Najvyšší súd

Slovenskej republiky   8 Cdo 411 /2015   U Z N E S E N I E

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky I. bývajúcej   v T.,

zastúpenej JUDr. Dagmar Matuškovou, advokátkou v Bratislave, Búdkova 12, proti odporkyni O., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej JUDr. Petrom Vevurkom, advokátom v Námestove, ul.   Mieru 312/13, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, vedenej na

Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 1 C 72/2008, o dovolaní odporkyne proti rozsudku

Krajského súdu v Žiline z 15. januára 2015 sp. zn. 9 Co 992/2014, takto

  r o z h o d o l :  

  Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 15. januára 2015

sp. zn. 9 Co 992/2014 v potvrdzujúcom výroku zrušuje a vec mu v rozsahu zrušenia vracia

na ďalšie konane.

O d ô v o d n e n i e

  Okresný súd Námestovo rozsudkom zo 4. septembra 2014 č. k. 1 C 72/2008 – 406 uložil

odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 24 042, 14 € s úrokom z omeškania  

vo výške 8,5 % zo sumy 653, 59 € od 16. júna 2007 do zaplatenia, 8, 5% zo sumy 653, 59 €

od 16. júla 2007 do zaplatenia, 8, 5 % zo sumy 653, 59 € od 16. augusta 2007 do zaplatenia, 8, 5% zo sumy 653, 59 € od 16. septembra 2007 do zaplatenia, 8, 5 % zo sumy 156, 35 €  

od 16. októbra 2007 do zaplatenia, 8, 5 % zo sumy 653, 59 € od 16. novembra 2007  

do zaplatenia,   8, 5% zo sumy 653, 59 € od 16. decembra 2007 do zaplatenia, 8, 5 %  

zo sumy 653, 59 € od 16. januára 2008 do zaplatenia, 8, 5 % zo sumy 650, 942 €  

od 16. februára 2008 do zaplatenia, 8, 5 % zo sumy 650, 942 € od 16. marca 2008   do zaplatenia, 8, 5 % zo sumy 650, 942 € od 16. apríla 2008 do zaplatenia, 8, 5 % zo sumy

650, 942 € od 16. mája 2008 do zaplatenia, 8, 5 % zo sumy 650, 942 € od 16. júna 2008  

do zaplatenia, 8, 5 % zo sumy 650, 942 € od 16. júla 2008 do zaplatenia, 8, 5 % zo sumy

650, 942 € od 16. augusta 2008 do zaplatenia, 8, 5 % zo sumy 650, 942 €  

od 16. septembra 2008 do zaplatenia, 8, 5 % zo sumy 650, 942 € od 16. októbra 2008  

do zaplatenia, 6, 5 % zo sumy 650, 942 € od 16. novembra 2008 do zaplatenia, 5% zo sumy 650, 942 € od 16. decembra 2008 do zaplatenia, 7 % zo sumy 650, 942 € od 16. januára 2009

do zaplatenia, 7 % zo sumy 577, 892 € od 16. februára 2009 do zaplatenia, 6, 5 % zo sumy

8 Cdo 411/2015

2  

577, 892 € od 16. marca 2009 do zaplatenia, 6, 25 % zo sumy 577, 892 € od 16. apríla 2009

do zaplatenia, 6 % zo sumy 577, 892 € od 16. mája 2009 do zaplatenia, 6 % zo sumy  

577, 892 € od 16. júna 2009 do zaplatenia, 6 % zo sumy 577, 892 € od 16. júla 2009   do zaplatenia, 6 % zo sumy 577, 892 € od 16. augusta 2009 do zaplatenia, 6 % zo sumy 577,

892 € od 16. septembra 2009 do zaplatenia, 6 % zo sumy 577, 892 € od 16. októbra 2009  

do zaplatenia, 6 % zo sumy 577, 892 € od 16. novembra 2009 do zaplatenia, 6 % zo sumy

577, 892 € od 16. decembra 2009 do zaplatenia, 6 % zo sumy 577, 892 € od 16. januára 2010

do zaplatenia, 6 % zo sumy 652, 092 € od 16. februára 2010 do zaplatenia, 6 % zo sumy 652, 092 € od 16. marca 2010 do zaplatenia, 6 % zo sumy 652, 092 € od 16. apríla 2010 do

zaplatenia, 6 % zo sumy 652, 092 € od 16. mája 2010 do zaplatenia, 6 % zo sumy 652, 092 €

od 16. júna 2010 do zaplatenia, 6 % zo sumy 652, 092 € od 16. júla 2010 do zaplatenia, 6 %

zo sumy 652, 092 € od 16. augusta 2010 do zaplatenia, 6 % zo sumy 24 042, 14 €  

od 16. septembra 2010 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku ( výrok I. ). Vo zvyšku návrh zamietol ( výrok II. ). Určil, že pracovný pomer navrhovateľky

u odporkyne končí právoplatnosťou rozsudku ( výrok III. ). Odporkyni uložil povinnosť

zaplatiť súdny poplatok vo výške 1 539, 50 € na účet súdu   do troch dní od právoplatnosti rozsudku ( výrok IV. ). Vyslovil, že o trovách konania rozhodne osobitným uznesením

v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku ( výrok V. ). V odôvodnení uviedol, že

medzitýmnym   rozsudkom z 2. decembra 2013 č. k. 1 C 72/2008 ( potvrdeným rozsudkom

krajského súdu z 27. marca 2014 sp. zn. 9 Co 40/2014 ), právoplatným 11. júna 2014 bolo

určené, že   výpoveď z pracovného pomeru daná odporkyňou navrhovateľke, je neplatná.

Predmetom daného konania bola preto náhrada mzdy uplatňovaná navrhovateľkou titulom

neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 1. mája 2007 do 1. februára 2011. Súd jej priznal náhradu mzdy za špecifikované obdobie, vychádzajúc z priemernej mesačnej

mzdy, keď od augusta 2010 do januára 2011 bola práceneschopná a od 1. februára 2011 bola

zamestnaná. Za tieto obdobia napokon navrhovateľka náhradu mzdy ani neuplatňovala  

a od 26. októbra 2012 je poberateľkou invalidného dôchodku vo výške 399, 40 € mesačne.

Nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 9 mesiacov, ako navrhla odporkyňa,   by vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo podľa názoru súdu v rozpore s dobrými mravmi.

Z dôvodu nesprávneho výpočtu uplatňovanej náhrady mzdy súd vo zvyšku návrh zamietol  

( rozdiel medzi sumou 24 569 € a priznanou sumou 24 042, 14 € ). O úrokoch z omeškania

rozhodol podľa § 517 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 3 ods. 1 NV č. 87/1995 Z. z., keď v časti

návrh zamietol z dôvodu uplatňovania jeho nesprávnej výšky ( podľa už neplatného právneho predpisu ). O súdnom poplatku rozhodol podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. v platnom

znení.

  Krajský súd v Žiline na odvolanie odporkyne rozsudkom z 15. januára 2015 sp. zn.  

9 Co 992/2014 rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým zaviazal odporkyňu uhradiť

navrhovateľke sumu 24 042, 14 €   ( čiastočne I. ), ako aj vo   výroku, ktorým uložil odporkyni   povinnosť zaplatiť súdny poplatok ( IV. ) potvrdil. Vo výroku, ktorým zaviazal

odporkyňu uhradiť navrhovateľke úroky z omeškania ( čiastočne I. ), ako aj vo výroku,

ktorým určil skončenie pracovného pomeru právoplatnosťou rozsudku ( III. ) zrušil a vec

v týchto častiach vrátil na ďalšie konanie. Vo výroku, ktorým návrh navrhovateľky vo zvyšku

zamietol, odvolaním nenapadnutým, ponechal   rozsudok okresného súdu nedotknutý. 3   8 Cdo 411/2015

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil   s vyhodnotením rozhodujúcich skutočností,  

s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa ako aj s odôvodnením jeho rozhodnutia,

ktoré preto nepovažoval za potrebné   opakovať ( § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ). Uviedol, že prvostupňový súd   v dôvodoch napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom ozrejmil,

z ktorých skutočností vychádzal a akými úvahami sa riadil, keď   priznal navrhovateľke

náhradu mzdy i za hranicu zákonom stanoveného 9 mesačného obdobia, s ktorými dôvodmi

sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Námietky odporkyne   týkajúce sa   prejavu

navrhovateľky a vedenia konania vyhodnotil   z uvedených dôvodov za neopodstatnené.   Za správne považoval aj rozhodnutie o súdnom poplatku. K pochybeniu ale došlo   pri

rozhodovaní o úrokoch z omeškania, keď súd prvého stupňa vychádzal z § 129 Zákonníka

práce v spojení s § 517 ods. 2 O. s. p., preto v tejto časti rozhodnutie prvostupňového súdu

zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno

skončenie pracovného pomeru viazať na právoplatnosť rozhodnutia o nárokoch z neplatného skončenia pracovného pomeru, pretože práve rozhodnutie o skončení pracovného pomeru

má vplyv   na rozhodnutie o nárokoch   z neplatného skončenia pracovného pomeru. Ak by

pracovný pomer   medzi účastníkmi   mal byť ukončený až po právoplatnosti rozhodnutia o nárokoch z neplatného rozviazania, je zrejmé, že by mohlo dôjsť ku vzniku ďalších nárokov

po rozhodnutí súdu, o ktorých súd nerozhodoval. Na záver vyslovil, že v novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o trovách odvolacieho konania ( § 224 ods. 3, 4 O. s. p. ).

  Proti rozsudku odvolacieho súdu   v jeho potvrdzujúcej časti   vo veci samej   a v súdnom

poplatku ( výrok I. a IV. ) podala dovolanie odporkyňa. Navrhla v tejto časti rozsudok zrušiť

a vec vrátiť súdu prvého stupňa   na ďalšie konanie. Namietala   vadu konania podľa § 237

písm. f/ O. s. p. spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení rozsudkov súdov nižších stupňov, inú vadu konania   spočívajúcu   v nesprávnych skutkových záveroch a nesprávne právne

posúdenie veci súdmi nižších stupňov ( § 241 ods. 2 písm. b, c O. s. p. ). V ďalšom texte

dovolania podrobne odôvodňuje pochybenia súdov nižších stupňov pri priznaní   nároku  

na náhradu mzdy   za uvedené obdobie, keď sa podľa jej názoru súdy nevysporiadali s jej

argumentáciou týkajúcou sa vyhlásenia navrhovateľky na uvedenom pojednávaní. V tejto súvislosti poukázala na znenie príslušných zákonných ustanovení, na rozhodnutie v obdobnej

veci a na judikatúru súdu pre ľudské práva v Strasburgu.

  Navrhovateľka sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, že

dovolanie podal   včas účastník   konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. )   za splnenia podmienky vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1

O. s. p. ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. ) a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu

treba v napadnutej časti   zrušiť.  

  Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

  V prejednávanej veci   je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238

ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený 4   8 Cdo 411/2015

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné

tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého

stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p.  

  Dovolaním odporkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale   rozsudok odvolacieho

súdu v jeho potvrdzujúcej časti, vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu

je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor,

od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky   k záveru, že dovolanie odporkyne   nie je podľa ustanovenia § 238  

O. s. p. prípustné.

  S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť   prihliadnuť   vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p.  

( či už to účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len

na skúmanie   prípustnosti dovolania   podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa   aj otázkou,   či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ), ak konanie,

v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných

v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti

účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o nepodanie   návrhu na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, o   odňatie možnosti konať pred súdom a o rozhodovanie

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ). Vady konania podľa ustanovenia

§ 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. odporkyňa   nenamietala a ich existenciu po preskúmaní

spisu nezistil ani dovolací súd.

  Odporkyňa namietala, že jej postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred

súdom   ( § 237 písm. f/ O. s. p. ).

  Pod odňatím možnosti konať pred súdom teba rozumieť taký procesný postup   súdu,

ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu

právnou úpravou za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

  Z obsahu spisu   vyplýva, že   proti rozsudku súdu prvého stupňa ( vo veci samej

a v súdnom poplatku )   podala odvolanie odporkyňa   ( čl. 411 spisu ), ktoré bolo doručené

navrhovateľke cestou právnej zástupkyne ( úprava súdu čl. 415 spisu ). K odvolaniu sa

navrhovateľka písomne vyjadrila podaním zo 27. októbra 2014 ( čl. 422 spisu ). Spis bol

následne predložený krajskému súdu   ( predkladacia správa   čl. 426 spisu ), ktorý   po oznámení v súlade s § 156 ods3 O. s. p. v spojení s § 214 ods. 2 O. s. p. ( čl. 427 spisu )

vo veci 15. januára 2015 ( čl. 430 spisu ) rozhodol. Teda vyjadrenie navrhovateľky  

k odvolaniu nebolo doručené odporkyni. Opomenutím doručenia tohto vyjadrenia odporkyni   5   8 Cdo 411/2015

došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu jej možnosti konať pred súdom v zmysle

§ 237 písm. f/ O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky pri tomto závere vychádzal   z   rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 13. januára 2015 vo veci Trančíková proti

Slovenskej republike, v ktorom ESĽP   dospel k záveru, že „opomenutie povinnosti doručiť

rovnopis odporcovho písomného vyjadrenia sťažovateľke predstavovalo popretie jej práva

na spravodlivé   konanie“. Teda skutočnosť, že vyjadrenie   k odvolaniu nebolo doručené odporkyni,   bola dôvodom, prečo dovolací súd   ( v zmysle uvedeného rozsudku ESĽP   )

rozsudok   krajského súdu v potvrdzujúcom výroku zrušil.  

  Pokiaľ ide o námietku odporkyne   spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci,

či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p.

dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie

je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241

ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových

zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

  Z obsahu dovolania je zrejmá námietka, že súdy nesprávne vyhodnotili výsledky

vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, že nesprávne hodnotenie

vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú

vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ až c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie

243a ods. 2, veda druhá O.s.p., ktoré ustanovuje, že dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky

potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej

úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom

starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi

predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.).

Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je

oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže

vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 až 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava

správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu, že v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu

prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2

veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba  

na základe súdnych spisov, preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže

pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil.

  Pokiaľ odporkyňa namietala nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu  

táto námietka nie je dôvodná.

6   8 Cdo 411/2015

  Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ ( žalobca )

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca ( žalovaný ), prípadne iný

účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje   za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

  Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia (   § 157 ods. 2 O. s. p. ), pričom   účastníkovi konania musí dať

odpoveď na podstatné ( zásadné )   otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného

rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované

zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj   z hľadiska   práv účastníka na súdnu ochranu podľa  

čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou   je aj právo   na súdne   konanie spĺňajúce   garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať   a uplatňovať   aj s ohľadom   na príslušnú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ( ďalej len „ESĽP“ ), porovnaj napr. rozsudok

vo veci   Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť   č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné

dôvody, na základe ktorých   je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže   meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany ( účastníka ) bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je   pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument ( rozsudok Georgiadis proti Grécku   z 29. mája 1997, sťažnosť č.   21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok

Higginsova a ďalší   proti Francúzsku   z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka

rozsudkov a rozhodnutí 1998-I ). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavby a čl. 36

ods. 1 Listina základných práva slobôd ( ďalej len „listina“ ) je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie   kusí obsahovať  

aj rozsudok opravného ( odvolacieho   ) súdu ( pozri uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.  

IV. ÚS 115/03 ).  

  Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv.

skráteného odôvodnenia   rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.

  V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi

závermi súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa stotožnil   aj s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu. Vysporiadal sa aj s odvolacími námietkami odporkyne, ktoré

vyhodnotil za nedôvodné.  

7   8 Cdo 411/2015

  Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia   uviedol

stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, konkrétne a podrobne rozhodujúce

skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval   právne predpisy,   ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný a presvedčivý   právny záver o dôvodnosti nároku na náhradu

mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru v priznanej výške. Teda odôvodnenie

rozsudku súdu prvého stupňa zrozumiteľne a podrobne objasňujúce ( § 157 ods. 2 O. s. p. )  

skutkový a právny základ   rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu,   nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny

proces ( pozri III. ÚS 115/2003 ).  

  Odporkyňa napokon namietala nesprávne právne posúdenie veci   ( § 241 ods. 2 písm. c/  

O. s. p. ).

  Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery   a aplikuje konkrétnu právnu normu   na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu   pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov   ide vtedy, ak súd nepoužil   správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne   závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť   dovolania nezakladá ( nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia).   Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,  

( dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval ), dovolateľom vytýkané skutočnosti

by mali za následok   vecnú nesprávnosť   napadnutého rozsudku,   nezakladali by ale

prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd ( ne ) použil správny právny predpis a či ho ( ne ) správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov   vyvodil ( ne ) správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy,

keby   dovolanie bolo procesne prípustné ( o taký prípad v danej veci nešlo ). Nesprávne

právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov   nie je ani procesnou vadou konania v zmysle

§ 237 písm. f / O. s. p., lebo ani ( prípadným ) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia ( pozri

napr.   rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010,  

2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011,  

7 Cdo 26/2010 ). Preto   dovolací súd (   s ohľadom na   zdôrazňovanú právnu úpravu

dovolacieho konania ) nemohol preskúmavať rozhodnutia súdov nižších stupňov z hľadiska   právneho posúdenia veci. Tie isté závery sa týkajú aj tzv. inej vady konania, ktorú možno

namietať len v procesne prípustnom dovolaní.

  Vzhľadom však   na   konštatovanú   vadu konania ( v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. )

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu   v potvrdzujúcom   výroku  

zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie ( § 243b ods. 3 O. s. p. ).

  V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( § 243d ods. 1 O. s. ).

8   8 Cdo 411/2015

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. júna 2015

  JUDr. Oľga Trnková, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková

9   8 Cdo 411/2015

Pod odňatím možnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ) teba rozumieť taký procesný

postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných

mu právnou úpravou za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

  Z obsahu spisu vyplýva, že proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie odporca ( čl. 205

– 210 spisu ), ktoré bolo doručené navrhovateľovi ( právnemu zástupcovi ) 2. januára 2013 ( úprava

súdu čl. 211 spisu ). K odvolanou sa navrhovateľ   písomne vyjadril podaním z 11. februára 2013 ( čl.

213 – 214 spisu ). Spis bol následne predložený krajskému súdu ( predkladacia správa čl. 217 spisu

), ktorý po oznámení v súlade s § 156 ods3 O. s. p. v spojení s § 214 ods. 2 O. s. p. ( čl. 220 spisu ) vo

veci   14. novembra 2013 ( čl. 226 spisu ) rozhodol. Teda vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu  

nebolo doručené odporcovi  .   Opomenutím doručenia tohto vyjadrenia odporcovi   došlo

k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a tým k odňatiu mu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.

s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky pri tomto závere   vychádzal z   rozsudku Európskeho súdu pre

ľudské práva z 13. januára 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom ESĽP dospel

k záveru, že „opomenutie povinnosti doručiť rovnopis odporcovho   písomného vyjadrenia

sťažovateľke   predstavovalo   popretie jej   práva na spravodlivé   konanie“. Teda len samotná

skutočnosť, že vyjadrenie k odvolaniu nebolo doručené odporcovi, bola dôvodom, prečo dovolací

súd   ( v zmysle uvedeného rozsudku ESĽP ) rozsudok   krajského súdu zrušil.  

  Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie ( § 243b ods. 3 O. s. p. ).

10   8 Cdo 411/2015

  V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania (   § 243d ods. 1 O. s. p. ).

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave  . júna   2015

  JUDr. Oľga Trnková

  predsedníčka senátu

11   8 Cdo 411/2015