Najvyšší súd
8 Cdo 517/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky H., so sídlom v S., IČO: X., zastúpenej JUDr. Ľ., advokátom v B., proti odporkyni Slovenskej republike,
zastúpenej M., so sídlom v B., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod
sp. zn. 5 C 165/2013, o dovolaní navrhovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
z 29. apríla 2015 sp. zn. 6 Co 128/2015, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I uznesením z 26. januára 2015 č.k. 5 C 165/2013-138 návrh navrhovateľky na prerušenie konania zamietol. Dospel k záveru, že nie sú dané dôvody
na prerušenie konania (§ 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), nakoľko v konkurznom konaní
vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 23 K 8/2014 sa nerieši otázka, ktorá môže
mať význam pre rozhodnutie v danom konaní. Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, spôsobenej
nezákonnými rozhodnutiami okresného a krajského súdu. O dôvodnosti navrhovateľkou
uplatneného nároku súd však môže rozhodnúť i bez ukončenia konkurzného konania, ktorého
účelom je usporiadanie majetkových pomerov dlžníka P. a nerieši sa v ňom predbežná otázka,
od vyriešenia ktorej by bolo závislé predmetné konanie.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľky uznesením z 29. apríla 2015
sp. zn. 6 Co 128/2015 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.
Podľa názoru odvolacieho súdu odvolanie nie je dôvodné. V odôvodnení poukázal
na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva,
že náhrady škody voči štátu sa možno domáhať až po tom, čo sa nepodarilo vymôcť bezdôvodné obohatenie od toho, kto sa v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo
nesprávneho úradného postupu obohatil. Navrhovateľka vymáhala od P. sumu 280 907,21 €
titulom bezdôvodného obohatenia v súdnom konaní, ktoré nie je právoplatne skončené. Na
majetok P. bol vyhlásený konkurz a navrhovateľka do konkurzu prihlásila svoju pohľadávku
v rovnakej výške ako je predmetom daného konania. Tieto skutočnosti nezakladajú dôvod na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. V tomto smere sa stotožnil so záverom
prvostupňového súdu. Doplnil, že za súčasného stavu navrhovateľke ani žiadna škoda
nevznikla a táto vznikne až v prípade nevymoženia nároku voči P.. Teda predmetný návrh na
náhradu škody je podaný predčasne.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie navrhovateľka. Navrhla
ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietala odňatie jej možnosti
konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p.) spočívajúcom
v tom, že odvolací súd napriek tomu, že rozhodoval len o procesnom návrhu na prerušenie
konania, a nie vo veci samej, vyslovil vo svojom uznesení aj právny názor k samotnému
predmetu konania (náhrade škody). Týmto podľa nej neprípustným spôsobom zasiahol do rozhodovacej činnosti súdu prvého stupňa, porušil princíp dvojinštančnosti súdneho
konania a jej právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces. Namietala tiež
nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu a nesprávne právne posúdenie návrhu
na prerušenie konania z uvedených dôvodov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
nie je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu o prerušení
konania.
Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné dovolanie sú vymenované
v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., tieto ustanovenia ale neplatia, ak ide (o. i.) o uznesenie o prerušení
konania (pozri § 239 ods. 3 O. s. p.). Dovolanie navrhovateľky smeruje proti uzneseniu
odvolacieho súdu o prerušení konania, preto dovolanie proti nemu je v zmysle § 239
ods. 3 O. s. p. neprípustné.
So zreteľom na obsah dovolania a tiež povinnosť dovolacieho súdu skúmať vždy,
či v konaní nedošlo k procesnej vade konania spôsobujúcej zmätočnosť (§ 242 ods. 1 O. s. p.),
zaoberal sa dovolací súd aj otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237
O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku
či uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť,
že § 237 O. s. p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré
sú spôsobilým predmetom dovolania. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O. s. p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým
nie je dovolanie v zmysle § 239 O. s. p. prípustné. Právne relevantné nie je však samo
tvrdenie dovolateľa o takejto vade, ale iba zistenie, že v konaní k takejto vade skutočne došlo.
Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. nenamietala
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Preto prípustnosť dovolania z týchto
ustanovení vyvodiť nemožno.
Z obsahu dovolania vyplýva, že navrhovateľka namietala odňatie jej možnosti konať
pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) postupom odvolacieho súdu spočívajúcim v nedostatku
odôvodnenia jeho rozhodnutia.
Pod odňatím možnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým
sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu
konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva
účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“ ) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“).
Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O. s. p. ako
dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej
veci proti uzneseniu o predbežnom opatrení) nie je pritom významný subjektívny názor
dovolateľa, že v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti
vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne takouto vadou zaťažené t. j., že nastali
skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v postupe
– rozhodnutí odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení súd uvedie,
čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné
ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie
spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok
vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné
dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku
z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok
Higginsova a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 Listina základných práva slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí
obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (pozri uznesenie z 3. júla 2003
sp. zn. IV. ÚS 115/03).
V prejednávanej veci sa odvolací súd z konkretizovaných dôvodov stotožnil
so záverom súdu prvého stupňa, že návrh na prerušenie konania nie je dôvodný.
Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný a presvedčivý právny záver o nedôvodnosti
návrhu na prerušenie konania. Teda odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa a tým
aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné
právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003).
Pokiaľ ide o namietané právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) treba
uviesť, že právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkané správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad
v danej veci nešlo).
Vychádzajúc z uvedeného možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
proti uzneseniu krajského súdu o prerušení konania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239
O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
navrhovateľky v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako
také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom riadiac
sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky o trovách dovolacieho konania nerozhodoval, lebo
bude o nich rozhodnuté v rozhodnutí o veci samej.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. septembra 2015
JUDr. Oľga T r n k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová