Najvyšší súd
Slovenskej republiky 8 Cdo 411 /2015 U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky I. bývajúcej v T.,
zastúpenej JUDr. Dagmar Matuškovou, advokátkou v Bratislave, Búdkova 12, proti odporkyni O., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej JUDr. Petrom Vevurkom, advokátom v Námestove, ul. Mieru 312/13, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, vedenej na
Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 1 C 72/2008, o dovolaní odporkyne proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline z 15. januára 2015 sp. zn. 9 Co 992/2014, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 15. januára 2015
sp. zn. 9 Co 992/2014 v potvrdzujúcom výroku zrušuje a vec mu v rozsahu zrušenia vracia
na ďalšie konane.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Námestovo rozsudkom zo 4. septembra 2014 č. k. 1 C 72/2008 – 406 uložil
odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 24 042, 14 € s úrokom z omeškania
vo výške 8,5 % zo sumy 653, 59 € od 16. júna 2007 do zaplatenia, 8, 5% zo sumy 653, 59 €
od 16. júla 2007 do zaplatenia, 8, 5 % zo sumy 653, 59 € od 16. augusta 2007 do zaplatenia, 8, 5% zo sumy 653, 59 € od 16. septembra 2007 do zaplatenia, 8, 5 % zo sumy 156, 35 €
od 16. októbra 2007 do zaplatenia, 8, 5 % zo sumy 653, 59 € od 16. novembra 2007
do zaplatenia, 8, 5% zo sumy 653, 59 € od 16. decembra 2007 do zaplatenia, 8, 5 %
zo sumy 653, 59 € od 16. januára 2008 do zaplatenia, 8, 5 % zo sumy 650, 942 €
od 16. februára 2008 do zaplatenia, 8, 5 % zo sumy 650, 942 € od 16. marca 2008 do zaplatenia, 8, 5 % zo sumy 650, 942 € od 16. apríla 2008 do zaplatenia, 8, 5 % zo sumy
650, 942 € od 16. mája 2008 do zaplatenia, 8, 5 % zo sumy 650, 942 € od 16. júna 2008
do zaplatenia, 8, 5 % zo sumy 650, 942 € od 16. júla 2008 do zaplatenia, 8, 5 % zo sumy
650, 942 € od 16. augusta 2008 do zaplatenia, 8, 5 % zo sumy 650, 942 €
od 16. septembra 2008 do zaplatenia, 8, 5 % zo sumy 650, 942 € od 16. októbra 2008
do zaplatenia, 6, 5 % zo sumy 650, 942 € od 16. novembra 2008 do zaplatenia, 5% zo sumy 650, 942 € od 16. decembra 2008 do zaplatenia, 7 % zo sumy 650, 942 € od 16. januára 2009
do zaplatenia, 7 % zo sumy 577, 892 € od 16. februára 2009 do zaplatenia, 6, 5 % zo sumy
8 Cdo 411/2015
2
577, 892 € od 16. marca 2009 do zaplatenia, 6, 25 % zo sumy 577, 892 € od 16. apríla 2009
do zaplatenia, 6 % zo sumy 577, 892 € od 16. mája 2009 do zaplatenia, 6 % zo sumy
577, 892 € od 16. júna 2009 do zaplatenia, 6 % zo sumy 577, 892 € od 16. júla 2009 do zaplatenia, 6 % zo sumy 577, 892 € od 16. augusta 2009 do zaplatenia, 6 % zo sumy 577,
892 € od 16. septembra 2009 do zaplatenia, 6 % zo sumy 577, 892 € od 16. októbra 2009
do zaplatenia, 6 % zo sumy 577, 892 € od 16. novembra 2009 do zaplatenia, 6 % zo sumy
577, 892 € od 16. decembra 2009 do zaplatenia, 6 % zo sumy 577, 892 € od 16. januára 2010
do zaplatenia, 6 % zo sumy 652, 092 € od 16. februára 2010 do zaplatenia, 6 % zo sumy 652, 092 € od 16. marca 2010 do zaplatenia, 6 % zo sumy 652, 092 € od 16. apríla 2010 do
zaplatenia, 6 % zo sumy 652, 092 € od 16. mája 2010 do zaplatenia, 6 % zo sumy 652, 092 €
od 16. júna 2010 do zaplatenia, 6 % zo sumy 652, 092 € od 16. júla 2010 do zaplatenia, 6 %
zo sumy 652, 092 € od 16. augusta 2010 do zaplatenia, 6 % zo sumy 24 042, 14 €
od 16. septembra 2010 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku ( výrok I. ). Vo zvyšku návrh zamietol ( výrok II. ). Určil, že pracovný pomer navrhovateľky
u odporkyne končí právoplatnosťou rozsudku ( výrok III. ). Odporkyni uložil povinnosť
zaplatiť súdny poplatok vo výške 1 539, 50 € na účet súdu do troch dní od právoplatnosti rozsudku ( výrok IV. ). Vyslovil, že o trovách konania rozhodne osobitným uznesením
v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku ( výrok V. ). V odôvodnení uviedol, že
medzitýmnym rozsudkom z 2. decembra 2013 č. k. 1 C 72/2008 ( potvrdeným rozsudkom
krajského súdu z 27. marca 2014 sp. zn. 9 Co 40/2014 ), právoplatným 11. júna 2014 bolo
určené, že výpoveď z pracovného pomeru daná odporkyňou navrhovateľke, je neplatná.
Predmetom daného konania bola preto náhrada mzdy uplatňovaná navrhovateľkou titulom
neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 1. mája 2007 do 1. februára 2011. Súd jej priznal náhradu mzdy za špecifikované obdobie, vychádzajúc z priemernej mesačnej
mzdy, keď od augusta 2010 do januára 2011 bola práceneschopná a od 1. februára 2011 bola
zamestnaná. Za tieto obdobia napokon navrhovateľka náhradu mzdy ani neuplatňovala
a od 26. októbra 2012 je poberateľkou invalidného dôchodku vo výške 399, 40 € mesačne.
Nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 9 mesiacov, ako navrhla odporkyňa, by vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo podľa názoru súdu v rozpore s dobrými mravmi.
Z dôvodu nesprávneho výpočtu uplatňovanej náhrady mzdy súd vo zvyšku návrh zamietol
( rozdiel medzi sumou 24 569 € a priznanou sumou 24 042, 14 € ). O úrokoch z omeškania
rozhodol podľa § 517 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 3 ods. 1 NV č. 87/1995 Z. z., keď v časti
návrh zamietol z dôvodu uplatňovania jeho nesprávnej výšky ( podľa už neplatného právneho predpisu ). O súdnom poplatku rozhodol podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. v platnom
znení.
Krajský súd v Žiline na odvolanie odporkyne rozsudkom z 15. januára 2015 sp. zn.
9 Co 992/2014 rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým zaviazal odporkyňu uhradiť
navrhovateľke sumu 24 042, 14 € ( čiastočne I. ), ako aj vo výroku, ktorým uložil odporkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok ( IV. ) potvrdil. Vo výroku, ktorým zaviazal
odporkyňu uhradiť navrhovateľke úroky z omeškania ( čiastočne I. ), ako aj vo výroku,
ktorým určil skončenie pracovného pomeru právoplatnosťou rozsudku ( III. ) zrušil a vec
v týchto častiach vrátil na ďalšie konanie. Vo výroku, ktorým návrh navrhovateľky vo zvyšku
zamietol, odvolaním nenapadnutým, ponechal rozsudok okresného súdu nedotknutý. 3 8 Cdo 411/2015
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s vyhodnotením rozhodujúcich skutočností,
s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa ako aj s odôvodnením jeho rozhodnutia,
ktoré preto nepovažoval za potrebné opakovať ( § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ). Uviedol, že prvostupňový súd v dôvodoch napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom ozrejmil,
z ktorých skutočností vychádzal a akými úvahami sa riadil, keď priznal navrhovateľke
náhradu mzdy i za hranicu zákonom stanoveného 9 mesačného obdobia, s ktorými dôvodmi
sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Námietky odporkyne týkajúce sa prejavu
navrhovateľky a vedenia konania vyhodnotil z uvedených dôvodov za neopodstatnené. Za správne považoval aj rozhodnutie o súdnom poplatku. K pochybeniu ale došlo pri
rozhodovaní o úrokoch z omeškania, keď súd prvého stupňa vychádzal z § 129 Zákonníka
práce v spojení s § 517 ods. 2 O. s. p., preto v tejto časti rozhodnutie prvostupňového súdu
zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno
skončenie pracovného pomeru viazať na právoplatnosť rozhodnutia o nárokoch z neplatného skončenia pracovného pomeru, pretože práve rozhodnutie o skončení pracovného pomeru
má vplyv na rozhodnutie o nárokoch z neplatného skončenia pracovného pomeru. Ak by
pracovný pomer medzi účastníkmi mal byť ukončený až po právoplatnosti rozhodnutia o nárokoch z neplatného rozviazania, je zrejmé, že by mohlo dôjsť ku vzniku ďalších nárokov
po rozhodnutí súdu, o ktorých súd nerozhodoval. Na záver vyslovil, že v novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o trovách odvolacieho konania ( § 224 ods. 3, 4 O. s. p. ).
Proti rozsudku odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti vo veci samej a v súdnom
poplatku ( výrok I. a IV. ) podala dovolanie odporkyňa. Navrhla v tejto časti rozsudok zrušiť
a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala vadu konania podľa § 237
písm. f/ O. s. p. spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení rozsudkov súdov nižších stupňov, inú vadu konania spočívajúcu v nesprávnych skutkových záveroch a nesprávne právne
posúdenie veci súdmi nižších stupňov ( § 241 ods. 2 písm. b, c O. s. p. ). V ďalšom texte
dovolania podrobne odôvodňuje pochybenia súdov nižších stupňov pri priznaní nároku
na náhradu mzdy za uvedené obdobie, keď sa podľa jej názoru súdy nevysporiadali s jej
argumentáciou týkajúcou sa vyhlásenia navrhovateľky na uvedenom pojednávaní. V tejto súvislosti poukázala na znenie príslušných zákonných ustanovení, na rozhodnutie v obdobnej
veci a na judikatúru súdu pre ľudské práva v Strasburgu.
Navrhovateľka sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) za splnenia podmienky vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1
O. s. p. ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. ) a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu
treba v napadnutej časti zrušiť.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238
ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený 4 8 Cdo 411/2015
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné
tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého
stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p.
Dovolaním odporkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale rozsudok odvolacieho
súdu v jeho potvrdzujúcej časti, vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu
je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor,
od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie odporkyne nie je podľa ustanovenia § 238
O. s. p. prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p.
( či už to účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ), ak konanie,
v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných
v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti
účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, o odňatie možnosti konať pred súdom a o rozhodovanie
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ). Vady konania podľa ustanovenia
§ 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. odporkyňa nenamietala a ich existenciu po preskúmaní
spisu nezistil ani dovolací súd.
Odporkyňa namietala, že jej postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred
súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ).
Pod odňatím možnosti konať pred súdom teba rozumieť taký procesný postup súdu,
ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu
právnou úpravou za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Z obsahu spisu vyplýva, že proti rozsudku súdu prvého stupňa ( vo veci samej
a v súdnom poplatku ) podala odvolanie odporkyňa ( čl. 411 spisu ), ktoré bolo doručené
navrhovateľke cestou právnej zástupkyne ( úprava súdu čl. 415 spisu ). K odvolaniu sa
navrhovateľka písomne vyjadrila podaním zo 27. októbra 2014 ( čl. 422 spisu ). Spis bol
následne predložený krajskému súdu ( predkladacia správa čl. 426 spisu ), ktorý po oznámení v súlade s § 156 ods3 O. s. p. v spojení s § 214 ods. 2 O. s. p. ( čl. 427 spisu )
vo veci 15. januára 2015 ( čl. 430 spisu ) rozhodol. Teda vyjadrenie navrhovateľky
k odvolaniu nebolo doručené odporkyni. Opomenutím doručenia tohto vyjadrenia odporkyni 5 8 Cdo 411/2015
došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu jej možnosti konať pred súdom v zmysle
§ 237 písm. f/ O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky pri tomto závere vychádzal z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 13. januára 2015 vo veci Trančíková proti
Slovenskej republike, v ktorom ESĽP dospel k záveru, že „opomenutie povinnosti doručiť
rovnopis odporcovho písomného vyjadrenia sťažovateľke predstavovalo popretie jej práva
na spravodlivé konanie“. Teda skutočnosť, že vyjadrenie k odvolaniu nebolo doručené odporkyni, bola dôvodom, prečo dovolací súd ( v zmysle uvedeného rozsudku ESĽP )
rozsudok krajského súdu v potvrdzujúcom výroku zrušil.
Pokiaľ ide o námietku odporkyne spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci,
či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p.
dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie
je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových
zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Z obsahu dovolania je zrejmá námietka, že súdy nesprávne vyhodnotili výsledky
vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, že nesprávne hodnotenie
vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú
vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ až c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie
243a ods. 2, veda druhá O.s.p., ktoré ustanovuje, že dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky
potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.
Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi
predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.).
Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je
oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže
vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 až 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu, že v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu
prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2
veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba
na základe súdnych spisov, preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže
pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil.
Pokiaľ odporkyňa namietala nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu
táto námietka nie je dôvodná.
6 8 Cdo 411/2015
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ ( žalobca )
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca ( žalovaný ), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia ( § 157 ods. 2 O. s. p. ), pričom účastníkovi konania musí dať
odpoveď na podstatné ( zásadné ) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného
rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované
zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ( ďalej len „ESĽP“ ), porovnaj napr. rozsudok
vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné
dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany ( účastníka ) bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument ( rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok
Higginsova a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1998-I ). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavby a čl. 36
ods. 1 Listina základných práva slobôd ( ďalej len „listina“ ) je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie kusí obsahovať
aj rozsudok opravného ( odvolacieho ) súdu ( pozri uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.
IV. ÚS 115/03 ).
Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv.
skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.
V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi
závermi súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa stotožnil aj s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu. Vysporiadal sa aj s odvolacími námietkami odporkyne, ktoré
vyhodnotil za nedôvodné.
7 8 Cdo 411/2015
Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, konkrétne a podrobne rozhodujúce
skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný a presvedčivý právny záver o dôvodnosti nároku na náhradu
mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru v priznanej výške. Teda odôvodnenie
rozsudku súdu prvého stupňa zrozumiteľne a podrobne objasňujúce ( § 157 ods. 2 O. s. p. )
skutkový a právny základ rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny
proces ( pozri III. ÚS 115/2003 ).
Odporkyňa napokon namietala nesprávne právne posúdenie veci ( § 241 ods. 2 písm. c/
O. s. p. ).
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá ( nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
( dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval ), dovolateľom vytýkané skutočnosti
by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd ( ne ) použil správny právny predpis a či ho ( ne ) správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil ( ne ) správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy,
keby dovolanie bolo procesne prípustné ( o taký prípad v danej veci nešlo ). Nesprávne
právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle
§ 237 písm. f / O. s. p., lebo ani ( prípadným ) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia ( pozri
napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010,
2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011,
7 Cdo 26/2010 ). Preto dovolací súd ( s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu
dovolacieho konania ) nemohol preskúmavať rozhodnutia súdov nižších stupňov z hľadiska právneho posúdenia veci. Tie isté závery sa týkajú aj tzv. inej vady konania, ktorú možno
namietať len v procesne prípustnom dovolaní.
Vzhľadom však na konštatovanú vadu konania ( v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. )
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu v potvrdzujúcom výroku
zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie ( § 243b ods. 3 O. s. p. ).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania ( § 243d ods. 1 O. s. ).
8 8 Cdo 411/2015
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. júna 2015
JUDr. Oľga Trnková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková
9 8 Cdo 411/2015
Pod odňatím možnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ) teba rozumieť taký procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných
mu právnou úpravou za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Z obsahu spisu vyplýva, že proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie odporca ( čl. 205
– 210 spisu ), ktoré bolo doručené navrhovateľovi ( právnemu zástupcovi ) 2. januára 2013 ( úprava
súdu čl. 211 spisu ). K odvolanou sa navrhovateľ písomne vyjadril podaním z 11. februára 2013 ( čl.
213 – 214 spisu ). Spis bol následne predložený krajskému súdu ( predkladacia správa čl. 217 spisu
), ktorý po oznámení v súlade s § 156 ods3 O. s. p. v spojení s § 214 ods. 2 O. s. p. ( čl. 220 spisu ) vo
veci 14. novembra 2013 ( čl. 226 spisu ) rozhodol. Teda vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu
nebolo doručené odporcovi . Opomenutím doručenia tohto vyjadrenia odporcovi došlo
k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a tým k odňatiu mu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.
s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky pri tomto závere vychádzal z rozsudku Európskeho súdu pre
ľudské práva z 13. januára 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom ESĽP dospel
k záveru, že „opomenutie povinnosti doručiť rovnopis odporcovho písomného vyjadrenia
sťažovateľke predstavovalo popretie jej práva na spravodlivé konanie“. Teda len samotná
skutočnosť, že vyjadrenie k odvolaniu nebolo doručené odporcovi, bola dôvodom, prečo dovolací
súd ( v zmysle uvedeného rozsudku ESĽP ) rozsudok krajského súdu zrušil.
Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie ( § 243b ods. 3 O. s. p. ).
10 8 Cdo 411/2015
V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania ( § 243d ods. 1 O. s. p. ).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave . júna 2015
JUDr. Oľga Trnková
predsedníčka senátu
11 8 Cdo 411/2015