8 Cdo 86/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne R., so sídlom v T., IČO: X., zastúpenou advokátskou kanceláriou M.., so sídlom v B.,   IČO: X., proti

žalovanému S., so sídlom v B., IČO: X. o vydanie nehnuteľností, vedenej na Okresnom súde

Trnava pod sp. zn. 27 C/47/2007, o dovolaní žalobkyne   proti uzneseniu Krajského súdu

v Trnave z 19. decembra 2013 sp. zn. 9 Co/13/2013, takto

  r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trnave  

z 19. decembra 2013 sp. zn. 9 Co/13/2013 a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e   Okresný súd Trnava   rozsudkom z 25. októbra 2012 č.k. 27 C/47/2007-1235 žalobu

o vydanie nehnuteľností (v zmysle zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva

k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a   prechode vlastníctva

k niektorým nehnuteľnostiam) v celom rozsahu zamietol z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej

legitimácie, lebo nehnuteľnosti neboli vo vlastníctve štátu a   žalovaný ich ani nespravoval.

Úspešnému žalovanému priznal v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. náhradu trov konania 579,19 €,

vrátane náhrady za jednotlivé úkony právnej služby v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky

č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej

len „vyhlášky č. 655/2004 Z.z.“) vychádzajúc zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby vo výške jednej trinástiny výpočtového základu, keď podľa jeho názoru

bolo možné hodnotu vydávaných nehnuteľností zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

  Na odvolanie žalovaného (proti výroku o náhrade trov konania) Krajský súd

v Trnave uznesením z 19. decembra 2013 sp. zn. 9 Co/13/2013 rozsudok súdu prvého stupňa

v napadnutom výroku zmenil tak, že žalovanému voči žalobkyni priznal náhradu trov 2   8 Cdo 86/20014

prvostupňového konania vo výške 22 305,39 € (§ 220 O.s.p.). Náhradu trov odvolacieho

konania žalovanému nepriznal (§142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151  

ods. 2 O.s.p.).   Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa, zaujal právny názor, že

v prípade žaloby o vydanie nehnuteľností (bližšie špecifikovaných v žalobe)   je   možné

predmet sporu vyjadriť v peniazoch a preto pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny

advokáta za poskytnuté právne služby treba vychádzať z § 10 ods. 2 vyhlášky  

č. 655/2004 Z.z. Hodnotu pozemkov v celkovej výmere 1 558 269 m² stanovil na sumu

46 716 904,62 Sk na základe   prílohy č. 1 k zákonu   č. 582/2004 Z.z.   (v k.ú. Zeleneč bola

hodnota ornej pôdy 29,98 Sk za 1 m²). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby podľa § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. je 3 526,85 €; trovy právneho

zastúpenia za priznané úkony právnej služby advokátom predstavovali 22 042,81 €; celkové

trovy konania sú   22 305,39€. Odvolací súd nezistil také skutočnosti, ktoré by vzhľadom  

na okolnosti prejednávaného prípadu (išlo o reštitučný nárok) odôvodňovali aplikáciu § 150

O.s.p., za relevantnú nepovažoval námietku žalobkyne o neúčelnosti vynaložených trov

právneho zastúpenia zdôvodnenú tým, že žalovaný využil právne služby advokátom napriek

tomu, že má zamestnancov s vysokoškolským právnickým vzdelaním.

Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadla žalobkyňa   dovolaním v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p., z dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. a/, b/a c/ O.s.p. navrhla zrušiť napadnuté uznesenie a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Postup odvolacieho súdu pri

rozhodovaní o náhrade trov prvostupňového konania vyhodnotila, ako príliš formalistický,

reštriktívny, v rozpore s reštitučným zákonom a Občianskym súdnym konaním, porušujúci jej

základné práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

(tiež práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 157 O.s.p., keď sa súd

nevysporiadal s   jej námietkami,   svoje závery nedostatočne zdôvodnil, čo zakladá

i arbitrárnosť jeho rozhodovania), porušil princíp rovnosti v zmysle § 47 ods. 3 ústavy

(zvýhodnením žalovaného tým, že sa nezaoberal argumentmi, ktorými žalobkyňa spochybnila

jeho nárok na náhradu trov konania), porušil princíp právnej istoty (v zachovaní práv,

v postupe zodpovedajúcemu ústave, zákonu a jeho predvídateľnosti). Samotná skutočnosť, že

súd prvého stupňa zamietol žalobu nemôže viesť k záveru o dôvodnosti nároku na náhradu

trov konania, súd by mal, aj s ohľadom na účel náhrady trov konania, zohľadniť postoj

a konanie žalovaného v tomto konaní, povahu konania a dôvody, ktoré viedli žalobkyňu

k podaniu žaloby. K okolnosti, že v čase rozhodovania súdu žalovaný nespravoval

nehnuteľnosti uviedla, že v čase podania žaloby vychádzala z jej dostupných zdrojov –   3   8 Cdo 86/20014

z pozemkovoknižných vložiek a údajov v nich zapísaných. Mala za to, že jej právnemu

predchodcovi bolo odňaté vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam (poštátnením)  

za predchádzajúceho režimu. K okolnosti, že nehnuteľnosti boli pridelené fyzickým osobám

uviedla, že v archívoch mali byť rozhodnutia o zrušení niektorých prídelov, navrhla aby ich

súd vyžiadal, tomuto návrhu však nebolo vyhovené. Odvolací súd nezohľadnil pri

rozhodovaní charakter reštitučného konania a prisúdením vysokej náhrady trov konania jej

spôsobuje ďalšiu škodu. Nesúhlasila so záverom o účelnosti trov právneho zastúpenia

žalovaného (viď II. ÚS 78/2003), tento považuje za nesúladný s § 3 Občianskeho zákonníka.

Namietala tiež správnosť súdom priznanej výšky odmeny advokáta za jeden úkony právnej

služby (§ 10 ods. 2 vyhlášky), spochybnila pritom podklady pre jej vyčíslenie, najmä výmeru

nehnuteľností a cenu. Za nesprávnu označila aj aplikáciu § 150 O.s.p. súdom. Svoje

argumenty v dovolaní opiera o viaceré rozhodnutia všeobecných súdov i ústavného súdu.  

Žalovaný navrhol dovolanie žalobkyne ako neprípustné odmietnuť, lebo rozhodnutie

odvolacieho súdu považoval za vecne správne. Nesúhlasil s argumentáciou dovolateľky

spochybňujúcou účelnosť vynaložených trov právneho zastúpenia advokátom s odvolaním sa

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp.zn. 2 MCdo 16/2012, sp.zn.  

7Cdo 93/2012) a Ústavného súdu Českej republiky (sp.zn. II. ÚS 2257/08, sp.zn.  

II. ÚS 986/09).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá je zastúpená v súlade  

s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.  

1. Dovolanie   má   v   systéme   opravných   prostriedkov   občianskeho   súdneho

konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť

(len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, avšak nie v každom prípade, ale iba  

ak ho právna úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je „klasickou“ treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk.

Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

4   8 Cdo 86/20014

Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239

ods. 1 a 2 O.s.p. V zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. ale ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. neplatia

(o. i.) vtedy, ak ide o uznesenie o trovách konania. Dovolateľka napadla dovolaním uznesenie

odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa o trovách

(prvostupňového) konania. Takéto uznesenie (i keď ide o   uznesenie v zmysle § 239  

ods. písm. a/ O.s.p. zmeňujúce) je v §239 ods. 3 O.s.p. zaradené medzi uznesenia, v prípade

ktorých je prípustnosť dovolania výslovne vylúčená (obdobne Najvyšší súd Slovenskej

republiky sp.zn.: 1 Cdo 125/2012, 2 Cdo 466/2013, 3Cdo 120/2013, 4Cdo 467/2013,  

5Cdo 9/2014, 6 Cdo 382/2013, 7Cdo 78/2012 a iné).  

2. So zreteľom na obsah dovolania a tiež ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.

dovolací súd (ex officio) skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

2.1 Dovolateľka   namietala, že jej bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle

§237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,  

je taký nesprávny, procesné ustanovenia porušujúci postup súdu v občianskom súdnom

konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a v konaní uplatňovať

(realizovať) procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv  

a právom chránených záujmov.

Pokiaľ žalobkyňa namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania, treba uviesť, že právo  

na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné 5   8 Cdo 86/20014

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces.

Z judikatúry Európskeho súdu   pre   ľudské   práva,   ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj

právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní,

kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu.  

Význam tohto implicitného práva – práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia – je

korelátom práva účastníka konania   prednášať návrhy, argumenty a námietky, aby na tieto

dostal primeranú odpoveď; je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,

neprehľadný a že súdne rozhodnutie je kontrolované verejnosťou; je predpokladom toho, aby

účastník konania mohol účinne uplatňovať opravné prostriedky, ktoré mu podľa práva patria.

Uplatnenie tohto práva formované judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno

chápať tak, že by vyžadoval   podrobnú odpoveď na každý argument (Van den Hurk proti

Holandsku, rozsudok z 19. apríla 1994, č. 16034/90, § 61).   Rozsah tejto povinnosti sa líši  

od povahy rozhodnutia a nemožno ho posúdiť inak ako na základe konkrétnych okolností

daného prípadu. Je pritom vhodné prihliadať, či argument, na ktorý   súd v odôvodnení rozhodnutia neodpovedal, je relevantný pre daný prípad, a či mohol mať vplyv na výsledok

konania (viď napr. Luka proti Rumunsku, rozsudok z 21. júla 2009, č. 34197/02, § 56).  

V okolnostiach   tohto prípadu nemožno pominúť, že ide o zmeňujúce rozhodnutie

(o odlišné usporiadanie vzťahov medzi účastníkmi oproti prvostupňovému rozhodnutiu)

vydané odvolacím súdom (rozhodujúcim s konečnou platnosťou, t.j. bez zákonnej možnosti

preskúmania správnosti takéhoto rozhodnutia v riadnom opravnom konaní).

Rozhodnutím všeobecného súdu o trovách konania možno zasiahnuť do základných

práv a slobôd, predovšetkým možno porušiť právo na súdnu ochranu (napr. II. ÚS 78/03,  

II. ÚS 31/04). Súd preto musí vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Rozhodovanie o náhrade

trov sporového konania v sebe subsumuje viaceré zákonne princípy. Odvolací súd na vec

aplikoval správnu právnu normu (§ 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 150 O.s.p.), vychádzal  

z princípu zodpovednosti za výsledok konania (princíp úspešnosti), podľa názoru dovolacieho

súdu ale rozhodnutie dostatočne neodôvodnil z pohľadu princípu účelnosti vynaložených trov 6   8 Cdo 86/20014

konania – ako princípu s prednostným významom v tom zmysle, že pokiaľ súd nedospeje

k záveru o jeho naplnení, nemôže v rozhodnutí priznať náhradu trov konania, lebo nahradiť

možno len tie trovy, ktoré boli účelne vynaložené na uplatnenie alebo bránenie práv.

Hľadisko účelnosti treba posudzovať voči každému nákladu, ktorý účastník konania uplatňuje

a to v kontexte s výsledkami konania a špecifickými okolnosťami prejednávanej veci.

V danom prípade z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že

takto odvolací súd nepostupoval   a preto, pokiaľ ide o účelnosť trov konania v prípade

jednotlivých úkonov právnej pomoci uplatňovaných žalovaným, nie sú   jeho závery

dostatočne odôvodnené (a preskúmateľné). Záver súdu o účelnosti alebo neúčelnosti

vynaložených trov sa môže týkať len jednotlivých úkonov právnej služby poskytnutej

advokátom pri uplatňovaní alebo bránení práva účastníkom konania, nie však účelnosti

samotného zastúpenia účastníka advokátom (porovnaj Uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 26. júna 2013 sp. zn. 2 MCdo 16/2012). Dôvodom je ústavná garancia

(čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) zabezpečujúca každému právo na právnu pomoc,

čo zahŕňa právo účastníka konania dať sa zastúpiť, ako aj možnosť rozhodnúť sa, že svoje

práva bude účastník hájiť sám; rozhodnutie o možnosti i spôsobe využitia právnej pomoci je

ponechaný na autonómnej vôli účastníka, orgány uvedené v čl. 47 ods. 3 ústavy   nemôžu

účastníkovi brániť, aby v konaní pred nimi využíval právnu pomoc.  

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia k otázke účelnosti trov právneho zastúpenia

uviedol: „ Akceptácia tvrdenia o neúčelnosti trov konania (právneho zastúpenia) v prípadoch,

keď právnická osoba, ktorá udelila plnú moc na zastupovanie   v   konaní   advokátovi,

zamestnáva   osoby   s   právnickým   vzdelaním, by v konečnom dôsledku znamenala, že

účastník konania, ktorý zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo sám má právnické

vzdelanie, musí znášať aj trovy právneho zastúpenia sám. Takýto výklad je však v rozpore

s ustanovením § 25 ods. 1 OSP, ale aj v rozpore s ústavným princípom rovnosti účastníkov

občianskeho súdneho konania (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 93/2012 zo dňa

19.7.2012).“

Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd posudzoval (len) opodstatnenosť

zastúpenia žalovaného v konaní, na základe čoho prijal všeobecný záver o účelnosti trov

právneho zastúpenia ako takých. Hľadisko účelnosti neposudzoval voči každému

uplatnenému úkonu právnej služby (vynaloženému nákladu na právnu službu) v kontexte

s výsledkami konania a špecifickými okolnosťami prejednávanej veci. Odvolací súd pritom 7   8 Cdo 86/20014

nepresne a čiastočne i skreslene interpretoval rozhodnutie Najvyššieho súdu SR  

z 19. júla 2012 sp. zn. 7 Cdo 93/2012, ktoré odkazuje na Občiansky súdny poriadok I. diel

Komentár JUDr. Jaroslav Krajčo a kolektív str. 556. Z citovaného prameňa vyplývajú

doktrinálne úvahy venujúce sa otázke účelnosti trov konania, v nich sa mimo iného

zdôrazňuje, že účelnosť vynaložených trov bude vždy závisieť od konkrétnych okolností

danej veci. Ďalej sa uvádza, že nemožno zovšeobecniť právne závery niektorých súdov, podľa

ktorých nie je možné považovať za účelné vynaložené trovy konania vzniknuté odmenou

advokáta v prípade, ak právnická osoba, ktorá udelila plnú moc na zastupovanie v konaní

advokátovi, zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním prípadne má aj vlastný právny útvar.  

Účelnosť vynaložených trov konania sa môže týkať vždy len jednotlivých úkonov

právnej služby, nie však právnej pomoci ako takej. Hľadisko účelnosti pri jednotlivom úkone

právnej služby súd posudzuje predovšetkým v kontexte s výsledkami konania (vrátane toho,

čo konaniu predchádzalo a aký bolo jeho priebeh) a špecifických okolností prejednávanej veci

(berúc na zreteľ povahou sporu, charakter predmetu konania, postavenie účastníkov a pod.),

svoje závery v tomto smere je povinný aj náležite odôvodniť. Odvolací súd takto dôsledne pri

odôvodňovaní rozhodnutia nepostupoval, čím podľa názoru dovolacieho súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a k vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.  

2.3 Z obsahu dovolania žalobkyne možno vyvodiť tiež nespokojnosť s právnym

posúdením veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Tomuto vyčítala, že na vec

neaplikoval správne právne normy (§ 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.) alebo že

aplikované právne normy nesprávne vyložil (§ 142 O.s.p., § 150 ods. 1 O.s.p.), pokiaľ

nezohľadnil okolnosti prejednávanej veci (najmä to, že ide o reštitučný nárok; neprihliadal  

na dôvody i okolnosti, ktoré ju viedli k podaniu žaloby; nezohľadnil správanie žalovanej),

nesprávne stanovil výmeru i hodnotu nehnuteľností, neriadil sa doterajšou na vec

dopadajúcou judikatúrou všeobecných súdov a ústavného súdu. Právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou

práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale

právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných

práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   8   8 Cdo 86/20014

sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne

posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované

za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie  

(viď §241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), o taký prípad ale v danej veci nešlo, zároveň je ale zhodne

zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov (v danom prípade

prípadná nesprávna aplikácia § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 150 ods. 1 O.s.p., § 10 ods. 2

vyhlášky č. 655/2004 Z.z.) nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p.  

(viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

napríklad vo veciach sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,

5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 49/2012, 7 Cdo 212/2013).

3. Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvednej v § 237 písm. f/ O.s.p.  

(viď bod 2.2 tohto rozhodnutia) dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu

vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd,

ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách

pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).  

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. marca 2015  

  JUDr. Marián S l u k, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Zuzana Pudmarčíková