8 Cdo 469/2015
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne CD Consulting s.r.o., so sídlom v Prahe, K červenému dvoru č. 3269/25a, Česká republika, IČO: 26 429 705,
zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave,
Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej Z. Č., bývajúcej v D., za účasti Spolku
právnej ochrany spotrebiteľa (SPOS) so sídlom v Košiciach, Čajakova č. 1, IČO: 42244552
ako vedľajšieho účastníka na strane žalovanej, o zaplatenie 988,13 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 8 C 347/2013, o dovolaní proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach z 11. novembra 2014 sp. zn. 5 Co 235/2014, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej ani vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej náhradu trov dovolacieho
konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Žalobkyňa sa v konaní vedenom na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 8 C 347/2013
domáha plnenia zo zmenky. Žalobu podala podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 (ďalej len „nariadenie“).
Spolok právnej ochrany spotrebiteľa (SPOS) so sídlom v Košiciach, Čajakova č. 1,
IČO: 42244552 (ďalej len „SPOS“) oznámil písomne súdu prvého stupňa, že vstupuje
do konania ako vedľajší účastník na strane žalovanej. Okresný súd Rožňava doručil
účastníkom konania oznámenie o vstupe vedľajšieho účastníka na strane žalovanej do konania
s tým, aby sa k nemu vyjadrili, prípadne vzniesli námietky.
Žalovaná sa k vstupu vedľajšieho účastníka do konania nevyjadrila.
Žalobkyňa vo vyjadrení k predmetnému úkonu SPOS uviedla, že v danom prípade ide
o európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, na ktoré sa vzťahuje nariadenie.
Procesný postup súdu a strán konaní je preto upravený odlišne od vnútroštátnej úpravy
obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku. Podľa názoru žalobkyne je v takejto veci
vedľajšie účastníctvo neprípustné. Nariadenie inštitút vedľajšieho účastníctva nepozná
a aplikáciu procesných pravidiel vnútroštátnych procesných noriem pripúšťa len celkom
výnimočne – iba vtedy, ak explicitne ustanovuje, že sa postupuje v súlade s príslušným
procesným právom uplatniteľným v členskom štáte.
2 8 Cdo 469/2015
Okresný súd Rožňava uznesením z 9. januára 2014 č.k. 8 C 347/2013-48 pripustil
vstup SPOS do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovanej. V odôvodnení uviedol,
že európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu je upravené nariadením, pričom
to, čo nie je upravené v nariadení, je upravené v procesnom práve členského štátu, v ktorom
sa konanie vedie. Text nariadenia nevylučuje účasť vedľajšieho účastníka a nariadenie ani
nemá ustanovenie upravujúce účasť vedľajšieho účastníka v takomto konaní. Preto pri
rozhodovaní o prípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka treba aplikovať § 93 ods. 1 až 4
O.s.p. V danom prípade boli preto splnené všetky podmienky na to, aby SPOS mohol
v konaní vystupovať ako vedľajší účastník na strane žalovanej. Súd prvého stupňa k tomu
dodal, že vedľajší účastník sa stáva účastníkom konania v okamihu, keď dôjde súdu
oznámenie, že vstupuje do konania a na stranu ktorého účastníka. Ako vedľajší účastník môže
pritom vystupovať aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv, okrem
iných aj práv spotrebiteľa. SPOS má postavenie takej právnickej osoby. Námietky žalobkyne
o neprípustnosti vstupu SPOS ako vedľajšieho účastníka považoval súd prvého stupňa
za neopodstatnené a nemajúce podklad v ustanoveniach nariadenia. Navyše, nemožno
prehliadnuť, že žalobkyňa sa v konaní domáha plnenia zo zmenky, ktorá bola vystavená ako
zabezpečovacia zmenka k spotrebiteľskej zmluve o úvere, a predmetom činnosti SPOS
je práve ochrana spotrebiteľa.
Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Košiciach uznesením z 11. novembra 2014
sp. zn. 5 Co 235/2014 napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1, 2
O.s.p.). Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že otázku prípustnosti vstupu vedľajšieho
účastníka do európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu je potrebné riešiť podľa
ustanovení vnútroštátnej právnej úpravy (t.j. Občianskeho súdneho poriadku), lebo nariadenie
nemá v tomto smere osobitnú úpravu. Dodal, že cieľom koncipovanej právnej úpravy podľa
§ 93 ods. 2 O.s.p. je umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované
právnické osoby a združenia. O.i. žalobkyni nemôže v dôsledku ním uvádzaných dôvodov
vzniknúť škoda pre nesprávny úradný postup a ani iná ujma.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie tvrdiac, že jej
v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) procesným postupom
súdov, ktoré nepostupovali podľa nariadenia, ale podľa ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku a pripustili vstup SPOS do konania ako vedľajšieho účastníka, i keď sa to prieči
nariadeniu. Povolením vstupu tohto subjektu do prebiehajúceho európskeho konania
vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa zabráni tomu, aby sa mohli naplniť ciele sledované
nariadením – zjednodušenie, zrýchlenie a zlacnenie takéhoto konania. Vzhľadom na to, že
vedľajší účastník má z procesného hľadiska rovnaké práva ako účastník konania, jeho účasť
v tomto osobitnom druhu konania neúmerne predĺži konanie, zvýši jeho časovú náročnosť
a spôsobí tiež nárast trov konania a nákladov účastníkov vynaložených na ochranu ich práv.
Súdy svoje rozhodnutia založili na nesprávnom výklade nariadenia. Skutočnosť, že nariadenie
neobsahuje úpravu vedľajšieho účastníctva totiž podľa žalobkyne znamená, že nariadenie
vylučuje uplatnenie tohto inštitútu v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu.
Nesprávny je preto názor súdov, že práve táto skutočnosť otvára možnosť, aby vedľajší
účastník vstúpil do takéhoto konania za podmienok upravených vnútroštátnymi predpismi. 3 8 Cdo 469/2015
Z týchto dôvodov žiadala napadnuté uznesenie a tiež ním potvrdené uznesenie zrušiť a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalovaná ani SPOS sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)
skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok,
ktorý možno podať len proti rozhodnutiam výslovne uvedeným v zákone [viď § 238 O.s.p.
(pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho
súdu)], alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných procesných vád
(viď § 237 O.s.p.).
Dovolaním možno úspešne napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho
súdu, nie však v každom prípade, ale iba ak podanie dovolania pripúšťa zákon (viď § 236
ods. 1 O.s.p.). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou,
v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013,
5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). Zo samej podstaty dovolania ako
mimoriadneho opravného prostriedku smerujúceho proti už právoplatnému rozhodnutiu súdu
vyplýva, že pri posudzovaní jeho prípustnosti nemá extenzívny výklad ustanovení § 236
až § 239 O.s.p. žiadne opodstatnenie (k tomu viď aj PL. ÚS 9/04).
2. V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Podľa § 239 ods. 1 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie
je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu 4 8 Cdo 469/2015
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia,
c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla žalobkyňa dovolaním, nemá znaky
rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné. Jeho prípustnosť preto z ustanovení § 239
ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva.
3. Dovolanie žalobkyne by v okolnostiach daného prípadu mohlo byť procesne
prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované
v ustanovení § 237 O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie
je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba
zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto
ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej
vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
4. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu
prvostupňového a odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či žalobkyni
bola odňatá možnosť pred súdom konať.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti
na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy 5 8 Cdo 469/2015
(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123
O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok
doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
Občiansky súdny poriadok neumožňuje stotožniť závažnú procesnú vadu konania
uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. so súdnym rozhodnutím, ani s jeho odôvodnením. Najvyšší
súd už v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť dovolania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom súdu vtedy, ak
ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu možno totiž
rozumieť len jeho faktickú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci (porovnaj
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 91/2012), ktorá predchádza vydaniu
konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní. „Za odňatie možnosti
konať pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej
činnosti súdu...“ (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 201/2011). Postupom
súdu sa môže rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob vedenia konania či procesu,
jednotlivé procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť alebo nečinnosť, nie však výsledný
rozhodovací akt súdu vo veci samej (meritórny produkt konania), úlohou ktorého
je vyhodnotiť konanie a podať záväzný názor súdu na prejednávanú vec.
5. Žalobkyňa odňatie možnosti pred súdom konať vyvodzuje z toho, že súdy
nepostupovali podľa nariadenia, ale podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
a pripustili vstup SPOS do konania ako vedľajšieho účastníka, i keď sa to prieči nariadeniu
(k tomu viď 5.1.) a že povolením vstupu SPOS do prebiehajúceho európskeho konania
vo veciach s nízkou hodnotou sporu nepovedie k očakávanému zjednodušeniu, zrýchleniu
a zlacneniu takéhoto konania (k tomu viď 5.2).
5.1. Dovolacia námietka žalobkyne, že súdy vstup SPOS do konania ako vedľajšieho
účastníka na strane žalovanej neposudzovali správne, lebo pri skúmaní podmienok vstupu
SPOS nesprávne aplikovali ustanovenie § 93 ods. 1 a 2 O.s.p. v situácii, v ktorej tieto
podmienky mali skúmať podľa ustanovení nariadenia (ktoré navyše nesprávne interpretovali),
sa z rozhodujúceho – obsahového – hľadiska týka správnosti právneho posúdenia, na ktorom
sú založené rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu pripúšťajúce vstup SPOS
do konania.
Nesprávne právne posúdenie veci, ktoré tu žalobkyňa súdom vytýka, ale nezakladá
procesnú prípustnosť dovolania (viď tiež R 54/2012). Nejde totiž o vadu konania uvedenú
v ustanovení § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol v § 239 O.s.p.
uvedený ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
5.2. Žalobkyňa tiež namieta, že povolením vstupu SPOS do prebiehajúceho
európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa toto konanie skomplikuje
a spomalí a zároveň narastú s ním spojené trovy.
6 8 Cdo 469/2015
K tejto námietke dovolací súd uvádza, že každý vedľajší účastník, ktorý vstúpil
do konania (t.j. aj vedľajší účastník uvedený v § 93 ods. 2 O.s.p.) má z procesného hľadiska
rovnaké práva a povinnosti ako účastník konania; koná však iba sám za seba. Vedľajší
účastník vstupuje do konania, aby podporil jedného zo sporiacich sa subjektov. Účelom jeho
vstupu je teda napomôcť procesnej strane, ktorú v konaní podporuje, aby v spore dosiahla
úspech. To, logicky znamená, že účelom jeho vstupu do sporového konania zároveň je, aby
opačná procesná strana nedosiahla úspech.
I keď účasť vedľajšieho účastníka v sporovom konaní môže z procesného hľadiska
komplikovať a sťažovať uplatňovanie alebo bránenie práv v konaní toho účastníka, na strane
ktorého vedľajší účastník nevystupuje (minimálne v tom, že vedľajším účastníkom
nepodporovaný účastník musí po vstupe vedľajšieho účastníka konať proti dvom procesným
subjektom sledujúcim v podstate zhodné procesné ciele), neznamená to, že by vedľajším
účastníkom nepodporovaný účastník strácal niektoré zo svojich procesných oprávnení alebo
že by mu vstupom vedľajšieho účastníka bola znemožnená realizácia jeho procesných práv.
Ani táto dovolacia námietka žalobkyne preto neobstojí.
5.3. Z dôvodov uvedených pod 5.1. a 5.2. dospel najvyšší súd k záveru, že postupom
súdov v preskúmavanej veci nebola žalobkyni odňatá možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
6. Vzhľadom na to, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 239 ods. 1 a 2 procesne
prípustné, nepotvrdila sa existencia vady uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. a v dovolacom
konaní nevyšli najavo ani iné procesné vady vedúce k zmätočnosti, dovolací súd odmietol
dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.
7. V dovolacom konaní nemala žalobkyňa úspech a vznikla jej povinnosť nahradiť
trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal procesne úspešnej strane náhradu trov dovolacieho
konania, lebo nepodali návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. decembra 2015
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Vanda Šimová