8Cdo/408/2014

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingová č. 4, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. č. 13, o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 5 C 211/2012, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 30. júna 2014 sp. zn. 9 Co 522/2014, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

Okresný súd Martin uznesením zo 4. júna 2014 č. k. 5 C 211/2012-143 dovolacie konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. O zastavení dovolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) s odôvodnením, že žalobkyňa podala dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 18. marca 2014 č.k. 5 Co 138/2014-107, pričom pri podaní dovolania súdny poplatok za dovolanie nezaplatila a nereagovala ani na výzvu okresného súdu (č.l. 120 spisu), ktorou ju súd vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie vo výške 40 € v zmysle položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. Predmetná výzva bola právnemu zástupcovi žalobkyne doručená dňa 19.mája 2014. Lehota 10 dní na zaplatenie (súdneho poplatku) márne uplynula, pričom žalobkyňa súdny poplatok nezaplatila ani neskôr napriek tomu, že o následkoch nezaplatenia bola poučená. O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobkyne uznesením z 30. júna 2014 sp. zn. 9 Co 522/2014 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa a žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, ktorý svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil, je vecne správne, preto naň odvolací súd v jednotlivostiachpoukazuje. Na doplnenie zdôraznil, že dovolacie konanie má vo vzťahu k pôvodnému konaniu autonómny charakter. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobkyňa podala dovolanie za účinnosti právnej úpravy po 1.10.2012, teda za účinnosti zákona č. 286/2012 Z.z., ktorý umožňoval vyrúbiť súdny poplatok aj v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom. Poplatková povinnosť teda jednoznačne vznikla a súd prvého stupňa správne poukázal na ustanovenia, ktoré zreteľne upravujú vznik poplatkovej povinnosti žalobkyne. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie. Navrhla ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu, že nesprávnym zastavením konania jej bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Vyslovila názor, podľa ktorého jej nevznikla poplatková povinnosť, pretože dovolanie je prekvapivé. Pokiaľ súd výšku súdneho poplatku za dovolanie určil analogicky podľa položky č. 7a Sadzobníka zákona o súdnych poplatkoch, nakoľko sa v ňom jasne a jednoznačne poplatková povinnosť za odvolanie či dovolanie za návrh na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom nenachádza, ale len za samotný takýto návrh, nepostupoval správne. Okrem toho žaloba bola podaná pred 1.10.2012, teda konanie sa začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.z., kde podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. k/ zákona o súdnych poplatkoch je takéto konanie o náhrade škody rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené.

Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243 ods. 3 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.) alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky žiadneho z týchto rozhodnutí, prípustnosť dovolania preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné všakdovolací súd nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.

Žalobkyňa v dovolaní namieta, že súdy jej v konaní odňali možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Zo spisu však nevyplýva, že by súdy v prejednávanej veci v prípade odporcu nerešpektovali niektoré z týchto práv. Vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia uvedené tvrdenie dovolateľa, o ktoré opiera prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a v súvislosti s ktorým (zrejme) namieta porušenie jeho práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ku ktorému malo podľa jeho názoru dôjsť nesprávnym rozhodnutím o zastavení dovolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, nemožno podľa názoru dovolacieho súdu v danom prípade považovať za odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97). V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS 46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi.

Zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, hoci na tento postup nebol zákonný dôvod, je odňatím možnosti účastníkovi konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (R 50/1997).

O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde. Ako totiž vyplýva z obsahu spisu, Okresný súd Martin rozsudkom z 28. novembra 2013 č. k. 5 C 211/2012-78 zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa v konaní domáhala náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom. Krajský súd v v Žiline rozsudkom z 18. marca 2014 č. k. 5 Co 138/2014-107 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa. Nakoľko súdny poplatok za podané dovolanie nezaplatila, súd prvého stupňa ju výzvou zo 14. mája 2014 č. k. 5 C 211/2012-120 vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie v sume 40 € v lehote 10 dní od doručenia výzvy ( položka 7 Sadzobníka súdnych poplatkov, § 2 ods. 4, § 5 ods. 1 písm. a/, § 6 ods. 2 tretia veta, § 7 ods. 10 zákona č. 71/1992 Zb. ). Napriek poučeniu vo výzve o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku, žalobkyňa súdny poplatok za podané dovolanie nezaplatila. Preto Okresný súd Martin uznesením zo 4. júna 2014 č. k. 5 C 211/2012-143 dovolacie konanie zastavil podľa § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch a Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobkyne uznesením z 30. júna 2014 sp. zn. 9 Co 522/2014 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne.

Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa sa podaním dovolania stala poplatníkom v zmysle ustanovenia § 2 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch. Nakoľko bola názoru, že konanie je vecne oslobodené od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, nesplnila si poplatkovú povinnosť ani na výzvu súdu u stanovenej lehote, ktorá jej vznikla podaním dovolania (§ 5 ods. 1 písm. a/ zákona o súdnych poplatkoch).

Ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania alebo dovolania, prvostupňový súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený (§ 10 ods. 1, veta prvá a druhá zákona o súdnych poplatkoch).

V ustanovení § 10 ods. 2 písm. a/ až f/ zákona o súdnych poplatkoch sú taxatívne uvedené prípady, kedy prvostupňový súd konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku nezastaví.

Vychádzajúc z ustanovenia § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, za situácie, ak nejde o prípady predpokladané odsekom 2 a poplatník súdny poplatok napriek výzve súdu v zákonnej lehote nezaplatil a bol o následkoch nezaplatenia poučený, súd konanie zastaví. Toto ustanovenie § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch je kogentným ustanovením, a teda za splnenia zákonom predpokladaných podmienok je súd povinný konanie zastaviť.

S účinnosťou od 1. októbra 2012, konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie je oslobodené od poplatku. Dovolacie konanie je pritom samostatným konaním, v ktorom dovolací súd rozhoduje o dovolaní. Poplatková povinnosť vzniká podaním dovolania, ak je poplatníkom dovolateľ (§ 5 ods.1 písm. a/ zákona).

V danej veci žalobkyňa podala dovolanie voči rozsudku odvolacieho súdu 2. mája 2014; dovolacie konanie teda začalo po 30. septembri 2012. Pri vyberaní súdneho poplatku treba preto postupovať podľa zákona v znení účinnom od 1. októbra 2012. Ustanovenie § 18ca zákona sa na daný prípad nevzťahuje.

Súd prvého stupňa správne vyzval dovolateľku na zaplatenie súdneho poplatku vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v položke 7a sadzobníka a zároveň ju vo výzve poučil o následku jeho nezaplatenia.

Preto pokiaľ si žalobkyňa ako dovolateľka svoju poplatkovú povinnosť v zákonnej lehote nesplnila ani na výzvu prvostupňového súdu napriek tomu, že o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku bola vo výzve poučená, súd prvého stupňa správne postupoval správne, keď podľa § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch dovolacie konanie žalobkyne zastavil, keďže nešlo o prípady predpokladané v ustanovení § 10 ods. 2 písm. a/ až písm. f/ zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorých pre nezaplatenie poplatku prvostupňový súd konanie nezastaví. Súd prvého stupňa správne stanovil aj výšku súdneho poplatku v rozsahu dvojnásobku zaplateného súdneho poplatku za návrh v zmysle § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch. Preto odvolací súd dôvodne takéto prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Zastavením konania pre nezaplatenie súdneho poplatku za dovolanie podľa § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, keď na tento postup bol zákonný dôvod, nebola odňatá možnosť žalobkyni konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. V danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z § 239 O.s.p., nebola preukázaná existencia dovolateľom namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov tohto konania proti žalobkyni,ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaná však návrh na náhradu trov dovolacieho konania nepodala, preto jej táto náhrada priznaná nebola.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.