8 Cdo 8/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne P.., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F.., so sídlom v B., IČO: X., proti žalovanej S., za

ktorú koná M., so sídlom v B., o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, vedenej na

Okresnom súde Pezinok   pod sp. zn. 6 C 216/2012, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu

Krajského súdu v Bratislave z 27. augusta 2013 sp. zn. 8 Co 25/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Žalobkyňa podala 27. septembra 2012 na Okresnom súde Pezinok žalobu, ktorou sa

voči žalovanej domáhala náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona  

č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). V žalobe medziiným uviedla, že

predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Pezinok, preto

jeho sudcovia nemôžu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to žiadala, aby Krajský

súd v Bratislave rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12  

ods. 1 O.s.p.).

Okresný súd Pezinok považoval žalobu v uvedenej časti za námietku zaujatosti jeho

sudcov a spis po ich vyjadrení sa k argumentácii žalobkyne predložil na rozhodnutie

Krajskému súdu v Bratislave (§ 16 ods. 1 O.s.p.).

2   8 Cdo 8 /2014

Krajský súd v Bratislave uznesením z 19. októbra 2012 sp. zn. 14 NcC 172/2012

rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Pezinok J. nie je vylúčená z prejednávania

a rozhodovania veci.

Okresný súd Pezinok uznesením z 5. októbra 2012 č. k. 6 C 216/2012-8 vyzval

žalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 66 € za námietku zaujatosti podľa

položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu

zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len

„zákon č. 71/1992 Zb.“).

Uznesenie Okresného súdu   Pezinok z 5. októbra 2012 č.k. 6 C 216/2012-8 napadla

žalobkyňa odvolaním argumentujúc tým, že v danom prípade nepodala námietku zaujatosti,

ale návrh na prikázanie veci inému súdu toto istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.). Navyše, i keby

predsa len išlo o námietku zaujatosti (čo žalobkyňa poprela), nezaťažovala by ju povinnosť

zaplatiť súdny poplatok, lebo konanie je v danom prípade vecne oslobodené od súdneho

poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb.

Krajský súd v Bratislave uznesením z 27. augusta 2013 sp. zn. 8 Co 25/2013,

odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ( § 219 ods. 1 O.s.p. ). V odôvodnení sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že z hľadiska obsahového išlo

v podanej žalobe aj o námietku zaujatosti vznesenú proti sudcom Okresného súdu Pezinok  

( § 14 a § 15a O.s.p. ) v rámci návrhu na prikázanie veci; následný postup súdu prvého stupňa

pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti bol tiež správny. Odvolací súd sa

nestotožnil s argumentom, že konanie je vecne oslobodené od súdnych poplatkov a teda

poplatok za námietku zaujatosti nie je potrebné uhradiť v zmysle § 4 ods. 1 písm. k/ zákona

č. 71/1992 Zb. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreným

v uznesení z 30. marca 2011 sp. zn. II. ÚS 124/2011, podľa ktorého vecné oslobodenie

občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. sa

nevzťahuje aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a

Sadzobníka. Od povinnosti zaplatiť tento poplatok možno oslobodiť účastníka iba postupom

podľa § 138 O.s.p. Vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho

poplatku podľa § 4 zákona č. 71/1992 Zb. sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh (§ 4

ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.), za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon

rozhodnutia a exekúciu (§ 4 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb.).  

3   8 Cdo 8 /2014

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním. Navrhla, aby

dovolací súd rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, že v predmetnej veci sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, a že vo veci rozhodoval vylúčený sudca a súd bol

nesprávne obsadený. Za nepodanie návrhu na začatie konania považovala nepodanie námietky

zaujatosti, pretože to nebolo obsahom jej vôle. Neexistujúcu námietku zaujatosti nebolo

možné spoplatniť. Za odňatie možnosti konať pred súdom považovala údajnú prekvapivosť  

a   nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Rozhodovanie vylúčeným sudcom

v konaní pred súdom prvého stupňa vyvodzovala z toho, že išlo o sudcu súdu, ktorého

nezákonným postupom jej mala byť spôsobená žalovaná ujma. Vyčítala odvolaciemu súdu aj

nesprávnosť jeho záveru, podľa ktorého sa vecné oslobodenie konania od súdnych poplatkov

nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti.

Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podala včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p., bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel pritom

k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p.

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia   4   8 Cdo 8 /2014

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O. s. p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O. s. p.).

Dovolanie žalobkyne preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania žalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,  

e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca

alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237  

O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ O. s. p. netvrdila a ich

existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je

prípustné.

Nedostatok návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 prvá veta  

O. s. p. (tam, kde je takýto návrh potrebný) je neodstrániteľným nedostatkom podmienky

konania, ktorý v konečnom dôsledku vedie k zastaveniu konania v ktoromkoľvek jeho štádiu.

Tento nedostatok zakladá vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p.

V predmetnej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa podala návrh na začatie

konania (žalobu) 27.9.2012 a vychádzajúc z jej obsahu (§ 41 ods. 2 O. s. p.) možno ustáliť, že 5   8 Cdo 8 /2014

žalobkyňa ním uplatnila nárok na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona

č. 514/2003 Z. z. a navrhla tiež prikázať vec inému súdu z dôvodu, že sudcovia Okresného

súdu Pezinok sú z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčení so zreteľom na ich pomer

k veci a účastníkom konania. Ide teda o návrh (žalobu), ako procesnoprávny úkon účastníka

konania, ktorou žalobkyňa uplatnila tak nárok vyplývajúci z právneho vzťahu medzi

účastníkmi konania (žalobcom a žalovaným), ale súčasne (vzniesla) uplatnila aj námietku

zaujatosti. V takomto prípade, z hľadiska spoplatnenia námietky zaujatosti, nevzniká vzťah

medzi účastníkmi konania, ale vzniká vzťah osobitný finančno-právny (poplatkový) medzi

poplatníkom a štátom, v ktorom návrh na začatie konania podľa § 79 ods. 1 O. s. p. nie je

potrebný. Pre vznik tohto vzťahu je relevantné samotné uplatnenie námietky zaujatosti  

zo strany účastníka konania, pričom takáto námietka môže byť uplatnená buď samostatným

podaním (v konaní, ktoré je už začaté) alebo môže tvoriť aj súčasť iného podania (tak ako

v predmetnej veci bola uplatnená v návrhu na začatie konania – v žalobe). Prikázanie veci

v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 O. s. p. prichádza do úvahy len vtedy, ak súd nemôže  

vo veci konať, lebo jeho sudcovia sú vylúčení. Za takýchto okolností musí byť vec prikázaná

inému súdu. Nutná delegácia v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je teda „viazaná“

na ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p., z ktorého vyplývajú skutočnosti zakladajúce dôvod, pre

ktorý je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Takáto námietka (a s ňou

spojená nutná delegácia) nemôže byť predmetom samostatného súdneho konania, ale takého

konania, ktoré sa vo veci už začalo na návrh (ako sa to stalo aj v predmetnej veci). Inak by sa

sudcovia ani nemohli vyjadriť, či majú relevantný vzťah k veci, k účastníkom konania,

prípadne k ich zástupcom. Bez konkrétnej veci, nemôžu byť ani účastníci konania, ani ich

zástupcovia.

Možno ešte uviesť, že v občianskom súdnom konaní súd spravidla rozhoduje

o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie (o povinnosti poplatníka zaplatiť

súdny poplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu, uložení poriadkovej pokuty,

trovách konania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach ale nerozhoduje v nejakom

samostatnom (súbežne prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo osobitným návrhom.

Rozhodovanie o týchto otázkach predstavuje integrálnu súčasť jednotného občianskeho

súdneho konania, v ktorom je podaný jediný návrh na začatie konania – žaloba. Aj vtedy, keď

súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom (pokiaľ bola podaná) alebo  

o   povinnosti účastníka (poplatníka) zaplatiť súdny poplatok, rozhoduje ako súd v konaní,

ktoré začalo podaním návrhu na začatie konania (žaloby). Len ak takéto občianske súdne 6   8 Cdo 8 /2014

konanie ako celok prebehlo napriek tomu, že sa nepodal návrh na jeho začatie (žaloba), hoci

bol podľa zákona potrebný, ide o procesnú vadu v zmysle § 237 písm. e/ O. s. p.

Tvrdenie, že v danom prípade sa nepodal návrh na začatie konania (keď žalobkyňa

nevzniesla námietku zaujatosti voči sudcom), nenapĺňa skutkovú podstatu ustanovenia § 237

ods. 1 písm. e/ O. s. p.; dovolateľka ním totiž zamieňa stav, keď nebol podaný žiadny návrh  

na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, s takým procesným stavom, v ktorom

konanie bolo (podaním žaloby) riadne začaté a v jeho rámci bol vyrubený súdny poplatok.

Pokiaľ žalobkyňa namietala tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací

súd poukazuje na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napríklad sp. zn.  

7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011). Odňatie možnosti konať pred súdom,

ktoré bolo   spôsobené   tzv.   prekvapivými,   resp.   nečakanými   rozhodnutiami,   podľa

judikatúry najvyššieho súdu nastane vtedy, ak odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“

založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, pričom účastníkovi bolo odňaté

právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde. V týchto prípadoch spravidla odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo skutočností,

ktoré súd prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp. nevyhodnotil a účastník v odvolacom konaní nemal dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne

posúdenie veci súdom prvého stupňa. V prejednávanej veci o takýto prípad odlišného

právneho názoru odvolacieho súdu od prvostupňového súdu jednoznačne nejde a preto je

námietka žalobkyne v tomto smere nedôvodná.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).  

7   8 Cdo 8 /2014

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov  

a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2  

O. s. p., v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom

konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá

odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré

majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné  

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

(II. ÚS 78/05).

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré žalobkyňou predložené

listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval  

na prejednávanú vec a z   ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré vysvetlil zrozumiteľne   a v dostatočnom rozsahu, pričom tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami žalobkyne

uvedenými v odvolaní. S poukazom na relevantnú judikatúru sa stotožnil s názorom súdu

prvého stupňa v tom, že z hľadiska obsahového v podanej žalobe išlo aj o námietku zaujatosti

vznesenú proti sudcom Okresného súdu Pezinok; za správny označil tiež následný postup

súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti. Odôvodnenie

dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany žalobkyne, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo má

povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanie námietky zaujatosti. Okolnosť, že táto odpoveď

žalobkyňu neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného

rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom

prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa

predstáv či požiadaviek žalobkyne.

Dôvodnou nebola ani námietka dovolateľky, že v konaní pred súdom prvého stupňa

rozhodoval (a teda, že uznesenie o poplatkovej povinnosti vydal) vylúčený sudca. I keď

ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci 8   8 Cdo 8 /2014

nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť  

o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku

z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania

a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov,

ktoré   sudcovi   zjavne bránia   rozhodnúť   v   súlade   so   zákonom,   objektívne,   nezaujato

a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú

dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez

ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod  

na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec,

v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010).

Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje, že

dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý

údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci

založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona  

č. 514/2003 Z. z.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5  

O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako procesne neprípustné odmietol, bez toho,

aby sa mohol zaoberať správnosťou právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva dovolaním

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.

Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd zohľadnil, že žalobkyňa nebola v dovolacom konaní procesne úspešná a nevzniklo jej právo na náhradu trov

dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1

O.s.p.); vzal tiež na zreteľ, že v dovolacom konaní procesne úspešná žalovaná nepodala návrh

na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

9   8 Cdo 8 /2014

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. decembra 2014

JUDr. Oľga Trnková, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková