UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ O. A., narodeného V., 2/ G. A., narodenej V., obaja zastúpení advokátom JUDr. Jurajom Bilickým, Nitra, Pri strelnici 64, IČO: 42210305, proti žalovaným 1/ A. D., narodenému V., 2/ J.., narodenej V. obaja zastúpení advokátom JUDr. Norbertom Kálmánom, Nitra, Sv. Beňadika 30/B, IČO: 53196325, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 19C/13/2021, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 14. decembra 2022 sp. zn. 25Co/60/2022, takto
rozhodol:
rozsudok Krajského súdu v Nitre zo 14. decembra 2022 sp. zn. 25Co/60/2022 ako aj rozsudok Okresného súdu Nitra zo 16. marca 2022 č. k. 19C/13/2021-144 z r u š u j e a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) napadnutým rozsudkom podľa § 387 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) potvrdil rozsudok Okresného súdu Nitra (ďalej len „súd prvej inštancie“ resp. „prvoinštančný súd“) zo 16. marca 2022 č. k. 19C/13/2021-144, ktorým zamietol žalobu žalobcov 1/ a 2/ (ďalej aj „žalobcovia“), ktorou sa domáhali určenia, že „...sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v obci E., katastrálnom území D., ktoré sú zapísané na liste vlastníctva číslo (ďalej len „LV“) XXXX ako parcely registra „C“, a to parcela číslo XXX/XX - orná pôda o výmere 360 m2, parcela číslo XXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 296 m2, parcela číslo XXX/XX - orná pôda o výmere 53 m2, parcela číslo XXX/XX - orná pôda o výmere 893 m2, parcela číslo XXX/XX - orná pôda o výmere 109 m2, a to v podiele 1/1 a na LV č. XXXX ako parcela registra „C“ parcelné číslo XXX/X - orná pôda vo výmere 3228 m2, a to v podiele 3/42 k celku (ďalej len „predmetné, resp. sporné nehnuteľnosti“)...“; žalovaným 1/ a 2/ (ďalej aj „žalovaní“) priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím. 1. 1. Súd prvej inštancie v dôvodoch zamietajúceho rozhodnutia vychádzal zo zistenia, že sporné nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX sú v podielovom spoluvlastníctve žalovaných 1/ a 2/, každý v podiele 1, a to titulom dedenia v konaní sp. zn. 18D/64/2012. Nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX je v podielovom spoluvlastníctve žalovaného 1/ v podiele 3/84 a žalovanej 2/ v podiele 3/84. Dňa 10. júna1998 bola uzavretá kúpna zmluva medzi U.. A. D. a jeho manželkou O. ako predávajúcimi a žalobcami 1/ a 2/ ako kupujúcimi, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX katastrálne územie D. parcela číslo XXX/XX na LV č. XXXX parcela číslo XXX/X v podiele 3/42. Kúpna cena bola dohodnutá vo výške 941.050 Sk a mala byť vyplatená do 15. júna 1998 v celosti. Pre prípad nezaplatenia kúpnej ceny si predávajúci vyhradili právo odstúpiť od zmluvy. Rozsudkom Okresného súdu Nitra z 27. apríla 2006 č. k. 10C/77/2004-200 o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy bola žaloba žalobcov U.. A. D. a U.. Z. D. voči žalovaným O. A. a G. A. zamietnutá. V dôsledku odvolacieho konania bol rozsudok súdu prvej inštancie rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 26. apríla 2006 sp. zn. 5Co/172/2006 zmenený a odvolací súd určil, že „kúpna zmluva z 10. júna 1998 je neplatná“. Dôvodil poukázaním na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. októbra 2001 sp. zn. Cpj 33/01, podľa ktorého zmluva o prevode nehnuteľností musí byť uzavretá v písomnej forme, pričom prejavy vôle účastníkov, vrátane ich podpisov, musia byť na jednej listine; pokiaľ takúto zmluvu tvorí viac ako jeden list, musia byť všetky jednotlivé hárky pevne spojené tak, aby tvorili technickú jednotu listiny. Predmetný názor odvolacieho súdu potvrdil aj dovolací súd rozsudkom zo 16. decembra 2008 sp. zn. 2Cdo/250/2007, ktorým dovolanie žalovaných zamietol. Žalovaní 1/ a 2/ vyzvali dňa 17. augusta 2003 žalobcov, aby v dodatočne poskytnutej lehote päť dní uhradili kúpnu cenu za nehnuteľnosti vo výške 941.050 Sk, počnúc dňom prebratia predmetnej výzvy. Vzhľadom k tomu, že kúpna cena nebola v dodatočne poskytnutej lehote uhradená, B. a F. od zmluvy odstúpili, o čom boli O. A. a G. A. informovaní listom z 02. januára 2004. Z predloženej doručenky vyplýva, že žalobcovia 1/ a 2/ odstúpenie od zmluvy prevzali dňa 07. januára 2004. 1.2. Po právnej stránke súd prvej inštancie spor posúdil podľa ustanovení § 193, § 194 ods. 1, ods. 2, § 228, § 230 CSP. Konštatoval, že v predmetnej veci bola otázka platnosti, resp. neplatnosti kúpnej zmluvy z 10. júna 1998 definitívne vyriešená v konaní sp. zn. 10C/77/2004, v ktorom bola v spojení s konaním odvolacieho súdu sp. zn. 5Co/172/2006 právoplatne určená za neplatný právny úkon. Táto otázka tak bola právoplatne vyriešená priamo vo výroku rozhodnutia. Z tohto dôvodu si prvoinštančný súd už v prejednávanom spore nemohol opätovne inak predbežne posúdiť túto otázku, pretože výrok právoplatného rozsudku je záväzný a súd musí z neho vychádzať (§ 194 ods. 2 a § 228 CSP). Tento právny záver je totožný so záverom najvyššieho súdu v uznesení z 31. januára 2012 sp. zn. 1Cdo/44/2010, v ktorom sa konštatuje, že „pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením“. Obdobný záver prijal aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 20. januára 2010 sp. zn. II. ÚS 349/2009 resp. z 01. apríla 2015 sp. zn. I. ÚS 170/2015. 1.3. V danom spore žalobcovia argumentovali v podstate totožnými argumentami ako v konaní vedenom pod sp. zn. 10C/77/04, nijaké iné nové skutočnosti, ktoré tu neboli v čase pôvodného konania a došlo k nim neskôr, žalobcovia nepreukázali. Novými skutočnosťami rozhodne nie je zmena právneho posudzovania na základe novšej judikatúry. Možnosť posudzovať už skončenú vec iným spôsobom nie je možné vyvodiť ani z rozhodnutia, na ktoré žalobcovia poukazovali v podanej žalobe. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. marca 2018 sp. zn. 3Cdo/198/2017 vyplýva povinnosť súdu aplikovať novšiu judikatúru na všetky už prebiehajúce konania, teda nie konania, ktoré sa právoplatne skončili. Najvyšší súd Slovenskej republiky chcel uvedeným zdôrazniť povinnosť súdov aplikovať pri rozhodovaní aktuálne (novšie) právne posúdenia a nie právne posúdenia, ktoré platili a boli súdmi aplikované v minulosti, v čase rozhodnom pre posúdenie merita konkrétneho prejednávaného sporu (napr. pre toto konanie v čase uzavretia spornej kúpnej zmluvy; v inom v trestnom konaní v čase, kedy sa skutok stal a pod.). Najvyšší súd osobitne zdôraznil, že práve „tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie judikatúry líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem“. Nikde v spomínanom rozhodnutí sa však nekonštatuje, že novšie právne posúdenie by malo byť dôvodom pre prelomenie zásad vyplývajúcich z ustanovení § 194 ods. 2 CSP a § 228 CSP. 1.4. Žalobcovia v danom konaní svoje vlastnícke právo odvodzovali od kúpnej zmluvy, ktorá bola rozhodnutím súdu v inom konaní určená za neplatnú. Práve táto neplatná zmluva mala byť titulom pre nadobudnutie ich vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Súdu prvej inštancie bolo z podanej žaloby, ako aj z vyjadrení žalobcov zrejmé, že sa nestotožnili s právnym posúdením kúpnej zmluvy, od ktorej odvodzujú svoje vlastnícke právo, ako zmluvy neplatnej a žiadali súd, aby ich aj napriek tomuto konaniu určil za vlastníkov nehnuteľnosti. Toto však možné nebolo vzhľadom na ustanovenia § 194 ods. 2 CSP a§ 228 CSP; súd prvej inštancie nemohol prejudiciálne posudzovať otázku platnosti kúpnej zmluvy, od ktorej žalobcovia odvodzujú svoje vlastnícke právo a nebol ani oprávnený vytvoriť si o tejto iný právny názor, než ten, aký je daný výrokom právoplatného rozhodnutia v inom konaní. Pri prejednaní sporu preto s poukazom na všetky vyššie uvádzané skutočnosti vychádzal z posúdenia kúpnej zmluvy z 10. júna 1998 uzavretej medzi U. a jeho manželkou O. D. (právni predchodcovia žalovaných), ako predávajúcimi a žalobcami ako kupujúcimi, ako neplatnej. Pokiaľ si žalobcovia svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam odvodzovali od tejto neplatnej kúpnej zmluvy, ich žalobe nebolo možné vyhovieť. Súd prvej inštancie ešte doplnil, že jedným zo základných znakov právoplatnosti súdneho rozhodnutia je aj jeho zásadná nezmeniteľnosť. Okrem možnej zmeny právoplatného rozhodnutia na základe mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že právoplatné rozhodnutie zásadne nie je možné zmeniť a neprihliadať naň, ktorá skutočnosť má mimoriadny význam z hľadiska právnej istoty strán sporu. Posúdenie konkrétnej otázky, ktorá už bola súdom s konečnou platnosťou, teda právoplatne vyriešená iným súdom v inom konaní, by bolo v príkrom rozpore s požiadavkou právnej istoty strán sporu. 1.5. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 CSP. Žalovaným ako úspešnej strane v konaní v celom rozsahu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v plnom rozsahu, pričom dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov v konaní úspešným žalovaným nezistil a žalobcovia na tieto ani nepoukazovali.
2. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcov odvolací súd uviedol, že v konaní o určení vlastníckeho práva sa ako predbežná otázka musí riešiť otázka platnosti, resp. neplatnosti titulu, od ktorého sa odvodzuje nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. V danom prípade to bola kúpna zmluva z 10. júna 1998. Keďže právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu už bola táto otázka vyriešená, súd prvej inštancie a ani odvolací súd sa už ďalej touto otázkou (platnosti, resp. neplatnosti kúpnej zmluvy) zaoberať nemohli. A to predovšetkým s poukazom na ustanovenie § 194 a § 228 CSP tak, ako to citoval súd prvej inštancie a odvolací súd sa s týmto záverom v plnom rozsahu stotožnil. Správne tiež prvoinštančný súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2012 sp. zn. 1Cdo/44/2010, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 3/2013 pod č. 40. Aj v zmysle rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 349/2009 a I. ÚS 170/2015, pokiaľ bola otázka neplatnosti kúpnej zmluvy už právoplatne vyriešená v inom občianskoprávnom konaní bol ňou súd prvej inštancie a v konečnom dôsledku aj odvolací súd, viazaný. Neobstála odvolacia argumentácia žalobcov nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 15/2014, (v zmysle ktorého o neplatnosti právneho úkonu nerozhodujú okolnosti, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti), pretože tento bol prijatý v konkrétnej, určitej veci, nie je zovšeobecňujúcim stanoviskom. So závermi tohto nálezu sa prvoinštančný súd riadne vyporiadal. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalovaným priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške voči žalobcom, o výške ktorých rozhodne podľa § 262 ods. 1 CSP súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.
3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu žalobcovia (ďalej aj „dovolatelia“) podali dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodňovali ustanoveniami § 420 písm. f) CSP t. j. tým, že súd im nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovali procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a § 421 ods. 1 písm. b) CSP a síce, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 3.1. V rámci dovolania podľa § 420 písm. f) CSP žalobcovia namietali vadu zmätočnosti spočívajúcu v tom, že dovolaním napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, keďže neobsahuje náležité a presvedčivé odôvodnenie a nevysporadúva sa s kľúčovými argumentmi prezentovanými žalobcami. Za takéto označili ich tvrdenia, že titulom, na základe ktorého odvodzujú svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, nebola výlučne kúpna zmluva, ale vydržanie vlastníckeho práva. Odvolací súd však v odôvodnení svojho rozhodnutia túto časť odvolacej argumentácie žalobcov ohľadne aspektu ichdobromyseľnosti a následného vydržania ako titulu nadobudnutia vlastníckeho práva účelovo vynechal (opomenul), a nikde v rozsudku sa s touto otázkou, kľúčovou pre rozhodnutie o určení vlastníckeho práva nezaoberal, čo zakladá arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť daného rozhodnutia, pretože neposkytuje náležitú a erudovanú odpoveď na právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie súdu. Dovolatelia vyslovili presvedčenie, že vlastnícke právo, z hľadiska ústavného, nikdy nestratili, keďže sú od počiatku dobromyseľní. Odvolací súd sa taktiež nevysporiadal s odvolacou argumentáciou žalobcov o tom, že novou skutočnosťou, na ktorú je potrebné brať zreteľ je nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 15/2014, ktorým bol právny názor zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Cpj 33/01 z 3. októbra 2001, ktoré podmieňovalo platnosť kúpnej zmluvy pevným spojením jednotlivých hárkov tak, aby tvorili technickú jednotu listiny, definitívne prelomený ako ústavne neakceptovateľný. Súdy nižších inštancií v odôvodnení svojich rozhodnutí, akoby opomínali, že predmetom konania bolo v danom prípade určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, teda otázka širšia, ako je otázka neplatnosti kúpnej zmluvy. 3.2. V rámci dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalobcovia formulovali tri otázky majúc za to, že od ich vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, pričom v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené, a to: 1/ Je rozhodnutie o neplatnosti zmluvy z formálnych dôvodov bez ďalšieho skúmania podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva, za súčasného splnenia všetkých zmluvných povinností zmluvnými stranami, ako aj podmienok vydržania, rozhodnutím o vlastníctve k nehnuteľnosti? 2/ Je rozhodnutie o neplatnosti zmluvy z formálnych dôvodov bez ďalšieho skúmania podmienok ochrany dobromyseľného nadobúdateľa, za súčasného splnenia všetkých zmluvných povinností zmluvnými stranami, bez ohľadu na to, či boli splnené podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva, rozhodnutím o vlastníctve k nehnuteľnosti? 3/ Bol odvolací súd v prejednávanej veci, ktorej predmetom je určenie vlastníckeho práva, čo je otázka širšia, ako určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, viazaný právnym názorom Ústavného súdu SR vyjadrenom v Náleze sp. zn. IV. ÚS 15/2014 s poukazom na právny názor vyjadrený v Uznesení NS SR z 19. marca 2018, sp. zn. 3Cdo/198/2017 za situácie, keď o otázke neplatnosti kúpnej zmluvy bolo už skôr právoplatne rozhodnuté v inom súdnom konaní?. V rámci námietok týkajúcich sa nesprávneho právneho posúdenia dovolatelia odvolaciemu súdu vytýkali, že zvolil prílišný formalistický postup pri výklade právnej normy, ktorým ústavne nekonformne poprel jej účel a zmysel, a ktorým nerešpektoval rozhodnutie ústavného súdu v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. marca 2018 sp. zn. 3Cdo/198/2017. 3. 3. Z uvedených dôvodov žalobcovia Najvyšší súd Slovenskej republiky žiadali, aby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
4. Žalovaní v podanom vyjadrení k dovolaniu žalobcov uviedli, že žalobcovia riadne nepreukázali vady konania, ktoré by opodstatňovali pripustenie dovolania, pričom je zrejmé, že prvoinštančný a aj odvolací súd na konanie správne aplikovali zákonné ustanovenia § 194 v spojení s § 228 CSP a príslušné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2012 sp. zn. 1Cdo/44/2010 zverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 3/2013 pod č. 40, pričom aplikáciou daných predpisov nedošlo k naplneniu dovolacích dôvodov uvádzaných v dovolaní, nedošlo zo strany súdov nižších inštancií k nesprávnemu procesnému postupu, ktorým by sa znemožnilo strane uskutočňovať jej procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaní tiež zdôraznili, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno ohľadne preukázania titulu vydržania vlastníckeho práva. S ohľadom na všetky uvádzané skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky žiadali, aby podané dovolanie zamietol a priznal im trovy konania.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je dôvodné, a preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie.
6. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedoka tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.
7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
8. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
1 0. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
12. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov.
13. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantnékonanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
14. Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
15. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľov, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do ich práva na spravodlivý proces.
16. V danom prípade žalobcovia v súvislosti s vytýkanou vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP namietali nesprávny procesný postup súdov nižších inštancií spočívajúci v nepreskúmateľnosti rozhodnutia, keďže sa nevysporiadava s nimi prezentovanými kľúčovými argumentmi (nadobudnutím vlastníckeho práva vydržaním, účinkami nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 15/2014).
17. Podľa § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
18. Civilný sporový poriadok umožňuje odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie v rozsudku v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V takom prípade sa môže obmedziť v odôvodnení len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Zákon však vyžaduje, aby aj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie, pokiaľ sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Povinnosťou odvolacieho súdu je zároveň vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Za podstatný je potrebné považovať taký argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. (Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1296 s.).
19. Dovolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Súd sa teda musí zaoberať účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné. Inak povedané k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, 4Cdo/34/2018, 4Cdo/3/2019, 5Cdo/57/2019, 8Cdo/152/2018).
20. V zmysle judikatúry ústavného súdu platí, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľných spôsobom reagovať v súlades platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku.
21. Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva platí, že judikatúra síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998).
22. V danom prípade dovolací súd zistil, že žalobcovia súčasťou svojich odvolacích námietok (č. l. 160 a nasl. spisu) okrem iného učinili aj námietku nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, a to v samom závere podania („...žalobcovia sú presvedčení, že vlastnícke právo, z hľadiska ústavného, nikdy nestratili, keďže sú od počiatku dobromyseľní, zároveň majú za to, že predmetné nehnuteľnosti prinajmenšom vydržali...“), ktorú považuje dovolací súd z hľadiska rozhodovania v prejednávanom spore za podstatnú, avšak odvolací súd sa touto skutočnosťou vôbec nezaoberal resp. na tieto tvrdenia nereagoval. Rovnaké tvrdenia pritom produkovali žalobcovia už aj na prvoinštančnom súde, a to vo svojom vyjadrení z 15. marca 2022 (č. l. 134 a nasl. spisu), avšak tak ako odvolací súd ani súd prvej inštancie im v odôvodnení svojho rozhodnutia nevenoval pozornosť; zaoberal sa len možnosťou žalobcov nadobudnúť vlastnícke právo na základe spornej (neplatnej) kúpnej zmluvy (viď bod 28. rozsudku súdu prvej inštancie). Žalobcovia preto dôvodne namietali odvolaciemu súdu nedostatočnú odpoveď na nimi prezentovanú odvolaciu argumentáciu. Z uvedeného vyplýva, že dovolatelia v súvislosti s uplatnenou vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP opodstatnene namietali náležité nevysporiadanie sa s podstatnou argumentáciou uplatnenou v odvolaní, týkajúcou sa možného nadobudnutia vlastníckeho práva titulom vydržania. Nerešpektovaním pravidla riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu došlo v konaní k procesnej vade v zmysle § 420 písm. f) CSP, ktorá zakladá nielen prípustnosť dovolania ale zároveň aj jeho dôvodnosť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva dostatočnú odpoveď na uplatnenú podstatnú odvolaciu argumentáciu žalobcov v zmysle § 387 ods. 3 v spojení s § 393 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11).
23. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 CSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s predmetnými ustanoveniami zrušil rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie a vec vrátil okresnému súd na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
2 4. Vzhľadom na dôvod zrušenia napadnutého rozsudku dovolací súd nepristúpil ani k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľov, týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Postupoval v súlade s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ktorá sa ustálila na názore, že v prípade dôvodne namietanej vady zmätočnosti ide o procesnú nesprávnosť, pri ktorej je predčasné posudzovať otázky súvisiace so správnosťou právneho posúdenia veci (1Cdo/166/2017, 2Cdo/88/2017, 3Cdo/146/2018, 4Cdo/191/2018).
25. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie naďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).
26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.