8 Cdo 83/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne S., so sídlom v L., zastúpenej JUDr. Z. K., advokátkou v L., proti žalovanej Slovenskej republike, v zastúpení
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie 13, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 7 C 79/2012, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 6. augusta 2013
sp. zn. 5 Co 230/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom z 25. januára 2013 č. k. 7 C 79/2012-82
žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu
(spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní súdu) podľa zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), zamietol a žalovanej náhradu trov
konania nepriznal. Poukázal a rozviedol predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu
podľa zákona č. 58/1969 Zb. Konštatoval, že pre daný spor bolo primárne a rozhodujúce
nenaplnenie predpokladu – príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody. Uviedol, že žalobkyňa vymedzila nesprávny úradný postup nekonaním
Okresného súdu Liptovský Mikuláš – nevydaním uznesenia o námietkach veriteľov proti
rozvrhu výťažku v exekučnom konaní v období od 23. júla 1999 (od zrušenia rozhodnutia
okresného súdu krajským súdom) do 9. júna 2003 (do opätovného rozhodnutia okresného
súdu). V uvedenom období však k úbytku majetkových hodnôt žalobkyne nedošlo. Nekonanie
súdu môže mať za následok vznik zodpovednosti len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku žalobkyne, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve iba týmto postupom. Len
z dôvodu dopustenia sa procesnej nesprávnosti bez ďalšieho zodpovedný subjekt nemôže
zodpovedať za všetko, čo nastalo v čase po uplynutí lehoty, v ktorej malo dôjsť
k nesprávnemu úradnému postupu. Rozhodujúcimi objektívnymi skutočnosťami, ktoré
súviseli s vydaním výťažku dražby z exekučného konania do konkurznej podstaty bolo
uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš z 25. júna 2004 o neschválení rozvrhu výťažku
a vyhlásenie konkurzu na majetok povinného 10. septembra 2004. Z postupného sledu
jednotlivých skutkových okolností predmetnej veci je zrejmé, že nevydanie uznesenia
o zamietnutí námietok veriteľov (9. júna 2003) v primeranej lehote predstavovalo nesprávny
úradný postup okresného súdu a bolo článkom reťazca príčin a následkov. Zo sledu
relevantných príčin a následkov však vyplýva, že tvrdené zmenšenie majetku žalobkyne
nebolo spôsobené priamo nesprávnym úradným postupom okresného súdu. K majetkovej
ujme by nedošlo, ak by bol uznesením súdu z 25. júna 2004 schválený rozvrh výťažku
v prípade správneho postupu súdneho exekútora. Následne by nedošlo k vyplateniu výťažku
žalobkyni ako oprávnenej. Nejednalo sa preto o priame ale sprostredkované pôsobenie
nesprávneho úradného postupu. Až pridružením ďalších uvedených objektívnych
skutočností, okresným súdom nezapríčinených, nastal predmetný následok. V komplexe
skutočností nevydanie predmetného uznesenia v primeranej lehote nebolo podstatnou a rozhodujúcou príčinou, že sa pohľadávka oprávnenej (žalobkyne) neuspokojila z majetku
povinného. Ak by bol rozvrh výťažku súdnym exekútorom vykonaný správne, bol by súdom
schválený 25. júna 2004 a do vyhlásenia konkurzu mohla byť žalobkyňa ako oprávnená
uspokojená v exekučnom konaní. Uvedený následok mohol nastať aj v prípade, ak by súdny
exekútor po neschválení rozvrhu výťažku postupoval podľa pokynu okresného súdu
a realizoval rozvrh výťažku v zmysle odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Súdny exekútor
však podal odvolanie proti uzneseniu o neschválení rozvrhu výťažku, o ktorom odvolací súd
rozhodol 30. novembra 2004, pričom následne podal dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší
súd Slovenskej republiky 24. júla 2006. Súd sa zaoberal aj mierou reálnej úspešnosti
žalobkyne v exekučnom konaní, t. j. predpokladaným rozsahom možností uspokojenia
žalobkyne v exekúcii s prihliadnutím na výsledky exekučného konania, ktoré by bolo možno
očakávať v prípade správneho úradného postupu súdu. Po podrobnom opísaní priebehu
exekučného konania dospel k záveru, že aj v prípade správneho postupu by bola miera
reálnej úspešnosti žalobkyne ako oprávnenej v exekučnom konaní porovnateľná (vzhľadom
na dátum vyhlásenia konkurzu). Teda vplyv samotného nesprávneho úradného postupu
na majetok žalobkyne nebol priamy. Ak okresný súd nerozhodol v primeranej lehote, nemôže len z dôvodu dopustenia sa uvedenej nesprávnosti bez ďalšieho zodpovedať za všetko, čo
nastalo v čase po uplynutí obdobia označeného žalobkyňou ako nesprávny úradný postup
(t. j. ďalšie objektívne skutočnosti a úkony jednotlivých subjektov). Súd bol viazaný
skutkovým stavom vymedzením žaloby. Výšku majetkovej ujmy, ktorá vzniká nesprávnym
úradným postupom súdu, nemožno bez ďalšieho stotožňovať s výškou pohľadávky
vymáhanej v exekučnom konaní. Treba uviesť, že žalobkyňou uvedená škoda spočívajúca
v zahrnutí peňažnej sumy získanej vydražením majetku povinného do konkurznej podstaty
nepredstavuje bez ďalšieho nevymožiteľnosť pohľadávky. Výťažok dražby v exekučnom
konaní sa nestal súčasťou konkurznej podstaty v dôsledku nesprávneho úradného postupu
súdu vymedzeného žalobkyňou. Preto súd dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala vznik
škody v príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom okresného súdu
a znížením jej majetku. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení
s § 150 ods. 1 O. s. p., keď dôvody hodné osobitného zreteľa vyvodil z okolností danej veci.
Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobkyne rozsudkom zo 6. augusta 2013 sp. zn.
5 Co 230/2013 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).
Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V celom rozsahu sa stotožnil aj s jeho
odôvodnením, preto sa v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzil len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Po preskúmaní
napadnutého rozsudku a prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotením toho, čo uviedol
v rámci odvolacieho konania odvolateľ, odvolací súd konštatoval, že prvostupňový súd
v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie,
ktoré vyhodnotil v súlade s § 132 O. s. p. a dospel k správnym skutkovým a právnym
záverom. Rozhodnutie prvostupňového súdu zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným
na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán, výsledky vykonaného
dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých
vyvodil svoje závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvého stupňa nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty
a zmyslu. Odvolací súd dospel k záveru, že skutkové a právne závery okresného súdu nie sú
v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia ako celok spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Dodal, že na doplnenie odvolania nemohol prihliadať, pretože uvedený dôkazný prostriedok mohla žalobkyňa predložiť už pred súdom
prvého stupňa. Opodstatnenosť argumentácií, na ktorých odvolateľka založila svoje odvolacie
dôvody teda neuznal. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 150 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalobkyňa. Navrhla, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietala,
že v konaní došlo k vade podľa § 237 písm. f/ O. s. p., čím je zároveň daná aj prípustnosť
dovolania. Uviedla, že odvolací súd sa absolútne nevysporiadal s jej argumentáciou
týkajúcou sa uvedenej simulácie vo vzťahu k časovému hľadisku nečinnosti okresného súdu
v exekučnej veci a vychádzajúcej zo skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom.
Na rozdiel od prvostupňového súdu, ale tvrdila, že obdobie 21 mesiacov (t. j. od začiatku roka
2003 do 6. októbra 2004, kedy bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka žalobkyne) je
objektívne dostatočne dlhá lehota na to, aby v nej súdny exekútor vykonal rozvrh výťažku,
príslušný súd schválil rozvrh výťažku a zároveň došlo aj k uspokojeniu jej pohľadávky
v exekučnom konaní. Poukázala pritom na príslušnú judikatúru rozoberajúcu, čo treba
rozumieť pod odňatím možnosti konať pred súdom z hľadiska odôvodnenia rozhodnutia súdu a na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 26. marca 2006 pripojený k doplneniu
odvolania. Podľa neho v súdnom konaní vzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
za prieťahy v konaní už len tým, že k daným prieťahom došlo a nie je treba, aby v dôsledku
prieťahov boli porušené aj iné práva poškodeného. Tento rozsudok nemožno považovať
za dôkaz, ale doplnenie právnej argumentácie, čo zákon nezakazuje. Napokon mal byť súdu
známy aj bez toho, aby naň poukazovala.
Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) za splnenia podmienky
vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O. s. p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je
prípustné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p.
Dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci
rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je
prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor,
od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je podľa ustanovenia § 238 O. s. p.
prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou, či
dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie,
v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných
v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti
účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, o odňatie možnosti konať pred súdom a o rozhodovanie
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania podľa ustanovenia
§ 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. žalobkyňa nenamietala a ich existenciu po preskúmaní spisu
nezistil ani dovolací súd.
Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd sa
osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu bola
žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
Pod odňatím možnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu
konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva
účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „Dohovor“).
Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O. s. p. ako
dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej
veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa,
že v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie,
že konanie je skutočne takouto vadou zaťažené, t. j. že nastali skutočnosti v dôsledku ktorých vada vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v postupe – rozhodnutí odvolacieho súdu.
Žalobkyňa namietala nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu
z hľadiska vysporiadania sa s jej odvolacími námietkami.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné
ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti,
a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci
Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody,
na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova
a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj
rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (pozri uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.
IV. ÚS 115/03).
Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.
V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvého stupňa z hľadiska posúdenia splnenia predpokladov
zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom okresného súdu
podľa zákona č. 58/1969 Zb. Odvolací súd sa stotožnil aj s odôvodnením rozhodnutia
prvostupňového súdu a súhlasil s podstatnou argumentáciou ním použitou („prvostupňový súd
v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie,
ktoré vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil“). Vysporiadal sa aj s odvolacími námietkami
žalobkyne, ktoré vyhodnotil za nedôvodné. Vzhľadom na to sa v dôvodoch svojho
rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a jeho
odôvodnenia, na ktoré v podrobnostiach poukázal.
Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný
a presvedčivý právny záver o nesplnení predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu
uplatnenú žalobkyňou titulom nesprávneho úradného postupu okresného súdu (prieťahov
v exekučnom konaní) podľa zákona č. 58/1969 Zb. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého
stupňa zrozumiteľne a podrobne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O. s. p.) skutkový a právny základ
rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne
rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003).
Z koncipovania obsahu dovolania možno vyvodiť, že aj keď prípustnosť dovolania
žalobkyňa vyvodzovala z vady konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. v podstate namietala
nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkané skutočnosti by
mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo). Nesprávne právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania
neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri napr. rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010). Preto
dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania) nemohol
preskúmavať rozhodnutia súdov nižších stupňov vo vzťahu k námietkam žalobkyne
z hľadiska správnosti ich právnych záverov.
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania žalobkyne
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani
dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O. s. p. Preto Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
prípustné, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnej žalovanej Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal
náhradu trov dovolacieho konania, pretože jej trovy tohto konania nevznikli (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. novembra 2014
JUDr. Oľga Trnková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová