nárok na náhradu škody napriek tomu, že v konaní boli jednoznačne preukázané dôvody pre liberáciu Ing. Y.. Znaleckým posudkom, i výpoveďou znalca N., bolo totiž dostatočným spôsobom preukázané, že predmetnú dopravnú nehodu zavinilo vozidlo Felícia, ktoré sa nachádzalo v protismere. Ing. Y. by dokázal so svojím vozidlom Škoda Octavia prejsť kritickým úsekom bez nehody, iba ak by sa v jeho jazdnom pruhu nenachádzala prekážka (v podobe vozidla Felícia). Rýchlosť vozidla Škoda Octavia preto nebola v príčinnej súvislosti so spôsobenou škodou. Touto bolo výlučne vozidlo Škoda Felícia, nachádzajúce sa v jazdnom pruhu vozidla Škoda Octavia. Prekážku, v podobe vozidla Škoda Felícia, nachádzajúceho sa v protismere vozidla Octavia, nebolo preto možné považovať za okolnosť, ktorá malapôvod v povahe prevádzky vozidla Škoda Octavia, ale išlo o okolnosť, ktorá takýto pôvod nemala. V ďalšom žalovaná poukázala na všeobecne platný princíp „obmedzenej dôvery v doprave (R 26/1964, R 28/1981, R 43/1982, R 42/1988, R 12/1989)“, podľa ktorého sa vodič môže spoliehať na to, že ostatní účastníci cestnej premávky dodržia dopravné predpisy. Nebolo preto možné od Ing. Y. vyžadovať, aby sa v danom úseku (kde bola povolená rýchlosť 90km/hod.) pohyboval rýchlosťou do 27 km/hod. Odvolací súd preto neprávne právne posúdil okolnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, keď rozhodol, že Ing. Y. sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti (liberovať sa) za vzniknutú škodu na zdraví žalobkyne podľa § 428 Občianskeho zákonníka.

15. Žalovaná ďalej nesúhlasila ani s posúdením, ňou vznesenej námietky premlčania nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia odvolacím súdom, keď poukazovala na to, že poškodený sa o škode, spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia dozvie v čase, kedy sa po skončení liečby jeho zdravotný stav natoľko ustálil, že bolo zistiteľné, či a v akom rozsahu k sťaženiu jeho uplatnenia v živote a v spoločnosti došlo a kedy je možné na základe skutkových okolností, ktoré má k dispozícii, objektívne vykonať jeho ohodnotenie. V tomto smere uviedla, že MUDr. K. vypracoval lekársky posudok, v ktorom uviedol, že zdravotný stav žalobkyne bol ustálený 4. apríla 2011, a preto dvojročná subjektívna premlčacia lehota ohľadne nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobkyni uplynula najneskôr 4. apríla 2013. Žalobkyňa tento nárok uplatnila na súde 2. mája 2013, teda oneskorene. Odvolací súd, ktorý na premlčanie neprihliadol, sa týmto odklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (R 3/1984, 4Cdo/152/2010), čím založil v tejto otázke prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

16. Podľa žalovanej je dovolanie tiež prípustné i podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, a to v otázke, „či v danom prípade bolo možné žalobkyňu považovať za prevádzateľa vozidla Škoda Felícia“. Za nesprávny považovala právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého žalobkyňu nebolo možné považovať za prevádzateľa vozidla Škoda Felícia, hoci toto bolo v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Poukázala na to, že prevádzateľom vozidla je tiež osoba, ktorá s ním môže právne a fakticky disponovať, t. j. neviaže sa na to, či sa vo vozidle Škoda Felícia žalobkyňa nachádzala alebo či ho šoférovala. Žalobkyňa tesne pred vznikom dopravnej nehody sedela vo vozidle Škoda Felícia a nič jej nebránilo v tom, aby sama alebo prostredníctvom manžela odstránila zošmyknuté vozidlo z protismeru. Žalobkyňa mala právnu (bola vlastníčkou), ako aj faktickú možnosť disponovať s vozidlom Škoda Felícia, a preto rovnako nesie objektívnu zodpovednosť za škodu vyvolanú osobitnou povahou jeho prevádzky. Z tohto dôvodu odvolací súd nepostupoval správne, keď na vec neaplikoval ust. § 431 Občianskeho zákonníka. Žalovaná mala za to, že pri vozidle, ktoré predstavuje predmet bezpodielového spoluvlastníctva manželov, sú ich prevádzateľmi spravidla obaja manželia, a to aj v prípade, že vozidlo užíva len jeden z manželov, napr. z dôvodu, že len on má vodičské oprávnenie (Fekete, I.: Občiansky zákonník, 2 zväzok, Veľký komentár, 2. aktualizované a rozšírené vydanie, Bratislava: Eurokódex 2015, s. 691). Podľa žalovanej súdy nesprávne právne posúdili stret dvoch prevádzok, nakoľko žalobkyňa bola v čase dopravnej nehody prevádzateľom vozidla Škoda Felícia, rovnako ako jej manžel. Rozhodnutie odvolacieho súdu tak záviselo aj od vyriešenia právnej otázky, ktorá ešte nebola dovolacím súdom vyriešená, a to „či za prevádzateľa vozidla, ktoré je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, je možné považovať oboch manželov, ktorí majú možnosť právne a fakticky disponovať s vozidlom“, v dôsledku čoho odvolací súd nesprávne právne posúdil i otázku možnej aplikácie ust. § 431 Občianskeho zákonníka na posudzovaný prípad.

17. V závere dovolania žalovaná zhrnula závery znaleckého dokazovania, z ktorých podľa nej vyplynulo, že dopravná nehoda vznikla v dôsledku nesprávneho konania vodiča vozidla Škoda Felícia - manžela žalobkyne, pričom vodič vozidla Škoda Octavia nemal možnosť vzniku tejto nehody zabrániť. Príčinou vzniku dopravnej nehody bolo teda vytvorenie prekážky stojacim vozidlom Škoda Felícia v koridore jazdy vozidla Škoda Octavia. Klzká vozovka bola prvkom, ktorý neumožňoval (Ing. Y.) zabrániť zrážke so stojacim vozidlom. Ing. Y. jazdil po vozovke primeranou rýchlosťou a neporušil povinnosť prispôsobiť rýchlosť svojej jazdy schopnostiam, vlastnostiam vozidla, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré bolo možné predvídať. V danom prípade sa nejednaloo horskú cestu (ako uviedol odvolací súd), ale o klasickú asfaltovú cestu III. triedy, číslo 018168. Nebolo odôvodnené vyžadovať od vodiča Škody Octavia (s ohľadom na princíp obmedzenej dôvery v doprave), aby išiel najviac rýchlosťou 27 km/hod. na úseku cesty, kde bola povolená rýchlosť 90km/hod., z dôvodu, že to bola rýchlosť, pri ktorej bol schopný ubrzdiť vozidlo Škoda Octavia pred prekážkou, ktorú tam nemohol očakávať. Súdy preto nesprávne právne posúdili vykonané dôkazy. Ing. Y. sa snažil bezpečne obísť vozidlo Škoda Felícia (ktoré tvorilo prekážku) sprava za primeraného brzdenia, aby sa nedostal do šmyku, avšak ďalšiu prekážku mu vytvorila samotná žalobkyňa, ktorá stála na kraji cesty, a preto už nedokázal obísť vozidlo Škoda Felícia, resp. vyhnúť sa mu stočením riadenia vpravo mimo vozovku bez ohrozenia vpravo stojacej chodkyne (žalobkyne). Ing. Y. ani pri vynaložení všetkého úsilia potom nemal možnosť zabrániť vzniku škodovej udalosti. Správne sa rozhodol pre prijateľnejšiu alternatívu, keď náraz vozidla Škoda Octavia korigoval mimo chodkyňu, nachádzajúcu sa vedľa cesty. Ing. Y. preto naplnil predpoklady liberácie podľa § 428 Občianskeho zákonníka. Naopak, dopravnej nehode mohol predísť manžel žalobkyne, keby sa posunul so svojím vozidlom mimo jazdný pruh vozidla Škoda Octavia. Príčinou vzniku dopravnej nehody tak bolo nesprávne konanie vodiča vozidla Škoda Felícia, pričom vodič vozidla Škoda Octavia by zvládol prejsť kritickým úsekom, len ak by mu vozidlo Škoda Felícia nevytvorilo prekážku, ktorú (v zmysle princípu obmedzenej dôvery v doprave) bolo možné kvalifikovať ako prekážku nepredvídateľnú, na ktorú sa potom nevzťahuje aplikácia § 16 ods. 1 zákona o cestnej preprave, ako ani rozhodnutie R 3/1969 (ktoré je bez ďalšieho nepoužiteľné v dôsledku rozporu s mladšou judikatúrou, ako aj s aktuálnymi právnymi predpismi). Z týchto dôvodov súdy nesprávne právne posúdili otázku objektívnej zodpovednosti vodiča vozidla Škoda Octavia, keď odignorovali rozsiahlu judikatúru, na ktorú žalovaná v konaní poukazovala. Týmto sa súdy odklonili i od rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu.

18. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení navrhla dovolanie zamietnuť.

19. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je prípustné a tiež dôvodné.

20. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

21. Žalovaná zastáva názor, že jej dovolanie je prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP (z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom), v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (písm. a/), ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (písm. b/), alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. c/).

22. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 CSP nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací súdodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP) alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c/ CSP).

23. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP (a to z hľadiska všetkých troch procesných situácií upravených v uvedenom ustanovení pod písmenom a/ až c/) rozhoduje dovolací súd, pričom závery o (ne)prípustnosti dovolania prijíma na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Výsledok posúdenia prípustnosti dovolania je teda podmienený tým, ako dovolateľ súdu vysvetlí, konkretizuje a doloží, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky.

24. Žalovaná prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ako aj z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

25. Ak dovolateľ odôvodňuje prípustnosť dovolania odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, potom je povinný v dovolaní výslovne uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne, konkretizovať, ako mal odvolací súd právnu otázku správne vyriešiť a zároveň musí špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal podľa jeho názoru odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť (R 83/2018). Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. Na rozdiel od vyššie uvedenej procesnej situácie ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b/ CSP dopadá na situáciu, v ktorej určitá právna otázka ešte nebola dovolacím súdom riešená (preto ani nedošlo k ustáleniu jeho rozhodovacej praxe).

26. Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1. 1. 1993, s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Vzhľadom na účel právnej úpravy dovolania, ktorým je v prípade dovolacieho dôvodu, spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci, predovšetkým riešenie doteraz neriešených otázok zásadného právneho významu, do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2018, sp. zn. 6Cdo/29/2017, prijatý ako judikát R 71/2018).

27. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne,umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP) alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c/ CSP).

28. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom).

29. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V dôsledku viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom neskúma dovolací súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

30. Žalovaná, za nosnú a doposiaľ dovolacím súdom neriešenú, označila právnu otázku „či v danom prípade bolo možné žalobkyňu považovať za prevádzateľa vozidla Škoda Felícia“, s tým, že od jej vyriešenia potom záviselo i právne posúdenie možnej aplikácie ustanovenia § 431 Občianskeho zákonníka na posudzovaný prípad (t. j. zohľadnenie miery účasti oboch vozidiel na vzniku škodovej udalosti). Inými slovami, žalovaná mala za to, že súdy mali v danej veci prioritne aplikovať ustanovenie § 431 Občianskeho zákonníka (posudzovať vec ako stret dvoch prevádzok), pričom žalobkyňu mali, rovnako ako jej manžela, považovať za prevádzateľa vozidla Škoda Felícia. Pre prípad, že tak neurobili, mali pri aplikácii objektívnej zodpovednosti (§ 427 Občianskeho zákonníka) zohľadniť i dôvody liberácie u vodiča vozidla Škoda Octavia podľa § 428 Občianskeho zákonníka. Súdy v tejto otázke vec nesprávne právne posúdili, keď žalobkyni priznali nárok na náhradu škody napriek tomu, že v konaní boli takéto dôvody pre liberáciu Ing. K. preukázané, resp. keď svoje rozhodnutia založili iba na výlučnej zodpovednosti Ing. K. za vzniknutú škodu.

31. V danej veci z obsahu spisu vyplynulo, že 27. novembra 2010 v čase o 8,15 hod. došlo na št. ceste III/018168 za obcou C. smer k št. ceste I/18 k dopravnej nehode, a to tým spôsobom, že vodič Ing. Y. viedol osobné motorové vozidlo Škoda Octavia, EČ: B. po št. ceste III/018168 od C. k št. ceste I/18, keď pri prejazde mierne ľavotočivej zákruty v svojom jazdnom pruhu zaregistroval stojace vozidlo Škoda Felícia, EČ: Y., v ktorom bol vodič Z., vodič Ing. K. začal brzdiť a na klzkej, zasneženej, neposypanej ceste dostal sa s vozidlom do šmyku a v šmyku prednou časťou vozidla narazil do zadnej časti vozidla Z., pričom po náraze ešte narazil do chodkyne R., ktorá tesne pred zrážkou vystúpila z vozidla vodiča Z., následne vozidlo Ing. Y. zišlo vpravo mimo cestu na strmý zráz a vozidlo vodiča Z. sa nárazom otočilo a bolo zosunuté do ľavej priekopy smeru jazdy vodiča Ing. Y., v dôsledku nárazu do chodkyne R., menovaná utrpela kompresívnu zlomeninu tela stavca 12. hrudného a 1. driekového stavca, zlomeninu oblúka 1. driekového stavca vpravo bez posunu úlomkov, zlomeninutŕňového výbežku 10. hrudného stavca bez posunu úlomkov, otras mozgu a udretie hlavy, s dobou liečenia 16 až 24 týždňov.

Uznesením OR PZ v Poprade, Okresný dopravný inšpektorát Poprad, ČVS: ORP-117/DI-PP-2010 z 11. mája 2011 bolo trestné stíhanie Ing. Y. pre prečin ublíženia na zdraví zastavené, lebo skutok nebol trestným činnom a nebol dôvod na postúpenie veci. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplynulo, že dopravná nehoda a škodlivý následok nevznikli v priamej súvislosti s konaním vodiča Ing. Y. ani chodkyne R., ale z dôvodu zlého technického stavu vozovky, ktorej stúpanie (klesanie) s neposypanou vrstvou snehu spôsobilo zníženie súčiniteľu trenia až do takej miery, že vozidlá sa v danom úseku cesty stali neovládateľné, nebolo možné ich brzdiť.

Znalec Ing. Y. vo svojom znaleckom posudku č. 9/2013 (č. l. 75) uviedol, že „Ing. K. s vozidlom Škoda Octavia z miesta, kde mal možnosť rozpoznať stojace vozidlo ako prekážku v jeho koridore jazdy, nemal možnosť zabrániť zrážke bez vlastného ohrozenia, resp. bez ohrozenia mimo vozovku vpravo stojacej chodkyne (stočením riadenia mimo vozovku). Klzká vozovka, sklon vozovky a smerový oblúk, ktorým sa pohyboval v kolíznom úseku, mu neumožňovali účinne znížiť rýchlosť jazdy. Vodič vozidla Škoda Felícia Z. mal možnosť zabrániť zrážke, ak by s vozidlom opustil protismernú časť vozovky (ak by zastavil s vozidlom v pravej polovici vozovky z pohľadu jeho pôvodného smeru jazdy, aj keď by tvoril prekážku, pre vozidlá idúce hore stúpaním, by nebola tak nebezpečná - stúpanie by umožňovalo zastaviť prípadne za ním idúce vozidlo). Poloha vozidla natočením prednej časti čiastočne dole klesaním a k pravému okraju vozovky z pohľadu pôvodného smeru jazdy, ako stál v čase nárazu, mu umožňovala nasmerovať a pohnúť s vozidlom mimo vozovku vpravo, z pohľadu pôvodného smeru jazdy, kde bola plytká priekopa a protisvah, a teda relatívne bezpečne umožňovalo vodičovi zastaviť vozidlo pri prípadnom šmýkaní sa“. K príčine vzniku nehody z technického hľadiska uviedol, že „technickou príčinnou vzniku predmetnej dopravnej nehody bolo vytvorenie prekážky stojacim vozidlom Škoda Felícia v koridore jazdy vozidla Škoda Octavia. Klzká vozovka bola prvkom, ktorý neumožňoval vodičovi Ing. K. zabrániť zrážke so stojacim vozidlom. Z technického hľadiska kolíznu situáciu vyvolalo v protismernej časti vozovky stojace vozidlo Škoda Felícia, ale k zrážke chodkyne došlo vozidlom Škoda Octavia, ktoré bolo po kolízii s vozidlom Škoda Felícia odhodené vpravo, mimo vozovku, kde mala stáť žalobkyňa. Po náraze vozidla Škoda Octavia do vozidla Škoda Felícia, vodič Ing. K. s vozidlom Škoda Octavia nemal možnosť ovplyvniť smer pohybu tohto vozidla“. Zo znaleckého posudku ďalej vyplynulo, že „v čase reakcie sa Ing. K. s vozidlom Škoda Octavia pohyboval rýchlosťou približne 40km/hod. K zrážke s chodkyňou mohlo dôjsť 0,5 až 1,2 sekundy po náraze pri rýchlosti 28 až 30 km/hod. Vodič Ing. K. na stojace vozidlo reagoval včas z rýchlosti približne 40km/hod. Reagoval brzdením a korigovaním riadenia, avšak vzhľadom na zľadovateľú vozovku, nemal technickú možnosť vyhnúť sa zrážke s vozidlom stojacim v jeho koridore jazdy. Reakciu brzdením a korigovaním riadenia znalec vyhodnotil ako správnu“. V ďalšom znalec konštatoval, že „vodič Ing. K. mal možnosť rozpoznať stojace vozidlo Škoda Felícia ako prekážku približne 82m pred zrážkou s týmto vozidlom“.

Na pojednávaní konanom dňa 11. októbra 2013 (č. l. 147) znalec Ing. N. vypovedal, že „i z technického hľadiska bolo možné považovať rýchlosť jazdy vodiča Ing. K. za primeranú“. Uviedol, že „vodič Škoda Octavia vchádzal do zákruty, vzhľadom na nehnuteľnosti, nemal obmedzený výhľad na miesto zrážky, a že na vozovke sa nachádza vozidlo, mal možnosť rozpoznať z väčšej vzdialenosti, avšak vzhľadom na zakrivenie vozovky, že mu vozidlo stojí v koridore jeho jazdy, mohol rozpoznať až približne 82m od miesta zrážky. Ak by aj spozoroval vozidlo Škoda Felícia z väčšej vzdialenosti, nemal možnosť, vzhľadom na zakrivenie vozovky, rozpoznať, že vozidlo mu stojí v jeho koridore, teda že mu tvorí prekážku“.

Na pojednávaní konanom dňa 29. apríla 2016 (č. l. 323) znalec Ing. N. (k otázke primeranosti jazdy Ing. K.) poukázal na to, že „vodič vozidla Škoda Octavia mal možnosť zastaviť pred možným miestom zrážky s vozidlom Škoda Felícia, ak by reagoval z rýchlosti

do 27 km/hod“. K postaveniu chodkyne uviedol, že „sa z technického hľadiska nedá posúdiť, či konanie chodkyne, keď opustila vozidlo, bolo správne (nebola to jediná možnosť, ktorú chodkyňa mala). Chodkyňa stála mimo vozovky, čiže netvorila pre vozidlá žiadnu prekážku. Sama chodkyňa však uviedla, že sa postavila asi pol metra mimo cesty na zasneženú časť, pod ktorou už nebol ľad, ale vyčnievala odtiaľ suchá tráva. Ostala tam stáť preto, lebo si myslela, že je mimo cesty a už bude v bezpečí aj mimo ich vozidla. Tam chvíľu stála, a to na úrovni ich stojaceho vozidla“.

Na pojednávaní konanom dňa 3. júna 2016 (č. l. 348) znalec Ing. N. uzavrel, že „technickou príčinou vzniku dopravnej nehody bolo: 1/ vytvorenie prekážky stojacim vozidlom Škoda Felícia v koridore jazdy vozidla Škoda Octavia, 2/ klzká vozovka, ktorá bola prvkom, ktorý neumožňoval vodičovi Ing. K. zabrániť zrážke so stojacim vozidlom z pôvodnej rýchlosti jazdy (približne 40km/hod), 3/ rýchlosť jazdy Ing. K. vyššia ako 27 km/hod na klzkej vozovke bola prvkom, ktorý znemožňoval zabrániť zrážke so stojacim vozidlom“.

32. Podľa § 427 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla.

Podľa § 428 Občianskeho zákonníka, svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.

Podľa § 431 Občianskeho zákonníka, ak sa stretnú prevádzky dvoch alebo viacerých prevádzateľov a ak ide o vyporiadanie medzi týmito prevádzateľmi, zodpovedajú podľa účasti na spôsobení vzniknutej škody.

Podľa § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne.

Podľa § 441 Občianskeho zákonníka, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

33. V danej veci došlo pri strete prevádzok dvoch motorových vozidiel (Škoda Octavia a Škoda Felícia) k vzniku škody na zdraví žalobkyne, ktorá sa (pôvodne ako spolujazdkyňa v motorovom vozidle Škoda Felícia) v čase tohto stretu už nachádzala mimo vozovky. Hoci motorové vozidlo Škoda Felícia bolo v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov (žalobkyne a Z. - vodiča Škody Felícia), čím by aj žalobkyňu bolo možné vo všeobecnosti považovať za jej prevádzateľa (k tomu pozri Fekete, I.: Občiansky zákonník, 1. diel, Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, s. 1109), v okolnostiach danej veci však mal dovolací súd za to, že na žalobkyňu bolo potrebné nazerať nie ako na prevádzateľa motorového vozidla Škoda Felícia (iba z dôvodu jej spoluvlastníctva motorového vozidla), ale ako na tretiu osobu, ktorej bola prevádzkou motorových vozidiel spôsobená škoda, keďže táto vozidlo v čase stretu neovládala, resp. v čase nehody mala postavenie spolucestujúcej, príp. chodkyne (čo však nevylučovalo jej spoluzodpovednosť na vzniku škody - § 441 Občianskeho zákonníka). Prevádzateľom vozidla na účely § 427 Občianskeho zákonníka je predovšetkým subjekt, ktorý je ako držiteľ motorového vozidla zapísaný v dokladoch vozidla alebo ten, kto je v dokladoch vozidla zapísaný ako osoba, na ktorú sa držba motorového vozidla previedla, pričom až v ostatných prípadoch je ním i ten, kto je jeho vlastníkom (pozri § 3 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z.). Žalobkyni bola dopravnou nehodou spôsobená škoda na zdraví, nie ako prevádzateľovi vozidla Škoda Felícia, ale ako tretej osobe (v pozícii chodkyne), ktorá sa v čase jej vzniku už nenachádzala vo vozidle (stála za krajnicou vozovky). Z týchto dôvodov, ani dovolací súd (v okolnostiach danej veci) žalobkyňu nepovažoval

za prevádzateľa motorového vozidla Škoda Felícia.

34. Pod pojmom stret prevádzok (§ 431 Občianskeho zákonníka) treba rozumieť predovšetkým stretnutie prevádzok dvoch alebo viacerých prevádzateľov dopravných prostriedkov (napr. zrážka dvoch alebo viacerých dopravných prostriedkov); v takomto prípade ide o tzv. priamy stret. Za stret prevádzok sa považuje aj prípad, keď idúce vozidlo narazí do už stojaceho vozidla, ktoré neprestalo byť účastníkom cestnej premávky (pozri rozhodnutie uverejnené pod č. 39/1975 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk, R 3/1984). Podľa ustanovenia § 431 Občianskeho zákonníka možno posúdiť zodpovednosť prevádzateľov, ktorých prevádzky sa stretli, len pokiaľ ide o vyporiadanie výlučne medzi nimi, t. j. iba vo vzťahu ku škode, ktorá vznikla len im, nie však aj pokiaľ ide o škodu iného subjektu, ktorý pri strete utrpel škodu a nebol prevádzateľom stretnuvších sa vozidiel. Ak pri takomto strete prevádzok dôjde ku škode tretej osoby, nemožno vo vzťahu k tejto tretej osobe použiť ustanovenie § 431 Občianskeho zákonníka. Prevádzatelia vozidiel, zo stretu ktorých vzišla škoda inému poškodenému, zodpovedajú za škodu tejto osobe podľa ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka, a to spoločne podľa ustanovenia § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

35. Súdna prax konštantne vychádza zo záveru, že ak došlo k stretu prevádzok medzi dvoma alebo viacerými prevádzateľmi, ich zodpovednosť a vyporiadanie medzi nimi je upravené v ustanovení § 431 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k tretím osobám, ktorým v dôsledku tohto stretu vznikla škoda, je potom potrebné postupovať podľa ustanovení § 427 a § 438 Občianskeho zákonníka, príp. tiež podľa § 441 Občianskeho zákonníka. Za tretie osoby sa považujú osoby, ktoré pri strete prevádzok síce utrpeli škodu, ale neboli prevádzateľmi stretávajúcich sa dopravných prostriedkov (napr. osoba prepravovaná v niektorom zo stretnúcich sa dopravných prostriedkov, osoba nachádzajúca sa v čase stretu dopravných vozidiel mimo nich - napr. chodec). Vo vzťahu k tretím poškodeným osobám každý prevádzateľ zodpovedá podľa ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka, a to buď samostatne alebo spoločne a nerozdielne podľa ust. § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka (R 70/1969). Medzi sebou sa prevádzatelia potom vyporiadajú podľa hľadísk uvedených v § 431 Občianskeho zákonníka.

36. Ak však i tretia osoba mala na škode podiel v dôsledku svojho zavinenia (napr. v dôsledku nedodržania pravidiel cestnej premávky - nemala v čase nehody zapnutý bezpečnostný pás) rozsah jej nárokov na náhradu škody sa posúdi podľa ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka. Zodpovednosť tejto osoby vo vzťahu ku škode, ktorá mohla vzniknúť v dôsledku jej konania voči jednotlivým prevádzateľom, sa posúdi podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka.

37. Ustanovenie § 438 Občianskeho zákonníka sa týka ako všeobecnej zodpovednosti (§ 420 Občianskeho zákonníka), tak i jednotlivých prípadov osobitnej zodpovednosti (§ 420a až 437 Občianskeho zákonníka). Navyše sa týka ako objektívnej zodpovednosti, tak aj zodpovednosti založenej na princípe zavinenia. Vzťahuje sa na zodpovednosť za škody ako na majetku, tak i na zdraví. Spoločná zodpovednosť nie je vylúčená ani v prípade, keď jeden zo škodcov zodpovedá podľa § 420 Občianskeho zákonníka a druhý podľa princípu objektívnej zodpovednosti. Z hľadiska aplikácie ustanovenia § 438 Občianskeho zákonníka nezáleží teda na tom, či ide o konkurenciu (súbeh) objektívnej zodpovednosti (§ 427 Občianskeho zákonníka) a subjektívnej zodpovednosti (§ 420 Občianskeho zákonníka). Spoločná zodpovednosť podľa § 438 Občianskeho zákonníka môže byť potom spoločná a nerozdielna (solidárna) alebo delená - čiastočná. Spôsobenie škody viacerými škodcami (pluralita škodcov) má za následok ich solidárnu zodpovednosť. Podstata tejto zodpovednosti spočíva v tom, že spoloční škodcovia budú za škodu zodpovedať spoločne a nerozdielne. Poškodený môže požadovať náhradu celej škody od ktoréhokoľvek škodcu a ten, na ktorého sa s takouto žiadosťou obráti, nie je oprávnený požiadavku na celú úhradu odmietnuť a požadovať od poškodeného, aby svoj nárok rozdelil medzi všetkých škodcov. Až na základe vzájomného vyporiadania sa môže ten zo škodcov, ktorý uhradil poškodenému celú škodu, čím spôsobil zánik povinnosti i ostatných škodcov, vyporiadať s ostatnými škodcami podľa účasti

na spôsobenej škode (§ 439 Občianskeho zákonníka).

38. Delenú zodpovednosť môže založiť jedine rozhodnutie súdu. O delenú zodpovednosť za škodu ide vtedy, ak súd rozhodne, že škodcovia za škodu zodpovedajú podľa svojej účasti na spôsobení škody.

39. Spoločná zodpovednosť je výsledkom súbežnej a od seba nezávislej činnosti (nečinnosti alebo opomenutia) viacerých škodcov vedúcej k vzniku jediného škodového následku.

40. Ak sa na vzniku škody podieľa aj samotný poškodený, ide o spoluzavinenie poškodeného. Pri aplikácii ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka, ktoré zakladá rozdelenie vzniknutej škody medzi škodcu a poškodeného, je potrebné prihliadať na to, že 1/ ktoré okolnosti mali priamy vplyv na vznik škody u poškodeného, 2/ v akom rozsahu sa každý zo zúčastnených pravdepodobne podieľal na vzniku škody, 3/ v akom rozsahu okolnosti, ktoré mali vplyv na vznik škody, možno pripočítať poškodenému a škodcovi. Na zavinenie poškodeného možno usudzovať podľa celkového správania poškodeného pred vznikom škody a počas škodového deja. Zavinenie poškodeného sa týka buď jeho aktívneho konania alebo opomenutia. Zavinenie poškodeného v objektívnom zmysle (t. j. akým spôsobom by sa za daných okolností zachoval priemerne starostlivý človek, resp. aké správanie by sa spravidla od každého konajúceho v danom prípade dalo očakávať) by sa malo skúmať najmä v prípade škôd spôsobených v cestnej doprave. Ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka o zavinení poškodeného možno aplikovať aj vo vzťahu k ustanoveniu § 415 Občianskeho zákonníka o splnení prevenčnej povinnosti poškodeným. Uvedené znamená, že ak poškodený koná v rozpore s tzv. generálnou prevenčnou povinnosťou (§ 415 Občianskeho zákonníka), a ak je toto konanie jednou z príčin vzniku škody na jeho strane, znáša svoju škodu pomerne v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka. Zavinenie poškodeného vystupuje ako dôvod na zníženie rozsahu zodpovednosti škodcu, ak ide o nedbanlivostné konanie poškodeného, pričom škoda bola spôsobená osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku. Ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje na prípady, keď škoda spôsobená poškodenému nie je v plnom rozsahu výsledkom konania škodcu, ale sa na jej vzniku čiastočne alebo úplne podieľalo aj konanie samotného poškodeného. Zodpovednosť poškodeného je tak daná, ak jeho konanie bolo v príčinnej súvislosti so vznikom škody, t. j. ak vznikla škoda (úplne alebo čiastočne) tiež následkom konania poškodeného. Zavinenie poškodeného pri vzniku škody je buď dôvodom na zníženie rozsahu náhrady škody (§ 442 a nasl. Občianskeho zákonníka) poškodenému, alebo aj na vylúčenie zodpovednosti škodcu za škodu. Ak škoda bola spôsobená tiež zavinením poškodeného, v rozsahu tohto zavinenia je vylúčená zodpovednosť škodcu. Zavinenie poškodeného ako jeden z faktorov znižujúcich rozsah náhrady škody sa týka zavinenia poškodeného pri vzniku škody (napr. prechádzanie cez cestu tam, kde je to zakázané) a zavinenia po vzniku škody (napr. poškodený nenechá zranenie ošetriť lekárom, čím sa zvýši rozsah škody). Ak súd dospeje k záveru o spoluzavinení poškodeného, náhradu škody pomerne zníži, a to vo všetkých jej zložkách (§ 444 až § 449 Občianskeho zákonníka), teda aj náhradu bolestného a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia i jej prípadné zvýšenie.

41. V danej veci súdy pri svojom rozhodovaní vychádzali z právneho záveru, že za škodu spôsobenú na zdraví žalobkyne predmetnou dopravnou nehodou nesie plnú (výlučnú) zodpovednosť prevádzateľ motorového vozidla Škoda Octavia, Ing. Y., a to podľa § 427 Občianskeho zákonníka. Titulom povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (§ 15 zákona č. 381/2001 Z. z.) potom k jej náhrade zaviazali žalovanú. Súdy však vo svojich rozhodnutiach opomenuli zohľadniť i ďalšie skutočnosti vyplývajúce z predmetnej škodovej udalosti, najmä to, že škoda bola žalobkyni (ako tretej osobe - chodkyni) spôsobená v dôsledku stretu dvoch prevádzok (motorových vozidiel Škoda Octavia a Škoda Felícia), a teda, že tu existovala objektívna zodpovednosť podľa ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka u oboch prevádzateľov vozidiel (t. j. nielen Ing. Y., ale i manžela žalobkyne), ktorá bola zodpovednosťou spoločnou (solidárnou) v zmysle ustanovenia § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z výsledkov znaleckého dokazovania totiž jednoznačne vyplynulo, že „ technickou príčinou vzniku dopravnej nehody bola nielen rýchlosť jazdyIng. K. (vyššia ako 27 km/hod) na klzkej vozovke (ktorá znemožňovala zabrániť zrážke so stojacim vozidlom), ale i vytvorenie prekážky stojacim vozidlom škoda Felícia v koridore jazdy vozidla Škoda Octavia“.

42. Podstata tejto solidárnej zodpovednosti potom spočívala v tom, že spoloční škodcovia (prevádzatelia oboch motorových vozidiel) boli za škodu na zdraví žalobkyne zodpovední spoločne a nerozdielne. Žalobkyňa preto mohla požadovať náhradu celej škody, resp. tej jej časti, v ktorej nebolo dané jej spoluzavinenie a zavinenie správcu komunikácie (viď dôvody nižšie), od ktoréhokoľvek škodcu (t. j. aj od Ing. Y., za ktorého bola z titulu povinného zmluvného poistenia povinná plniť žalovaná), pričom tento nebol oprávnený požiadavku na takúto úhradu odmietnuť a nemohol požadovať od žalobkyne, aby svoj nárok rozdelila medzi oboch prevádzkovateľov. V prípade solidárnej zodpovednosti totiž platí, že až na základe vzájomného vyporiadania sa môže ten zo škodcov (v danom prípade žalovaná), ktorý uhradil poškodenému celú škodu (resp. škodu pripadajúcu na oboch spoločných škodcov), čím spôsobil zánik povinnosti i druhého škodcu, vyporiadať s týmto druhým škodcom podľa ich účasti na spôsobenej škode (§ 439 Občianskeho zákonníka). Možno preto uzavrieť, že žalobkyňa bola oprávnená domáhať sa náhrady celej škody, resp. tej jej časti, v ktorej nebolo dané jej spoluzavinenie a zavinenie správcu komunikácie, od žalovanej, hoci táto jej bola nepochybne spôsobená aj prevádzkou motorového vozidla Škoda Felícia, ktorého prevádzateľom bol jej manžel, a ktorý rovnako za ňu niesol zodpovednosť podľa § 427 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide súčasne o dôvody liberácie u Ing. Y., tu sa dovolací súd stotožňuje s názorom súdov nižších inštancií o ich neexistencii (predovšetkým z dôvodu, že škoda bola spôsobená okolnosťami, ktoré mali pôvod v povahe prevádzky vozidla), pričom v podrobnostiach odkazuje na rozsiahlu (a správnu) argumentáciu týchto súdov v ich rozhodnutiach.

43. Napriek uvedenému, dovolací súd považuje právne závery súdov za predčasné, keďže tieto pri svojom rozhodovaní nezohľadnili aj ďalšie príčiny vzniku škody, a tým aj spoluzodpovednosť ďalších subjektov na nej, vrátane samotnej poškodenej. Ako už bolo uvedené vyššie, hlavnou príčinou vzniku škody (stretu motorových vozidiel Škoda Octavia a Škoda Felícia s následným „odrazením“ motorového vozidla Škoda Octavia do žalobkyne) bola predovšetkým neupravená (klzká a zľadovatená) vozovka, ktorú navyše za jedinú príčinu vzniku škody označil i znalec z odboru dopravy, pribratý OR PZ v Poprade. Tento vo svojom znaleckom posudku zreteľne konštatoval, že „z technického hľadiska bezprostrednou príčinnou vzniku dopravnej nehody bol zlý technický stav vozovky, kedy stúpanie (klesanie) vozovky s neposypanou vrstvou snehu spôsobil zníženie súčiniteľu trenia až do takej miery, že vozidlá sa v danom úseku cesty stali neovládateľné, nebolo možné ich brzdiť“. Nevyhovujúci stav vozovky potom za jednu z príčin dopravnej nehody označil i znalec pribratý súdom Ing. N.. Súdy sa však touto skutočnosťou vo svojich rozhodnutiach vôbec nezaoberali, a teda neskúmali prípadnú spoluzodpovednosť správcu komunikácie, resp. jeho mieru účasti na spôsobenej dopravnej nehode, resp. na vzniknutej škode. V tejto súvislosti dáva dovolací súd do pozornosti, že správcovia diaľnic, ciest a miestnych komunikácií zodpovedajú za škody, ktoré vznikli užívateľom týchto komunikácií a ktorých príčinou boli závady v zjazdnosti, okrem prípadu, že preukážu, že nebolo v medziach možností tieto závady odstrániť, ani na ne predpísaným spôsobom upozorniť (§ 9a ods. 2 cestného zákona č. 135/1961 Zb.). Podľa § 12 ods. 2 vyhlášky č. 35/1984 Zb. závady v zjazdnosti diaľnic, ciest a miestnych komunikácií sú také zmeny v zjazdnosti týchto komunikácií spôsobené vonkajšími vplyvmi, ktoré nemôže vodič predvídať ani pri jazde prispôsobenej stavebnému stavu komunikácie, poveternostným podmienkam, vlastnostiam vozidla a nákladu, vlastným schopnostiam a iným zjavným okolnostiam. Cestný zákon upravujúci v citovanom ustanovení § 9a ods. 2 zodpovednosť správcu komunikácie za škodu, je vo vzťahu k ustanoveniu § 420 Občianskeho zákonníka <. špeciálnym predpisom. Predpokladom zodpovednosti správcu komunikácie za škodu podľa § 9a ods. 2 cestného zákona je závada v zjazdnosti komunikácie ako príčina vzniku škody. Závadou v zjazdnosti treba rozumieť tak významnú zmenu (zhoršenie) zjazdnosti komunikácie, ktorá je síce odstrániteľná bežnou údržbou, no svojím charakterom sa natoľko vymyká stavebnému stavu a dopravno-technickému stavu pozemnej komunikácie a poveternostným vplyvom, že vodič ani priobozretnej jazde, rešpektujúcej stav komunikácie či prípadné dôsledky poveternostných vplyvov, nemôže jej výskyt predpokladať a účinne reagovať pri riadení vozidla tak, aby závada neovplyvnila jeho jazdu a nevznikla tým škoda (k tomu pozri i rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo/17/2007). Ak príčinou škody je závada v zjazdnosti, je daná zodpovednosť správcu komunikácie za škodu podľa cestného zákona.

44. Rovnako potom súdy neskúmali ani to, ako (a či) na vzniknutej škode (ne)nesie (spolu)zodpovednosť aj samotná poškodená (žalobkyňa), ktorá v čase pred stretom motorových vozidiel opustila motorové vozidlo Škoda Felícia a postavila sa mimo vozovku, avšak zostala stáť v jeho tesnej blízkosti (čomu zodpovedá i skutočnosť, že čas odrazu vozidla Škoda Octavia do žalobkyne bol v rozmedzí iba 0,5 až 1,2 sekundy). Je preto otázne, či aj samotná žalobkyňa si počínala v súlade s pravidlami cestnej premávky, resp. s prevenčnou povinnosťou predchádzať vzniku škody, keď svojvoľne opustila stojace vozidlo (je potrebné si uvedomiť, že jej manžel vozidlo neopustil a hoci došlo k nárazu do tohto vozidla, neutrpel žiadnu ujmu na zdraví) a postavila sa mimo vozovku, v tesnej blízkosti stojaceho vozidla a hoci videla prichádzať motorové vozidlo Škoda Octavia zo vzdialenosti približne 100m a súčasne, uvedomujúc si klzkosť vozovky a sťaženie brzdenia, naďalej zostala stáť v jeho blízkosti, kde zjavne hrozila kolízia motorových vozidiel (t. j. neodišla do takej bezpečnej vzdialenosti, kde by sa dalo bezpečne vyhnúť akejkoľvek zrážke s prichádzajúcim vozidlom). Súdy prípadnú spoluzodpovednosť žalobkyne (§ 441 Občianskeho zákonníka) v danej veci vôbec neposudzovali, hoci v prípade jej danosti, by museli náhradu škody pomerne znížiť, a to vo všetkých jej zložkách, teda aj náhradu bolestného a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia i jej prípadné zvýšenie.

45. Dovolací súd má za to, že s ohľadom na závery znaleckých dokazovaní by sa v danej veci dalo ustáliť, že na vzniku škodovej udalosti (škode na zdraví žalobkyne) mali účasť nielen samotní prevádzatelia vozidiel Škoda Octavia a Škoda Felícia, ale i správca predmetnej komunikácie (príslušný samosprávny kraj ako správca ciest III. triedy) podľa § 9a ods. 2 cestného zákona, ako i samotná poškodená, a to porušením objektívnej preventívnej povinnosti počínať si tak, ako by sa spravidla od každého konajúceho v danom prípade dalo očakávať (§ 441 Občianskeho zákonníka).

46. Ak potom súdy nižších inštancií vychádzali iba zo záveru o výlučnej (objektívnej) zodpovednosti Ing. K. za vznik škody na zdraví žalobkyne, vec nesprávne právne posúdili, keďže pri svojom rozhodovaní nezohľadnili aj mieru účasti správcu komunikácie na vzniknutej škodovej udalosti, ako aj spoluzavinenie samotnej poškodenej (t. j. opomenuli na vec aplikovať i ustanovenie § 9a ods. 2 cestného zákona a § 441 Občianskeho zákonníka a v prípade žalovanej vo vzťahu k prevádzateľovi motorového vozidla Škoda Felícia i ust. § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

47. V otázke ustálenia zdravotného stavu žalobkyne (pre účely začiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia), dovolací súd poukazuje na to, že k sťaženiu spoločenského uplatnenia dochádza, ak následkom úrazu alebo iného poškodenia na zdraví, prípadne zhoršením ich následkov, nastanú v zdravotnom stave poškodeného také zmeny, ktoré majú preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre jeho životné úkony. Či a aké zmeny v zdravotnom stave nastali, je možné zistiť, ak je možné považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený, teda v dobe, kedy je možné vykonať jeho posúdenie. Sťaženie spoločenského uplatnenia teda vzniká až v tejto dobe. Záver o ustálení zdravotného stavu poškodeného sa zisťuje dokazovaním (lekárskym posudkom), a preto ide o skutkovú otázku.

48. Z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP však vyplýva, že otázkou relevantnou pre prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia môže byť len otázka právna (hmotnoprávna alebo procesnoprávna, ktorej vyriešenie viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu) a nie otázka skutková. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti)

je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania; to znamená, že pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec a pod. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad. Ak v dovolaní vymedzená otázka - ktorú má podľa dovolateľa posudzovať vo svojom rozhodnutí dovolací súd - nie je právnou otázkou, ale predstavuje skutkovú otázku, nie je splnená zákonná podmienka prípustnosti dovolania uvedená v ustanovení § 421 ods. 1 CSP a takúto otázku nie je dovolací súd oprávnený vo svojom rozhodnutí riešiť (3Cdo/218/2017, 3Cdo/27/2019, 4Cdo/172/2017, 4Cdo/148/2018).

49. Dovolateľkou namietané nesprávne právne posúdenie premlčania uplatneného nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia sa však netýkalo nesprávnej aplikácie právnej normy alebo jej interpretácie (i odvolací súd vychádzal pri premlčaní tohto nároku z ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ale sa týkalo skutkovej otázky okamihu ustálenia zdravotného stavu žalobkyne (kým žalovaná v tomto smere vychádzala zo záverov lekárskeho posudku MUDr. K., súdy vychádzali zo znaleckého posudku MUDr. Q.). Ako už bolo uvedené, otázkou relevantnou pre prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP mohla byť len otázka právna (hmotnoprávna alebo procesnoprávna, ktorej vyriešenie viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu) a nie otázka skutková. V tejto časti bolo preto dovolanie žalovanej procesne neprípustné.

50. Z dôvodov uvedených v článkoch 41 až 47 tohto rozhodnutia, dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcom výroku, ako aj rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s jeho opravným uznesením, v jeho vyhovujúcom výroku, zrušil (§ 449 ods. 2 CSP) a vec vrátil v rozsahu zrušenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 CSP). V ďalšom budú súdy vychádzať z toho, že škoda na zdraví žalobkyne nebola spôsobená iba výlučným konaním prevádzateľa motorového vozidla Škoda Octavia, ktorý za ňu nesie objektívnu zodpovednosť podľa § 427 Občianskeho zákonníka, resp. solidárnu zodpovednosť spolu s prevádzateľom vozidla Škoda Felícia (manželom žalobkyne) podľa § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ktorých následný vzťah sa bude spravovať ust. § 439 Občianskeho zákonníka), ale na jej vzniku bola daná i zodpovednosť správcu komunikácie podľa § 9a ods. 2 cestného zákona, ako aj samotnej poškodenej (žalobkyne) podľa § 441 Občianskeho zákonníka. Úlohou súdov bude potom určiť mieru ich účasti na vzniku škody a, po jej odpočítaní, uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni iba tú časť náhrady škody, ktorá pripadá na spoločnú (solidárnu) zodpovednosť prevádzkovateľov vozidiel Škoda Octavia a Felícia, s tým, že žalovaná bude následne oprávnená v rámci ich vzájomného vyporiadania (regresného nároku podľa § 439 Občianskeho zákonníka) požadovať od prevádzateľa motorového vozidla Škoda Felícia (manžela žalobkyne) vyplatenie (vrátenie) časti ňou uhradenej náhrady škody, a to podľa ich vzájomnej účasti na spôsobenej škode.

51. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 454 ods. 3 CSP).

52. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.