Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

8 Cdo 54/2013

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa P.,   s.r.o., so sídlom v B., zastúpeného advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom   G., proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so

sídlom Župné nám. č. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,

vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 8 C 221/2012, o dovolaní navrhovateľa proti

uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. apríla 2013 sp. zn. 4 Co 163/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

  Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

  Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) uznesením zo dňa  

30. apríla 2013 potvrdil uznesenie Okresného súdu Pezinok zo dňa 5.10.2012 č.k.  

8 C 221/2012-8, ktorým súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny

poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 eur, podľa položky 17a/ sadzobníka súdnych

poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku  

za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.

Navrhovateľ podal návrh, ktorý bol doručený Okresnému súdu Pezinok dňa 27.9.2012

a ktorým sa voči odporcovi domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy

v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov. Predmetnú ujmu mal

navrhovateľovi spôsobiť nesprávnym úradným postupom Okresný súd Pezinok, preto

sudcovia tohto súdu nemôžu danú vec prejednať a rozhodnúť a z toho dôvodu navrhovateľ žiadal, aby Krajský súd v Bratislave rozhodol o prikázaní predmetnej veci inému súdu toho

istého stupňa podľa § 12 ods. 1 O.s.p.

Okresný súd Pezinok zistil, že obsahom návrhu v predmetnej veci je aj námietka

zaujatosti sudcov Okresného súdu Pezinok, a preto predložil vec Krajskému súdu v Bratislave

(§ 16 ods. 1 O.s.p.), ako súdu nadriadenému s vyjadrením sudcov tohto súdu, na rozhodnutie

o námietke zaujatosti.

Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 18. októbra 2012 sp. zn. 2 NcC 148/2012,

rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Pezinok JUDr. P. R., JUDr. M. Š., JUDr. M. Š., JUDr.

I. D., Mgr. L. V., JUDr. M. K., JUDr. Z. G., JUDr. Ľ. K., JUDr. P. Š., JUDr. D. L., JUDr. R.

M.., JUDr. J. S. a Mgr. J. S. nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn.  

8 C 221/2012 a sudkyňa Okresného súdu Pezinok JUDr. V. M. je vylúčená z prejednávania

a rozhodovania veci sp. zn. 8 C 221/2012. Návrhu navrhovateľa na postup v zmysle § 12  

ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Bratislave nevyhovel.

Okresný súd Pezinok uznesením zo dňa 5. októbra 2012 č.k. 8 C 221/2012-8 uložil

navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 € za vznesenú námietku

zaujatosti podľa položky č. 17a/ sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona

č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších

predpisov.

Proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok zo dňa 5. októbra 2012 podal navrhovateľ

odvolanie, v ktorom namietal, že nepodal námietku zaujatosti, ale návrh na prikázanie veci

inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.) a ak by aj podal námietku zaujatosti, nebol

by   povinný zaplatiť súdny poplatok, lebo konanie je v danom prípade vecne oslobodené  

od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch

a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je súdne

konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej

moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatkov oslobodené. Rovnako  

sa to týka poplatkov za podané návrhy vo veci samej, znalecké dokazovanie, či návrhy  

na vylúčenie sudcov. Navrhovateľ tvrdil, že v zmysle uvedeného ustanovenia sa súdny

poplatok v tomto konaní neplatí.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) uznesením zo dňa  

30. apríla 2013 sp. zn. 4 Co 163/2013 odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil s odôvodnením, že sa stotožnil s názorom súdu prvého

stupňa, že z hľadiska obsahového v predmetnej veci navrhovateľ podal aj námietku zaujatosti

vznesenú proti sudcom Okresného súdu Pezinok a preto správne postupoval súd prvého

stupňa, keď navrhovateľovi vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti. Nestotožnil  

sa s tvrdením odvolateľa, že na danú vec sa vzťahuje oslobodenie od súdnych poplatkov

podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších

predpisov a poukázal na názor, ktorý vyslovil Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení

zo dňa   30. marca 2011 sp. zn. II. ÚS 124/2011, podľa ktorého vecné oslobodenie

občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych

poplatkoch sa nevzťahuje aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa

položky č. 17a/ sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych

poplatkoch. Od povinnosti zaplatiť súdny poplatok možno oslobodiť účastníka iba postupom

podľa § 138 O.s.p. Vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho

poplatku podľa § 4 zákona o súdnych poplatkoch sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh

(§ 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch), za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania,

výkon rozhodnutia a exekúciu (§ 4 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch).

Proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.4.2013 podal navrhovateľ

dovolanie, v ktorom žiadal zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu a aj rozhodnutie súdu prvého

stupňa a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodňoval

§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. e/ O.s.p. tým, že sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, keďže navrhovateľ nepodal námietku

zaujatosti a v podanom odvolaní výslovne uviedol, že jeho podanie nepredstavuje námietku

zaujatosti podľa § 15a O.s.p., ďalej, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom § 237 písm. f/ O.s.p. a že rozhodoval vylúčený sudca a súd bol

nesprávne obsadený, podľa ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p. Za nepodanie návrhu na začatie

konania považoval nepodanie námietky zaujatosti, pretože to nebolo obsahom jeho vôle.

Tvrdil, že bez vykonania poplatkového úkonu nemôže existovať poplatková povinnosť. Ďalej

dovolateľ namietal, že odvolací súd založil právnu podstatu napadnutého uznesenia  

na nesprávnom posúdení návrhu ako námietky zaujatosti podľa § 15a O.s.p., pričom za tento

návrh Okresný súd Pezinok vyrubil súdny poplatok podľa položky 17a sadzobníka súdnych

poplatkov. Poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR v danej otázke a z ustálenosti rozhodovacej praxe vyvodzuje prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu,

ktorá je zároveň zásahom do princípu právnej istoty. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sa ustálila v tom, že vydanie prekvapivého rozhodnutia je potrebné kvalifikovať ako

procesný postup, ktorým súd odníma účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.  

Za danej situácie nemohol racionálne predpokladať, že odvolací súd bude postupovať

v rozpore s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a Zákona o súdnych

poplatkoch, ako aj v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a že o odvolaní v danej veci rozhodne iným spôsobom, ako zrušením napadnutého

rozhodnutia bez náhrady. Navrhovateľ preto tvrdil, že rozhodnutie odvolacieho súdu je

prekvapivé, a z toho dôvodu mu bola odňatá možnosť ako účastníkovi konať pred súdom,

z ktorého dôvodu namietal vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a tiež z dôvodu, že

uznesenie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené, absentuje v ňom náležité

odôvodnenie zaujatého právneho názoru, prečo súd rozhodol o merite odvolania odlišne  

od ustáleného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozhodovanie

vylúčeným sudcom v konaní pred súdom prvého stupňa vyvodzoval z toho, že išlo o sudcu

súdu, ktorého nezákonným postupom mu mala byť spôsobená uplatnená ujma. Vyčítal

odvolaciemu súdu aj nesprávnosť jeho záveru, podľa ktorého sa vecné oslobodenie konania

od súdnych poplatkov nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti.

Zároveň navrhol odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že mu hrozí

značný zásah do základných práv, najmä práva vlastniť majetok a práva majetok pokojne

užívať, a to nelegálnym znížením jeho majetku, pri vymáhaní bezpredmetnej

a neopodstatnenej justičnej pohľadávky.

Odporca sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podal včas účastník konania, zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon pripúšťa dovolanie.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené

v ustanoveniach § 237 a § 239 Občianskeho súdneho poriadku.

Dovolací súd zistil, že prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci

neprichádza do úvahy. Nejde   o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie,

ktorým by odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce

uznesenie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide  

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie

odvolacieho súdu, potvrdzujúce uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté  

o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo

o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.  

Prípustnosť dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len  

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Navrhovateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ O.s.p. netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

  V dovolaní navrhovateľ výslovne namietal existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/

O.s.p.,   t.j. že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ďalej  

v § 237 písm. f/ O.s.p. že sa mu ako účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom  

a ďalej existenciu vady uvedenej v § 237 písm. g/ O.s.p., t.j. že rozhodoval vylúčený sudca  

a a súd bol nesprávne obsadený.

Dovolacia námietka o vade konania spočívajúcej v nedostatku návrhu na začatie

konania, bola zjavne nedôvodná a nenáležitá. Z odôvodnenia tejto vady je zrejmé, že

dovolateľ v skutočnosti namietal nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 41 ods. 2 O.s.p. v otázke

správneho posúdenia obsahu podaného návrhu a tvrdil, že obsahom návrhu nebola  

aj námietka zaujatosti. Namietal preto nesprávne právne posúdenie veci v tejto otázke, ktorým

by sa však dovolací súd mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné.

V súvislosti s vadou konania vyplývajúcou z § 237 písm. e/ O.s.p. dovolací súd

považuje za potrebné uviesť, že toto ustanovenie musí byť interpretované v súvislosti

s ustanovením § 79 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého sa konanie zásadne začína na návrh. V konaní

o dvojstranných právnych vzťahoch medzi žalobcom a žalovaným (t.j. v spornom konaní)  

sa návrh označuje ako „žaloba“. Bez návrhu môže súd začať konanie iba v prípadoch,  

v ktorých to ustanovuje zákon. Nedostatok návrhu na začatie konania je neodstrániteľným

nedostatkom podmienky konania. Pokiaľ súd zistí tento nedostatok v priebehu konania,

konanie zastaví. Ak konanie prebehlo napriek nedostatku návrhu na jeho začatie, hoci ten bol

potrebný, zakladá táto skutočnosť zmätočnosť celého konania a dovolací dôvod podľa  

§ 237 písm. e/ O.s.p. Od návrhu (žaloby) ako podmienky konania treba odlišovať vznesenie

námietky zaujatosti účastníkom konania. Vznesenie takejto námietky nie je podmienkou

konania, ale procesným právom účastníka konania. So vznesením námietky zaujatosti zákon

priamo ani nepriamo nespája účinok začatia konania. Prípadné nesprávne posúdenie prejavu

vôle účastníka konania v tom smere, či chcel alebo nechcel vzniesť námietku zaujatosti,  

sa nijako nedotýka vady vyplývajúcej z uvedeného ustanovenia, ktorého účelom je možnosť

odstrániť v dovolacom konaní zmätočnosť konania, v ktorom sa rozhodlo o právach

a povinnostiach účastníkov bez toho, aby konanie vôbec začalo.  

K rovnakej námietke žalobkyne sa už Najvyšší súd SR vyjadril vo viacerých iných

skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý navrhovateľ proti tomu

istému odporcovi vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší

súd rozhodnutia z 11. marca 2013 sp. zn. 3 Cdo 90/2013, ďalej zo 14. marca 2013 sp. zn.  

3 Cdo 31/2013, ako aj zo 4. apríla 2013 sp. zn. 3 Cdo 136/2013, v ktorých už bolo

konštatované, že:

a) o prípad neexistencie návrhu na začatie konania ide len vtedy, ak chýba návrh ako

procesný úkon účastníka, ktorým sa začína konanie (viď rozhodnutia najvyššieho súdu z 23. júna 2005 sp. zn. 3 Cdo 56/2005 a z 19. októbra 2006 sp. zn. 3 Cdo 186/2006),

keďže ale navrhovateľ podal návrh (ktorým začalo konanie vo veci),  

je neopodstatnená jeho námietka o existencii vady v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p.,

b) v občianskom súdnom konaní, ktoré začalo podaním žaloby (§ 79 veta prvá O.s.p.),

súd spravidla rozhoduje o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie,

nerozhoduje o nich ale v nejakom samostatnom konaní, ktoré by začínalo osobitným

návrhom, preto aj vtedy, keď súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej

účastníkom (pokiaľ bola podaná) alebo o povinnosti účastníka zaplatiť súdny

poplatok, rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo podaním návrhu na začatie

konania v predmetnej veci.  

Najvyšší súd sa s vyššie uvedenými závermi stotožňuje aj v danom prípade

a konštatuje, že v preskúmavanej veci nedošlo k vade konania v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p.

K ďalšej namietanej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. dovolací súd uvádza,

že v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie

rozhodnutie, ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu

považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom

posudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu

„nečakane“ založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvého stupňa  

(uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. septembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 102/2008), resp.

rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ založené

nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd

prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať

správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (uznesenie

Najvyššieho súdu SR zo 14. júla 2011 sp. zn. 5 Cdo 46/2011). V danom prípade rozhodnutie

odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa nie je prekvapivé a ani

nečakané a súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na rovnakých skutkových

a právnych záveroch. Navrhovateľ musel vzhľadom na priebeh a výsledky prvostupňového

konania predvídať, čo bude odvolací súd v odvolacom konaní posudzovať a preskúmavať

s prihliadnutím na rozsah a dôvody podaného odvolania. V danej veci preto nedošlo k vade

konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Dôvodnou nebola ani námietka dovolateľa, že v konaní pred súdom prvého stupňa  

uznesenie o poplatkovej povinnosti vydal a pri vyrubení súdneho poplatku podľa položky 17a

sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych poplatkoch, rozhodoval  

vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.). I keď ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie

sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale

aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že

rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto

nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len

celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia

rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny

názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce  

ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne

obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod

na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec,

v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010).

Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje,  

že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,

ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom v inej

právnej veci založil zodpovednosť odporkyne za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle

zákona č. 514/2003 Z.z. Neopodstatnená je preto aj námietka dovolateľa podľa § 237 písm. g/

O.s.p.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie navrhovateľa podľa § 243b ods. 5

O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné odmietol, vzhľadom

k tomu, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených

navrhovateľom v podanom dovolaní proti právoplatnému uzneseniu Krajského súdu

v Bratislave ako súdu odvolacieho (§ 237 písm. e/, f/, g/ O.s.p.) a neboli zistené ani iné vady

uvedené v ustanovení § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia

§ 239 O.s.p. Dovolací súd dovolanie odmietol bez toho, aby sa mohol zaoberať správnosťou právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov na odloženie

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou

dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal,

i keď mal právo na ich náhradu voči navrhovateľovi, pretože odporcovi v súvislosti  

s dovolacím konaním žiadne trovy nevznikli a tiež nepodal návrh na ich priznanie v zmysle  

§ 151 ods. 1 O.s.p.

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 30. januára 2014

JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková