Najvyšší súd  

8 Cdo 78/2016

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu SR – L. Slovenskej republiky, štátny podnik, IČO: X., so sídlom N., Banská Bystrica, zast. JUDr. I., advokátkou v Košiciach, H., proti žalovanému B., bytom V., S., o určenie vlastníckeho práva   k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 20 C

17/2009, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 3. novembra 2015

sp. zn. 5 Co 438/2015, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Michalovce uznesením z 13. apríla 2015 č. k. 20 C 17/2009 - 211

rozhodol tak, že žalobcovi náhradu trov konania nepriznal podľa § 150 ods. 1 O. s. p.

Vychádzal zo skutočnosti, že hoci bol žalobca v konaní plne úspešný, na základe čoho mu

vznikol nárok na náhradu trov konania, v konaní sa vyskytli také dôvody hodné osobitného

zreteľa, ktoré umožňujú aplikáciu § 150 ods. 1 O. s. p. Tieto spočívajú v konaní žalobcu,

ktorý si po tom, ako bol vykonaný zápis vlastníckeho práva žalovaného k sporným

nehnuteľnostiam, v súlade s ust. § 2 zák. č. 293/1992 Zb. v zákonnej desaťročnej lehote

neuplatnil vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na súde alebo v konaní o pozemkových

úpravách, čím by sa predišlo samotnému súdnemu konaniu, nakoľko žalovaný by sa nestal

vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, ale len jej oprávneným držiteľom. Žalobca podal

žalobu na súde až po roku od uplynutia zákonnej lehoty, teda tým, že nepostupoval v súlade

so zákonom a žalobu podal až po uplynutí zákonnej desaťročnej lehoty, vytvoril dôvod hodný 2   8 Cdo 78/2016

osobitného zreteľa podľa ust. § 150 ods. 1 O. s. p., ktorý odôvodňuje postup súdu

o nepriznaní náhrady trov konania.

Krajský súd v Košiciach uznesením z 3. novembra 2015   č. k. 5 Co 438/2015 – 221

uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2 O. s. p.). V celom

rozsahu sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v uznesení okresného súdu a konštatoval

neopodstatnenosť odvolania. Uviedol, že ust. § 150 ods. 1 O. s. p. dopadá na toho účastníka

konania, ktorý by inak mal právo na náhradu trov konania. K dôvodom hodným osobitného

zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii.

Dôvody hodné osobitného zreteľa sa môžu dotýkať situácie účastníkov, ale aj postoja

účastníkov v konaní, uvažovania, v akom časovom horizonte podal žalobu. Pri posudzovaní

okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné

pomery všetkých účastníkov (tak právnických osôb ako aj fyzických osôb), teda nielen toho,

koho by postihla povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola

použitím výnimočného stavu dotknutá. Nie každú okolnosť, ktorá by aj bola príčinou vzniku

sporu však možno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by inak

úspešnému účastníkovi konania súd náhradu trov konania nepriznal. Odvolací súd zistil,  

že v danej veci existujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým treba pri

stanovení povinnosti nahradiť trovy konania prihliadať, i keď by žalobcovi patrili. Súd

prihliadal na osobné, majetkové a zárobkové pomery žalovaného, ako aj na finančnú sféru

žalobcu a mal za preukázané, že uznesenie je zákonné a správne. O trovách konania rozhodol

podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, v ktorom uviedol,

že v konaní mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) tým,

že odvolací súd mu nepriznal trovy konania ako úspešnému účastníkovi konania. Dovolanie

odôvodnil tým, že súdy oboch stupňov vec nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2 písm. c/

O. s. p.). Namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu je arbitrárne,

nepreskúmateľné, neodôvodnené a vo svojej podstate nezákonné. Namietal, že odvolací súd

neskúmal majetkové pomery účastníkov konania, a tak mu nie je zrejmé, z akých podkladov

vychádzal. Uviedol, že v tomto prípade nemožno považovať za rozhodnú skutočnosť, že

žalobca si svoje vlastnícke právo uplatnil po uplynutí desiatich rokov od zápisu notárskej

zápisnice do katastra nehnuteľností. Vlastnícke právo sa nepremlčuje, a preto aj v tomto

prípade si žalobca uplatnil svoje právo vlastniť majetok, ktoré mu patrí na základe žaloby 3   8 Cdo 78/2016

o určenie vlastníckeho práva. Ako úspešnému účastníkovi v konaní mu preto patrí náhrada

trov v konaní. So zreteľom na namietanú procesnú vadu navrhol napadnuté uznesenie zrušiť,

vrátane rozhodnutia súdu prvého stupňa a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.),  

a že dovolateľ je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal, či dovolanie smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.); v zmysle § 243a

ods. 3 O. s. p. rozhodoval bez nariadenia pojednávania.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. V zmysle § 239 ods. 1  

O. s. p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie

prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu

prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide

o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej

republiky.

Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O. s. p, však ustanovenia odsekov 1 a 2

neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, súdnych poplatkoch,

oslobodení od súdnych poplatkov, prerušení alebo neprerušení konania, poriadkovej pokute,

o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach

týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach  

vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. 4   8 Cdo 78/2016

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne

vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O. s. p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je

prípustné, je nepochybné, že prípustnosť dovolania z ustanovenia § 239 O. s. p. vyvodiť

nemožno.

Procesnú prípustnosť dovolania žalobcu by vzhľadom na to zakladala len procesná

vada konania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné

proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do

právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Žalobca v dovolaní procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/  

O. s. p. nenamietal; existencia vád tejto povahy ani nevyšla najavo. Prípustnosť tohto

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Vychádzajúc z obsahu dovolania   a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd sa

osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu bola

žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa

účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu

konania, ktorá je z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd  

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi   a týmto   postupom odňal   účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného

práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú  

v podmienkach   právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov   aj čl. 46   a nasl.

Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

5   8 Cdo 78/2016

Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.,

ako dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej

veci proti potvrdzujúcemu uzneseniu), nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa,

že v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie,

že konanie je skutočne takouto vadou zaťažené, t. j. že nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých

vada vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v postupe – rozhodnutí odvolacieho súdu.  

Žalobca (okrem iného) namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník

konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré

nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia,

dovolací súd poukazuje na stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 3. decembra 2015 (publikované v Zbierke Stanovísk a rozhodnutí

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod R 2/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie

dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť

dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.

Najvyšší súd stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva

predmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy  

by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods.1 písm. f/  

O. s. p. Dovolací súd však nezistil, že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo;

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov,  

na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie.

Vychádzajúc z obsahu dovolania dovolateľ namieta, že súdy prejednávanú vec

nesprávne právne posúdili. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových

zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, 6   8 Cdo 78/2016

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle,  

že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (pozri § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.),

samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (pozri  

tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1 Cdo 62/2010,  

2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011  

a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p., ani znak

(atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O. s. p. ako zakladajúci

prípustnosť dovolania.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia

§ 239 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené

v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu

podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní vzniklo procesne úspešnému žalovanému právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224  

ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd mu však náhradu trov dovolacieho konania

nepriznal, lebo nepodal návrh na uloženie tejto povinnosti žalobcovi (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. mája 2016

JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. M.